Láska, viera, túžba a sny... 14

„Gaara..."
„Gaara, braček..." otvoril som oči a chvíľu sa nevedel zorientovať. Bolo mi zle a žalúdok ma neskutočne bolel. Hlava sa mi krútila a ťažko sa mi dýchalo.
„Konečne si sa prebral. Tak sme sa o teba báli." otočil som hlavu na bok, aby som sa pozrel na Temari, ktorá sedela vedľa mňa na posteli. V tvári mala úľavu, keď videla, že som sa prebral.
„Temari..." zašepkal som s námahou a vedľa nej sa čosi pohlo. Pozrel som tam a videl Kankura, ktorý sa na poli usmieval, na poli mračil a tváril sa zároveň ustráchane.
„Ako sa cítiš?" opýtal sa nervózne a zahľadel sa na prístroje. Miestnosťou sa ozývalo pravidelné pípanie.
„Zle..." zachripel som a pocítil, ako sa mi chveje žalúdok.
„Prespal si ďalšie dva dni. Musíš byť hladný." jedlo... vôbec som naň nemal chuť. Iba pomyslenie na to slovo mi spôsobovalo nevoľnosti. Zavrtel som hlavou. Konečne som si začínal cítiť telo a radšej som si prial, aby som si ho necítil. Následky jedu spôsobili, že ma neskutočne bolel každý kúsok.
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?" ozvala sa sestra a ja som istým spôsobom tušil o čo ide.
„Prečo si ju u seba skrýval? Zbláznil si sa? Vieš, aké problémy teraz z toho máš? Veď je nukeninka!" vyhŕkla až ma z toho rozbolela hlava. Berú ju ako nukeninku... nie, to som nechcel.
„Ona... je v poriadku?" zašepkal som, keď som sa konečne spamätal.
„Neodpovedal si mi na otázku." Temari zahriakla Kankura, ktorý niečo chcel povedať a tak sklonil hlavu. Nie... niečo je zle... pravidelné pípanie prístroja sa začalo meniť a zrýchľovať. Temari sa na to vyjavene zadívala.
„Temari, Itami nie je taká, ako si všetci myslia. Urobila chybu, ale kto ich nerobí? Ja som sa ju snažil dostať naspäť do Suny. Nechce urobiť nič zlé nikomu z nás. Nikomu. Ja som bol horší a som tu, tak prečo by ona nemohla? Dôverujem jej, viem aká je. Má informácie o Akatsuki a mala so mnou ísť na zraz Kage, potom by už mohla byť v Sune." bľabotal som prvé, čo mi prišlo na jazyk a keď som si to prešiel spätne znelo to všelijako.
„Počkať... ešte raz, pekne po poriadku." Temari sa zamračila.
„O jej minulosti viete. Aj to, že Kankurou bol jej najlepší priateľ," pozrel som sa na neho a videl, ako posmutnel, ,,ona síce zabila staršieho... zľakla sa. Bolo to v chvíľkovej slabosti, kedy si ani neuvedomila, že mu môže ublížiť. Utiekla, pretože sa bála. Žila z toho, čo nakradla, čo si vydobila. Pred tromi mesiacmi prišla ku mne a povedala, že má informácie o Akatsuki, no chce za to, aby som ju sem dostal. Najskôr som jej nedôveroval, ale bol som s ňou tri mesiace v kuse. Poznám ju lepšie, ako hocikto iný. Viem, že je dobrá, láskavá a aj keď je tvrdohlavá a papuľnatá, je milá." naliehavo som hovoril jej smerom a Temari sa tvárila stále viac prekvapene.
„Ako vedela... že... tie informácie o Akatsuki?" zašepkala a prebodla ma svojím pohľadom.
„Bola ich členkou po tom, čo zo mňa vybrali Shukaka. Nevedela o čo presne sa snažia, ale keď to zistila, vycúvala z toho a potrebovala sa skryť. A preto prišla sem."
„Gaara, nemôžem uveriť, že si taký... ty si jej na to skočil? To nemyslíš vážne?! Čo ak to bol práve ten dôvod, aby ťa vylákala von? Veď vás tam takmer zabili!" začala sa rozkrikovať na plné hrdlo a prudko sa postavila. Kankurou jej ukľudňujúco položil ruku na rameno, ale striasla ju.
„Gaara k nej má očividne vytvorený nejaký vzťah, Temari. Čo to nevidíš? Dobre vieš, aký je náš brat. Overuje, preveruje a potom dôveruje. Ak jej dôveroval, tak mu plne verím. Ja som ju poznal Temari, stále je mojou najlepšou priateľkou a viem, že by to neurobila." Kankurou ju chytil za ruku a otočil na seba, aby mu venovala nejakú pozornosť.
„Vzťah? Vzťah? Oni dvaja?" Temari si sadla na stoličku a chytila sa za čelo.
„Gaara?" Kankurou sa na mňa otočil, aby ma vyzval. Odkašľal som si a stisol pery. To tu predo mnou chce, aby som to potvrdil?
„Má pravdu. S Itami sme sa... je to skutočne láska a ja jej verím." vydýchol som sťažka a pozrel sa na Temari, ktorá na mňa vyjavene civela. Potom v sekunde vyskočila, schmatla Kankura a vybrala sa k dverám.
„Neskôr sa vrátime, musíme ísť niečo vybaviť. Zavolám ti doktorku!" zvolala a zmizla vo dverách, ťahajúc Kankura, ktorý sa nezmohol ani na protest.
O chvíľu vošla Akiru a skontrolovala moje prístroje.
„Tu sa vám zrýchlil srdečný tep. Cítite sa zle?" spýtala sa ma, keď sa ku mne otočila.
„Nie je mi najlepšie." zašepkal som a pozrel sa von oknom.
„Itami... ako jej je?" Temari s Kankurom tak rýchlo vystrelili z miestnosti, že mi na to ani nestihli odpovedať.
„Stále rovnako. Je v bezvedomí. Nie, Kazekage-sama, nemôžete tam ísť. Hrozí, že dostane nejakú infekciu, ktorú tam môžete zavliecť zvonka. Mám tam prístup iba ja a ešte jeden doktor." už bola pri dverách, keď mi to hovorila. Zagánil som jej smerom a ona vyšla z miestnosti.
Od tej doby som Temari a Kankura nevidel. Prešiel týždeň, čo som musel ležať a stále som spal, pretože ma dopovali látkami, ktoré mi spôsobovali spavosť. Ale začínal som sa cítiť lepšie a jed zo mňa postupne vyprchal.

Keď som započula ten hlas, hlas aký som ešte nikdy nepočula: desivý, posadnutý a plný nejakého druhu nadšenia. Čujne som prehltla a ležiac na zemi som sa poobzerala. Bola tam taká tma, že som nemohla vidieť nič. Aká je cela veľká, kde sa muž presne nachádza a vôbec, či som s mužom v cele sama alebo tam niekto tichý ešte je. Po jeho otázke nastalo úplne ticho a ja som počula len svoj chrapľavý dych. Ležala som na podlahe v bolestiach. To ma id*oti aspoň nemohli dať na posteľ?! Bože... čo bude teraz so mnou S námahou som dvihla hlavu a videla malé prítmie smerom od mreží.
Zrazu bolo počuť nejaké hlasy, no tieto už boli normálne. Nezneli tak strašidelne ako hlas môjho nového spolubývajúceho. Vidieť bolo aj dva lúče svetla behajúce kade tade. O niečom sa rozprávali, keď zrazu som začala počuť aj iné hrdlá. Ostatní väzni sa rozhukovali po ninjoch a ich kroky sa blížili k nám. Tak aj bolo. Zastali priamo pred našimi mrežami s baterkami v rukách.
„Byoki,“ prehovorili a tým som sa dozvedela meno toho muža, „počuli sme, že si pri vychádzke zase vystrájal. Varovali sme ťa, ideš dnes až do večera na samotku.“

Jeden z nich odomkol celu a druhý začal svietiť na muža, no aj tak som mu dobre do tváre nevidela. Kričal, že nechce ísť odtiaľto, keď si našiel kamarátku. Počkať... to ako mňa? Mám pocit, že ten muž je psychicky trocha mimo.
„Nie, ja som to nebol!“ zbrklo krútil hlavou zo strany na stranu.
„A kto iný, keď to potvrdili aj ostatní?“ spýtal sa ho ninja, ktorý mu držal ruky za chrbtom.
„To on! On!“ očami mykal ako o život niekde smerom na ľavo, takže tu nie sme sami.
„Kto preboha? Však ste tu iba dvaja. Ty a Itami Kaede.“

Čože? Sme tu sami dvaja? P-prebo-preboha... ČO JE TEN ČLOVEK ZAČ?

Ninja ho začal vyvádzať von a ja neviem, či som zostala z toho radšej pokojnejšia alebo naopak, nie lebo zase budem sama. Byoki stále po ceste von z cely kričal moje meno, no ja som ho moc nevnímala, snažila som sa prísť na to, čo to s ním je. Ninjovia už zamkli celu, keď mi to nedalo: „Môžem vás poprosiť o dve veci?“
Muž čo zamykal chcel dobehnúť toho, čo išiel s Byokim, no moja otázka ho celkom zarazila: „No... ani by som sa s vami nemal baviť, ale ste prvá, čo ma za šesť rokov práce tu, milo poprosila. Čo potrebujete?“
„No... som celá dolámaná a na tej chladnej zemi je mi hrozná zima. Mohli by ste ma aspoň dať na posteľ?“ veľmi ma chladila a boleli ma z toho kríže.
Chvíľku váhal: „Dobre...“ zavolal si nejakého kolegu a spolu ma preniesli na posteľ.
„A tá druhá vec?“ opýtal sa, keď ma pokladali na posteľ.
„Prosím vás, čo je ten Byoki zač?“ ani som si nebola istá, či to chcem počuť alebo to sama zistiť časom.
„Byoki je schizofrenik a už teraz vám môžem povedať, že to budete mať ťažké...“
No dovidenia! Takže som na cele s psychopatom!
„...a ak sa náhodou chcete spýtať tak, čo sa týka tej tmy, len vymieňame svetlá, zajtra sa bude svietiť.“

Otvorili sa dvere a tak som k nim automaticky natočil hlavu. Stál tam Shigeo. Unavene som si vzdychol, lebo som si uvedomil, že začínajú problémy.
„Kazekage-sama, ako si to predstavujete? Skrývať nukeninku u seba doma?" vybafol na mňa hneď bez obalu a postavil sa so založenými rukami na hrudi k mojej posteli. Zasekol som sa. Zistili, že som ju u seba skrýval?
„Práve ste si narobili veľmi veľa nepríjemností. Bude sa to riešiť u rady starších a verte tomu, že JA osobne podám návrh na to, aby vás odvolali z tejto funkcie." hovoril to kľudným hlasom a pri tom si to úplne vychutnával. Len som na neho hľadel a premýšľal.
„Shigeo, vzhľadom k jej informáciám som sa o ňu musel postarať. Keby sme o ňu prišli, bolo by to naozaj plytvanie." zachoval som si chladnú tvár a pokúšal sa zahrať to tak, aby si myslel, že mi na nej v ničom inom nezáleží. Že mi celý čas šlo len o jej informácie.
„Naozaj? A čo bolo hento s Akatsuki? Opäť zaútočili." jeho hlas bol tichý, ale dosť nebezpečný. Cítil som z neho, že má prevahu.
„Chceli ju zabiť, pretože si uvedomujú, že o nich všetko vie. Keby som ju nechal vonku, dostali by ju a my by sme tak o informácie, ktoré mala prišli." tón som prispôsobil primerane situácie a videl som, ako na chvíľu znervóznel. Bolo zo mňa cítiť istotu a on to vždy neznášal.
„Ale týmto ste ohrozili Sunu!" vyprskol na svoju sebaobranu.
„Ninjovia z Akatsuki si veľmi dobre uvedomujú, že na Sunu už útočiť nebudú po tom, čo mi vtedy vytiahli Shukaku. Čakali na nás vonku a ja som šiel za nimi, aby som ju ochránil. Už by sem ďalší krát ani jeden z nich nevkročil. Nie sú takí idioti." odvetil som ľadovo a pozornejšie sa na neho zadíval.
„Bude sa to všetko riešiť. O tom nepochybujte." otočil sa na odchod, pretože mi už nič viac nemohol povedať. Keď bol vo dverách, zastavil som ho. Trochu ma znervóznilo, že Temari ani Kankurou neprišli už niekoľko dní.
„Kde sú moji súrodenci?"
„Museli sme ich poslať na misiu, pretože feudálny pán si zmyslel, že sa chce vrátiť naspäť. Išli pre neho a rovno s ním musia prebrať ten zraz Kage, ktorý sa chystá." samozrejme, že náš feudálny pán do všetkého strká nos a Shigeovi úžasne vyhovuje, že ich poslal na misiu. Vie, že budem proti rade sám a oni nebudú po mojom boku. Nahralo mu to geniálne do kariet. Mlčal som a on hneď vyšiel z dverí. Zadíval som sa von oknom. Čo budem robiť? Ako toto všetko vyriešim?

Z nepokojného spánku ma rušili hlasy a zvuky mreží. Po tom, čom som otvorila oči a zahliadla len tmu mi prvých pár sekúnd trvalo, než som si uvedomila, že ležím na posteli vo väzenskej cele Suny. Och... nie, kam som sa to dostala?! Deidaru jedného dňa vyhľadám a zabijem ho!... teda, no... ak sa odtiaľto dostanem. A čo s Gaarom? Je mi bez neho hrozne... príšerne. Nič o ňom neviem, ach nie, len to, že je v poriadku. Tak veľmi by som chcela vedieť vyše a asi na tom musí byť zle, keď ma neprišiel pozrieť. Žeby bol na tom horšie než ja? Prečo ma vlastne neprišiel pozrieť, keď jeho súrodenci mi tvrdili, že je v poriadku? Alebo nie je v poriadku a oni mi klamali? Netuším... ale Kankurou by mi nikdy neklamal, ale možno ho prinútila Temari... alebo? Čo si to vlastne namýšľam? Veď som sa s Kankurom nebavila strašne dlhú dobu, no on bol proti tomu, aby ma tu zavreli.
Nahlas som si povzdychla a začula Byokiho ako čosi bľabotá. Och... nie. Čo ak mu prepne a niečo mi spraví? Vôbec sa nemôžem brániť a sakra! Škrčí mi v bruchu...

„Tak... dúfam, že ti na tej samotke stačilo,“ tí dvaja ninjovia ho doviedli naspäť.
Bože, držte ma!
„Ja som to nebol... stále vám to hovorím!“
„To je jedno... veď už si odtiaľ vonku a dávaj si pozor. Na spodnej posteli leží Itami a je zranená, tak jej žiadno neublíž. Jasné?“
„Jasné,“ počula som ako jeho kroky išli tak nejak ku mne.
„Tak, či onak za chvíľku je večera... tak ešte odtiaľto vyjdeš von.“
„Uhm...“ strážnici sa pobrali preč.

Ticho. Bože... ja sa zbláznim.
„Kto ťa zranil? “ zrazu sa ozvalo a ja som sa premenila na sadru, ktorú som mala okolo nohy.
„Ehm...“ odkašlala som si a začalo mi byť z neho riadne teplo a do krvi sa mi vlievali masy adrenalínu, „no... ninjovia, ktorí ma chceli zabiť mi toto spravili.“
„Nevedela si sa obrániť?“ jeho otázka ma vyvodila z miery, nebola ironická, či výsmešná, skôr len zvedavá... a samozrejme, že by som vedela!!!
„Vedela... lenže išlo o najnebezpečnejších nukeninov na svete,“ vysekala som zo seba.
„Aháá,“ intonáciu hlasu mal ako malé zvedavé dieťa, „a čo ti spravili?“
„Mám zlomenú nohu, rebro a myslím, že mám otras mozgu,“ zamyslela som sa nad nevoľnosťami, ktoré som neustále pociťovala.
„Myslíš?“ fakt bol ako malé dieťa... čomu sa čudujem, že zmenil správanie. Veď je schizofrenik.
„Hej.“
„A prečo? “
„Lebo mi je neustále na zvracanie,“ veta, po ktorej nastalo zase ticho.

Toto ticho za chvíľu bolo prerušené nejakým tichým šeptom: „Odídem odtiaľto... to ty podrazák, si robil ostatným zle pri vychádzke. Ty... nie, nie ja nie. Nie... KLAMÁR!!!“
Posledné slovo zakričal na plné hrdlo, zhíkla som a úplne mnou myklo: „Do frasa!“
Musela som zanadávať od bolesti, ktorú som si spôsobila myknutím od ľaku. Ach... nie. Nemala som sa ozývať, istotne má nejakú tú svoju náladu, či stav a nechcem ho nijak podráždiť.
„Čo povedala? ...Povedala do frasa. Prečo? Ja neviem, ty hlupááák!“
Fakt ma ten človek začína desiť, s kým sa to vlastne rozpráva? S nejakým fantómom alebo halucináciou?
„Nie... neopýtam sa jej nič. Choď preč! Zmizni, kvôli tebe som bol na samotke! Preč... strať sa!!!“
Počula som ako sa zdvihol a odkráčal ku mrežiam. Oboma rukami sa ich chytil a pritom zvesil hlavu. Videla som len jeho siluetu.
„Chvalabohu, už odišiel...“ vydýchol si a sadol si k mrežiam.
„Kto to bol?“ vybehlo zo mňa a ja som myslela, že sa v duchu asi zabijem.
„Hm?“ zrejme nerozumel mojej otázke.
Nebola som si istá, či mám otázku zopakovať alebo nie... urobiť sa hlúpa, že som nič nehovorila a jemu sa to len zdalo?
„Pýtala som sa, že kto to bol?“ nastala tretia chvíľka ticha.
„Nó... to bola Manda.“
„Kto?“
„Manda.“
„A kto to je?“
„Had,“ zasyčal divným hlasom... ups.
Pomaly sa začal stavať a srdce sa mi premiestnilo do krku. Zachránili ma strážnici: „Večera! Byoki, postav sa. Ide sa jesť.“
JEDLO!!! ...počkať... ako sa postavím? Veď tí ninjovia ma nebudú večne len nosiť. Či? Odpoveď som hneď dostala: „Itami, poď pomôžem ti postaviť sa.“

Nahol sa ku mne a bol tvárou odo mňa asi len desať centimetrov. Celkom mi prekážalo, že sa nachádzal v mojom osobnom priestore, no nič sa nedalo robiť. Jednu ruku mi vsunul medzi lopatky, jemne ma nadvihol, ja som sa rukami zaprela o posteľ a pomáhala mu vytlačiť sa do sedu... lenže stalo sa mi presne to, čo minule, keď som mala to rebro ešte len nalomené u Gaaru. Napnutie svalov okolo rebier mi spôsobili bolesti a ja som so hlasným zastonaním povolila ruky. Ninja mi svoju vystretú dlaň položil na hrudník a posadil ma. Prisadol si ku mne a ja som mu obmotala ruku okolo ramien. Druhú ruku zas položil na bok: „Na tri... 1,2,3!“
Postavil ma a ja som od bolesti zavrešťala ako keby ma mučili: „No vidíš, zvládla si to!“
Jemne som sa pousmiala, aspoň nejaký úspech, skákajúc na jednej nohe sme vyšli z cely a zamierili do jedálne, pričom po ceste sme stretli ninju, ktorý ma podoprel z druhej strany a hneď sa mi išlo lepšie.

V jedálni bolo veľké množstvo ninjov a len málo prázdnych miest.
„Kam ju posadíme?“ spýtal sa jeden muž druhého.
„Uf, netuším.“
„Posaďte ma k Byokimu,“ obaja sa na mňa až vyľakane pozreli.
„No... no ako chceš.“
Viem, znie to šialene, no je to jediný človek, ktorého tu poznám a lepšie s ním ako s niekým úplne cudzím.
Doviedli ma k stolu pre dvoch, kde potichu sedel a jedol Byoki. Bol sám. Posadili ma a doniesli mi jedlo, zatiaľ čo môj spolubývajúci jedol bez toho, aby ma len zaregistroval. Ticho si niečo mrmlal. Asi zase nejaký schizofrenický stav. Vystrela som si zdravú nohu a nechtiac ho pritom kopla.

„Prepáč!“ zbrklo som sa ospravedlnila a on len nebadateľne dvihol hlavu.
Pozeral na mňa naozaj divno-skúmavým pohľadom. Počkať, on nevie, že som jeho spoluväzenkyňa.
„Som Itami, som v tvojej cele.“
„To si ty?“
„Uhm.“
„Ahááá.“

Zrak som premiestnila na ostatných väzňov. Niektorí si ma premeriavali, iní na mňa kašlali a hľadeli si svojho. Civenie niektorých mi prišlo nepríjemné. Neverili by ste... ale normálne som sa tešila až ma zase zavrú do cely. Muž oproti mne bol zase chvíľku ako nemý a po určitom čase znova na mňa pozeral: „Dobrú chuť, Itami.“
Wau... myslím, že od tohto človeka nikdy nebudem vedieť, čo mám čakať. Nepredvídateľný.
„Ďakujem. Aj tebe,“ snažila som sa mu milo odpovedať.
„Itami?“
„Áno? “
„Prečo si vo väzbe?“ zas tá zvedavosť.

Tento krát to však nebola zvedavosť malého dieťaťa, ale taká iná. Normálna. Dospelá. Jednoducho povedané ako keby ten muž bol zase ON. Povedať mu prečo som tu? Tak, či tak už zrejme všetci vonku vedia, že ma mal Gaara u seba. Nechajú ma napriek tomu v Sune? Och... hej nechajú. V cele. Och... už je mi to všetko jedno. Celá Suna aj jej dedkovia starý.
„Som nukeninka už deväť rokov, no pred nedávnom som si povedala, že už nechcem byť vyhnaná. Chcela som sa vrátiť domov.“
„Vrátila si sa domov a zajali ťa? To je trochu neuvážené,“ prvý krát sa zasmial... až tak zvonivo.
Pousmiala som sa: „Nie, samozrejme, že nie. Ukrýval ma u seba Kazekage.“
Byoki sa zamyslel... neviem, nad tým, či kto je vlastne Kazekage. Možno tam bol tak dlho, že to ani nevedel alebo premýšľal, že je to na Gaaru atypické.
„A potom?“
„Ľudia s ktorými som veľmi krátky čas spolupracovala a od nich potom odišla ma našli a prišli zabiť. Potom ako som sa takto zranená dostala do nemocnice a odtiaľ rovno sem.“
„To ťa poslali takúto?“
„Hej.“
„To je nehorázne,“ krútil hlavou a napichol si na vidličku mäso.
„A ty si tu začo?“ nedalo mi to.

Byoki bol najprv Orochimarovým stúpencom a potom jeho experimentom. Preto musí byť Byoki schizofrenik, ten had Orochimaru musel s ním kadečo porobiť a chudák muž z toho zblbol. Je to celkom nespravodlivé. Mali by ho vyliečiť alebo mu nejaké lieky dať.
Hneď na to začali ninjovia všetkých posielať do celí a po mňa znova prišli dvaja chlapi, ktorí ma odviedli naspäť na posteľ. Krátko po príchode začal Byoki zase šalieť. Behal po cele a húkal na „Mandu.“ Vôbec som kvôli nemu nemohla spať aj keď som veľmi chcela. Jeho škriekanie prerušili nočný strážnici, ktorí ho odviedli znova na samotku, aby ostatných nerušil pri spánku. Až potom som v kľude zaspala mysliac na môjho drahého Gaaru...