Always and forever 02 Pútnici

„Tsunade- sama!“ vbehla hnedovlasá žena s krátkymi vlasmi do jej kancelárie okolo obeda a Tsunade sa trhla jej náhlym príchodom. Zavrela dvere a podišla až k jej stolu.
„Čo sa deje, Shizune?“ spýtala sa ihneď Tsunade a podľa toho, ako vyľakane sa Shizune tvárila, usúdila, že to nie je nič príjemné.
„Sú späť!“ vyhŕkla a Tsunade sa prudko postavila až zvalila stoličku.
„Kto? Akatsuki?“ hneď myslela na najhoršiu možnosť.
Pokrútila hlavou. „Oni,“ veľavýznamne sa na ňu pozrela.
„To nie je možné!“ zvolala Tsunade a podišla k oknu akoby čakala, že keď sa pozrie dole uvidí ich prechádzať sa po uliciach, „Nikto odtiaľto ich nezavolal! A pokiaľ viem, dali si dosť námahy, aby sa odtiaľto dostali.“
„Všetky stráže mi potvrdili včerajší úkaz na oblohe, ktorý stopercentne nebol dielom prírody. Na oblohe sa otvoril prechod a vyšiel z neho jeden pás svetla, ktorý sa zrazil zo zemou niekde za Konohou,“ rýchlo jej vysvetľovala Shizune a Tsunade stále stála pri okne.
„Všetky stráže?“ keď to videli všetci, tak to potom musí byť pravda. Ale prečo by sa vracali späť?
„Vlastne,“ zaváhala Shizune, načo sa Tsunade otočila k nej, „jeden nie. Ostatní si najprv mysleli, že zaspal na svojej zmene, ale on zaťato tvrdí, že pred sebou videl akési dievča a potom padol na zem v bezvedomí.“
„Niekto sa v noci dostal do Konohy a ja sa to dozvedám až teraz?!“ zvýšila hlas a Shizune sa pred ňou zmenšila.
„Vyzerá to tak. No nestalo sa nič nezvyčajné. Okrem omráčeného strážcu nebol nikto zranený.“
„Nestalo sa nič nezvyčajné?!“ spýtala sa Tsunade naoko prekvapene, „A čo ten pás svetla? Ich príchod....“ zháčila sa, „vravíš, že to bol len jeden pás?“ uisťovala sa.
Shizune prikývla.
„Nie sú tu všetci, Shizune,“ povedala je a so stoja sa oprela o stôl, „iba jeden pás. Takže iba jeden z nich. Otázkou zostáva: ktorý?“
„A taktiež prečo,“ dodala potichu Shizune, lebo sa bála, že Tsunade znova vybuchne.
„To záleží na tom, kto z nich to bude. Ak to bude Sora,“ na tvári sa jej zjavil trpiteľský výraz, „tak si najprv vypočujeme jej nadávanie a všemožné hanlivé slová na účet Konohy. Ak to bude jedno z dvojčiat, tak tu nebude ten druhý, ktorý by ho dopĺňal, takže ma z neho bude bolieť hlava. Neviem, koho by som si vybrala, keby že môžem,“ povedala úprimne a prešla si unavene rukou po tvári.
„Možno to vôbec nie sú oni, ale niekto iný,“ chcela ju utešiť Shizune, no podaril sa jej presne opačný účinok. Tsunade si vzdychla a klesla na stoličku.
„To by som tu mala niekoho nového, ktorý by bol kto vie aký, a musela by som mu vysvetliť čo a ako,“ zahundrala.
„Napadá ma ešte jedna otázka, Tsunade- sama,“ tá jej kývla rukou, aby hovorila, „ako sa sem mohol alebo mohla dostať, keď portál sme ešte nedali poriadne dokopy?“
„Zrejme bol dostatočne dobre postavený, keď jeden dokázal prejsť. Ja len dúfam, že to nevidel Hidan,“ modlila sa Tsunade.
„Poslal vám predsa správu, že ho našiel, takže sa tu dlho neukáže. Nemôže vedieť, že ste portál dali opäť zostaviť. Tajne, samozrejme.“
„Tajne,“ uškrnula sa Tsunade, „skrývam ho vo svojej skrini,“ pokrútila nad tým hlavou, „a čo sa Hidana týka, vážne si myslíš, že ten úkaz nevidel až tam, kde sa nachádza? Mám pocit, že to videli všetci, až ma mrazí.“
„Budú sa chcieť zmocniť jeho alebo jej?“
„Raikage sa sám presvedčil, že ich nemožno len tak skrotiť. Dostali sa dokonca z prísne stráženého väzenia,“ pripomenula jej, „ale to nikomu nebráni, aby sa o to aspoň pokúsil. Ak sa tak stane, budeme musieť dotyčného oslobodiť alebo ,ak to bude nedajboh Sora, tak zabrániť, aby boli povraždený všetci naokolo.“
„Vyšlem jednotky na miesto, kde sa pás dotkol zeme?“ zareagovala ihneď Shizune.
„Pošli Tím sedem. Vedia ako vyzerajú a čo sú zač. A zisti opis toho dievčaťa, čo sa zrazu objavilo na hradbe počas noci.“
Shizune prikývla a za chvíľku zmizla za dverami.

„Čierne vlasy, čierne oči a čierny plášť,“ čítala opis Tsunade, „prečo je všetko také čierne?“ zahundrala a odhodila papier na zem, „čierne oči a čierne vlasy,“ zopakovala zamyslene a potom porazene vzdychla a oprela sa o operadlo, „to môže byť štvrtina dievčat z Konohy.“
„Tu sú,“ Shizune priviedla Tím sedem pozostávajúci z vysokého muža s bielymi vlasmi, ktoré vyzerali ako po zásahu elektrickým prúdom, maskou na tvári, ktorá mu zakrývala ústa a nos a členku mal cez jedno oko. Vedľa neho sa z novej misie tešil blond chlapec s tromi pruhmi na každom líci ako mačka či líška v oranžovo čiernej súprave. Trochu ďalej od nich bol mladý párik stojac tesne pri sebe. Dievča s ružovými vlasmi a zelenými očami a chlapec s čiernymi očami a čiernymi vlasmi, vzadu trochu strapatými.
„Čierne oči a čierne vlasy...“ zašepkala Tsunade a zamyslela sa. Žeby to bola náhoda? Určite. Nikto z jeho klanu už nežije.
„Tak čo, babča! Čo to bude tentoraz?“ blond chlapec horel nedočkavosťou a vytrhol Tsunade s premýšľania. Potriasla hlavou, aby sa nesústredila na neznáme dievča, ale na ich misiu.
„Upokoj sa, Naruto,“ oslovila ho, „Pamätáte si Sorinu skupinku?“ spýtala sa a všetci prikývli a tvárili sa prekvapene. Nevedeli prečo sa ich to pýta, lebo odkedy pred tromi rokmi odišli domov, sa o nich nezmienila.
„Jeden z nich je späť. Je neďaleko Konohy, no stále nie na našom území. Chcem, aby ste poňho šli a našli ho...alebo ju,“ dodala dúfajúc, že to predsa len nebude Sora, „skôr ako niekto iný a priviedli sem.“
„Takže to znamenal ten záblesk včera v noci,“ poznamenal čiernovlasý.
„Tiež si si to všimol, Sasuke?“ spýtalo sa ho dievča, „Ja som si myslela, že sa mi to iba zdalo, viac som spala, ako bola hore,“ priznala.
„Myslel som si, že portál bol počas ich poslednej misie zničený,“ poznamenal muž s maskou a prevŕtaval Tsunade očami. Tá najprv nasucho preglgla, no potom sa znovu tvárila autoritatívne a odpovedala mu aj keď na konci nebol otáznik.
„Dala som ho opäť postaviť.“
„Čože si urobila, babča?!“ skríkol Naruto a chytil sa za hlavu a otočil sa ku ostatným, „Viete si predstaviť, čo sa stane, keď to bude Sora? Dnes všetci zomrieme, dnes všetci zomrieme,“ bedákal a chodil v malom kruhu dokola.
„Je to jedna ku siedmym, že to bude ona, tak nerev, Naruto!“ napomenula ho a on sa trochu spamätal, „A čo sa portálu týka, áno, dala som ho tajne postaviť, aj keď posledný Sorin rozkaz bol, že ho máme zničiť. No uvedomte si, že som to robila v prospech Konohy. Ich pomoc by sa nám zišla, keby nás niekto napadol,“ rýchlo argumentovala, no Narutovi z očí nezmizol strach nezmizol.
„Ako dlho je funkčný?“ spýtalo sa dievča so zelenými očami.
„Nie je funkčný,“ odpovedala jej pravdivo, no potom sa zháčila. Ostatní sa na ňu šokovane pozreli a nechápali, ako mohol niekto prísť do Sveta shinobi, keď ten prístroj nefunguje, „vlastne, mysleli sme si, že ešte nefunguje, no ukázalo sa, že áno,“ opravila sa, „a po včerajšej noci si nie sme istí či ešte bude niekedy fungovať.“
Dievča s ružovými vlasmi niečo zamrmlalo, Sasuke sa uškrnul a Naruto sa zasmial. Tsunade zvraštila obočie až sa jej kosoštvorec na čele zvraštil, lebo sa jej nepáčilo, že sa jej smejú pri takejto dôležitej veci.
„Sakura,“ oslovil ju maskovaný muž tónom, ktorý jasne hovoril, že má aj ostatným povedať, čo chcela. Sakura si odkašľala a povedala nahlas: „Myslím, že keď niekto z nich príde, tak tú vec nakopne aj keby to bola posledná vec, čo v živote urobí.“
„To sedí,“ zamrmlala Tsunade a hneď sa zháčila, „ale nemáme čas, aby sme tu riešili takéto veci. Ostatní Kage už možno vyslali niekoho, aby po dotyčného alebo dotyčnú šiel, takže nemôžeme otáľať!“
„Môžete sa na nás spoľahnúť, Hokage- sama,“ povedal maskovaný muž s menšou výčitkou v očiach, ktorá naznačovala, že keby si s portálom nerobila, čo chcela, tak by toto teraz nemusela riešiť. Neuhla mu pohľadom. Opätovala ho. Nechcela totiž použiť portál na zlé účely a možno by ho nikdy nepoužila. Predával by sa z Hokageho na Hokageho, ako tajná zbraň Konohy.
„Choďte už!“ mávla rukou.
„Rozkaz!“

„Stopy vedú ku Konohe,“ povedala Mira, keď stáli na mieste, kde sa ten svetelný pás dotkol zeme. Očakávali nejaký kráter alebo niečo podobné. Ale nebolo tam nič okrem jedného páru otlačkov nôh, ktoré sa tam nabrali od Pútnika z reálneho sveta. Ale nezasvätený by to nevedel. Považoval by to pravdepodobne za nejaký hlúpy žart.
„Takže sme ho stratili?“ spýtala sa Tory mierne nahnevane, ale aj sklamane.
„Alebo ju,“ dodala Mira.
„To je jedno,“ mávla rukou, „musíme sa znova dostať do Konohy. Zabiť ho počas cesty nám nevyšlo.“
„No nehovor,“ povedala uštipačne Mira a vydala sa smerom ku Konohe a počula, ako Tory kráča za ňou.
„Ktovie, ktorý z nich to bude,“ uvažovala Tory nahlas, „vlastne, nič moc o nich neviem. Myslíš, že sú silnejší ako my odtiaľto? Alebo vyzerajú inak?“
„Rozhodne nebudú mať šesť rúk, Tory,“ uškrnula sa Mira.
„Tak som to nemyslela,“ odula sa, „skôr niečo...nejaký znak, že sú iní.“
„Možno budú mať na čele tetovanie: Pútnik alebo Pútnička,“ žartovala Mira.
„To by nám dosť uľahčilo situáciu,“ prikývla Tory, ktorá to zobrala vážne, „len si vezmi, keby mali ľudia na čele vytetované, čo sú zač. Aká by to bola pohoda. Nemuseli by sme sa pýtať nikoho na meno a ani čo je zač.“
„Jasné, a ty by si tam mala napísané: Tory, sestra bývalého člena Akatsuki, ktorá chce zabiť Pútnika, nie?“
„To je dlhé. Skôr niečo ako: Tory, chystá sa zabiť Pútnika. A o hodinu neskôr: Tory, chystá sa zjesť obed. A tak podobne chápeš?“
„Myslela som, že tam má byť, kto je kto a nie, čo sa chystá robiť,“ poznamenala Mira s úškrnom a zastala.
„To sú detaily,“ prevrátila očami Tory, „a prečo vlastne stojíš?“ nechápala a pozerala sa, ako Mira zazerá na niečo na zemi.
„Odtiaľ,“ ukázala smerom, ktorým stála Tory, „prišli štyri osoby a potom spolu s Pútnikom alebo Pútničkou šli spolu späť.“
„Páni, Mira, si ako pes,“ žasla Tory.
Mira si otrávene prešla rukou po tvári a vzdychla si. Počítala do desať, aby blondínke na to niečo nepovedala a keď to nepomohlo, tak skúsila malú násobilku štyrmi. Potom sa už upokojila. Ešte nikdy ju totiž nikto neprirovnal v psovi.
„Keby že sa nepozeráš po stromoch okolo seba, ale na zem, tak by si si to všimla aj ty.“
„Stromy sú zaujímavejšie ako hlina a tráva.“
„Poďme ďalej,“ navrhla Mira a ani nečakala či s tým bude Tory súhlasiť, proste sa pohla ďalej, prešla okolo nej a napredovala do Konohy. Vedela, že Tory za ňou pôjde. A už za chvíľu počula jej kroky a nadávky smerujúce ku koreňom stromov, očividne sa o najmenej jeden potkla. Šli ďalej až došli na miesto, kde stáli minulú noc, odkiaľ mali výhľad na celú Konohu. Ak našli Pútnika, tak ho určite doviedli pred Hokage, takže im zostalo už iba počkať, kým niekto vyjde z budovy, kde má Hokage kanceláriu. Nevedeli, ako by mohol vyzerať, ale povedali si, že nejako ho predsa musia rozoznať...

„Tsunade-sama,“ Shizune nakukla dnu a Tsunade nadvihla hlavu od papierov, čo včera nestihla dokončiť. Najprv sa, samozrejme, babrala s tým, aby ich zasa poukladala do určený kôpok. Nechápala, ako mohla zaspať, keď nie tak ďaleko od nej sa nachádzal portál. Myslela si, že keď je tak blízko, určite sa nejako prinúti nezaspať, ale včera bola príliš zmorená, aby to vydržala.
„Áno?“
„Tím sedem je späť,“ oznámila jej a Tsuande sa prudko postavila, ako ráno, keď jej Shizune povedala, že sú späť. Vtedy ale nevedeli, že to bude iba jeden...alebo jedna.
„Zavolaj ich dnu,“ povedala zachrípnutým hlasom a musela si odkašľať, aby hovorila zasa normálne. Shizune prikývla a dala pokyn rukou ľuďom za dverami. Prvý vošiel zamaskovaný muž, za ním Naruto...Tsunade už čakala, kedy sa objaví ten jeden nech vie na čom je...potom Sakura a za ňou Sasuke...a teraz to príde. Odpoveď na otázku: kto prišiel?
Do miestnosti vošiel chlapec s blond vlasmi, ktoré mal strapaté, akoby sa práve zobudil, no aj tak pôsobili upravene. Mal modré oči, na sebe biele tričko, teda, bývavalo to biele, teraz bolo špinavé a na niektorých miestach malo diery a čierne rifle. Keby nebola zvyknutá na jeho dvanásťročnú verziu, tak by si ho asi pomýlila s Keitom. Ale tento chlapec vyrástol za tie tri roky fakt poriadne. Už to nebol malý špunt, ktorý meral okolo metra päťdesiat. Tento sa už blížil ku sto sedemdesiatke.
„Daisuke,“ oslovila ho Tsunade a na tvári sa jej zjavil úsmev úľavy. Vravela, že keby si mohla vybrať, nevedela by, ktorý z nich by to bol. A teraz si uvedomila, že si mala hneď spomenúť na Daisukeho. Nikto lepší, kto by pochopil jej zámery a kto by im pomohol s portálom ani prísť nemohol.
No na Daisukeho tvári chýbal úsmev a jeho oči boli chladné a tá modrá skôr pripomínala oblohu počas zimy ako teplé more.
Zdá sa, že ani uňho nenájde veľké pochopenie...