Always and forever 01 Ticho pred búrkou

Ešte než sa pustíte do čítania:

Mali by ste vedieť, že táto sériovka je voľným pokračovaním série Forever or never. A keďže FoN má 83 dielov a ja si veľmi dobre uvedomujem, že kvôli tomu, aby ste si prečítali toto tu si asi nebudete čítať FoN, je to napísané tak, že si vôbec nemusíte čítať FoN Všetko, čo budete potrebovať vedieť z FoN bude vysvetlené v deji Najsamprv som uvažovala, že niektoré veci budem dávať do spoilerov pred dielom, ale takto v poviedke mi to príde lepšie
Samozrejme, tí, čo si prečítali FoN, budú niektoré súvislosti chápať skôr, ale to nevadí Vy sa k tomu dopracujete síce neskôr, ale budete aspoň viac napätí
Chcela som tu písať aj kratší obsah FoN, ale z toho, čo mám už napísané, usudzujem, že to nie je potrebné
Takže ja dúfam, že týmito rečami (ktoré boli fakt k veci a vôbec neboli nezmyselné ) som vás neodradila od čítania, ale považovala som za dôležité, aby ste toto vedeli predtým, ako sa do Always and forever pustíte
Príjemné čítanie :)

ČASŤ PRVÁ: NEPRIATELIA

Bola hlboká, zamračená noc. Všetci v Konohe už spali. Jediní, ktorí boli ešte hore, boli stráže pozorujúce či sa niekto nechce nevedomky dostať dnu. Ich lampáše boli spolu s lampami jediným zdrojom svetla, lebo nebolo vidieť ani mesiac, ani hviezdy. A ešte dve osoby v čiernych plášťoch nespali. Skrývali sa v lese na vyvýšenom mieste, z ktorého videli na celú Konohu. Jedna z nich horela nedočkavosťou a druhá sa ju snažila krotiť.
„Nechoď tam!“ potiahla ju za rukáv, keď sa pohla smerom ku Konohe s cieľom dostať sa dnu za každú cenu.
Vyslobodila si svoj rukáv trhnutím ruky a zagánila na človeka, ktorý jej bránil v rozhodnutí. „Nechaj ma tak!“ zvolala zlostne, „Musím sa tam dostať!“ vyhlásila.
„Nie, nemusíš. Ty chceš,“ opravila ju druhá a pristúpila k nej o krok bližšie a snažila sa jej dohovoriť, „nefunguje to. Už nejaký čas je to mimo. Prečo si myslíš, že keď k tomu pristúpiš práve ty, tak sa to rozhýbe, ha?!“ hovorila rýchlo a pošepky až sa to začalo podobať na syčanie.
„Určite to nie je pravda. Ten chýr len rozšírili, aby to nikto nechcel!“ precedila pomedzi zuby, „Určite to bude fungovať! Musí!“ trvala na svojom a v jej modrých očiach sa zračilo odhodlanie.
„Si tým úplne posadnutá, Tory, úplne! Spamätaj sa!“ zvolala druhá, keď sa Tory pohla smerom ku Konohe ignorujúc ju, tak ju zasa schytila za rukáv a prudko potiahla až sa Tory zakolísala a osobe, čo ju prehovárala spadla kapucňa z hlavy a odhalila čierne vlasy a čierne oči.
„Ja že sa mám spamätať?!“ skríkla Tory, „Zabili mi brata! Toto im len tak neprejde!“
„Lenže oni tu nie sú! Odišli! Už sú tomu tri roky! Komu sa chceš pomstiť, há? Hokage? Nekonali na jej príkaz. Tak komu?!“ povedala a už nevedela čím ma priateľku prehovoriť.
„Nechápeš? Práve preto sa k tomu musím dostať!“
„To nie dobrý nápad. Zabijú ťa. A ak nie, tak ťa zavrú a tam buď zomrieš, alebo ťa neskôr zabijú. V každom prípade skončíš mŕtva a to ja nemôžem dovoliť. Nemôžem stratiť aj teba, lebo nikoho iného nemám, rozumieš? Je to samovražda, Tory!“ čiernovláska sa ju snažila aspoň takto presvedčiť.
„Ale to tak, Mira!“ pregúlila modrými očami, „Aj tebe zabili brata...“
„...a väčšinu ostatných a preto mám len teba...“ chopila sa hneď slova, no Tory ju hneď zastavila.
„...necítiš ani trošku...trošilinku...potrebu urobiť niečo, aby si pomstila jeho smrť? Aby si sa s tým mohla zmieriť? A k tej tvojej samote. Nie si sama. Máš ďalšieho brata,“ posledné vety jej vypľula do tváre, akoby Mirine argumenty neboli nič.
„Ja som sa s jeho smrťou zmierila,“ vyhlásila. Pustila Torynu ruku, lebo jej posledné slová sa jej dotkli. Trochu odstúpila a zdvihla hlavu, „zmierila,“ zopakovala, „nemám potrebu učiniť pomstu. A čo sa týka môjho druhého brata...vysvetlila som mu, prečo nemôžem byť s ním. Odišla som od neho, aby som bola s tebou. Aby si nebola sama a nevymýšľala hlúposti ako je táto,“ možno to mohlo znieť vrúcne a priateľsky alebo Mira znela chladne. Hnevalo ju, že Tory ju berie na ľahkú váhu. Samozrejme, že tu teraz nemusela stáť a starať sa, čo urobí alebo nie. Mohla mať domov a nie sa neustále presúvať. Ale myšlienka, že by opustila kamarátku, s ktorou sa natoľko zblížila a s ktorou mala toľko spoločného jej to nedovolila. Preto tu teraz stála a snažila sa ju prehovoriť. Aby neurobila niečo, čo ju bude stáť život.
„Takže to je hlúposť! Fajn!“ rozhodila rukami, „tak sa teda môžeš vrátiť, lebo ja som ťa o to neprosila. A ja si budem hlúposti robiť sama,“ vyhlásila, otočila sa na päte a vydala sa smerom ku Konohe.
Mira sledovala jej chrbát, ako je ďalej a ďalej. Chvíľu rozmýšľala a potom si povzdychla. Pokrútila hlavou, nasadila si kapucňu a rozbehla sa za Tory.
„Čo tu chceš?“ spýtala sa jej, keď ju dobehla a kráčala zarovno s ňou.
„Neodhovorím ťa od toho, no nenechám ťa v tom samú.“
„Prečo?“ spýtala sa takmer urazene, no Mira ju dobre poznala a vedela, že ju to naozaj zaujíma.
„Pretože dve máme väčšiu šancu utiecť ako jedna,“ poznamenala Mira a Tory zastala, „čo je? Rozmyslela si si to?“ spýtala sa s nádejou.
Pokrútila hlavou, no oči nespustila z Miry. „Prečo to robíš?“ spýtala sa.
„Už som ti povedala,“ usmiala sa Mira, „dve sa dostaneme von...“
„Nemyslela som toto,“ prerušila ju opäť Tory, „prečo toľko riskuješ kvôli mne?“
Mira pokrčila plecami a ani sa nemusela zamýšľať nad odpoveďou. „Pretože niekto musí stáť pri tebe, keď sa chystáš robiť hlúposť. Niekto, kto ťa podrží, keď padneš. Niekto, kto ťa potiahne za roh, keď sa snažíš špehovať a na chvíľu sa zamyslíš a nedávaš pozor. Niekto, kto bude stáť pri tebe. Samozrejme, po tom čo sa dosmeje,“ dodala, „a tak to robím ja. Neviem či ti vyhovujem, ale to mi je jedno.“
„Vyhovuješ absolútne najviac!“ zvolala a rýchlo ju objala a potom sa ešte rýchlejšie odtiahla, že ju ani Mira nestihla objať späť, „Ale dosť dojímavých okamihov. Ideme spojazdniť tú starú mašinu.“
Mira len pokrútila hlavou nad Tory a šla za ňou.
Čím bližšie boli k bráne, tým tichšie šli. Stúpali na špičky a ledva dýchali, aby ich to neprezradilo. Keď boli pri posledných stromoch pri bráne, skryli sa za ne a čakali.
„Čo teraz?“ šeptom sa spýtala Mira Tory.
„Menší výbuch ich stopercentne odláka,“ uškrnula sa Tory a Mira jej to hneď zatrhla. Výbuch by odlákal pozornosť, to je pravda, ale zobudilo by to priveľa ľudí a až tak nepozorovane by sa dnu isto nedostali.
„Máš niečo lepšie?“ nadurdene sa jej spýtala Tory, lebo jej sa nápad s výbuchom veľmi pozdával.
„Pozri tam,“ ukázala jej na jedného ninju na hradbe, ktorý pomaly, ale isto, zaspával. Na Torynej tvári sa opäť zjavil úškrn na tvári. Začali sa blížiť k tej časti hradby. Nepozorovane, nenápadne, ticho. Nedovolili si ani stúpiť na nejakú suchú vetvičku. Potom za použitia chakry sa začali šplhať hore. Mira šla prvá a Tory, ktorá chcela ísť prvá, ale po Mirinom tichom prehováraní, na ktoré tentoraz dala, jej prenechala prvenstvo a šla druhá.
Strážnik začul zašuchotanie plášťa, ktoré ho prebudilo z driemot. Obzrel sa a videl dievča so zahalenou tvárou v plášti, ktorý okolo nej povieval, ale vedel, že môže mať tak nanajvýš sedemnásť. Ohúrilo ho to. Nemala tam čo robiť a nikde nevidel znak Konohy. Zafúkalo a on na chvíľku uvidel jej tvár.
Nepriateľ.
Preblesklo mu hlavou. Chystal sa zakričať na ostatných, ktorí upierali zrak do diaľky a vôbec si nevšimli dievča, ale nestihol, lebo druhá osoba ho zozadu omráčila a on padol ako handrová bábika.
„Odpraceme ho,“ ihneď navrhla Mira a Tory prikývla, „tu ho podoprieme, aby to vyzeralo, že len zaspal. Aspoň sa tam nebudú ponáhľať hľadať príčinu, prečo je na zemi.“
„To je jedno,“ odbila ju Tory, „škoda, že som nevidela, ako sa zatváril, keď som ho dala dole,“ zasnila sa.
„Ako každý keď ho omráči blondína s modrými očami,“ povedala jej Mira a pregúlila tie svoje čierne.
„Čo tým chcel autor povedať?“ zamračila sa na ňu Tory.
„Že sa tváril ako všetci ostatní, ktorých si dosiaľ omráčila,“ upokojovala ju Mira. To im tak chýbalo, aby sa začali hádať kvôli takej hlúposti a hlavne teraz.
„Aha, tak teda poďme. Nemáme čas do rána,“ popoháňala ju a Mira si nahnevane vzdychla, no šla znova za ňou a zišli schodmi, ktoré viedli hore pod rúškom tmy. A zakryté nocou sa pobrali k sídlu Hokage pohľadať to, čo chceli...

„Urobíme to rýchlo a potichu,“ horúčkovito šepkala Tory, keď sa pomaly a v tichosti blížili k Tsunadinej kancelárii. Šli pozdĺž stien a s tmavými splývali s okolitou tmou. Sem tam bolo na stene svetlo, okolo ktorého sa len rýchlo prešmykli, že steny skoro ani nezachytili ich tieň.
„To už si povedala najmenej trikrát,“ napomenula ju Mira, ale Tory ju už nevnímala. Pred sebou už videla svoj cieľ, ktorý bol naozaj bližšie ako kedykoľvek predtým. Pomsta o chvíľu príde a konečne bude môcť spať bez pocitu viny, že nepomstila svojho jediného brata.
„A je to tu,“ šepla zasnene a siahla po kľučke.
„Čo ak bude zamknuté?“ spýtala sa opatrne za ňou Mira a nazerala jej ponad rameno.
„Mysli pozitívne!“ ohriakla ju potichu Tory a Mira si neodpustila pregúlenie očí. Blondínka sa nadýchla a zatajila dych, akoby sa mala potápať a schytila kľučku. Ešte stále zo zatajeným dychom ju potiahla dole a zámok šťukol. Ihneď im došlo, že kancelária Hokage sa zrejme nezamyká.
„Kto je tam?“ ozvalo sa zvnútra a dievčatá stŕpli. Hlas z vnútra znel prísne, no unavene zároveň. Obe stŕpli. Nečakali, že tam niekto o takomto čase bude. A ani nebolo zasvietené. Pomaly cúvli a čakali. Nechceli ujsť. Určite nie, keď už boli skoro na mieste.
„Kto je tam?!“ ozval sa hlas znova. Počuli ako sa odsunula stolička, ako sa osoba postavila a počas schôdze do niečoho narazila, lebo zjajkla. Kroky sa čoraz viac približovali k dverám a dievčatá viac a viac cúvali. V poslednej chvíli Mira stiahla Tory za roh.
Osoba vo vnútri prudko otvorila dvere a vyšla von. Keď sa kúsok nahli, videli, že je to blondína s vlasmi zopnutými vzadu do dvoch copíkov. Ruky mala založené vbok a jej hnedé oči skenovali okolie. Na čele mala fialový kosoštvorec a na ľavej strane tváre mala otlačený text. A v poslednom rade mala...
„Veľké...“ hlesla Tory pri pohľade na ňu.
...prsia. Nevedeli či ich tá žena počula, no zrazu sa otočila ich smerom. Rýchlo sa skryli a tentoraz dávali pozor iba sluchom. Vôbec nechceli, aby ich našla. Tlačili sa tam vedľa seba a načúvali.
Počuli, ako si povzdychla a zrejme si prešla rukou po očividne unavenej tvári. Počuli ju zatvárať dvere a potom prešla hundrúc popri nich.
„Ja som vedela, že to papierovanie mi nerobí dobre. Určite mám na to nejakú alergiu, ktorá sa prejavuje tým, že pri tom vždy zaspím...čo je čudné, lebo tamtá vec...“
Aká vec a čo s ňou sa už nedozvedeli, lebo bola príliš ďaleko, aby ju počuli. Ešte počkali pár minút, aby si boli isté, že sa po niečo nevráti a podišli k dverám. Blondína zabudla zamknúť dvere, takže sa tam bez problémov dostali. Potichu zavreli dvere a poobzerali sa po kruhovej miestnosti. Pri okne bol obdĺžnikový stôl a za ním stolička. A to bolo zabarikádované mnohými a mnohými papierovými kopami.
„Kde by sme mali začať hľadať?“ hlesla Tory utrápene a rozhliadali sa okolo. Nič, čo by im naznačilo, že to, čo hľadali tam je, nenašli.
„Nerozumiem tomu,“ povedala nakoniec Mira po hodnej chvíli mlčania.
„To mi je novinka,“ zahundrala Tory, ale jej kamarátka ju nemohla počuť, lebo to bolo priveľmi ticho povedané, a tak pokračovala vo svojej myšlienke.
„Prečo by to schovávali sem? Kebyže to mám ja, tak by som to dala niekde do podzemia, aby to nikto nenašiel. Nie do kancelárie, kde môže hockto vojsť,“ uvažovala a prechádzala sa.
„Lenže to nemáš ty, čo by nám rozhodne zjednodušilo situáciu, ale Konoha. A nehovor, že by si tam dala ešte nejaké pasce, prosím ťa! A podzemie napadne každého a o to ide! Možno...čoby!...určite to tam nedali, lebo by to bolo čo? No zrejmé!“ hneď si aj odpovedala Tory a prevrátila modrými očami, „Takže to bude niekde, kde to majú po ruke a kde sa môžu dostať ľudia, keby to chcel, no ja neviem, napríklad my, ukradnúť alebo použiť, aby to mohli chrániť. A kde je to bližšie ako v kancelárii Hokage? Najsilnejšom ninjovi v krajine, há? A posledná vec. Nemysli negatívne, ale...“
„Pozitívne,“ otrávene ju doplnila Mira a Tory nadšene prikývla.
„Nemáme všetok čas sveta, tak pohni zadkom!“ vyzvala ju Tory a už sa pustila do hľadania. Snažila sa nič nezvaliť, aby nikto neprišiel na to, že sa tu potuloval ktosi nepovolaný. No jej snaha dlho nevydržala a už zvalila jednu kopu. A za ňou nasledoval domino efekt a zvalil ešte ďalších päť.
„A je to v háji!“ chytila sa za hlavu a začala lamentovať.
„Žiadnu paniku,“ upokojovala ju, „keď budeme odchádzať, otvoríme okno, akože to sfúkol vietor. Aj tak to vyzerá, že príde búrka,“ pozrela sa cez veľké okno.
„Páni, Mira, ty si fakt chytrá,“ žasla Tory.
Mire sa urobila taká tá kvapka pri čele a povzdychla si. „Tory, čo keby si pohla zadkom?!“
„Rozkaz,“ odpovedala jej na to nezúčastnene.
„Hej, pozri sa na toto!“ povedala Mira ponad plece Tory, keď otvorila skriňu, v ktorej bolo pozavesovaných niekoľko plášťov.
„Tak Konoha nosí biele, no a čo?“ nechápala a ani ju Mirin objav nejako extra nenadchol. Preto musela čiernovláska odhrnúť odev a ukázala na uvoľnenú dosku oproti nim.
„Tak si musia opraviť skriňu. Mira, nebuď pedant, dobre?“ už sa chcela otočiť, keď ju zastavila.
„Je tam vchod,“ zatlačila na dosku, niečo cvaklo, ona sa odsunula a keď sa pozreli do vnútra, bola tam ďalšia miestnosť. Rýchlo prešli, ani sa neunúvali napraviť oblečenie a zatvoriť dvere, keby niekto náhodou vošiel. Šli len a len za svojím cieľom.
„Je tu tma,“ zašepkala Tory, akoby sa bála, že keď niečo povie hlasnejšie, tak sa zobudí a zistí, že toto celé sa jej iba snívalo. Mira ohmatávala stenu až našla spínač a zasvietila žiarovka, ktorá visela z kábla rovno nad tým.
„Portál,“ povedali naraz, obe v úžase, keďže túto vec ešte nikdy nevideli naživo. Počuli o nej veľa, možno jediné okrem zasvätených vedia o tom toľko. Malými krokmi sa k tomu približovali. K okrúhlemu prístroju s veľkou dierou v strede a množstvom gombíkov. Hľadeli na to s údivom, rešpektom a trochu aj strachom, že čo sa stane, keď to spustia. Ak to vôbec spustia.
„Bude to fungovať?“ spýtala sa Mira a nespustila z toho zrak.
„Musí,“ tvrdohlavo vyhlásila Tory a pohla sa smerom k tomu.
„Počkaj,“ dala pred ňu ruku Mira, čím ju zastavila, „vieš, že to bolo zničené a oni to opäť postavili.“
„Jasné, že viem. Hidan im povedal, že to nemajú opravovať. Že vraj ona si to tak neželala,“ odfrkla si Tory netušiac, kto je tá ona. Vedela len, že má prsty vo vražde jej a Mirinho brata. A že ich Hidan zradil, keď sa pridal k nim. Na stranu Hokage. Ani nevedela prečo a ani ju to nezaujímalo. Hidana zabiť nemohla, lebo je nesmrteľný, no oni nie sú...
„Asi vedela prečo,“ poznamenala Mira tónom, že by asi nebol najlepší nápad to spúšťať.
„Ak si myslíš, že teraz odídem, tak si na omyle. Takúto šancu už nikdy mať nebudeme. A ja ju neprepasiem. Už nie...necúvnem,“ vyhlásila rozhodne a stačila najväčší gombík, ktorý našla. A bol červený. Všetky dôležité gombíky sú predsa červené...
Stroj začal hučať a dievčatá trochu ustúpili. Až teraz si uvedomili, že keby niekto prišiel, určite by to počul a prišiel sem. Nasucho preglgli a vydýchli si, keď stroj stíchol a iba vo vnútri žiaril. Najprv iba na žlto, no potom sa k nej pridali farby ako tmavomodrá, zelená, červená, fialová. A všetky sa zmiešali až ich to oslepilo. Rukou si clonili oči a čakali až si zvyknú na ostrú intenzitu svetla, ktorá nahradila žiarovku, ktorá medzitým praskla od náporu energie.
„Funguje to,“ povedala takmer nečuje Tory, „ono to funguje,“ zvolala oveľa nadšenejšie.
„Hádam tam nechceš ísť?“ spýtala prestrašene Mira a pozrela sa na kamarátku, ktorá pokrútila hlavou.
„Nie. Ja chcem, aby prišli oni sem,“ a pohla sa smerom k portálu, aj keď nevedela, ako ich má privolať, ale niečo skúsiť musí. Čo ak tam zakričí, že potrebujú pomoc, lebo niekto napadol Konohu a oni pribehnú. To by určite nebol nápad na zahodenie.
No zrazu začali farby rotovať a krútiť sa. Stále rýchlejšie a rýchlejšie. Aj vzduch okolo nich sa začal pohybovať až im okolo tvárí lietali vlasy ako bláznivé a plášťami im plieskalo. Kryli si tváre, ani nevedeli pred čím. Možno pred niečím neznámym, čo by im mohlo azda ublížiť. Z portálu vyšla vlna vzduchu, ktorá ich odhodila dozadu až spadli na chrbát a zasykali od prudkého prívalu bolesti. Potom všetko zhaslo a stroj ešte nakoniec zahučal.
Ticho a tma.
To jediné vnímali.
„Nefunguje to,“ povedala so sklamaním v hlase Tory a pomaly, mechanickými pohybmi sa postavila.
„Zrejme to ešte úplne neopravili. No pokúsili sme sa,“ pokrčila plecami Mira a potiahla Tory, aby už odišli, lebo tá ešte pozerala na portál, jej oči si znova privykli na tmu, akoby čakala, že sa ešte niečo stane. Niečo...hocičo...no portál bol ticho ako predtým, keď prišli. So sklonenom hlavou šla za Mirou.
Zavreli vchod, poukladali plášte ako boli, zavreli dvere. A znova to bola iba skriňa na plášte. Nič viac, nič menej. Pred odchodom otvorili okno a dnu sa privalil vietor, ktorý zhodil kopy, ktoré predtým prežili Tory.
„Počuješ to?“ prebrala Mira Tory so sklamania. Zbystrili sluch. Niekto kráčal hore po schodoch. Rýchlo, ako len po tom zážitku dokázali, lebo sa im ešte sem tam podlamovali kolená, vyšli z miestnosti a len-len sa stihli schovať za ten istý roh ako predtým, keď okolo nich prešla tá istá blondína a znova si mrmlala.
„Hlúpa, Tsunade. Ako si mohla zabudnúť zamknúť? Ešte nie si taká stará, aby si mala sklerózu,“ hovorila samej sebe. Ešte sa rozhodla skontrolovať kanceláriu, keby sa ju niekto medzitým rozhodol navštíviť. Našťastie pre Tory a Miru, jej trvalo dlho než si spomenula, že nezamkla.
Z vnútra začuli tlmený výkrik a zabuchnutie okna. Brali to ako signál na útek. Ešte počuli, ako Tsunade hreší a nadáva, ako sa spytuje samej seba, lebo si nepamätala, že otvorila okno. Potom už nepočuli nič, lebo už boli von...

„No tak, Tory,“ chcela ju povzbudiť, „možno sem niekedy prídu samy.“
„Jasné,“ odfrkla si, „preto kázali Hidanovi, aby ho zničil, že? Aj tak nikdy nepochopím, prečo nás zradil? Prečo prešiel k nim, keď sme ho potrebovali?“
„Tiež pravda,“ pripustila, „ale nemôžeš povedať, že sme sa nesnažili.“
„Snaha ako sv*ňa, to teda,“ prevrátila očami, „dostali sme sa nepozorovane do Konohy, do kancelárie Hokage, našli tajnú skrýšu, dostali sa dnu, spustili portál a...nič. Ničové nič!“ mávla rukou Tory.
„Tvoje nároky na akčnosť sú vážne náročné,“ poznamenala Mira.
Zablýskalo a potom zahrmelo. Ešte stále nezačalo pršať, no nad Konohou sa vznášali ťažké mračná. Vietor sa tiež neutíšil. Skôr naopak. Búrka sa neodvratne blížila. Možno len prejde ponad Konohu, možno sa tu vyriadi. To nikto nevedel. Všetko vyzeralo ako dielo prírody. Až na pár mrakov, ktoré rotovali a boli v nich viac bleskov ako všade naokolo.
„To je divné,“ ukázala hore Mira, „zrejme to bude silná búrka. Mali by sme sa vzdialiť,“ uvažovala nahlas.
„Mira,“ oslovila ju Tory, „už si niekedy videla, aby sa niečo také dialo?“ spýtala sa jej so záujmom.
„Nie,“ zamyslela sa. Bolo to vážne zvláštne. Až sa im odtiaľ nechcelo pohnúť. Chceli vedieť, čo sa bude diať. Možno to nie je také divné, ako si myslia a vôbec to nie je dôležité.
„Pozri sa na tie farby!“ zvolala Tory.
„Aké farby?“
„Tam!“ ukázala na otáčané mraky, kde pomaly rozoznávali farby.
Žltá. Tmavomodrá. Zelená. Červená. Fialová.
„Presne ako portál, nie?“ zamysleli sa obe. A farby sa znovu sformovali a vyšiel odtiaľ pás svetla, ktorý sa dotkol zeme. Ale nie v Konohe, ale niekde ďalej. No to ich netrápilo.
Ono to vyšlo.
Portál fungoval!
„Prišli,“ hlesla Tory, keď pás zmizol.
„Bol len jeden pás, možno prišiel len jeden,“ nechcela jej dávať priveľkú nádej Mira, no Tory úplne stačilo, že to fungovalo. Viac vedieť nepotrebovala.
A ony vlastne ani nevedeli, ako presne to funguje. Či prídu všetci siedmi jedným pásom, alebo každý sám...ale stopercentne sa to chcú dozvedieť...