Nenaplnené prianie

Toto, je moje prianie. Zavial vietor a jej vlasy sa ladne rozhýbali. Dopísala poslednú vetu. Posledné slovo, písmeno. A bodka. Odložila holubie pierko, namočené atramentom, naspäť do nádobky. Pomalým pohybom prehla papier na polovicu a odložila ho do malej, modrozelenej, priam tmavej skrinky. Izba bola osvietená žiarivým, denným svetlom. Bola modro sfarbená. Slnečné lúče svietili na steny izby a tak vytvárali pocit nebeskej krásy. Skrine a šatníky boli borovicového typu a jej posteľ bola z čistého ebenu. Sedela tam ona... Hinata... Jej krása sa zaprieť nedala. Tmavomodré... nie, havranie vlasy a prekrásna tvár. Oči biele sťa anjel by zostúpil na túto špinavú zem a premenil ju na očarujúce pole, plné nádherných kvetov a čistej i svätej, zelenej trávi. Jej dúhové kimono vytváralo pestrý výzor a ružová stuha, pripnutá k jej vlasom, k tomu pridávala taký pocit... Ako to nazvať? Ah! Čarovný pocit. Presne, bola očarujúca. Radosť z nej priam vyžarovala. Pleť krásna ako snežný vankúš a pery ružové sťa lesné ruže lásky. Ona je kráľovná jej izby. Kráľovná s veľkým K... Vstala zo stoličky. Privrela skrinku a oddialila sa od stola. Pramienok vlasov jej vzlietol pred tvár. Rukou si vlasy upravila a začesala za ucho. Pritom sa usmievala. Ten prekrásny úsmev. Teraz, bola šťastná. Ale nie nadlho...

„Tanabata?“ ozvalo sa malé, bledo oké dievča stojace oproti nej.
Usmiala sa. Zodvihla do výšky ruku s namiereným ukazovákom na strop a začala vysvetľovať o čom taká Tanabata je.
„Hai! Je to sviatok, ktorý sa slávy na siedmeho Júla, dnes. Je to vlastne o tom, že každoročne v tento deň, sa stretnú dve hviezdy, Vega a Altair. Hovorí sa dokonca, že v minulosti tieto hviezdy boli živé. Volali sa Orihime a Hikoboshi. Boli do seba zamilovaný,“ so zamilovaným pohľadom si prezrela fotku, na ktorej bola ona a jej milovaný. „No ich cesty rozdelil jej otec. Prikázal aby sa rozlúčili a tak sa aj stalo, no keď videl ako je Orihime nešťastná, tak vedel, že niečo musí spraviť. Dovolil, aby sa títo dvaja stretávali každý rok, presne v tento deň. Odvtedy, v každej zemi, na siedmeho Júla, ľudia píšu svoje priania na malý kus papiera a vešajú ho na bambusové vetvičky. Vidím, že si nedávala pozor na akadémii, Hanabi.“
„Nejako mi to asi uniklo,“ usmiala sa, no bol to falošný úsmev.
Tmavovlasé dievča prešlo vedľa jej sestry a pozdravilo ju milým, upokojujúcim úsmevom. A vydala sa naspäť na cestu, kde mala namierené predtým ako ju zastavila Hanabi.
Sklamané a utrápené dievča tam ostalo stáť. A premýšľalo... Premýšľalo nad tým, čo povedala jej sestra. Dnes je ten sviatok, ale... Siedmy Júl*... Siedmy Júl... Hinata... Mám zlú predtuchu...

Lúče jej vrážali do snehovo bielych očí a zaplavovali tú onú krásnu tvár. Cupitala po takmer horúcom chodníku a obzerala si okolný svet. Farebný svet. Toto je Tanabata. Áno... Bola obklopená stužkami a dúhovými lampiónmi, ktoré vytvárali v jej duši pokoj. Zrazu sa zastavila. Jej pohľad sa prilepil na malé origami na zemi. Bol taký sklamaný a nešťastný. Aj keď to bol len kus dobre vytvarovaného papiera, ona v ňom cítila dušu. Dušu, ktorá ju priťahovala a túžila po tom, aby mohla znova krásne zdobiť Listovú. Zohla sa pre ružového, pokrčeného žeriava a akoby s úplne vysilenými rukami ho zodvihla. Chvíľu ho, snáď röntgenovým pohľadom rozpálila na popol, no hneď na to ho pripla k ostatným na stenu jednej budovy. Vydala sa ďalej. Okolo nej prebehlo niekoľko detí. Radosť z nich takmer vyžarovala. Pred ňou sa zjavil obraz vytešeného chlapca, vo veku asi desať rokov. Blond vlasy a bledé oči ako jeho matka. Pohladila si trocha oblé brucho. Šesť mesiacov. Nosí ho pod srdcom už presných šesť mesiacov. Prešla niekoľko nemotorných krokov a jej pohľad ostal na oranžovo hnedom vejári, zaveseného na celkom vysokom stĺpe. Ľudia okolo nej len pobehovali a užívali si tento skvelý sviatok. Sviatok hviezd. Všetci sú taký šťastný. Usmiala sa. Tanabata je krásny sviatok. Milujem túto atmosféru. Šťastie, láska a túžby.
„Už sa nemôžem dočkať až ho uvidím!“ vykríkla so svojich myšlienok.
Kráčala ďalej. Kimono sa vlieklo za ňou ako svadobné šaty, akurát plné žiarivých farieb. Zahliadla kvetinový stánok klanu Yamanaka. Nevinne sa zachichotala. Spomenula si na deň keď za ňou prišiel onen chlapec držiac biele ruže. No zrazu sa potkol a spadol presne na tvár. Ruže vleteli do jej rúk. Bolo ich osem. Boli krásne ako jej oči. Ona pribehla za ním a pomohla mu vstať. A hneď na to nasledoval ich prvý bozk. Bozk, ktorý jej zmenil život.
Popri spomínaní si ani nevšimla, že už stála pred dverami nemocnice. Otvorila dvere a vošla dnu. Prechádzala sa chodbami a pritom hľadala tie správne dvere. Pozastavila sa pred jednými. Chytila kľučku a pohla ňou.
„Ách.. Hinata-san!“ ozvala sa žena sediaca za stolom.
„Kon’nichiwa!“ odzdravila.
„Ako sa má bábätko?“ začala s tím najdôležitejším.
Žena s bledou pleťou sa zodvihla zo stoličky a pritom položila písací nástroj na stôl. Pristúpila k Hinate. Jej lesklé tmavé a krátke vlasy mala začesané za uši a oblečený bieli plášť. Pravú ruku položila do vrecka a ľavou sa oprela o stoličku neďaleko mladej dámy.
„Už začal kopať!“ vykríkla.
„Začal? Ste si istá, že to bude chlapec?“ upriamila pohľad tmavovláska.
„Hai! Cítim to, Shizune-san...“ odvetila.
Shizune sa pohla naproti zelenému závesu a odhrnula ho.
„Vyzlečte sa, prosím...“

„Hotovo! Vaše dieťa je v absolútnom poriadku. Ale poradím Vám jedno. Vyvarujte sa stresovým situáciám a nebezpečným chvíľam,“ upozornila Shizune hneď potom ako si zosadila gumové rukavice.
Dievča si oblieklo kimono a jej pohľad sa obrátil k doktorke.
„Toho sa asi nemusím báť,“ usmiala sa.
Žena prikývla a hneď na to sa vydala k oknu. Hinata ostala bez pohybu stáť, no stále s úsmevom vyrysovaným na tvári. Oprela sa. Pozerala von z okna a videla ľudí pobehávať sem a tam. Tanabata... Úplne som na ten sviatok zabudla. Prehrabávala sa v myšlienkach Shizune.
„A... Čo chystáte na dnes, Hinata-sama?“ obrátila pohľad na dievča.
„Keď sa vráti Naruto, pôjdeme vešať priania. Musím mu povedať, že náš chlapec začal kopať!“ vyriekla s nádychom radosti.
„A vy?“
Shizune sa myšlienkovite následne citovo zrútila. Priamy zásah... Do citov.
„Hehe...“ malý úškrn, kvapka potu jej stiekla po tvári. „No... plány... mám... ale neviem, či ich viem aj... no... uskutočniť...“
Parilo sa jej z hlavy. Myšlienky rozhádzané, city urazené.
„Aha. Tak, príjemný zvyšok dňa.“ úsmev stále na tvári.
Dievča sa pobralo preč. Jej vlasy ladne zaviali. A dvere sa zabuchli. Shizune sa rozliala na zemi. Závidím jej. Chcem mať už konečne chlapa!

Kráčala po tajomných chodbách nemocnice. Pach po chemikáliách, pocit strachu. Ale zrazu ju ovial iný pocit. Krajší ako strach. Bol to pocit radosti? Či šťastia? Nie! Pocit uspokojenosti... Sedemdesiatsedem. Izba číslo sedemdesiatsedem**. Pohladila si brucho.

Vystúpila z dverí. Pomalým pohybom pristupovala k nedočkavému chlapcovi. Držala sa za brucho. Jej oči žiarili od tej tekutiny, ktorú nazývajú slza. Ale... usmievala sa.
„Ja... Ja...“ pozrela sa na chlapca. „Ja budem matkou!“
Chlapec vypúlil oči a hneď na to sa rozbehol za tmavovlasým dievčaťom.
„Tak to znamená... To znamená,“ chlapec vyronil slzy. „To znamená, že budem otcom!“
Dievča prikývlo a ich telá sa spojili. Objímali sa. Slzy. Šťastie. Uspokojenosť. Nový život. Deväť mesiacov. Toto im chodilo rozumom. Nič iné. Malá iskra nového života bola už jej súčasťou. Predstavila si ich ako skvelú a šťastnú rodinu. Chlapec. Už vtedy vedela, že to bude chlapec. Taký tvrdohlavý a nikdy nevzdávajúci sa chlapec.

Vystúpila von z nemocnice a ožiarilo ju denné svetlo. Pozrela sa na nebo. Uvidela jeden jediný mrak. Mal tvar kruhu. Zaujímavé. Zrazu z budovy vybehla hneď po nej mačka. Mačka čiernej farby***. Čo to... Myšlienky jej šialene rozhadzovali myseľ, no niekto jej premýšľanie aj tak dokázal prerušiť .
„Rýchlo, rýchlo! Musíme to oznámiť Hokage!“ kričal trochu fúzatý, no celkom mladý chlapec inému mužovi, naproti prekvapenej Hinate.
Nani? Zaujalo ju, prečo sa tak ponáhľajú. Mali tak vážny pohľad... Čo je to za pocit? Taký zvláštny... A potom ešte aj tá mačka...Prešiel ňou mráz... Ani netušila, že aká hrôza ju dnes čaká. Diabol je blízko... Už veľmi blízko... Je tu!

Pred piatimi hodinami neďaleko Kamennej:

„Chikushō!“ vykríkol a následne dopadol na zem.
„Kde je tá tvoja patetická cesta ninji teraz?“ ozval sa muž stojaci oproti nemu, držiac katanu, obklopenú zvláštnou energiou.
Ninja leží na zemi. Úplne bezvládne, bez známok života. Iný by bol už dávno mŕtvy. Ale on vstával, neprehrával a nevzdával sa. To by nebol on.
„Ja...“ vstával, „neberiem... späť...“ vstával, „... svoje... slová!“ vstal.
„Zomri už konečne!“ rozbehol sa nepriateľ.
Stisol katanu a bežal. Nohami rozdupával pôdu. Energia z neho trieskala. Napriahol sa a sek...
„Argh,“ vykašlal krv.
Hlavný orgán. Srdce. Bolo to čoraz hlbšie. Krv mu tiekla priamo z prepichnutej rany. Toto... už neprežije. Obzrel sa na nebo. Lúče vrážali do jeho modrých očí, ale jeho pohľad slabol každým žmurknutím. Karmínová krv stekala po jeho celej brade a tiež tiekla z poraneného srdca. Pred ním sa mu zobrazil jediný obraz... Hinata. Smrteľný nástroj bol preč z jeho srdca a on sa zrútil na zem, ale už tie oči, nikdy neotvoril...

„Uzumaki Naruto... je mŕtvy,“ zahlásil ninja.
V kancelárii Hokage nastalo ticho. Tsunade sklopila hlavu, no následne rýchlim tempom tresla päsťou o stôl. Keď sa jej city upokojili, obzrela sa na dvere.
„Počula si to, že?“ nastolila otázku.
Kľučka sa uvoľnila a dvere sa otvorili. Stála tam zarazená a s chladnou, snáď mŕtvou tvárou hľadela do očí Hokage. Nevyslovila slová, ani nemukla. Bola to ako rana, ktorá zničila jej život. Ružová stuha jej zletela z vlasov. Jej farba sa po páde na zem zmenila na červenú. Tmavú. Na zemi bola kaluž krvi. Tsunade sa rozbehla za nevedomou Hinatou a uvidela ako jej steká životne dôležitá tekutina dole po stehnách až k zemi. Rýchlo ju popadla a vybehla z kancelárie von. Diabol, je tu...

Otvorila oči. Vniklo jej do nich nemocničné svetlo. Posadila sa a oprela sa o stenu. Bolelo ju brucho. Utrpenie jej dalo o ranu viac. Stisla prikrývku a sklopila hlavu. Do izby z nenazdania vstúpili dve osoby. Shizune a utrápená Tsunade. Pozdvihla tú krásnu tvár a obzrela sa na ne.
„Moje dieťa je v poriadku, že?“
„Je... je mi to strašne ľúto. Nezmohli sme sa už na nič iné.“ ozvala sa tmavovláska.
Hinata vypúlila oči na dve ženy a hneď na to si znova sklopila hlavu. Tá hlava bola teraz strašne ťažká. Bola zaplnená myšlienkami, ktoré sa tvorili každú každučkú sekundu. Je to vlastne presne ako vznikla Tanabata. Jeden pár sa rozdelil vďaka krutému otcovi. Otcovi, ktorý sa nazýval osud. A osud ju teraz priam zabil. Kruto zavraždil. Kvapla jej jedna jediná nevinná slza na prikrývku a rozplynula sa do všetkých strán. Presne ako jej život práve teraz. Odišiel on, a potom aj on. Obidvaja odišli. Odišlo jej šťastie zo života. Odišla jej všetka láska. Všetka radosť zo života. Všetko je preč. Ona je preč... Myšlienky zmizli. Myseľ bola prázdna. Je naozaj preč...
„A...“ zmätene sa usmiala na dve ženy. „A kedy príde domov Naruto? Musím mu povedať, že naše dieťa začalo kopať.“
Áno... odišla. Jej duša sa zmenila na prach a táto Hinata je už len kus polámaného skla. Odteraz ona nebude žiť, bude prežívať. V jej očiach bolo prázdno a tá chladná tvár. Dve kunoichi sa na ňu len ľútostne pozerali. A ona sa usmievala. Ale nebola šťastná. Bola mŕtva...

Hanabi vošla do izby jej sestry. Prezerala si celú miestnosť. Vážne sa o ňu bojím... A má prečo... Uvidela modrozelenú skrinku napoly otvorenú. Pristúpila k nej. Otvorila ju úplne a uvidela v nej malý prehnutý list s nápisom „Tanabata“. Roztvorila ho a čítala.