Láska, viera, túžba a sny... 9

Jej prejav žiarlivosti ma v celku zaskočil. Treskla dverami, až som takmer nadskočil.
Samozrejme, že by som dotyčnému odtrhol ruku... určite. Neviem si predstaviť, že by sa jej niekto mal dotýkať, tak ako som sa jej dotýkal ja. Ale toto je iná vec. Iná situácia.
S miernym povzdychnutím som vyšiel schodmi a otvoril dvere. Stála pri okne a hľadela von na bledý mesiac. Mala zhasnuté a očividne sa so mnou nechcela rozprávať. Zatvoril som dvere. Počul som potiahnutie nosom.
,,Žiarlil by som. Asi viac ako ty. Zabil by som ho na mieste, keby urobil to, čo urobila Matsuri. Ale ty nemôžeš robiť takéto veci na verejnosti. Nie si v pozícii, aby si si to mohla dovoliť.“ Povedal som do ticha a priblížil sa ešte bližšie.

„Prečo si hneď nejako nereagoval, keď som sa ťa na to spýtala? “ otočila som sa smerom na neho a poutierala si uplakané oči, „prišlo mi to ľúto. Ako keby...ti nezáležalo...“
Vetu som nedopovedala lebo sa Gaara ku mne vydal rýchlym krokom.

Zastal som tesne pred ňou.
,,Pretože žiarlivosť som nikdy nepociťoval. Najskôr ma to zarazilo, ale keď som si to uvedomil, zabil by som toho človeka. Nepoznám síce tú emóciu, ale je to len dočasné. Viem, že príde deň, kedy z toho takmer zošaliem.“ Pozerala na mňa, ale nepohla sa. Nechcem ju stratiť kvôli zaváhaniu.
,,Si len moja, Itami.“ Trochu som očervenel, keď som si uvedomil, čo som povedal. Znelo to tak majetnícky a vôbec nie dobre.

Prehnala som to. Mala by som trocha vyše myslieť na to, že pocity spojené so vzťahom medzi mužom a ženou moc Gaara ešte nepozná. Nadýchla som sa. Pristúpila som k nemu, aby ma objal. Jeho ruky sa po nejakej chvíli ovinuli okolo mňa a ja som si nemohla odpustiť to prepáč.
Pomaly som sa dostala z jeho zovretia a pozrela mu do očí: „Budem navždy tvoja.“
Tie slová mi nejako vybehli z úst, teda skôr by som povedala, že zo srdca. Gaarov výraz zostal zaskočený. Ach, jaj! Teraz neviem, či to čo som povedala ho vydesilo...potešilo...bože ja neviem! Vždy mám strach pred ním niečo vážne povedať, lebo neviem čítať jeho výrazy tváre. Zatiaľ.

Len moja? Nemá pocit, že si ju privlastňujem? Cítil som, ako sa mi uvoľnila tvár a mierne som sa pousmial. Chytil som tú jej do svojich rúk a oprel si o ňu čelo.
,,Takéto akcie, už nebudeme opakovať. Súhlasíš?“ zašepkal som a priblížil sa perami k tým jej. Ešte vždy som z toho bol nervózny.

Rozhodne už nepôjdem takto do Suny. Veľmi sme riskovali...
Chcela som mu prikývnuť na jeho otázku, no zamestnali ma jeho pery. Sú tak...ochromujúce, podlamujú sa mi z nich kolená. Polapila som ho okolo krku a pritisla k sebe.

Chcel som jej dať len letmí bozk, ale ona ma chytila a pritiahla si ma ešte bližšie. Odtiahol som sa od nej s menším úškrnom.
,,Nechceme, aby to dopadlo tak, ako včera, však?“ povedal som, načo sa ona začervenala.
Rozhodol som sa, že si od nej budem udržiavať odstup. Všetko toto bolo pre mňa nové a mal som pocit, že všetky emócie, ktoré pociťujem vo mne explodujú. Keď ma objala, objal som ju späť. Keď ma pobozkala, odpovedal som jej, ale neurobil som nič viac, alebo keď už som mal dojem, že to nezvláda, prerušil som to.

Stále som tieto veci skúmal a musel som sa priznať, že sa mi neskutočne páčili. Ale neubránil som sa tomu pocitu neznámeho a nového, menšieho strachu zo všetkého. Spomenul som si, ako ma Shukaku istú dobu trýznil a hovoril mi o jeho sexuálnom živote. Vtedy som to nechápal a snažil som sa robiť všetko pre to, aby som ho umlčal. Nikdy by ma nenapadlo, že sám budem raz existovať po boku ženy a zažívať tú túžbu o ktorej toľko mlel.
V ten večer sme obaja zaspali nekľudným spánkom. Itami sa celú noc prevaľovala a mňa to budila z nočných môr o tom, ako mi do domu vtŕhajú moji vlastný ninjovia a vedľa nich stojí plešatý Shigeo.

Bolo desať hodín, keď som sedel za stolom v kancelárii. Každých pár sekúnd mi pohľad utekal smerom k hodinám a nevedel som sa poriadne sústrediť. Práve som obratom odpisoval Tsunade, že mám informátorku ohľadom Akatsuki a privediem ju so sebou na stretnutie Kage. Poprosil som ju, aby držala Naruta čo najďalej od všetkého, čo bolo nebezpečné, aj keď som neveril, že sa jej to podarí. Viem, že jeho tým sa má stretnúť s Kankurom, ale ako mi napísala, Naruto tam s nimi nebude. Trochu som si vydýchol. Veci sa dávajú postupne do pohybu, ale ešte vždy tu je včerajšie fiasko. Ak sa to všetko donesie do uší rady, okamžite si ma predvolajú. Začínal som byť paranoidný a mal som dojem, že každú chvíľu niekto vojde s odkazom, aby som sa okamžite dostavil do zasadačky.

Ozvalo sa tiché zaklopanie. Odložil som pero a pozrel sa smerom ku dverám. Na moju výzvu dnu vošla Matsuri. V tvári bola bledá a očividne jej nebolo dobre. Očami prebehla snáď všetko v miestnosti, ale na mňa sa neodvážila pozrieť.
,,Sadni si.“ Prikázal som jej a ona tak urobila, ako poslušný pes. Očividne zo mňa mala strach.
,,Vieš, prečo si tu?“ spýtal som sa jej po chvíľke mlčania. Najskôr som jej dal čas, aby sa mohla vyjadriť, ale očividne nemala čo povedať. Len slabo prikývla.
,,V prvom rade, by som bol rád, keby som ťa už nemusel nachádzať v opitom stave.“ Sklonila hlavu a hnedé vlasy sa jej na okamih zvlnili, keď kývla hlavou na súhlas.
,,V ďalšom rade, to čo si včera urobila, bolo nesmierne... hlúpe, ale aj odvážne.“ Či som už chcel a či nie, musel som v tomto obdivovať jej odvahu. Ja by som si na takúto vec určite netrúfol. A nie pred ľuďmi. A však, alkohol zrejme robí divy. Nikdy som sa síce neopil, ale očividne to ľudí zavádza do nepríjemných situácii. Pozrela sa na mňa a mal som dojem, že som zazrel iskierku nádeje. Spojil som si ruky a zložil si ich pred nos.
,,Myslel som si, že som ti veci vysvetlil dosť jasne, ale ako som včera pochopil, mýlil som sa. Mám k tebe vytvorený vzťah na základe profesionálnej práce. Vzťah senseia k svojmu študentovi. Nikdy som o tebe nezmýšľal v inom zmysle. Cením si, že si bola prvým človekom, ktorý pri mne stál, keď sa ma všetci stránili, ale nikdy som si ani nepomyslel, že by si pocítila niečo také... ako si pocítila.“ Neodvažoval som sa nazývať to láskou, pretože som o tom silno pochyboval.
,,Ak som v tebe vyvolal mylné dojmy, za to sa ti ospravedlňujem. Vzhľadom k včerajším udalostiam bude lepšie, ak ťa dočasne preradím k druhému týmu. Podávať hlásenia mi bude kapitán.“ Istý čas bezo mňa by jej mohol vyčistiť myseľ. Oči sa jej zaplnili slzami, ale nenamietala.
Bolo mi ľúto sledovať to a hovoriť jej také veci, ale jednou vecou som si bol istý viac, než čímkoľvek iným. Ona nie je pre mňa a ja nie som pre ňu. Viac ma utužilo vedomie, že ja a Itami k sebe patríme. Sme síce, ako opačné živle, ale zároveň sme tak rovnakí, že k sebe zapadáme. Ako jing a jang.
,,Môžeš ísť.“ Ozval som sa a ona vstala. Už bola pri dverách, keď zastala.
,,Áno?“
,,Môžem sa spýtať. Ten muž, ktorý bol včera s vami...“ nedopovedala, len si chytila líce. Nečujne som si vzdychol.
,,Bol to rodinný známy, ktorý ma pozná. Ospravedlňujem sa ti za jeho konanie, ale má ochrániteľské zvyky a občas si neuvedomuje, čo robí.“
,,Iste. Chápem.“ Zašepkala a potom na mňa obrátila pohľad. Otázka jej v nich priam svietila.
,,Nie, ona u mňa nie je. Odišla ešte v ten deň, kedy si ju videla. Zastavila sa iba vyriešiť nejaké pracovné záležitosti.“ Zaklamal som jej a pocítil som ľútosť. Keď sa o nejaký čas ukážeme spolu vonku, bude to pre ňu možno ešte horšie. Ale ona sa z toho musí dostať. Zdá sa mi to, ale ju to ukľudnilo?
,,Prepáčte mi za včerajšie slová a aj skutky. Bolo to odo mňa veľmi hlúpe. Dovidenia Gaara-sama.“ A s týmito slovami odišla. Zostal som sám. Stlačil som si palcom a ukazovákom koreň nosa, aby ma prestala bolieť hlava. Jedna vec by bola vyriešená. Teraz už len čakať a dúfať, že sa už nič zlé nestane. Keď som o šiestej večer odchádzal z kancelárie, cítil som sa lepšie, pretože ma nič nepríjemné neprekvapilo. Šiel som tou časťou Suny, kde boli stánky. Chcel som si pozrieť správanie ľudí a pocítiť nádej, že sa na včerajšok zabudlo. Videl som zvedavé pohľady, ale nepostrehol som žiadne šepkanie. Dnes to vyzerá na znesiteľný deň. Sklonil som hlavu a celkom spokojne sa pousmial. Itami ma už určite čaká.

Dnes som sa Gaaru naozaj nemohla dočkať, v noci som nespala som dobre. Neustále sa mi snívalo o...Deidarovi. Do pekla aj s ním! Keďže som v noci spala zle, hneď ako som sa naraňajkovala zase som zaľahla na gauč a spala do poobedia. A znova sny o Deidarovi...niečo sa deje.

Dokým prišiel Gaara stihla som akurát prečítať pár strán a uvariť kuracie suey. Ach, neviem čo budem variť potom, nič iné moc variť neviem. Teda respektíve si len spomínam na to ako som ja pomáhala mame variť. Nikdy som sa ta neučila. Nemala som predsa kde...a taktiež mi hlavou vŕta, čo budem ďalej robiť. Nemôžem večne len knihy čítať, ono je to fajn ale čítam ich skoro dva mesiace. Niekedy mám pocit, že mi z toho hrabe. Som doslovne prečítaná už moc...až tak moc, že niekedy, keď pozerám do knihy písmenka sa mi skáču pred očami a ja už len unavene dočítavam poslednú kapitolu lebo chcem vedieť ako príbeh skončí. Hmm, napadlo ma, že by som začala maľovať, vždy ma to bavilo. Doma som mala malý stojan na plátno a hŕbu štetcov a akrilových a olejových farieb. Ale no táák, Itami...nie si päť ročná, aby si si maľovala na plátno. Aj keď...asi s tým začnem lebo knihy mi lezú hore krkom. Ako som tak ležiac na gauči premýšľala čím sa ten zostávajúci mesiac skrývania sa zabavím otvorili sa dvere a počula som ten krásny hlas: „Itami, som doma.“

Videl som ju ležať na gauči a pozorovala ma. Usmiala sa, ale neodzdravila. Len si ma prezerala. Trochu som sa zamračil. Čo to s ňou je? Zatvoril som dvere a prevesil vestu aj s plášťom.

,,Myslím, že zatiaľ sa nič neroznieslo, takže môžeme byť kľudní.“ To bolo prvé, čo ma napadlo.
,,To je dobre.“ Konečne prehovorila a videl som, že si mierne vydýchla. Sadol som si na zem oproti pohovke. Ruku, ktorú mala založenú za hlavou premiestnila na moje líce. Usmial som sa. Druhou rukou sa letmo dotkla pravej strany rebier.
,,Ešte ťa to bolí?“ spýtal som sa, keď som sledoval, ako ju rýchlo dala preč.
,,Trošku, ale je to mnoho lepšie.“ Znovu ten úsmev. Naklonila sa ku mne, aby ma mohla pobozkať, ale ja som sa postavil. Cítil som, že ak ma teraz pobozká, budem ja ten, kto sa nezdrží. Začudovane sa na mňa pozrela a tak som sa sklonil a pobozkal ju na čelo.
,,Som rád, že ťa vidím.“ Povedal som s perami na jej pokožke a nasal som jej vôňu.

Bola som rada, že ho vidím. No stále som si pripadala neúprimná.
A dosť! Toto musí skončiť, ak ma budú tie sny o Deidarovi stále strašiť, tak raz sa z toho zbláznim. Musím mu to povedať. Bože, ale ako? Ako? Pozerala som pred seba zatiaľ čo on mi bozkával čelo.
Ako mu to povedať? Do frasa! Ak mu to nepoviem, zožerie ma svedomie.

„Gaara,“ sadla som si a pretrela zúfalo čelo, „musíme sa teraz hneď o niečom porozprávať.“
Veľmi som znervóznela. Čo ak...čo ak ma vyhodí?! Čo ak ma nikdy nebude chcieť už vidieť? Čo ak ...čo ak ma...zabije?

Jej zmeny nálady ma celkom vystrašili. Sadol som si vedľa nej a oprel sa. Asi je to dosť naliehavé, ale nevedel som si predstaviť o čom sa chce rozprávať. Bola z toho nervózna a vyklepaná.
,,Len do toho.“ Vyzval som ju a chytil jej ruku na znak, aby sa upokojila.

Pevne som mu stisla ruku a hľadala odvahu. No, nedarilo sa mi to. Bože...ja zošaliem! A ako len vôbec o tom začať tému? Okej...kľud.
„Gaara, vieš ako si sa pýtal, že odkiaľ mám informácie o Akatsuki? “ nemám rada rečnícke otázky, no chcela som nejako podvedome oddialiť to čo mu chcem a musím povedať.
On ticho prikývol hlavou a pridal k tomu úsmev a ten ma ako tak uchlácholil, no aj tak to nezmylo nervy, ktoré som mala.
Dobre...stačilo otáľania! Nadýchla som sa ale nič som nepovedala. Ach, nie čím dlhšie to budem naťahovať tým horšie.
„Som bývalým členom Akatsuki!!! “ vyprskla som zo seba a nevedomky som sa strhla preč od Gaaru z gauča.

Neviem, aký výraz som mal v tvári, ale cítil som zmiešané pocity. Istým spôsobom som si to myslel, vnútri som to tušil, takže ma to až tak neprekvapilo, ale zároveň ma to naštvalo. Potvrdila mi niečo, čo som podvedome tušil. Postavil som sa z gauča a prešiel ku krbu. Chvíľu som hľadel na plápolajúce plamene.
Akatsuki odo mňa už nič viac nemôžu dostať, nie je nič, čo by som im dal. To čo potrebovali dostali. Takže Itami pre nich zrejme skutočne nepracuje. Keby pracovala, prišla by sem ešte pred tým, ako ma dostali. Ľahšie by sa ku mne dostala a mohla by ma oklamať. Ale teraz... teraz určite neprišla so zlými úmyslami. Nič viac by nedostali. Jedine ak tak informácie o tom, že sa proti nim schyľuje k boju. Ale vedel som, že pred Itami som nič také nespomínal.
,,Neviem čo ti mám na toto odpovedať. Alebo vlastne mám,“ otočil som sa na ňu a premeral si ju. Hlavu stiahla medzi plecia a čakala.
,,Budeš mať čo robiť, aby si presvedčila všetkých Kage o pravdivosti tvojich slov, pretože to, že si bola Akatsuki, je pre nich, akoby si ešte vždy patrila medzi nich. Raz Akatsuki, navždy Akatsuki.“

Bála som sa jeho reakcie. Veľmi, no bola kľudná. Rozplakala som sa.
„Gaara, odpusť, že som ti to skorej nepovedala...ale vieš predtým sme..“
Prerušil ma.

,,Ako si sa k nim dostala? Bola si tam už pred tým? Na začiatku?“ zaťal som sánku, keď som si uvedomil, že mohla byť jedna z tých, ktorí zo mňa vyťahovali Shukaka. Plakala, ale nemal som chuť ísť k nej... bola jedna z tých, ktorí ma zabili?

„Nie!!! “ presne som vedela na čo naráža, „nie, nepatrila som medzi nich, keď ťa zabili...ale potom. Jednoducho, keďže Sasoriho zabila Chyio a nejaká ružovlasá Sakura potrebovali náhradníka. Zrejme sa o mne dozvedeli keďže som bola nukeninka. Netušila som vôbec, kto Akatsuki sú. Aj, keď som počula všetko možné o nich. Niektorý tvrdili, že je to len banda zloduchov, iní, že sú len nukeninovia, ktorý sa vzopreli nadvláde svojim feudálnym pánom a kage a posledná verzia bola tá, že je to najnebezpečnejšia zločinecká organizácia sveta. Pohybovala som sa večne len po lesoch a pustatinách a zašla som medzi ľudí, keď mi došli zásoby...nevedela som čo sa deje tak povediac vonku,“ pretrela som si slzy, „jedného dňa ma vyhľadal Deidara aj s Hidanom a Kakuzom...“
Odmlčala som sa. Mala som pocit, že všetko to dobré a krásne čo je teraz medzi nami zmizne a my budeme zase ako starý manželia, pričom tento krát on bude ten protivnejší.
„Gaara...ja...nevedela som vôbec do čoho som išla. Dúfala som, že Akatsuki je len spolok nukeninov, nie že sú to vrahovia! Hneď ako som sa dozvedela, že čo vlastne robia a že ľudia z krajiny Ohňa sa nemýlia v tom že sú zločinci, som okamžite od nich utiekla. Nebudem predsa vraždiť nevinných jinchuuriky! Navyše...zo začiatku som myslela, že si mŕtvy, Gaara. Potom som premenená išla do dediny v Amegakure, kde som sa v nejakej krčme od jedného opilca dozvedela, že žiješ a že si Kazekage. Ten dotyčný musel byť zo Suny, bol aj tak oblečený. Vedel aj kde bývaš, no a tak som sa odtiaľ vydala sem. Po ceste som posledný krát človeku zobrala život, bol to ninja z hraničnej stráže.“
Spomenula som si naňho. Každú jednu tvár, ktorú som zabila si pamätám. Je to des, no nemala som na výber. Zo začiatku boli časy kedy som mala z toho nočné mory, tváre zomrelých ma v noci strašievali.

Pozerala som do zeme a po chvíľke som dvihla červené oči od plaču na Gaaru.

Zdvihol som hlavu a zadíval sa do stropu.

,,Týmto sa veci trochu komplikujú. Ak si utiekla a máš informácie, určite ťa hľadajú. Vedia, že si išla sem?“ pozrel som sa na ňu a trochu mi odľahlo... veril som jej, vedel som, že mi hovorí pravdu po tom všetkom, pretože logika nepustila. Nemám už čo dať Akatsuki, takže ma nepotrebujú.
Ale Suna týmto môže byť v ohrození. Ešte stále som sa nevyrovnal s tým, že nie som jinchuuriky a nemám také množstvo chakry, ako pred tým. Síce som sa pred tým naučil čerpať iba z vlastnej, mal som istotu, že mám zálohu u Shukaka. Vedel som však, že som stále schopný uchrániť Sunu, no necítil som sa dobre pri pomyslení, že už zasa proti nim budem bojovať.
Itami si utrela slzy a tak som sa donútil pohnúť a sadnúť si k nej. Plače preto, lebo jej to je tak ľúto?

„Nie...nevedia kde som. Neviem odkiaľ by to zistili, pretože som expert v skrývaní sa a utekaní. Veď som tak žila deväť rokov a nikto ma nikdy nechytil.“

Cítila som sa hrozne. Fakt strašne. Rozmýšľala som nad tým, že či som niekedy Deidarovi nepovedala niečo také, čo by ho mohlo naviesť do Suny, ale bola som si na sto percent istá, že nič som nehovorila. Dokonca pokiaľ viem, tak ani netušili, z ktorej dediny som...vlastne neviem, či to vedia. Bolo by dobré to vedieť.
No a čo teraz? Bude mi Gaara veriť? Nechá ma vôbec skrývať sa naďalej v Sune? Nemám poňatia, čo bude ďalej. Pri pomyslení, že budem od neho odlúčená mi bolo na zvracanie...

...až teraz som si...uvedomila, že...keby musím ísť odtiaľto preč, tak mi je ľúto za ním a nie za Sunou. Pozrela som sa na Gaaru, do jeho pastelových očí, nikdy ho nesmiem opustiť. Nikdy.
Ach, bože, čo teraz?! Vedela som, že Gaara bude chcieť ochrániť dedinu. Musí! Veď je Kazekage. Nechcem byť bez neho, no možno nebudem mať na výber.
„Gaara,“ prehltla som a zaťala zuby, „chceš, aby som odišla zo Suny? Pre bezpečnosť ľudu? “
Srdce mi prudko bilo ako som mu tú otázku položila...

Romča

Ďakujem v posledných dňoch za povzbudenie pri písaní. Vážim si to. Arigato Si moje zlatíčko :3