Láska, viera, túžba a sny... 8

Gaarov v príchod som predpokladala o takej pol šiestej, no ubehlo pol siedmej, sedem hodín, osem, deväť... desať, do pekla! Kde ten Gaara je? Jedenásť!
Hodiny ubíjali a ja som sa pomaly začala báť, čo je s Gaarom. Netrpezlivo som pobehovala po dome, doslovne pobehovala a nič iné. Večeru som už navarila, no stihla aj vychladnúť. Akurát boli asi dve minúty po jedenástej kedy sa otvorili dvere a ja som zbehla dole schodiskom a ledva stihol za sebou zavrieť dvere, hodila som sa mu okolo krku: „Gaara, bože môj, kde si toľko bol? Bála som sa o teba.“

Takmer ma odhodilo dozadu, keď som ucítil, ako jej telo v plnej rýchlosti vrazilo do môjho. Zatackal som sa a výhľad mi zastreli jej čierne vlasy. Stískala ma tak tuho, až som si prestal cítiť všetky kosti. A potom som si uvedomil tú skutočnosť. Mala o mňa strach.
Ruky, ktoré som mal po celý čas pozdĺž tela som premiestnil na jej chrbát a tiež som si ju privinul. V mojom vnútri rástlo šťastie.
Odtiahli sme sa od seba.
,,Prepáč, bol som v práci.“ Povedal som, keď odstúpila pár krokov odo mňa.
,,Vidím.“ Ukázala na moje otlačené líce od stola a rozosmiala sa.
,,Zaspal som na stole.“ Priznal som pokorne a zahanbene som sa pousmial.
,,Ako to?“ spýtala sa udivene, keď som položil dokument na stolík a šiel som do kuchyne. Na stole bolo pripravené jedlo, aj keď bolo už studené. Pousmial som sa, zobral ho a dal ho zohriať.
,,Dnes som opravil všetky zničené budovy v Sune a trošku viac ma to vyčerpalo.“ Povedal som po chvíli a sadol si za stôl. Nasledovala ma a sadla si oproti mne. Bradu si podoprela rukou a celý čas sa usmievala.
Bola iná. Všimol som si, že má vlasy vyčesané do vysokého chvosta a mala v nich sponky. Takže bola vonku. Prevrátil som očami. Aspoň, že sa maskuje.
,,Spal som asi šesť hodín, takže túto noc to vidím na prebdenú.“ Vzdychol som si a premýšľal čo budem celú noc robiť. Asi pôjdem meditovať tak, ako som to robil pred tým, keď som nespával.
Mikrovlnka cinkla a Itami vyskočila na nohy. Vytiahla jedlo a dala ho pred nás. Spolu sme si dali neskorú večeru.
,,Prepáč, že som zmeškal. Ale nemusela si na mňa čakať s večerou. Mohla si sa najesť.“ Povedal som, keď som odkladal príbor.
,,Mne to nevadí, sužovala som sa od strachu, ani by som do seba nič nedala.“ Povedala a dožula posledné sústo. Zdvihol som sa z miesta a šiel som do kúpeľne. Ako som prechádzal okolo nej, zastavil som sa a prešiel jej prstami po dlhom chvoste.
,,Pasuje ti to.“ Pochválil som ju a ona sa ešte viac rozžiarila. Asi mala radosť z toho, že som si všimol jej zmeny.
Neubránil som sa úsmevu a šiel som do sprchy.

Bola som šťastná, že je Gaara konečne doma. Bolo načase. Spoločne sme sa najedli. Konečne... umierala som hladom a strachom o neho.
On odišiel do sprchy a ešte mi predtým pochválil vlasy. Popravde nečakala som, že to nejako extra postrehne. Ja som už bola osprchovaná, tak som sa prezliekla do pyžama. Zapálila som vonnú sviečku v spálni, sadla si na posteľ a sledovala ju. Hľadiac na ňu som si spomenula na mamu, vždy zbožňovala vonné sviečky. Oco ich často mamine kupoval. V tvári som mala slzy, ale tie boli sprevádzané nostalgickým úsmevom.
„Itami? Si v poriadku?“
Ani som nepostrehla, kedy sa dosprchoval. Stál vo dverách, ruky mal založené pri hrudi a hlavou sa opieral o zárubňu. Vyzeralo to, že ma pozoroval.

Niečo voňalo po levanduli a vanilke na chodbe a nieslo sa to z mojej izby. V bielom tričku a károvaných pyžamových nohaviciach som šiel za tou vôňou. Bolo to príjemné. Dvere boli otvorené a tak som do nich vošiel. Itami sedela na posteli v tureckom sede a tvárila sa tak zvláštne. Slzy v očiach a zároveň úsmev.
Chvíľu som ju pozoroval, než ma napadlo spýtať sa jej, čo sa deje.
Mierne sa strhla, keď ma zbadala a posunula sa viac dozadu, aby som si k nej mohol prisadnúť. Keď sme už boli na posteli obaja a sedeli sme oproti sebe, až vtedy prehovorila.
,,Spomenula som si na rodičov. Mama milovala vonné sviečky a otec jej ich vždy kupoval.“ Zašepkala a zrazu som postrehol, že mi ukazovákom kreslila po roztvorenej dlani. V prvom momente som chcel odtiahnuť ruku, ale potom som si uvedomil, čo robí. Pošteklilo ma to.
,,Chcem vedieť, aký boli tvoji rodičia.“ Zamrmlal som potichu. Lúče zo sviečky na nás vrhali tiene a poriadne sme si nevideli do tváre, no videl som, že sa pousmiala. Zdvihol som jeden prst.
,,Prepáč, ale prv ti musím niečo povedať, lebo na to zabudnem. Už pri večeri som ti to chcel dať vedieť. O mesiac sa staneš občiankou Suny, tak ako si chcela. Konečne som to dnes vyjednal s radou. Len so mnou budeš musieť ísť na zraz Kage a tam povieš tvoje informácie. V tej chvíli už nemôžu nič namietať a keď sa vrátime, môžeš tu voľne chodiť a neskrývať sa.“ Povedal som rýchlo všetko, čo som mal na mysli a ona sa mi vrhla do náruče. Zrazila ma na posteľ a priľahla.
,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Opakovala stále dookola a pritískala si ma k sebe. Opätoval som jej radosť a tiež som ju objal. Vidieť ju šťastnú, robila šťastným aj mňa.

Bože! On to dokázal! On to dokázal!!! Stanem sa konečne občiankou Suny, to je neuveriteľné. Nemohla som byť už ani šťastnejšia... nemohla.
Začínajú sa mi moje sny plniť.
Vrhla som sa na Gaaru so slovami vďaky. Chudák, musela som ho riadne pripučiť, no usmieval sa, takže to prežil. Zasmiala som sa sama na svojom uvažovaní. Obaja sme si opätovne sadli oproti sebe a ja som sa usmievala od ucha k uchu a Gaara mal tiež veľmi spokojný výraz.

S úsmevom som sa mu hlboko zapozerala do očí: „Od smrti mojich rodičov mám tri sny,“ videla som ako úsmev ustal a prišiel vážny a sústredný pohľad, „prvý... je momentálne nereálny. Druhý je opäť sa vrátiť do Suny. Ďakujem.“
Chytila som mu dlane a opäť sa na neho pozrela: „Tretí... je-“
Nedopovedala som... nie preto, že by som si ním nebola istá, ale preto, že som sa bála ho vysloviť pred ním. Nemala som s tým začínať!
Pretrela som si čelo a vzdychla som si. Čo teraz?! Najlepšia bude asi zmena témy: „No... ehm, tak chcel si počuť niečo o mojich rodičoch?“
Gaara sa nejako začudoval a vyzeralo, že chce niečo povedať.

,,Tretí sen?“ spýtal som sa s úsmevom, pretože som videl, že sa začervenala a mňa to v tej sekunde začalo nehorázne zožierať. Chcel som to vedieť. Musel som.
Trochu sa pomrvila. Začala sa potiť. Cítil som to, pretože mi dlaňami zvierala ruky. Trochu som nadvihol obočie. To je to až také divné?

Začalo mi byť naozaj teplo. Naozaj. Gaara chcel po mne vedieť... ten tretí sen. Len toto nie, nie pred ním.
„No tak, Itami,“ rukou ma pohladil po líci ja som sa na neho kyslo usmiala.
Mám mu to povedať? Myslím, že to nie je dobrý nápad.
„Itami, bojíš sa snáď? Veď sme vždy boli k sebe úprimný. Vždy,“ naoko sa zamyslel a zasmial sa, „aj keď zo začiatku niekedy až príliš.“
Rozosmiala som sa nad tým. Veru hej. To ako som mu nadávala a on tiež, bola úprimnosť, síce nie v slova zmysle ako si to každý predstaví. Ale bola. Toto odľahčenie padlo vhod a tak som si povedala, že to seba dostanem: „Vieš...Gaara... ten posledný, tretí, sen je o tom, že...“
Vetu som nedopovedala – zase.
No tak, Itami! Ty padavka! No... tak. Srdce som mala v krku. Zavrela som oči a pomaličky som sa nadýchla, aby som sa ukľudnila. Otvorila som oči a pozrela som na neho.
„Tretí sen je ten, že som vždy chcela stretnúť muža, do ktorého sa zamilujem, Gaara.“

Ach,... neviem, aký výraz som nahodil, ale asi mi stvrdla tvár. Vôbec som netušil, že povie práve toto. Zamilovať sa? Do niekoho? No...
Asi som mal dosť zamyslený výraz, pretože som nad tým úkrutne premýšľal a až som počul, ako mi ozubené kolieska cvakajú dokopy snažiac sa pochopiť jej slová. Bol som dosť dlho ticho a ona to zrejme vycítila, pretože aj na jej tvári sa zračilo, že premýšľa. Jemne zrúžovela. Asi by som niečo mal povedať. Ale čo?
,,No...“ zamrmlal som a pozrel sa na naše spojené ruky. Neprestajne ma za nich držala. Ak vravela, že to je ešte len sen, tak ešte na takého nenatrafila, nie? Tu v Sune asi ťažko, keď je večne zatvorená. Alebo, žeby sa jej niekto priplietol do cesty keď bola tých párkrát na vychádzkach, hoci prezlečená za muža?
,,A... naplnil sa?“ ako strašne mi začalo zvierať hrdlo, až som nemohol dýchať. Na sekundu som od nej odvrátil pohľad a snažil sa nadýchnuť, ale nešlo to.

O-on... je pako. Keď som videla ako premýšľal, musela som sa zasmiať. Ach, Gaara. Zjavne nepochopil... akoby mohol, veď ešte toto nikdy zrejme nezažil podľa toho, čo rozprával.
Tak a mám dilema! Ako mu to povedať? V prvom momente ako padla jeho otázka ma napadla jedna vec, no hneď som tento nápad zažehnala s tým, že to nemôžem. No, čím vyše som uvažovala, tým vyše ma to nabádalo. Nabádalo ma to až tak, že som sa už neubránila. Vymizol mi turecký sed, aby som sa k nemu dala, čo najbližšie. Moja pravá ruka sa schovala v jeho vlasoch, naklonila som sa k nemu tak blízko, že som na svojich perách cítila jeho zrýchlený dych. On privrel oči a ja som ho skopírovala.
„Áno, naplnil. Ten muž... sedí predo mnou.“

Keď som ucítil jej prsty, ako sa zaborili do mojich vlasov a jej tvár sa ocitla len kúsok pred mojou, stuhol som. Bol som ako dokonalo vytesaná socha. Rovno ma mohli použiť namiesto kameňa. Dych sa mi na okamih zasekol a srdce tak rozbilo, až som cítil, že potrebujem viac kyslíka. Začal som zrýchlene dýchať a privrel som oči v očakávaní toho, čo sa stane. Takéto veci som videl vo filmoch, na verejnosti a nikdy ma ani nenapadlo sa nad nimi zamýšľať. A teraz bola tak blízko pri mne, že som cítil jej vôňu, jej chuť priamo na perách a to sa ma ešte nedotkla.
,,Áno, naplnil. Ten muž... sedí predo mnou.“ Od absolútneho prekvapenia som otvoril oči tak, že mi takmer vypadli z jamiek. Ona, ona ma... miluje? MILUJE? To, ako sa k sebe chováme je prejav lásky?
Ani som nestihol zareagovať, keď som ucítil jej pery na mojich.
Pane Bože, veď toto som v živote nerobil! Som dobrý v úplne iných veciach, ale toto?
Nevedel som čo mám robiť a tak som ju nechal. Je to ako shogi... to sa naučím. Jasné, len pár pravidiel a potom to pôjde. Naučím sa to. Potrebujem na to len chvíľu čas a musím si to okukať.
Jemne mi zovrela spodnú peru a trochu potiahla. Druhú ruku, ktorú nemala v mojich vlasoch premiestnila na môj krk a ja som sa odhodlal zareagovať. Chytil som ju za pás.
Pery sa jej triasli, keď mi zľahka prechádzala po tých mojich. Zatvoril som oči a vtedy som pochopil, prečo to ľudia robia. Je to intenzívnejšie, krajšie, lepšie, príjemnejšie... elektrizujúce.
Mierne sa odklonila. Asi si myslela, že sa mi to nepáči. Ale mne sa to páčilo.
Tento krát som si ju pritiahol k sebe a pobozkal ju na kútik, ktorý sa jej roztiahol do úsmevu. Musel som sa usmiať aj ja.
,,Prepáč, na toto nemám príručku.“ Ospravedlnil som sa jej a cítil, ako sa každým slovom naše pery spojili.
Rozosmiala sa a pritlačila si ma k sebe. Prestala byť taká ostýchavá a začala ma bozkávať viac odhodlanejšie. Krútila sa mi hlava z chuti jej pier. Viac som zovrel jej útly pás a ona sa napravila, aby si mohla sadnúť mne do lona.
Srdce mi tĺklo až tak, že som myslel, že asi praskne, ale keď sa ku mne pritisla, cítil som, že aj jej srdce zvádza boj s tým mojim. Bola z toho rovnako nervózna ako ja a to ma trochu viac ukľudnilo a možno mi to dodalo odvahy, pretože som jej dlhé vlasy rozpustil a gumičku odhodil nevedno kam.
Prsty som zaboril do tých hustých prameňov a druhou rukou ju pohladil na líci. Asi som už prišiel na to, ako sa chovať v takýchto situáciách.

Neudržala som sa a pritisla som sa na jeho pery. Bol celý stuhnutý a ja tiež. Vtisla som mu jeden bozk a on perami skoro ani nepohol. Je to pre nás oboch nové a pre neho tým dupľom.
Jemne som zahryzla do jeho spodnej pery a potiahla som ju a potom som začala hladiť mojimi perami tie jeho. Bože... bolo to tak neskutočné! Mal ich tak sladké a príťažlivé, no nehybné. Dostala som pocit, že som to prehnala. Naozaj, nemôžem na neho predsa tak vyblafnúť. Bola to chyba! Odtiahla som sa. V momente ako som sa odťahovala dostala som strach, či sa mu dokážem pozrieť do očí, no ani som nemala čas na uvažovanie, pretože mi daroval nežný bozk na kútik úst. Musela som sa nad tou roztomilosťou pousmiať.
Takže, sa mu to páči. Páči sa mu to! Okamžite som sa mu začala prisávať na pery a on medzi mojimi bozkami ešte stihol povedať, že nemá na toto príručky. Šikovný to chlapec. Bože, zas ma rozosmial. Doslovne ma jeho pery rozpálili, rozšantili. Jeho ruky ma objímali v pase pričom som sedela na ňom. Z toho mi behal mráz po chrbte. Z jeho dotykov, bozkov... som sa išla zblázniť. Celé moje JA kričalo túžbou po ňom. Nemôžem, nedokážem a ani nechcem sa nabažiť jeho pier a jeho samotného. Bol ako... voda bez, ktorej neprežijem. A v tom mi rozpustil vlasy a ruka, ktorá to urobila sa mi do nich zaplietla.
Po celom tele som dostala husiu kožu, potichu som medzi naše pery zastonala a zaborila doňho nechty. Nikdy som si nemyslela, že dokáže byť Gaara takýto. Vlastne som to nevedela ani o sebe, ale bolo to úžasné, nevídané a dokonalé. Triaslo so mnou, bola som nervózna a zároveň najviac uvoľnená ako kedykoľvek predtým.
Moja ruka, ktorá bola v jeho vlasoch mu zašla pod tričko, prešla som mu od bedrovej kosti k rebrám a od nich som prekĺzla na chrbát. Cítila som ho ako ho mrazilo každým mojim pohybom. Rukou som sa vrátila po tej istej ceste zase naspäť k bedrovej kosti. Keď som sa ku nej dostala, vymanil sa z mojich pier, aby mohol zastonať. Počuť jeho ston bolo omamujúce. Ostalo nám obom neskutočné teplo... neskutočné.
Naše telá pri sebe boli horúcejšie ako najsilnejšie horúčavy aké kedy vôbec v Sune boli. Cítila som ako mi po chrbte zliezajú kvapky potu a cítila aj tie jeho medzi lopatkami.
„Gaara,“ vzdychla som a on sa odtiahol a pozrel sa na mňa.
„I-Itami,“ pozeral na mňa s úžasom, začal ma hladiť po tvári a skúmal každý jej detail. Ja som ho potichu sledovala. Prstami prešiel najprv po čele, ktoré malo drobné kropaje potu.
„Prepáč,“ chcela som sa mu za to ospravedlniť, no on mi položil na pery ukazovák. Vrátil sa naspäť k čelu a od neho prešiel k lícnym kostiam, brade a nakoniec obkreslil moje ústa.
Jeho prsty ladne sadali na moje pery a ja som zavrela oči, aby som si tento jedinečný okamžik užila. Každým jeho dotykom moje vzrušenie narastalo... potláčala som ho v sebe ako som len mohla. Naozaj som sa snažila, no keď Gaara ma začal opätovne bozkávať, neudržala som sa. Úplne som sa od neho odtiahla, rukami som ho odsotila a on pod náporom mojich rúk ľahol na posteľ. Prekvapene sa na mňa chvíľku pozrel, no zase som mu nedala čas rozmýšľať. Hneď som sa nad neho naklonila a usmiala sa na neho. Potom som klesla o niečo nižšie, začala mu bozkávať krk a užívala si počúvanie jeho slastných vzdychov.

Prsty zaborila do mojej šije a trochu ma nadvihla, ale ja som pokračoval a dal som sa do sedu. Prechádzal som jej po tele rukami a skúmal ju. Bola taká nádherná. Jemná, krehká, roztrasená.
V tom som ucítil, ako jej ruky vyhŕňajú moje tričko. Automaticky som spolupracoval a nechal ju, nech mi ho vyzlečie. Opäť ma donútila ľahnúť si a presunula sa na môj krk. Pomedzi pery mi ušlo zasyčanie. Keď sa opäť vrátila naspäť k mojim ústam, prevrátil som ju a ľahol si na ňu, no tak, aby som ju nezaťažil svojou váhou. Cítil som, ako mi nechtami ryje do chrbta a lopatiek, ale nevadilo mi to.
Potichu zastonala, keď som jej vyhrnul tričko a pobozkal ju na brucho. A potom som sa trochu zasekol.
Ježiši... toto zachádza priďaleko. Nechcem sa s ňou vyspať. Nechcem, aby mala dojem, že ju chcem len na toto. Zhrnul som jej tričko naspäť presne v tom momente, kedy ma váhavo oslovila.
Pozrel som sa na ňu a videl, aká je celá červená. Zahanbene som sa usmial.
,,Ehm... myslíme na to isté, že?“ spýtal som sa po chvíli, dúfajúc, že vie o čom hovorím.
,,Nie dnes...“ povedala opatrne a ja som si vydýchol. Usmial som sa na ňu a videl, ako sa rozosmiala úľavou. Pritiahla si ma k sebe a ešte raz ma pobozkala.
,,Nechali sme sa uniesť.“ Zašepkala, keď sa jej pery vzdialili od mojich a ja som sa musel pousmiať.
,,Trošku dosť.“ Pritakal som.

Jeho neustále vzdychanie z mojich bozkov bolo nabudzujúce. Až príliš a až tak moc, že som mu vyzliekla tričko. Na jednej strane som to chcela, ale na druhej ma moja morálka začala upozorňovať. Na maličkú chvíľku som ju umlčala. Hodila som jeho tričko... kdesi... no neviem kde a začala som ho opäť bozkávať na krku. Rukou som mu prešla po bruchu. Nemýlila som sa, je vypracovaný. Moje bozky prešli takmer ku hrudníku a potom som sa naspäť vrátila po krku a sánke zase na jeho jemné pery. Pritisol si ma k sebe a ani som sa nenazdala, bola som dole. Naraz ma zaliala ešte väčšia horúčava, keď som cítila ako ma Gaara bozká na brucho. A moja morálka ma zase napomínala! Nie... nemôžem. Nemôžem sa s ním milovať, to je moc na rýchlo! Tak to nechcem. Začala som sa cítiť nepríjemne. Jeho pery boli stále úžasne nežné... no môj úsudok a názor na takéto veci spustil alarm, aby som to zastavila. Ani som poriadne nestihla, bolo to také jeho nedopovedané meno.
Odľahlo mi, že sa ma to spýtal. Odľahlo mi až tak, že som sa musela zasmiať. Zase je všetko v poriadku. Pobozkala som ho a zašepkala mu:
„Nechali sme sa uniesť.“ Dal mi za pravdu, ľahol si vedľa mňa a ja som ho sledovala. Zrazu zostal zarazený... asi ho niečo napadlo.
„Čo sa deje?“
„Nezabudla si mi o niečom povedať?“
„Eh, o čom?“ nejako mi zmena témy vyhovovala a dúfam, že aj jemu. Obaja sme boli celkom roztrasení z toho, čo sme skoro vyparatili.
„O tvojich rodičoch. Aký boli?“ ľahol si na bok a čakal na moje rozprávanie. Ja som si ľahla na brucho a spustila rozprávanie z toho čo si o svojich rodičoch pamätám. Ku koncu sme už boli obaja unavení a tak som to ukončila prostými slovami: „Moji rodičia boli úžasní ninjovia a boli aj skvelými rodičmi a viem, že na mňa dohliadajú. Asi nie sú pyšní na to, že som nukenin.“ Mierne som sa pousmiala: „Bože keby oco teraz žil... našiel by ma a nechcem vedieť čo by so mnou dorobil,“ neubránila som sa smiechu.
„Ale... myslím, že by boli hrdý, že sa chcem sem znova vrátiť,“ vybehli mi slzy, „a veľmi mi chýbajú.“ Utrela som si ich a ospravedlnila sa Gaarovi, na čo on si ma vzal do náručia a vískal mi vlasy.

Nechal som ju, nech nechá prechod emóciam. Mlčal som a len som sa jej hral s vlasmi, aby ju to upokojilo. Netrvalo dlho a zaspala mi v náručí. Pritisla sa ku mne a ja som si spokojne vzdychol.
Aké zvláštne bolo byť takto s ňou a prežiť to, čo sme robili. Ani vo sne ma to nenapadlo.
Bol som rád, že sme obaja mali rovnaké myšlienkové pochody. Nevedel som, či som na niečo takéto pripravený. Túžba bola veľká, ale strach z toho, že o ňu prídem, pretože to zle pochopí ešte väčšia. Ale ten pocit, ako ma bozkávala a hladila! Naskákala mi husia koža, keď som si na to spomenul.
Takže toto dievča sa zamilovalo do takého človeka, ako som ja. Nevedel som to stále pochopiť. Ale nakoniec, ak by to tak necítila, nerobila by toto všetko. Usmial som sa. Naše hádky, nadávky, všetko smerovalo sem. Aké ironické. Aké milé...

Niečo ma tlačilo na bruchu. Otrávene som otvoril oči a všimol si čiernu guču zmuchlanú na mojom tele. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil, že to je Itami. Pohladil som ju po vlasoch a pomaly sa oslobodil, aby som ju nezobudil.
Za celú noc som spal asi dve hodiny, pretože spánok v kancelárii mi to vynahradil. Namiesto toho som však robil zábavnejšiu vec a pozoroval som Itami, ako spí. Bola sladká a roztomilá. Nikdy som si nemyslel, že by som takéto slová vôbec vypustil z úst.
Mal som niekoľko hodín na to, aby som premýšľal nad všetkým čo sa dialo a konečne som mal voľnú hlavu a cítil som sa výborne.

V kancelárii som bol tri hodiny a potom som zistil, že vlastne už nemám čo robiť. Mal som dobrý pocit a šiel som teda na strechu, na chvíľu meditovať. Keď som sa vrátil do kancelárie pre veci, ktoré som potreboval, tešiac sa už domov, lebo uvidím Itami, takmer do mňa vrazilo niečo malé. Lepšie som si to prezrel a zistil som, že to je Matsuri.
,,Potrebovala si niečo?“ spýtal som sa, ale ona len pokrútila hlavou.
,,Išla si od mojej kancelárie, takže asi hej.“ Neznášal som, keď zo mňa niekto robil hlupáka. Zahanbene sklonila hlavu.
,,Čo sa deje?“
,,Ja... ja...“ nedopovedala a celá očervenela. Dobre, asi by som sa s ňou mal porozprávať. Toto bude asi tá najhoršia konverzácia, akú som kedy zažil.
,,Matsuri, Kankurou mi vravel, že ťa stretol a plakala si.“ Ozval som sa po chvíli zvažovania, načo sa ona na mňa vystrašene pozrela, ale mlčala.
,,Nechcem aby si ma zle pochopila, ale... beriem ťa ako svoju študentku.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Ježiši, len to nie.
,,Ja viem, Gaara-sama. Prepáčte mi to... ja... už musím ísť.“ Zamrmlala a pretlačila sa okolo mňa.
Rozhodol som sa, že ju nechám ísť. Musí si to nechať prejsť hlavou a pochopiť, že to nepôjde. Vzdychol som si.

O nejaký čas som už stál pred dverami domu a cítil sa omnoho lepšie, ako po tom rozhovore s Matsuri. Itami mi vedela vylepšiť náladu hneď, už len z vedomia, že budem o pár sekúnd pri nej.

Zobudila som sa krčiac sa v posteli, uvedomila som si, že Gaara už je v práci. Ach, zas celý deň sama. Mala som pocit, že ma prešiel parný valec. Skutočne. Bola som nevyspatá.
Koľko som spala? A vôbec, koľko je hodín? Ach bože. Prevrátila som sa na chrbát a pozerala do stropu v nádeji, že mi povie koľko je hodín. Samozrejme strop mi “odpovedal“.
Čaptavo som sa vyplazila do kúpeľne, kde som si umyla tvár a zuby. Keď som išla po schodoch pichlo ma v rebre. Do prkna! Rebro sa mi úplne ešte nezrástlo. Stále ma v ňom sem-tam zabolí. Ale už dokážem sama všetko robiť. Bolo to hrozné... liečiť sa z toho. Ešte, že sa Gaara o mňa tak pekne staral, no ja som bola hnusná. Fakt hnusná. Ani som sa mu za to ešte poriadne neospravedlnila. Stála som na schodoch a predýchavala bolesť. Keď troška prešla pohla som sa ďalej. Zišla som konečne dole a hodiny ukazovali pol druhej.
Tak dlho som spala? No, aspoň to vysvetľuje ten ukrutný hlad. Ale má to výhodu: aspoň nebudem musieť na Gaaru zase čakať. Otvorila som chladničku a vybrala som si zvyšky onigiri. Sadla som si za stôl a šla jesť, keď v tom sa Gaara objavil doma.
„Gaara,“ bola som šťastná, že prišiel skorej domov.
Alebo sa len zastavil?
„Itami,“ usmial sa a všimla som si, že v ruke má nejaké veci.
„To si tak skoro doma?“
„Hej,“ nahol sa ku mne a pobozkal ma na líce.
„Čo to máš?“
„To som ti kúpil teraz, hádam ti budú sedieť,“ položil na stôl dve tričká.
Jedno bolo s fialové dlhým rukávom a druhé s bolo zelené tielko. Boli veľmi pekné. Gaara mal vkus.
„Ďakujem,“ zavesila som sa mu okolo krku a nežne ho začala bozkávať. On sa vymanil z mojich pier so slovami: „Itami, skús si tie tričká. Chcem ťa v nich vidieť.“
Musela som sa jeho zvedavosti zasmiať: „Dobre teda.“
Gaara sa slušne otočil, aby som sa mohla prezliecť, prišlo mi to trocha vtipné vzhľadom na to, čo sa v noci skoro stalo. Alebo stalo...
Fialové tričko malo široký výstrih, takže mi odokrývalo časť ľavého ramena. Bolo voľné a príjemné na dotyk a zelené, pekné a upnuté. Dokonalo vykresľovali moju chudú postavu. Obzerala som samú seba a hovorila si, že takéto upnuté tričko som na sebe ešte ani nemala. Nevyzeralo na mne zle.
Potom som sa pozrela na Gaaru, ktorý sa na mňa spokojne usmial.

Po ceste som sa ešte zastavil v obchode. Strávil som tam asi tridsať minút, než som sa odhodlal zobrať tie veci. Neodvažoval som sa kupovať jej toho viac, pretože som netušil aké má veľkosti, ale tie dve tričká mi prišli na jej postavu práve vhod.
A okrem toho, nemôže stále chodiť v mojich veciach. Hlavne keď bude môcť behať po Sune a neskrývať sa.
A teraz som na ňu hľadel a začal si uvedomovať, že zelená farba jej neskutočne pristane. Celú ju to rozžiarilo.
Pousmiala sa a začala si dávať dolu tričko. Hneď som sa otočil a nechal jej aspoň trochu súkromia.
Zatiaľ som si dal dolu vestu a čakal, kým ma vyzvala. Aj v tomto vyzerala veľmi dobre. Nadšene sa usmiala.
,,Ale v tvojich veciach sa momentálne cítim pohodlnejšie.“ Naozaj na mňa žmurkla? Prevrátil som očami a trochu sa zasmial.
,,Vidím, že si práve teraz vstala.“ Tvár mala ešte rozospanú. Trošku sa začervenala.
,,No... a čo iné mám robiť?“
,,Dnes pôjdeme do Suny. Zoberiem ťa na večeru.“ Veľmi som si uvedomoval, že riskujeme, ale pokiaľ bude skrývať chakru, nebude to také hrozné. Okrem toho do reštaurácie, do ktorej som chodieval často s ľuďmi, keď sme niečo preberali, tak na to si už všetci zvykli. Ak prídem s novým človekom, nikto sa na nič nebude pýtať.
Rozžiarila sa ako slnko.
,,Začínam byť nejaký unavený. Bude ti vadiť, ak si na hodinu pôjdem ľahnúť?“ spýtal som sa jej, pretože mi bolo hlúpe nechať ju zasa samú, ale ona sa len usmiala a pokynula mi rukou v znaku – nech sa páči.
Ani sa mi nechcelo vyšliapať schody hore. Dal som si dolu plášť a ľahol si v obývačke na pohovku.

Ach, tak veľmi som sa potešila, že pôjdeme niekde von. S Gaarom nám tu začalo byť konečne po dvoch mesiacoch spolužitia veľmi fajn, no sem tam mi tie štyri steny už liezli hore krkom. Tak dlho som nikde ešte zavretá nebola. Veľmi som sa tešila. Veľmi.

Gaara vyzeral celkom unavene a tak si šiel ľahnúť rovno do obývačky. Leňochod jeden. Hneď ako si ľahol v momente zaspal. Potichu som si odsunula stôl a sadla som si na huňatý biely koberec s knihou v ruke, ktorú som si nedávno kúpila. Bola zaujímavá, nejaká epika. Dobre sa to čítalo. Čítala som, čítala až ma vyrušilo Gaarove hmýrenie sa. Stále šmátral okolo seba rukami a prstami. Hýbal nimi akoby chcel niečo uchopiť. Zvláštne. Tie pohyby rúk vyzerali ako keby ma hľadal vedľa seba a nemohol ma nájsť. Začal sa zo spánku mračiť a stále ma rukami hľadal. Chúďatko moje...
Zdvihla som sa a pohladila ho po vlasoch a čo najjemnejšie pobozkala do vlasov. Na to sa upokojil a ďalej spal. Po zhruba vyše hodinke, kedy som sa konečne poriadne začítala som zostala znova vyrušená: „Itami...“

Očami som z dvadsiatej piatej strany prebehla na gauč. Gaara akurát rozlepil oči. Začal sa vystierať, bol veľmi rozkošný. Ja som odložila knihu na poličku a šla si dať tuniku.

Itami sa šla prezliecť a ja som zatiaľ zašiel do kúpeľne umyť si tvár. Keď som si v predsienke navliekal plášť a vestu, zišiel dolu po schodoch muž s čiernymi krátkymi vlasmi a zelenými očami. Podľa výzoru mohol mať tak stredné roky. To by šlo.
,,Tak poďme.“ Odhrnul som si vlasy, ktoré mi padali do očí a vyšli sme von. Slnko bolo za skalami a tie na nás vrhali tiene, hoci bolo len tesne pred večerom. Kráčali sme po Sune vedľa seba a Itami si všetko prezerala. Asi jej to tu veľmi chýbalo.
,,Kazekage-sama!“ obrátil som pohľad a zbadal Shigea, ako sa k nám vybral prezerajúc si môjho spoločníka. Zaťal som sánku.
,,Na prechádzke?“ spýtal som sa zdvorilo a neušlo mi, ako sa uškrnul. Rozhodol som sa nedať nič najavo. Itami celý čas potichu stála vedľa mňa a nič nehovorila.
,,Iste, keď je taký pekný deň. Vidím však, že vy ste zaneprázdnený. Smiem vedieť, kto je váš spoločník?“ úlisne sa usmial a ja som sa pozrel na Itami.
,,Toto je Saiuro Den. Starý rodinný priateľ.“ Nič lepšie ma nenapadlo. Ale vedel som, že nemôžem povedať, že tu so mnou niečo rieši, pretože by si zisťoval o čo presne ide.
,,Veľmi ma teší. Smiem sa spýtať odkiaľ ste?“ podal jej ruku a ja som mal v tej sekunde chuť uraziť mu ju.
,,Zo Snežnej.“ Očividne to bola prvá vec, ktorá ju napadla, ale nezasahoval som do toho.
,,Tak to tu na vás musí byť nehorázne horúco.“ Zatváril sa na oko ľútostivo a pozrel na mňa.
,,Určite si na to zvykne. Shigeo-sama, ospravedlňte nás, ale dlho sme sa nevideli.“ Zdvorilosť ma postupne opúšťala, ale držal som sa ešte akej takej nitky. Shigeo sa uklonil a s pozdravom odpochodoval. Pozrel som sa na Itami a pridal do kroku. Keď sme zapadli do reštaurácie a do rohu miestnosti tak, aby nás nik nepočul, cítil som sa trochu viac kľudne. Toto bolo riskantné a hlúpe. Netušil som však, že toho slizkého hada tu dnes stretnem. Takmer nikdy nevychádza von, iba keď sa máme stretnúť. Sadol som si a Itami sa usadila oproti mne. Prešla k nám jedna z mladých čašníčok a tak sme jej v rýchlosti nadiktovali čo sme chceli. Ten bastard mi tak pokazil náladu, že som zaryto mlčal.

Skoro som odpadla, keď k nám niekto pritrielil a vypytoval sa. Asi to bude niekto zo starších aspoň si myslím, vyzeral celkom staro. No a keď mi chcel podať ruku ani nehovorím, snažila som sa v rýchlosti, čo najrýchlejšie ukľudniť lebo naozaj som bola nervózna a nechcela som, aby to nejak postrehol. Bolo by to podozrivé. Veľmi mi odľahlo, keď sme už konečne sedeli v reštaurácii.
Gaara si klasicky dal sunagimo a ja som sa rozhodla, že ho okúsim tiež. Hádam mi bude chutiť.
Videla som na ňom, že mu nie je do reči. To stretnutie muselo s ním riadne pohnúť.
„Gaara,“ prehovorila som a on zdvihol hlavu, „toto radšej už nebudeme pokúšať. Čo na to povieš?“
Nemo prikývol. Doniesli nám jedlo a Gaara sa s akousi nechuťou doň pustil.
Sunagimo bolo fajn... a prestalo byť v momente, kedy som dvihla hlavu od taniera: „Gaara.“
Môj pohľad smeroval na dvere, kde sa Gaara obzrel. Ten muž, ktorého sme stretli vonku sa prišiel sem najesť. Pozrela som sa na neho a videla ako zatínal sánku. Asi toho človeka nemá rád. Chcela som ho aspoň trocha odpútať: „Gaara, kto to vlastne je?“
„Je to člen rady, Shigeo. Neznášam ho. Strašne bol proti tomu, aby si sa vrátila do Suny.“
Hm... pozrela som sa na neho a už som si aj ja vytvorila odpor k tomu páprdovy.
„Nevšímaj si ho,“ mávla som rukou a snažila sa ho úsmevom rozveseliť, „radšej mi povedz ako bolo v práci. Dnes si asi nemal moc roboty, keď si prišiel tak skoro.“
„Prosím Itami ani prácu nerozoberajme.“
Ale no táák... čo je dnes s ním? Posmutnela som.
„Čo sa stalo?“ opýtala som sa a odložila paličky na jedenie.

,,Prepáč, som trochu nervózny.“ Pokúsil som sa o úsmev, ale stále som očami zabiehal k nemu. Videl som, ako si sadol čelom k nám. Keď ma zbadal, pousmial sa. Prehltol som kopu nadávok a ruku zvieral v päsť.
,,Dnes som si všetko zariadil rýchlo, ani by som to nečakal.“ Zhrnul som to v rýchlosti.
,,Ehm, tak ma napadlo. Čo Temari a Kankurou?“ ozvala sa, takmer mi skočila do reči. Odložil som príbor a oprel sa o stoličku.
,,Obaja sú na misiách. Inak som sa rozprával s Kankurom. Stretol Matsuri po tom incidente a vypytoval sa ma na teba. Povedal som mu, len toľko, že spolu máme rozrobenú nejakú prácu, ale nechcel som viac prezrádzať. Pre istotu. Vieš, neskôr budete mať kopec času, aby ste sa mohli stretnúť.“ Dúfal som, že sa neurazí, alebo pochopí môj zámer chrániť ju. Nie že by som neveril vlastnému bratovi, ale pre istotu som to chcel nechávať v utajení. Hlavne, keď príde Temari, pretože tá musí strkať nos do všetkého.
,,Nie, isteže. Teším sa až sa uvidíme so starým priateľom.“ Usmiala sa na mňa a mierne mi odľahlo.
O dvadsať minút sme dojedli a rýchlo som zaplatil. Shigeo si čítal noviny, alebo skôr sa tváril, že ich číta. Pokynul som mu hlavou a obaja sme odišli.
Keď sme vyšli na ulicu plnú ľudí, mierne som si vydýchol. Zabehli sme ešte do obchodu s knihami a Itami si vybrala asi plnú náruč rôznych kníh. Ako som si stihol všimnúť, prečítala všetky, ktoré som mal doma a bolo ich dosť. Zobral som tašku a vybrali sme sa von. Už len čas, ktorý sme strávili v obchode bol tak dlhý, že sa to nezdalo. Vonku sa už zotmelo.
,,Kazekage-sama,“ Pozdravila ma akási mladá kunoichi a tak som ju odzdravil. Zvykol som si, že ma zdravia všetci, ale dnes sa to tu akosi veľmi hmýrilo dievčatami v mojom veku. Bol som z toho trochu nervózny, pretože som v nich spoznal Matsurine kamarátky. Takže tu bude niekde aj ona.
Potom som si spomenul, že Itami nevyzerá, ako Itami a trochu som si vydýchol. Ale len do tej doby, kedy som zbadal Matsuri, ako ku mne kráča.

Cestou z reštaurácie sme sa zastavili v kníhkupectve. Juhúú, ďalšie knihy, aspoň sa nebudem nudiť. Bože, ja sa ani nepočúvam.
Kráčali sme Sunou, keď sa okolo nás nakopilo dosť dievčat asi v mojom a Gaarovom veku. Celkom ma rozčuľovalo ako na neho hľadeli.
No, nemohla som po nich zahliadať lebo som bola chlap. Ach, jaj... Gaara to má blbé. Fakt mu nezávidím... aj keď tie malé mršky ma začínajú naozaj štvať.

Zrazu som si všimla ako k nám kráča to dievča čo vtrhlo Gaarovi do domu. Ako sa len volala... Matsuri? Hej, myslím, že tak.
Kráčala smerom k nám a zjavne bola opitá. Sledovala som ju a mala som pocit, že sa niečo stane. A mala som pravdu? Mala.
Hneď ako k nám Matsuri prišla bolo cítiť saké. Povedala len jednoduché ,,Gaara-sama“ a zviezla sa na zem. Gaara jej na poli neochotne pomohol vstať.
Postavila sa celkom pomaly so stonaním a v tom dvihla tvár, chytila tú jeho do svojich rúk a vlepila mu drzý bozk. Gaara ju okamžite pustil a ona opätovne spadla na zem.
ČO SI TO DO PEKLA DOVOĽUJE?!
Neudržala som sa, pristúpila som k nej a keď sa pozrela kto to pred ňou vlastne stojí, moje vystreté prsty a hánky jej spravili na líci ružový fľak.
„Ako sa opovažuješ?“ v hlase som mala krutosť.
Zvrieskla od bolesti a ja som na ňu zvrchu hľadela. Rozplakala sa. Prvý moment mi jej prišlo ľúto, ale nemala spraviť to čo spravila. Čo je moje, to je moje. A Gaara je len môj. Nechcem byť prehnane žiarlivá, no myslím si, že Gaara by tiež toto nestrpel. Som temperamentná osoba.

„Gaara-sama,“ prehovorila uplakane a snažila sa postaviť na nohy držiac si líce, „pochybujem, že tá žena vo vašom dome je len pracovne u vás, ale ja budem o vás bojovať. Poznám vás dlhšie... stála som pri vás, keď sa vás iní báli! “
Dívala sa ponad moje plece na Gaaru a ja som myslela, že jej oči vyškriabem. Celá som horela hnevom. Bože, ako si to len mohla dovoliť?! Hus hlúpa!
Celý ten čas som si neuvedomovala, že s Gaarom na ulici nestojí Itami Kaede ale neznámy muž. Mohlo to vyzerať divno, ale nejako som mala pocit, že ju aj tak zabijem.
Vôbec som ani nevidela ako sa Gaara tváril lebo hneď ako Matsuri pustil na zem postavila som sa pred neho ja a vlepila som tej hlúpej facku.

Potácala sa. Zdalo sa mi to, alebo bola opitá? A vôbec, ako to, že pila? Má len sedemnásť rokov, alkohol by pre ňu mal byť tabu. Dorazila až k nám a zviezla sa na zem. Do nosa mi udrel zápach saké. Položil som tašku s knihami na zem a okamžite som sa k nej sklonil a chcel som ju postaviť na nohy.
Veď sme na verejnosti.
V tom som ucítil iba to, ako mi chytila tvár a chuť saké v ústach. Ruky mi zmeraveli a nechal som ju spadnúť na zem. Vystrel som sa s vypleštenými očami a zhrozený tým, čo sa stalo. Počul som šum ľudí. Zrejme sa pristavili a sledovali toto divadlo. A v tom sa predo mňa postavil nejaký muž a vrazil jej facku. Až keď som počul čo povedal, uvedomil som si, že to je Itami. Matsuri ležala na zemi a po tvári jej začali stekať slzy.
Povedala niečo, čo ma úplne zarazilo. Áno, stála pri mne, ale... bojovať? Nie...
Okamžite som pokynul piesku, ktorý bol najbližšie, aby obalil Itami a držal som ju ďalej od Matsuri, ktorá ledva stála na nohách. Itami zvreskla a otočila na mňa hlavu. Pozrel som sa na ňu s varovným výrazom. Len nech sa neprezradí.
Už len toto bolo úplne divné. O tomto sa bude po Sune hovoriť veľmi dlho. Ako Kazekageho priateľ dal facku študentke, ktorá chcela pobozkať svojho senseia. Znelo to o toľko horšie, keď som si to pomyslel.
Itami okamžite stíchla, asi si uvedomila čo urobila. Poobzeral som sa na ľudí, ktorí sa neubránili zhrozenému výrazu či pošepkávaniu. Prešiel som k Matsuri a chytil ju za pleca, držiac ju od seba na dĺžku rúk.
,,Ukľudni sa...“ zamrmlal som potichu a poobzeral sa. Z davu vyšli dve jej kamarátky s vystrašenými tvárami.
,,Prečo je opitá?“ spýtal som sa ich a prebodol ich pohľadom. Jedna z nich sklopila oči a tá druhá sa asi stokrát zakoktala, než mi vysvetlila, že oslavovali jej narodeniny.
,,Zoberte ju domov a keď vytriezvie, odkážte jej, že zajtra sa s ňou chcem porozprávať.“ Obe nahlas prehltli a zobrali ju za ruku. Matsuri očividne nevnímala, čo sa okolo nej dialo.
Keď nám zmizli z dohľadu, pozrel som sa na ľudí, ktorí tam ešte vždy stáli. Okamžite sa dali do pohybu. Nemalo cenu šľapať domov a tak som zobral knihy a spravil pár pečatí.
,,Do frasa aj s tou malou mrchou!“ zvreskla Itami, keď sme sa ocitli v obývačke a pustil som ju. Sadol som si na pohovku a tvár zaboril do rúk. Toto si určite vyžiada vysvetlenie.
Prečo tak reagoval muž, ktorý ma sprevádzal? A čo ľudia? Určite si o tom budú pošepkávať. Hlavne, nech sa to nedostane k rade starších, lebo keď sa dopočujú čo povedala Matsuri o žene v mojom dome...
Itami sa premenila do svojej podoby a prskala ako zmyslov zbavená.

„Do pekla aj s ňou! Ako si dovolila na teba siahnuť!“
Nedokázala som sa s tým zmieriť, že sa vôbec opovážila. Taká drzosť! Bože môj, mňa odvalí!
Gaara sedel na gauči a zjavne premýšľal. Do pekla! Nemala som jej švihnúť! Vyzeralo to všelijako. Toľko ľudí tam stálo. Ach, to je prúser!
„Gaara čo teraz?“ spýtala som sa dúfajúc, že na niečo prišiel.
„Čo teraz? A to mám ja ako vedieť?!“ vyštekol na mňa a mne sa do krvi vlial adrenalín.
„Tak prepáč, že sa vôbec ozývam,“ rozložila som rukami.
„Itami, zbláznila si sa, či čo? Prečo si ju udrela? Vieš, ako to teraz vyzeralo?“ začal mi vyčítať.
„Do pekla, Gaara! Neuvedomila som si to. Veď ona ťa bozkávala ak si si nevšimol!“ zvýšila som naňho hlas.
„Všimol Itami, ale preboha... čo ťa to napadlo?“ začal aj on ostriť svoj tón.
„Počúvaj ma, Sabaku... ja sa s nikým o teba deliť nebudem, jasné?!“ výhražne som ukazovala naňho prstom.
„Itami!!!“ vybliakol po mne.
„Čo by si spravil ty? Hm? Predstav si, že ku mne nabehne nejaký chlapík a len tak mi vlepí pusu... čo by si spravil?“ potlačovala som v sebe chuť rozkrikovať sa.
Gaara na mňa hľadel a bol ticho. Nejavil žiadnu mimiku. Tsss... to snáď nie.
„Fajn!“ hnusne som mu odsekla, „takže by ti to bolo jedno!“
Naštvane som sa zobrala do našej izby a zavrela som za sebou dvere.