Láska, viera, túžba a sny... 10

Dôležité informácie :)

Čitatelia :3 v prvom rade vás chcem upozorniť Áno, majú televíziu, ak vám to môžem priblížiť na Chuuninských skúškach, keď stáli v tej nejakej miestnosti divnej po tom, čo museli prejsť ten les Smrti či čoho, tak Hokage a ešte niekto pozerali na telke cez kamerový systém na ninjov, ktorý zvládli túto "trať", tak som si povedala, že určite by sa aj nejaka normálna telka hodila :DNemôžme ich predsa nechávať v roku 5! Nie?
Ďalej, romantika nás ešte neopúšťa, ale myslím, že každú chvíľu príde tvrdé precitnutie :3 Tak snáď vás tieto naše bláboli ešte neunudili Príjemné čítanie prajeme aj so Sabaku no Tanaris! :)

Vzdychol som si.
,,Nie... nechcem, aby si odišla zo Suny. Si nádejou pre všetky krajiny a ja ťa nepustím.“ Videl som, ako ma sleduje a pritiahol som si ju k sebe.
„Je milé vidieť, že by si chcela odísť pre dobro Suny, ale máš zákaz opustiť túto dedinu,“ oprela sa mi o hruď a potiahla nosom.
,,A moju náruč.“ Zašepkal som a pobozkal ju do vlasov.
Nenechám ju odísť. Keď som našiel niekoho ako je ona, nedovolím, aby som ju stratil. Verím, že je to najlepšie čo ma mohlo stretnúť.

Nikdy sa mi vyše neuľavilo ako teraz. Vnútrom mi prebehlo šťastie.
Skutočne by som dedinu opustila, keby to bolo potrebné, no s veľmi ťažkým srdcom. Jeho posledné slová ma potešili. Opäť mi vyhŕkli slzy, no tento krát to boli slzy radosti.
„Ďakujem...“ vyše som zo seba nebola schopná dostať.

,,Vieš o tom, že si strašne uplakaná? Vzhľadom k tomu, aká drsná a drzá kunoichi mi obývala dom dva mesiace mám pocit, že v posledných dňoch je tu iná Itami.“ trochu som ju podpichol, načo sa ona odsunula a rozosmiala sa. Keď si doutierala slzy, postrčila ma plecom.
,,Každý má masku. Aj ty si ju mal.“ Uškrnula sa na mňa a ja som na ňu zostal pozerať.
,,No dobre... nie je to síce tvoja maska, lebo ty si takýto normálne, vážny a tichý, občas ľahostajný, ale tiež mám pocit, že som s iným Gaarom.“ Opravila sa rýchlo, na čo som sa trochu zasmial.
,,Aké divy robí-“
„láska...“ dokončila za mňa s úsmevom.
,,Nehneváš sa teda na mňa?“ ozvala sa odrazu a úsmev jej mierne povädol.
,,Nehnevám...“ nevedel som čo viac jej k tomu povedať, ale ona sa očividne uspokojila s takouto odpoveďou.
,,Čo budeme teda dnes robiť?“ vychrlila ďalšiu otázku. Kto jej má stíhať?
,,No najskôr by sme sa mohli najesť... a potom, ja neviem. Chceš si pozrieť film?“ spýtal som sa, pretože nič iné ma nenapadlo.

Film. Bože... keď si to uvedomím, bola som skoro desať rokov bez televízie. Keby sa moje terajšie ja stretlo so sedemročným, tak by sa to moje detské ja zbláznilo, že nebude mať deväť rokov telku. Ach... to boli časy. Prebrala som sa z nostalgie: „To by bolo skvelé, Gaara.“
Nadšene som sa postavila z gauča a išla ohriať chop suey, ktoré som navarila. Gaara si sadol za stôl a očakával tanier s jedlom. Položila som jedlo pred neho a videla ako sa naň pousmial. Zásah do čierneho! Takže jedno z jeho obľúbenejších jedál.
Začala som si ohrievať svoje jedlo, keď som si všimla, že Gaara nezačal jesť. Čakal na mňa. Pozorné. Pousmiala som sa smerom k mikrovlnke a tá zapípala. Sadla som si ku Gaarovi.
„Itadakimas, Itami,“ letmo sa ma dotkol malíčkom a usmial sa.
„Aj tebe,“ pozrela som sa do taniera a potom znova na neho, „dúfam, že to bude jedlé.“
On sa zasmial a vložil si prvé sústo do úst a ja som pozorne sledovala reakciu. Reakciou bol úsmev.

Najedli sme sa, Gaara poumýval riad a ja som si sadla do obývačky. Porozhliadla som sa po nej a až teraz mi trklo, že Gaara nikde nemá televíziu. Pozrela som sa na neho a on sa zasmial.
„Máš snáď pocit, že mám televíziu v krbe? “
S úsmevom som prevrátila oči: „Ak dovolíš, ja som si to všimla.“
„To určite,“ uštipol ma svojím sarkazmom, „poď za mnou.“

Vybehli sme na poschodie kde sme zamierili do úplne posledných, pravých dverí. Do očí mi udreli hnedé farby stien. Doslova obrovský krémový gauč s veľa vankúšmi, pred ním stál malý stolík a pred stolíkom čierna televízia. Vskutku, bola to jednoduchá izba.
„Toto je niečo ako druhá obývačka,“ zapozeral sa do miestnosti a potom otočil hlavu ku mne a pobozkal ma na líce.
„Načo sú ti dve obývačky?“ usmiala som sa na neho a bozk na líce mu opätovala.
Vošli sme dovnútra a ja som sa začala rozhliadať, zatiaľ čo sa Gaara začal hrabať v skrinke pod televíziou.
„Vieš, keby som mal televíziu dole v obývačke, tak miesto toho, aby som si dopísal nejaké dokumenty, čo som mal robiť v práci, by som hľadel do telky. Tak som si zriadil túto miestnosť výhradne na sledovanie televízie.“
„Hm... to je veľmi rozumné riešenie,“ nechápem prečo ma to udivilo. Čo on robí nerozumné?!
Uvelebila som sa na gauči: „Tak čo budeme pozerať?“
„Máš chuť na komédiu? “

Otočil som sa na ňu a vybral kopu cédečiek.
,,Nechám výber na tebe.“ Povedala, načo som sa zamračil. Sadol som si vedľa nej.
,,Mám pozreté asi len tri filmy z celej rady.“ Mávol som rukou ku skrinke, kde boli všetky cédečká.
,,Tak vyberieme niečo náhodne?“ navrhla, čo ma celkom pobavilo. Otvoril som album, v ktorom som mal cédečka. Pohľad nám padol na jedno z nich. Vytiahol som ho, ale nemal som tam napísaný názov.
,,O to zábavnejšie to bude.“ Povedala a vytrhla mi ho z ruky. Prebehla k telke a tam zastala.
,,Ehm, Gaara... ako sa to otvára?“ videl som, že je to pre ňu príliš náročné a tak som šiel k nej, odstrčil jej ruky a dal tam film. Trochu očervenela, ale ja som sa len pousmial.
,,Ako nukeninka neočakávam, že budeš poznať modernú techniku.“
,,To bolelo!“ päsťou ma jemne buchla do pleca a rozosmiala sa. S dobrou náladou som šiel roztiahnuť pohovku, aby to bolo pohodlnejšie a nahádzal som tam všetky vankúše.

Sadla som si na gauč a zahádzala sa vankúšmi. Gaara sa rozvalil na pohovke a film začal. Bola to fajn komédia o troch chlapíkoch. Gaara bol pri sledovaní toho filmu zvláštny... no, komédia by mala predsa v ľuďoch vyvolávať smiech, nie? To sa tu smejem len ja?
„Gaara?“ spýtala som sa ho na čo on pozastavil film.
„Čo je, Itami?“ zostal celkom prekvapený.
„Ja len, že ťa ten film nebaví?“
„Baví. Prečo by ma nemal baviť?“ zamračil sa a asi sa mi snažil porozumieť.
„No... ja len, že sa vôbec nesmeješ. Nepríde ti to vtipné?“ začala som si pripadať, že možno to ani vtipné nie je a ja som z toho tak nadšená, keď niečo pozerám po toľkej dobe.
„Nie, Itami je to vtipné. Ja... len, nikdy sa nesmejem pri filme. Aj keď je to smiešne tak sa nesmejem.“
To je trocha divné nie? Počkať... veď je to Gaara, on je večne vážny...
Pokrútila som hlavou, trocha sa vykutrala spod vankúšov a pobozkala ho.

,,Ale smiať sa môžeš. Je to zdravé.“ Zašepkala mi do ucha a oddialila sa. Vždy mi bolo divné počuť svoj smiech, keď som bol sám. Mal som dojem, že to nie je v mojom prípade normálne. Kedysi som sa len tak smial, keď som ešte počul hlasy vo vlastnej hlave. Možno preto som voči tomu mal takú averziu.
,,V poslednej dobe sa smejem viac, ako za celý život.“ Povedal som jej a opäť ho spustil. Itami sa na mňa pozrela a prikývla. Pritisla sa ku mne a tak som ju jednou rukou objal. Zložila si hlavu na moje plece.
,,Som rada, že sa smeješ. Tvoja vážna tvár občas desí.“ Pozrel som sa na ňu so zdvihnutým obočím.
,,To až tak?“
,,No, človek nevie čo si myslíš, si nečitateľný.“ Pokrčila ramenami a pousmiala sa. Neveriaco mi zacukali kútiky a opäť som sa pozrel na telku.
Asi po desiatich minútach sledovania som ucítil, ako mi ukazovákom niečo kreslí na brucho. Rozptyľovalo ma to a myslel som viac na jej dotyky, ako na film. Po chvíli som ucítil, ako mi zašla studenou rukou pod tričko, až som sa strhol od toho chladu. Len sa počuteľne zasmiala a obrátila svoju tvár k mojej. Po celý čas ma naďalej hladila a hypnotizovala očami farby oceánu. Napol som brušné svalstvo, keď ma pošteklila.

„Šteklí?“ nemohla som si odpustiť potmehúdky úsmev.
„Nie... iba sa tak tvárim,“ pozrel na mňa s kamennou tvárou.
Zaskočil ma, trocha som sa odtiahla a zrazu sa jeho tvár roztiahla do úsmevu.
„Héééj! Prečo ma naťahuješ? “ šľahla som ho vankúšom.
„Chcel som ťa trochu postrašiť,“ zachichotal sa načo som mu ja uštedrila ešte jeden búchanec vankúšom.
„Au,“ rukou si masíroval rameno, po ktorom som ho šľahla, „dnes máš akúsi bojovnú náladu.“
„No, tak dosť!“ vrhla som sa na neho a začala ho štekliť.
Potláčal smiechy, bolo to na ňom vidieť. Hneď ako som ho prestala štekliť sadol si a ja s ním, pozrel sa n a mňa: „Neprestaneš? “
S hryznutím do pier a úškrnom som pokrútila hlavou. Ani sa nenazdal a vankúš mu pristal na tvári.
„Itami,“ so smiechom mi ho vytrhol z ruky a ja som zobrala ďalší a zase ho ním buchla, no aj ten mi zobral.
Toto sa opakovalo stále dokým mi nedošli vankúše. Obaja sme sa celý čas rehotali. Potom ako mi došla „munícia“ som rozmýšľala čo ďalej avšak vyrušila ma rana vankúšom do hlavy. Skočila som na neho, až tak silno, že pod náporom môjho tela si Gaara ľahol.
„No pozri Gaara, ako si dopadol,“ zasmiala som sa ležiac mu na hrudníku, no dlho som tam nepobudla.
Zrazu ma Gaara schytil a prevalil sa na mňa.

,,A ešte len ako dopadneš ty.“ Usmial som sa a skôr, ako stihla hocičo urobiť, pobozkal som ju na pery. Teraz, keď som mal tú možnosť zažiť tieto veci, nevedel som sa toho nabažiť.
Okamžite mi odpovedala a cítil som, ako sa jej líca rozpálili od vzrušenia. Chytila ma okolo krku a pritisla k sebe. Ruku som vsunul pod ňu a mierne ju nadvihol, aby som mohol skĺznuť perami na jej krk. Vyrazila zo seba tiché zastonanie a premiestnila svoje ruky na moje ramená. Zatlačila na ne a tak som sa opäť prevrátil na chrbát a nechal ju, nech ma môže bozkávať. Vedel som, že dlho jej odolávať nemôžem. Hoci som sa snažil udržiavať si od nej odstup, tento pocit bol to najúžasnejšie, čo som kedy zažil. Jej vlasy ma pošteklili na tvári. Keď sa trochu odtiahla chytila ovládačku, ktorou sme nechtiac pridali zvuk, lebo na nej mala položené koleno. Namiesto toho, aby stlmila výkriky a výbuchy, položila ju na stôl a sadla si na mňa. Pousmiala sa a pokynula mi ukazovákom, aby som si sadol. Nebolo mi treba hovoriť dvakrát.
V momente som ju držal okolo pásu a ústa premiestnil z kľúčnej kosti, na priehlbinku a pobozkal ju tam.

Sadla som si mu do lona, perami sa cez krk dostal až k mojim perám. Nežne som mu pri tom hladila líce a druhú ruku som položila na jeho rameno. Doslovne hltal moje pery ako len dokázal a mne to nevadilo. V momente kedy som mu chcela začať bozkávať krk ja, odtiahol sa s otázkou: „Itami... to čo teraz robíme sú prejavy lásky?“
Zostala som trocha milo zaskočená. Zvraštila som čelo, no s úsmevom a prikývla som mu. Bol zlatý, keď si lámal hlavičku nad tým, čo sa mu deje v srdci. Stále som tomu nemohla uveriť, že z dvoch ľudí, ktorý sa išli pozabíjať sa stal zamilovaný pár. Prebrali ma z dumania Gaarove slová: „Niekedy mám ešte stále zmätené pocity. Vieš... raz sa-“
Prerušila som ho tým, že som mu položila ukazovák na pery: „Viem. Raz sa hádame a potom toto. Môžem ťa uistiť, že nie si jediný,“ uštedrila som mu bozk na líce.
Pousmial sa a bol asi rád, že nie je v tom sám, v tej zmätenosti. Pevne ma objal a ja som mu do ucha zašepkala: „Možno som sem-tam zmätená, no jednu vec viem určite...“
„Akú? “
„Že chcem byť už len tvoja.“

,,V akom zmysle moja?“ spýtal som sa s vážnou tvárou, ale trochu som sa na tom bavil. Bola to taká zvláštna otázka a síce som vedel odpoveď, chcel som vidieť, čo spraví a čo povie. Dlaňami som sa oprel o pohovku a skúmavo sa na ňu zahľadel.
Ucítil som, ako do mňa naráža obrovská masa tepla, ktoré vydávalo jej telo, keď sa začervenala.
,,No... vieš...“ začala a potom zmĺkla. Ďalej som sa tváril nechápavo. A potom to podala svojimi slovami.

„Jediná žena v tvojom živote verná len tebe a nikomu inému,“ z prvopočiatku ma otázkou zaskočil a úplne dostal, no potom som sa nad tým zamyslela srdcom a nie rozumom.

,,Čím to bude?“ dumal som nahlas a chytil ju za pás. V momente som ju prevalil pod seba a ruky jej uväznil nad hlavou. Videl som, ako sa jej pery roztiahli do úsmevu a naklonil som viac hlavu na bok, aby som si ju mohol prezrieť aj z iného uhla. Až teraz som si poriadne všimol, že mala jamky v lícach.

„Vieš čím to bude?“ musela som sa po svojej otázke zasmiať.
„Hm?“ nepozeral sa mi do očí, ale obdivoval moje pery.
Ja som si premeriavala každý detail jeho tváre. Ako som sa na neho dívala pozabudla som na jeho otázku pričom on stále sledoval moje pery. Dokonca som si všimla ako zahryzol do svojich pier. Musela som sa pousmiať a skopírovať ho. Zakusla som sa do pery príliš silno a to ma trocha vyrušilo. Jasné... nadýchla som sa, aby som nabrala odvahy.
„Gaara... no... je toho veľmi veľa,“ na začiatok som povedala len toto, aby som získala jeho pozornosť.
Mierne mykol makovičkou a pozrel sa na mňa s výrazom plným očakávania. Zatlačila som svojimi rukami oproti nemu a tým som mu naznačila, že si chcem sadnúť. Nohy som si preplietla do tureckého sedu a Gaara tiež. Chytila som ho za ruky a zapozerala sa naňho.
„Počúvam, Itami,“ celkom šibalsky sa usmial.
Zrazu som nevedela kde začať. Zachichotala som sa sama nad sebou, aby som ja, Itami Kaede, nebola schopná so svojou hubou nájsť slová... Ach, ten muž s tebou robí všeličo možné.
„Ja čakám,“ podpichol ma a pobozkal na čelo.
„Si ten najzaujímavejší človek na svete. Si múdry... silný a... veľmi krásny. Máš hlboké oči, omamujúce pery a máš tie najnežnejšie dotyky. Tvoj úsmev je všetko moje šťastie. Celé moje vnútro horí, keď som pri tebe.“
V duchu som si vzdychla... sama nechápem odkiaľ som také slová nabrala, sypali sa so mňa ako Gaarov piesok z tykvy.

,,Hej...“ zvráštil som obočie a zapozeral sa na neurčitý bod na stene, ,,bude to mojim šarmom.“ Vyhŕkol som so smiechom, načo sa ona na mňa udivene pozrela. Potom sa pousmiala.
,,Samozrejme,“ V tom sa postavila a mňa zaštípali dlane od prázdnoty. Už nebola pri mne. Pozrel som sa na ňu s otázkou v očiach, ale to už stála pri dverách.
,,Z filmu sme nič nevideli a hodiny ukazujú niečo po desiatej. Skočím do sprchy.“ Obzrela sa na mňa ponad plece a zmizla skôr, ako som stihol hocičo povedať. Vzápätí som počul vodu.
Spustil som plecia a vydýchol si. Rukou som si prešiel po vlasoch a vstal. Rýchlo som všetko popratal a vypol televízor v ktorom bežali záverečné titulky. Práve som vychádzal z miestnosti, keď sa otvorili dvere a na chodbu vkročila Itami v mojom červenom tričku. Dlhé vlasy mala mokré a jej bledá pokožka bola mierne rúžová od horúcej vody.
,,Si už unavená?“ spýtal som sa, keď sme sa míňali a ona zamierila do hosťovskej izby. Zastal som.
,,Budeš spať u seba?“ trochu som znervóznel. Povedal som pred tým niečo zlé?
Ukázala mi rad bielych zubov.
,,Idem si tam len pre nejaké veci.“ Upokojila ma a zdvihla ruky, aby si zhrnula vlasy dozadu. Tričko sa jej trochu nadvihlo a mne bolo horúco. Bez slova som okamžite zapadol do kúpeľne a chvíľu mi trvalo, než som sa rozdýchal. Nevidel som nič, čo by som nemal, ale už len tá predstava vo mne vyvolávala chvenie.
Dal som si rýchlu sprchu a natiahol si nohavice a tričko. Neznášal som spánok v tričku, ale pri Itami mi to bolo hlúpe, keby som bol bez neho. Vyčistil som si zuby a pozrel sa na seba do zrkadla. Oboma rukami som si pretrel unavené oči a šiel som za ňou.
Vošiel som do tmavej izby a nemusel som sa ani obzrieť, aby som vedel, že už leží a čaká na mňa. Ľahol som si vedľa nej a obe ruky založil za hlavu. Chvíľu som pozeral do stropu a aj ona mlčala.
,,Niečo som ti nepovedal,“ ozval som sa po chvíli a cítil som, ako sa nadvihla a podprela si hlavu lakťom, aby na mňa lepšie videla. Otočil som sa jej smerom.
,,Si úžasná a zbožňujem ťa.“ Zašepkal som a cítil, ako mi bije srdce až niekde v krku. Je ľahšie dávať najavo čo cítim, ako hovoriť o svojich pocitoch.

Trochu ma rozhodilo... keď, no... tak ja zo seba dostanem asi tie najkrajšie slová aké dokážem a aké som kedy povedala a na to žiadna spätná reakcia. Ja viem, že je to Gaara, ktorý moc nevyjadruje svoje pocity, ale na toto mohol niečo povedať. Zostala som mierne znechutená, no nedala som to najavo. Šla som sa radšej osprchovať.

Stojím v sprche a nechám na seba liať horúcu vodu. Premýšľala som. Asi som sa nahnevala na neho neoprávnené. Mala by som ho vyše chápať.
Chytila som sa za čelo. Nespravila som chybu, keď som mu až toľko toho povedala? Neviem. Človek pri ňom má vždy neistotu, keď povie niečo... niečo dôležité alebo niečo čo sa týka jeho citov. Ach... zase si volím ťažkú filozofiu takto na večer. Vypla som vodu a usušila sa. Vyšla som von a stretla Gaaru. V určitom momente zostal taký zvláštny. Ako keby zaseknutý. Bolo to vtedy keď som si popravila vlasy z ramien na chrbát. Netuším... čo ho nejako vyviedlo z mieri. Zašla som si do izby po gumičku na vlasy. Gaara si asi myslel, že idem spať k sebe. Nehrozí.
Pousmiala som sa nad tým, že by som nedokázala zaspať s vedomím, že je v inej miestnosti a ja nie som pri ňom. Bdela by som do bieleho rána. Vrátila som sa naspäť do izby a čakala na neho.

Gaara napochodoval a vyvalil sa na posteľ. Bol ticho. Ležala som vedľa neho a premýšľala zase nad tým, či nie som moc chtivá. Chtivá po tom, že aj ja chcem od neho počuť nejaké milé slová. V tom sa Gaara ozval: „Niečo som ti nepovedal.“
Zarazilo ma, nadvihla som sa trocha a oprela si hlavu o ruku. Potichu som hmlka, ale myslím, že to nezaregistroval.

Slová, ktoré mi povedal ma zaliali pocitom šťastia a lásky. Vedela som, že je v tom viac, než povedal. Neubránila som sa širokému úsmevu. Bolo to... úžasné. Keby môžem, tak to vykričím do celej Suny. Ako veľmi sa... milujeme?!
Z tejto myšlienky ma vyrušil Gaara svojím jemným bozkom na pery. Ruku mi zaboril do ešte mokrých vlasov.
Prevalil si ma na seba a zaplavil ma svojimi bozkami... boli vášnivé a nežné zároveň. Nechápem ako to robí... v bruchu som mala motýliky. Na konci tejto vlny bozkov ma jemne hryzol do spodnej pery. Celým telom mi prebehlo vzrušenie a ja som zadrela nechty do Gaarovej šije. Potichu zastonal. Nemohla, skutočne som mala čo robiť, aby som zahnala jeden tik. A to ten, že moja ruka znova chcela ucítiť jeho brušné svalstvo a mužnú hruď.

Mierne sa odtiahla a jazykom mi prešla po vrchnej pere. Prerývane som sa nadýchol a popravil si ju v náručí, aby si na mňa mohla celá ľahnúť. Zošuchla sa trochu nižšie a malými bozkami obsypávala môj krk až ku kľúčnej kosti. Mierne zhrnula výstrih môjho trička dolu a pobozkala ma na to miesto. Potom sa opäť natiahla vyššie a dotyk svojich pier venovala tetovaniu na mojom čele. Zakryl som ju prikrývkou a objal ju. Opäť sa prisala na moje pery. Mal som skôr dojem, že sa s nimi hrá. Sem tam ich pobozkala, občas ma uhryzla. Počul som, ako zrýchlene dýcha a rukami, ktoré som mal pod prikrývkou som zašiel pod jej tričko, až sa mierne strhla. Pozrel som sa jej do očí, pretože aj ja som zamrzol. Vedel som, že nemá pyžamové nohavice, cítil som to, ale nemal som v úmysle urobiť nič nekalé. Chvíľu mi hľadela do očí a skúmala môj pohľad. Celá sa rozochvela. Pousmial som sa a zamrznuté prsty som premiestnil vyššie a pohladil ju po chrbte. Cítil som jej hebkú pokožku ako vibrovala pod chvejúcim sa telom, ktoré sa po chvíli uvoľnilo.
Potom si hlavu položila na moju hruď a počúvala tlkot môjho srdca. Celý čas som ju pohládzal a občas som jej prešiel nechtami pomedzi lopatky.
Vnímal som jej prepletené nohy s mojimi. Jej srdce, ktoré sa zosúladilo s tým mojim, ruky mi nechala zaborené vo vlasoch a po čase jednu premiestnila na moje líce. Otočil som tvár a pobozkal jej dlaň.
Po pár minútach zaspala a moje telo použila ako posteľ. Kútiky mi zacukali a pevnejšie som ju objal pred tým, než som zatvoril oči a zaspal.

Jeho pery ma tak priťahujú, že to ani nie je možné. Dlho som sa s nimi len pohrávala a bolo to skvelé. Páčilo sa mi ako sa mi oddal a ja som mohla ho mohla bozkávať a jemnučko kúsať. Po chvíľke som si ľahla na jeho hruď a zaspala.

Budí ma nejaký pohyb podo mnou, zamračila som sa a cítila niečie ruky ako ma prevalili na chrbát. Pretrela som si oči a prevalila sa na bok a slnko mi začalo biť do očí. Prebralo ma to. Pretierajúc si oči som ich otvorila a videla Gaaru ako stojí pri posteli a usmieva sa. Ešte stále bol v pyžame.
„Dobre ráno, Itami,“ nahol sa ku mne a pohladil ma po vlasoch.
„Dobré ráno... ehm koľko je hodín?“
„Bude sedem,“ Gaara otvoril skriňu, čo má v rohu a vytiahol si rúcho kage.
„Och, bože to som tak skoro hore? Neverím,“ uškrnula som sa.
„Ani ja nie,“ pridal sa ku mne.

Spoločne sme sa naraňajkovali a ja som si ho pred odchodom vystískala a vybozkávala. Zatvorili sa dvere a po jeho krásnom hlase zostalo ticho v dome. Ticho. Samota. Celý deň. Tento bude vážne dlhý, keď som hore od siedmej.
Sadla som si bezducho na gauč a premýšľala. Tak, čo budem dnes robiť? Na čítanie nemám náladu a ešte stále som rozospatá. V tom ma napadlo, či by som naozaj neskúsila ísť maľovať. Lenže... Gaara tu na to nemá veci. Ach. Ale... keby som zašla do dediny kúpiť plátno, farby a štetce?
Pozrela som sa na stôl. Gaara mi tam pred odchodom nechal fúru peňazí. Ešte som nejakú tú hodinku váhala... no po takom nič nerobení som spravila pečať: „Henge no jutsu!“
Tento krát som sa zmenila na posledného mnou zabitého ninju... len som mu prefarbila vlasy na čierno. Vyšla som do dediny a zašla do obchodu s farbami.

Domov som sa vracala ako vždy nenápadne ako myška. Obrovské šťastie je, že Gaara nebýva v takej rušnej ulici. Je tam pomerne kľud. Myslím, že schválne tam býva.
Rozložila som si malý stojan, natiahla naň široké plátno. Čím väčšie tým mi to dlhšie bude trvať a tým rýchlejšie mi ubehne deň. Obliekla nejaké Gaarove staré, deravé tričko chopila sa štetcu a chytala múzu. Čo namaľujem? Nechcela som nad tým nejako moc premýšľať chcela som, aby to bolo... také spontánne. Ani to dlho netrvalo... spomenula som si na výhľad, keď som docestovala do skrytej Mlžnej. Bolo to jednom kopci, ktorý z južnej strany zakrýval bránu do nej. Bol to krásny pohľad. Tie budovy, zeleň a hmla okolo. Namočila som štetec najprv do bledomodrej a potom do bielej a spravila prvý ťah na plátno. Som zvedavá ako bude vyzerať moje dielo po deviatich rokoch.

,,Kazekage-sama, prišla vám pošta.“ Zdvihol som hlavu od papierov a pozrel sa na Bakiho, ktorý držal dva listy.
,,Ďakujem.“ Podal mi ich a spravil som potrebné pečate. Rýchlo som prešiel prvý pohľadom.
Tsunade už všetko podstatné vybavila. Zajtra by sa mali Kankurou a jej tým stretnúť na hraniciach. Predpokladám, že do nedele by sa mal vrátiť.
Pozrel som sa na druhý list, ktorý bol od Temari. Písala mi zo Zeme Blesku, kde sa dohadovala s Raikagem. Vyzeralo to, že všetko vychádza.
Rýchlo som na oba listy odpovedal a zapečatil som ich. Podal som ich Baikimu, ktorý ešte stále stál v pracovni.
,,Odnes ich prosím ťa.“ Opäť som si prisunul papiere a začítal som sa do nich.
,,Gaara-sama, môžem s vami na chvíľu hovoriť?“
,,Iste.“ Odložil som pero a pozrel sa na neho skúmavým pohľadom.
,,Mám pocit, akoby sa s vami niečo dialo.“ Ozval sa po chvíli váhavým tónom a zamračil sa.
,,Naozaj?“
,,Prácu si robíš ako vždy skvelo, ale... neviem, tvoje vystupovanie je zvláštne. Nemá to náhodou niečo spoločné s tou Itami Kaede?“
Zbystril som a oprel sa v kresle. Založil som si ruky a zapozeral sa mu do očí. Všimol si niečoho? Samozrejme, Baki je môj sensei... určite vidí zmeny.
,,Prečo si myslíš, že má niečo spoločné s ňou?“
,,Bol som tam, keď sa odohral ten incident s Matsuri. A počul som, čo povedala. Hovorila uplakaným hlasom a väčšina ľudí jej nerozumela, ale stál som naozaj len kúsok od vás, takže som to počul. Hovorila o žene vo vašom dome.“
Zaťal som sánku a ďalej sa na neho pozeral. Nedal som na sebe najavo prekvapenie.
,,Nejako som si to spojil. To, ako ste za ňu bojoval na každej schôdzke rady, to, čo povedala Matsuri a aj podivné chovanie toho muža, ktorý sa vás v ten večer zastal. Neviem, čo presne sa deje, ale dôverujem ti, Gaara. Si hlavou dediny a vieš čo robíš. Len buď opatrný. Pokiaľ u seba skrývaš nukeninku, aby sa na to neprišlo. Inak môžeš zabudnúť na to, že ju príjmu späť.“ Povedal trochu naliehavým tónom a vycítil som z neho strach.
,,Neboj sa, Baki. Ako si povedal, viem čo robím a mám to pod kontrolou.“ Upokojil som ho a on zvesil plecia.
,,Áno... ja viem.“ Zašepkal, potom sa otočil a odišiel. Okrem mojich súrodencov bol jediný, komu som mohol dôverovať čo sa týkalo takýchto vecí a nemal som strach, že by ma prezradil. A nemohol som ani čakať, že pred ním utajím veci, ktoré som sa snažil utajovať. Pozná ma... a ja poznám neho.
Okolo obeda som šiel na strechu a porozhliadol som sa po okolí. Všetci vyzerali byť spokojní a to ma upokojilo.
Zbadal som malé deti, ako zdvíhajú hlavu k jednej z menších budov a ukazujú si tam prstom. Zahľadel som sa na ten smer a zbadal červenú loptu, ktorú tam nechtiac vykopli. Spomenul som si na posledný krát, kedy som sa takto snažil pomôcť deťom. Ale to už je dávno za mnou. Odštupľoval som tykvu, ktorú som mal na chrbte a vyslal piesok. Premiestnil som loptu k najbližšiemu dievčatku, ktoré sa udivene pozeralo na piesok. Chytilo ju do malých rúk a všetky oči sledovali, kam sa ten piesok vráti. Keď ma zbadali stáť pri zábradlí, nadšene sa zasmiali.
,,Ďakujeme! Kazekage-samáá!“ kričali mojim smerom a mne to vyčarilo menší úsmev na tvári. Bolo skvelé vidieť, ako sa otočil pohľad všetkých ľudí na moju osobu.
Vonku sa stmievalo, keď som sa rozhodol, že pre dnešok je práce už dosť.
Vrátil som sa k Itami, ktorá bola zašitá niekde v dome. Zatvoril som dvere.
,,Itami?“ zvolal som trochu hlasnejšie a poobzeral sa.
,,Som v izbe!“

Gaara vošiel do našej spálne a naskytol sa mu pohľad na mňa, celú zababranú od farieb. Mala som ich doslova všade. Na čele, líci, rukách a zašpinila som aj Gaarove tričko. Stála som pri drevenom stojane a hodnotila svoju prácu.
„Ahoj Gaara,“ prišla som k nemu a objala ho, ,,rada ťa vidím.“
„Aj ja teba. Ako si sa dnes mala? A čože to robíš?“ vystrčil sa spoza mňa a zvedavo si prezrel maliarsky stojan pri balkóne.

Prezrel som si plátno a uznanlivo pokýval hlavou. Prevládali tam farby, ktoré ma až schladili.
,,Pekné. Jedna z tvojich zastávok?" skôr som to skonštatoval, ako sa pýtal, pretože mi bolo jasné, že tam bola. Otočil som sa na ňu a prezrel si ju. Farbu mala až niekde za ušami. Prikývla a potom stisla pery.
,,Prepáč, zamazala som ťa od farby." ozvala sa ospravedlňujúco a ukázala na mňa. Pozrel som sa na svoju vestu. No jasné, keď ma objala. Pokrútil som hlavou a dal si ju dolu.
,,Nevarila si nič, že?"
,,Ehm... nejako som na to zabudla?" zahryzla si do pery a odložila štetec.
,,To sa ma pýtaš?" nadvihol som obočie a takmer som sa zasmial. Cítil som, ako mi cukajú kútiky.
,,Prepáč-"
,,Ale mne to nevadí. Choď si dať sprchu a ja zatiaľ niečo pripravím." zotrel som jej modrú zo špičky nosa a uškrnul sa. Celá očervenela a ja som sa musel pousmiať.
V kuchyni som vytiahol prvé čo som našiel a behom dvadsiatich minút som to pripravil. Spoliehal som sa dnes skôr na studenú stravu, pretože som zistil, že zajtra musím ísť do obchodu. Itami sa medzi tým drhla v sprche a každú chvíľu som počul, ako nadáva. Sadol som si k stolu a čakal.
,,Do pekla... au, to bolí! Prečo tie farby nejdú dolu?" nikdy som si neuvedomil, ako je všetko počuť z kúpeľne.
,,Ták, a teraz..." počul som, ako pustila vodu. O ďalších päť minút ju vypla.
,,To bolo naposledy. Ešte si zoderiem kožu kvôli tomu!" mal som čo robiť, aby som nevyprskol v smiech. Otvorili sa dvere a bosá Itami zišla dolu, opäť len v mojom tričku. No, veľmi mi to neuľahčuje.

Už keď som vyšla z kúpeľne cítila som vôňu jedla. Môj žalúdok zalial hlad. Zišla som dole a vybrala si z chladničky džús. Všimla som si Gaaroveho pohľadu.
„Čo je?“ pokrčila som ramenami a napila sa ovocnej šťavy.
„Nič,“ akosi čudne pokrútil hlavou, no nechala som to tak.
Sadla som si za stôl a drevená stolička ma zastudila na stehnách a zadku. Aha... už mi to došlo.
„Gaara?“
„Hm?“ očkom sa na mňa pozrel, no potom sledoval vodu, ktorú lial z džbána do pohárov.
„Si v rozpakoch z toho, že nemám nohavice?“ nechápem prečo som sa ho na takú kravinu pýtala – odpoveď som poznala.
„No...“ začal sa červenať a položil jedlo pred nás.

,,No...“ ruku som si položil na šiju a pozrel som sa na neurčitý bod. Rozptyľovalo ma to, lebo... som muž. Proste... ani sám si to nepomyslím, pretože sa cítim trápne. To je strašné.
,,Prečo mi pokladáš takú zvláštnu otázku?“ vyhŕkol som a odkašľal si. Itami sa pousmiala a zobrala si príbor.

„Bože... veď som videla ten tvoj výraz a to ako si sa otáčal za mnou,“ chytila som sa za čelo a začala trocha ľutovať mojej otázky, „tak preto chcem vedieť, že či ti to až tak vadí.“
Bol ticho a mal niečo ako nahnevaný výraz. Sklopila som zrak. Ach ja hlúpa, že sa vôbec pýtam... veď aj ja...
Postavila som sa a položila mu svoje ruky na plecia, no nepozerala som mu do očí.
„Gaara,“ nabrala som guráž a vyhľadala som jeho oči, „...prepáč. Prepáč mi tú otázku. Ja... tss, ani neviem prečo sa ťa to pýtam, či ťa to irituje. Viem, že áno.“
„Ale mňa to neir-“
„Pššt, viem čo to s tebou robí,“ nahodil prekvapený výraz a ja som sa nahla k nemu, „ty si myslíš, že keď ťa vidím polonahého, je mi všetko jedno?“

,,Dobre. Ehm... myslím, že...“ nie, že by mi to nelichotilo čo povedala, ale... rozoberať nahotu som fakt nechcel.
,,Mala by si sa, no... najesť.“ Chytil som jej ruky a dal ich zo seba dolu. Podržal som ich však v dlaniach, aby nemala z toho zlý pocit. Na sekundu to totižto vyzeralo, akoby som ju odmietal. Ja som sa však obliekal do trička... teda. Neležal som s ňou v posteli polonahý, zatiaľ čo od nej mi to prišlo ako naschvál. Ale zasa som sa nemohol hnevať či sťažovať, lebo... ježiši kriste! Čelo som si oprel do dlane a zapozeral sa na stôl. Itami si sadla, ale na okamih som ju prestal vnímať.
,,...obliekať?“ asi trikrát mi zaznelo v hlave posledné slovo. Pozrel som sa na ňu s prekvapeným výrazom. Vôbec som nezaznamenal, že na mňa prehovára.
,,Čo?“ vyrazil som zo seba potichu.
,,Mám sa už začať obliekať, keďže ťa to rozptyľuje?“ spýtala sa ma trpezlivo a napila sa z pohára. Samozrejme, jasné, že sa musíš začať obliekať. Pretože ma to úplne vyvádza z koncentrácie. Áno.
,,Nie.“
Idiot! Čo som to povedal?

„Nie? Počúvaš sa vôbec? Najprv vyzeráš, že ti to celkom vadí a teraz povieš toto?! Vieš, vôbec čo chceš, Gaara?“
Zase. Postavil sa a ticho stál. Hľadí na mňa.
„Fajn!“ šmarila som vidličku o stôl a tá sa odrazila od dreva a narobila rachot pri padnutí na zem, „vieš kam idem? Obliecť sa!!!“
Prešla som okolo neho a pritom som mu svojím ramenom buchla do toho jeho.

,,Hej, hej, hej, čo ti prešlo cez nos?“ otočil som sa na ňu a chytil ju za ruku. Prudko som trhol svojím smerom, aby som ju donútil pozrieť sa na mňa. Vyzerala byť naštvaná a mňa jej reakcia vytočila.
,,Vyvádzaš kvôli úplným hlúpostiam.“ Zasyčal som pomedzi zuby, keď som videl, že nemá v úmysle odpovedať mi.

„Ak ti je nepríjemné ma tak vidieť, tak fajn.“
„V tom je problém?“ jeho naštvaný výraz vymizol.
Trafil do čierneho. Ach... prerývane som sa nadýchla: „Gaara... ja len, že... ako keby si ma odmietal. Myslela som, že... sme svoji. To je jedno, kašli na to,“ vyslobodila som svoju ruku zo zovretia tej jeho.

,,Svoji sa hovorí, keď sa dvaja zoberú.“ Opäť som ju chytil za ruku, znovu sa mi snažila vytrhnúť, ale potom sa zasekla.
,,Ale v podstate, máš pravdu. No vôbec mi nie je nepríjemné pozerať sa na teba. Robíš z komára somára. A k tomu ešte z takýchto vecí.“ Kútiky sa mi nadvihli, keď som si uvedomil, že je trochu smiešna, keď vyvádza kvôli takýmto banalitám. Opäť som trhol rukou k sebe, aby sa ku mne priblížila. Chytil som ju okolo pása, aby sa mi nevyšmykla.
,,A toto,“ nadvihol som jej trochu tričko a potom jej ruku vsunul pod neho, aby som ju mohol držať okolo pásu bez neho, ,,mi len vyhovuje.“ Pritlačil som si ju k sebe viac.

„Skutočne ti to nevadí?“ nebola som si vôbec istá.
Doľahol na mňa jeho úsmev a po ňom letmý bozk. Okej... beriem to ako nie.
„Najeme sa?“
Prikývol mi, posadali sme si k stolu a pustili sa do večere počas ktorej navrhol, že si po jedle zahráme shogi. Súhlasila som, no očakávala som pre tento krát porážku, nie výhru.