Láska z Konohy 11 - Privítanie

Slnečné lúče mi pohladili tvár a zvuk Tobiho otravného budíka mi drásal ušné bubienky.
„Tobi, máš tri sekundy, aby si to vypol.“ zastonal som a prikryl som si hlavu vankúšom.
„Deidara-senpai, ale to vy ste chceli, aby som vás zobudil. Tak šupky-dupky z postele!“ vyskočil rezko Tobi a vypol budík. Mal pravdu, naozaj som som ho o to požiadal, ale prečo? Bol som opitý, alebo čo? S povzdychom som sa vyteperil z postele a zišiel dole do kuchyne.

- - -

Zobudila som sa na krik z vedľajšej izby. Pretrela som si oči. Včera...

Slzy mi stekali po tvári a z hrude sa drali tiché vzlyky. Kiba.
Keď mi na pleci vybuchol ten pavúk, stratila som vedomie. Naposledy som ho videla, ako sa zrútil na zem a potom už len tmu. Nemám žiaden dôkaz, že je mŕtvy, tak čo? Zasiahli ho síce tie ihlice, ale... Sakura by ho možno vedela vyliečiť. Pokiaľ ich teda Akatsuki všetkých nepozabíjali. Zaťala som päste.
„On žije! Musí!“ tuho som zavrela oči a následne, ani neviem ako som spala.

Oťapene som vstala a išla si prezrieť skriňu. Bolo v nej len mužské oblečenie, ale lepšie ako to moje dotrhané. Uteráky boli naskladané na poličke a tak som si jeden vzala a zamierila do kúpeľne. Bolo zamknuté a ozýval sa odtiaľ hrozne falošný operný spev. Zabúchala som na dvere a po chvíli stadiaľ vyšiel Kisame s gumeným žraločkom v ruke. Ignorovala som ho a pretlačila som sa popri ňom dovnútra. „Trapko.“ Chlap ako hora a v sprche sa hrá s hračkami? No, vždy lepšie žralok, ako gumená kačička...

Konečne som čistá a s uterákom obkrúteným okolo seba vyšla von. Našťastie tam nikto nebol a ja som sa bez ďalších trápnych stretov s inými členmi Akatsuki dostala bezpečne späť do izby. Obliekla som si sivé tričko, čierne krátke nohavice a s ešte trocha vlhkými vlasmi som zišla do kuchyne. Bola som hladná ako vlk.
Kuchyňa bola spojená s obývačkou. Došla som asi do polovice miestnosti a vyvalila som oči. Pri otvorenej chladničke stál chrbtom ku mne Deidara a na sebe mal len čierno-biele kockované trenírky. Rýchlo som sa spamätala a nasadila som kamenný výraz. Obrátil sa a s plechovkou koly mi zastal cestu. „On pije ráno kolu?“ Rozpažil ruky a s úsmevom sa spýtal:
„Tak čo? Zmenila si názor na moju včerajšiu ponuku?“
„Ani náhodou.“ odvrkla som a odstrčila ho bokom. Roztvorila som chladničku a napila sa mlieka, keď sa pri mne zjavil Deidara a oprel sa o chladničku.
„Vieš, že to mlieko je po záruke?“ sladko zapriadol a ja som s hrôzou vypľula obsah svojich úst do drezu. Rozosmial sa a ja som sa naštvala.
„Len srandujem!“ obranne dvihol ruky, ale smial sa ďalej. Nafučane som schmatla z chladničky jogurt, ale pre istotu som sa pozrela na dátum spotreby. So svojou úbohou korisťou som si sadla za stôl a do kuchyne práve zišiel Hidan. Bez trička. Je to s ich financiami až také zlé, že si nemôžu dovoliť tričká? Chodí tu vôbec niekto oblečený?
Vošiel Itachi bez vrchu a už som sa začala medzi toľkými polonahými chlapmi cítiť nepríjemne. Čo-ako som to nechcela, v tvári som zacítila horúčavu a určite som bola červená ako paradajka. Deidara si sadol oproti mne a len sa tak usmieval. Očervenela som ešte viac. Baka.

- - -

Vraštila čelo a naštvane ohrnula hornú peru. Koľko to má rokov? Sedemnásť? „Chúďa neskúsené.“ Bočila od nás pohľadom a jej tvár naberala sýtočervený nádych. Nedalo mi to, musel som ju troška poprovokovať.
„Čo je?!“ vyštekla a pozrela sa mi do očí. Mačička má pazúriky... „To sa mi páči.“ Pomyslel som si a v duchu som sa pousmial.
„Nič.“ pobavene som odvetil a naďalej na ňu upieral prenikavý pohľad. Zoširoka som sa zazubil a ona mi to posmešne oplatila. Vstala a s jogurtom v ruke sa presťahovala na gauč. Ja za ňou. Prešla do kresla a ja som si sadol na operadlo. Nazúrene vyskočila.
„Daj mi už pokoj, ty úchyl!“ dala mi riadnu päsťovku do brucha a hundrajúc nadávky vybehla po schodoch. Držal som sa za brucho a Hidan sa rehotal.
„Škoda, že nemierila trocha nižšie. Vlastne počkať, ty tam dole nič nemáš!“
„Hidaaaan!!“ zreval som a začal ho naháňať po izbe. Stále sa šialene chechtal. Itachi si len povzdychol:
„Už zase?“
„Jééj, Deidara-senpai a Hidan-senpai sa hrajú na chytačku! Tobi chce hrať tiež!“ vložil sa do toho Tobi v sloníkovom pyžamku a nadskočil od radosti. Všetko to ukončil Pein.
„Čo sa to tu deje?! Deidara! Prestaň škrtiť Hidana! A ty, Tobi, tu nepobehuj!“ zalomil rukami. S nevôľou som ho poslúchol a zliezol som z Hidana, ktorého tvár nadobúdala prekrásnu fialovú farbu.
„Ale Pein, veď je nesmrteľný!“ protestoval som a vyfasoval za to šéfov nazúrený pohľad.
„Tak fajn, tak fajn.“ zahundral som znechutene. Vzal som kolu a vyšiel hore. Zdola bolo počuť Hidanove nadávky a Tobiho piskľavé provokovanie. Pein tam už asi chytal infarkt. Uškrnul som sa. „Typické ráno...“ zahundral som.

- - -

Z úst sa mi valili nadávky, pričom „Vygumovaná blondína“ a „Zmutovaný kyklop“ boli tie najmiernejšie z nich.
Čo si o sebe myslí?! Arogantný frajer.
Je tak odlišný od Kibu. Môjho nežného ochrancu. „Čo to trepem, mením sa na sentimentálnu prejemnelú slečinku?“ Ale predstava Kibu ako ochrancu...
Je to pravda. Tak veľmi mi chýba! Keby som aspoň vedela, či je nažive.

Hneď ako som vkročila do izby, doľahol na mňa pocit zimy a ja som si uvedomila, že nemám nič na seba. Teda, aspoň nič v mojej veľkosti. Otvorila som skriňu a pri pohľade na obsah som si vzdychla. Vyrušilo ma zaklopanie na dvere. Bola to Konan.
„Ahoj, asi si už objavila nedostatok ženského oblečenia. Poď so mnou, požičiam ti nejaké veci, kým si nekúpiš nové.“ milo sa usmiala.
„Ďakujem.“ povedala som a aspoň som sa pokúsila ten úsmev opätovať. Asi to bolo dosť kŕčovité, predsa len je zločinec. Ale to som teraz aj ja...
Nasledovala som ju a v jej izbe som si vyzdvihla kôpku oblečenia, ktoré mi pripravila. Bola som rada, že nenosí žiarivé farby. Pár tričiek, topov a nohavíc. A, samozrejme, nejaké to spodné prádlo a sveter. S náručou oblečenia som sa už poberala k dverám, keď ma zastavila.
„Pein mi prikázal nech ti odkážem, že keď sa oblečieš, máš prísť za ním do pracovne.“
„V poriadku.“ krátko som odpovedala a rýchlo som sa presunula so svojej izby. Zhodila som oblečenie na posteľ a pomaly ho začala skladať.
Nesmiem sa nechať odhaliť a spolupracovať s nimi. Už len pri pomyslení na to mi je hrozne. Spolupracovať s nimi znamená zabíjať ľudí bez mihnutia oka, chytať zvyšných jinchuuriki, ktorým je aj Naruto... A navyše ani nie som dobrá. Čo si to Tsunade vymyslela?
Konečne som sa obliekla a vyšla som v ústrety osudu. „No, len nepreháňaj!“ Napomenula som sa a práve som si uvedomila, že ani neviem, kde má Pein kanceláriu. S povzdychom som bezradne zastala uprostred chodby.
Rozhliadla som sa naokolo, keď hore schodmi vyšiel Pein hundrajúc si popod nos. Všimol si ma a zastal.
„Dobré ráno, Katema. Nasleduj ma.“ trocha rozladene povedal a vykročil po chodbe. Kto by nebol rozladený po ráne strávenom s tými psychopatmi dole?
Váhavo som za ním vykročila a on ma zaviedol do svojej pracovne.
Stôl bol pokrytý papiermi, zvitkami a knihami a na čestnom, upratanom mieste trónila papierová ruža. Zopár takých som letmo zazrela aj v Konaninej izbe. Takže tak je to...
Pein sa zatiaľ postavil za stôl a oprel sa oň rukami.
„Deidara mi povedal, že si súhlasila s členstvom v Akatsuki. Budeš pridelená k niekomu do dvojice a spolu budete plniť misie. Je všetko jasné?“ Upieral na mňa svoj rinnegan a ja som sa cítila divne. Je to podozrivé. Len tak ma prijali? Bez preskúšania mojich schopností, ktoré, povedzme si pravdu, nie sú nijako oslňujúce? Veď ma videli v boji a... Samozrejme, som ja to ale hlupaňa. Za tým je niečo viac. Musím len zistiť čo, a to čo najskôr.
Prikývla som a Pein si sadol za stôl.
„Môžeš ísť.“ povedal a chytil do rúk kopu papierov. Darmo, aj veľkí zločinci sa musia babrať s papiermi.
Vyšla som stadiaľ a hneď za dverami som sa zrazila s Deidarom. Ten tu chýbal. Odtisla som ho nabok a ani som sa na neho nepozrela. Stále som z neho bola vytočená.

- - -

Sedel som na stoličke pred Peinovým stolom a potichu som sa zasmial.
„To je tvoj plán? Nebolo by ľahšie zabiť ju rovno a ešte predtým to z nej vytiahnuť? Tak to robíme vždy.“ Pein si len vzdychol.
„Nejde mi o informácie, na to máme špehov.“ pošúchal si spánky. „Ide o to, že sa už veľmi dlho márne pokúšame získať deväťchvostého. Zistil som, že človeka ľahšie porazíš, ak je vnútri zlomený. S Katemou sú priatelia, a to chcem proti nemu použiť. Teraz to už chápeš?“ dohovoril a mne zaplo.
„Dobre, ale čo ak...
„Nebude nijaké čo ak. Tento plán stopercentne zaberie. A ty máš kľúčovú úlohu. Vieš, čo máš robiť, tak sa snaž.“ Postavil som sa na odchod.
„Fajn, šéf.“ Neznášam prikazovanie.
„Ešte niečo.“ ozval sa znova a ja som sa otočil. „Dávaj si pri Kateme pozor. Ak otehotnie, neželaj si ma. Potrebujeme ju v boji a nie, aby pod srdcom nosila ďalšieho drzého výrastka.“ s varovným tónom v hlase na mňa pozrel. Uškrnul som sa.
„Jasné. Je to všetko?“
„Choď.“ vyšiel som a buchol som dverami viac, ako som mal v pláne.
Minulé leto ma pristihol s jedným dievčaťom vo veľmi chúlostivej situácii, to je fakt, ale nemusel to teraz vyťahovať. Povedal to , akoby som bežne preťahoval dievčatá. Som síce úžasný, to bez debaty, a playboy, prečo si to nepriznať, ale až taký nie som. Hm...
S rukami vo vreckách som zamyslene vošiel do svojej izby, ktorú, bohužiaľ, zdieľam s Tobim. To kvôli Konan, vraj: „Aby sa mu nič nestalo!“ Blbosť! Toho nezabije ani tona detonačného ílu, skúšal som to.
Zvalil som sa na posteľ s rukami za hlavou. „Takže Katema, hm?“
Nebude to práve najľahšie. Ale musím uznať, že Peinove plány vždy vyšli. Teda, TAKMER vždy.

Po istom čase ma Katema určite bude mať rada. Som predsa neodolateľný a umelec. Umelcov všetci obdivujú, nie? Ale mohol by tu byť problém.
Už vtedy, pri útoku na ich skupinu som si ich všimol. Vlastne, ešte pred ním. Zameral som sa na ňu. Držala sa za ruku s vysokým ninjom, ktorý mal pri sebe psa. Jej priateľ. Ak je mŕtvy, je to pre mňa len plus. A ak žije, fajn, asi potrvá dlhšie, kým mi podľahne. Ale zasiahol ho Sasori, čo znamená, že je na sto percent mŕtvy. To ona ešte nevie. A keď sa to dozvie, budem tu ja, aby som ju „utešil“.
Usmial som sa popod nos a zahľadel som sa von oknom do neutíchajúceho dažďa. „Si moja...“