Zrození legendy II: 7. Zlepšenie vzťahov

Zrození legendy II: 7. Zlepšenie vzťahov

„A ja som si už myslel, že neprídeš,“ povedal Nagato hneď ako Naruto prišiel do jeho kancelárie.
„Ale veď ma poznáš,“ hovoril Naruto s úškrnom.
„Veď práve. Nechajme to ale teraz tak a radšej mi povedz o čom si chcel so mnou hovoriť?“ vyzvedal Nagato.
„Ide o tú schôdzu s Mlžnou, Sunou a Konohou,“ pokračoval Naruto už s vážnou tvárou.
„Myslíš si, že sa Konoha ukáže?“
„Odkedy tam je Hokage Tsunade je tam iný vzduch a myslím si, že sa ukážu. Predsa len je to Tsunade o kom tu hovorme,“ uškrnul sa Naruto.
„Dobre teda a kedy a kde si myslíš, že by to bolo najlepšie?“
„To nechám na teba,“ žmurkol Naruto na svojho bratranca.
„Teraz keď ma ospravedlníš, mám nejaké povinnosti a už musím isť,“ zamával mu ešte Naruto a už ho nebolo.
„Odrazu má aj nejaké povinnosti,“ mrmlal si Nagato a potom sa už venoval svojej práci.

Naruto prišiel domov a hneď prvé čo urobil bolo, že išiel do izby Minata. Prišiel bližšie k jeho postieľke a chvíľu ho pozoroval.
„Môžem prísť hocikedy domov a ty vždy spíš. Niekedy ani neverím všetkým tým veciam čo mi o tebe druhí hovoria,“ mrmlal Naruto. Ešte chvíľu sa pozeral na malého Minata a potom potichu vyšiel z jeho izby. Nasmeroval si to rovno do kúpeľne a dal si dlhú sprchu. Potom sa zvalil na posteľ a dal si ruky za hlavu. Jeho myšlienky sa uberali k Aikemi.
Zobudil sa na sen o nej. Ani si neuvedomil kedy zaspal. Povzdychol si, otočil sa na bok a znova zaspal s myšlienkou na ňu.
„Naruto!“ kričal na neho povedomý hlas. Niečo zamrmlal a pretočil sa na druhú stranu. Odrazu mu ale zmizla prikrývka a on sa ešte so zatvorenými očami posadil na posteli. Pomaly otvoril oči a potom ich úplne vypleštil.
„Sakura? Čo tu robíš?“ pýtal sa Naruto ešte ospalým hlasom.
„Prišla som sa pozrieť na Minata. Často nebývaš doma a nechávaš ho tu samotného, tak sa sem občas zájde niekto pozrieť. Dá sa povedať, že teraz bola rada na mne no a neviem prečo, išla som do tvojej izby a ty si tu spokojne spíš zatiaľ čo Minato vo vedľajšej izbe plače!“ kričala po ňom.
„Tak za prvé, to nie je pravda, za druhé, keby plakal, vedel by som o tom a nespal by som tu a po tretie. Mohla by si mi vrátiť moju prikrývku?“ hovoril Naruto a Sakura ju po ňom hodila. Stiahol si ju dole z hlavy a uškrnul sa na ňu. Sledovala ho so zamračeným výrazom. Naruto sa postavil z postele a lenivo prešiel ku kúpeľni. Pred tým ako zatvoril dvere si ešte všimol sakurin úškrn a potom sa rozosmial.
Naruto vyšiel z kúpeľne iba v nohaviciach, mal ešte mokré vlasy a cez plecia mal prehodený uterák.
„Aspoň by si mohol na seba niečo hodiť,“ ozval sa sakurin hlas a Naruto primrzol na mieste.
„Myslel som si, že si už odišla?“
„Nie. Chcela som sa ťa na niečo opýtať keď už si tu.“
„Strieľaj,“ vyzval ju a sadol si k nej na posteľ.
„Ide o to, že si chlap a potrebujem názor na vec z tvojho, teda z mužského pohľadu. Vieš ako, vy, chlapi rozmýšľate, tak to proste potrebujem vedieť,“ začala Sakura a Naruto ju pichol prstom do pleca.
„Páni. Neviem či to mám brať ako kompliment alebo ako urážku,“ škeril sa Naruto a sakura sa na neho pozrela.
„Vie čo, zabudni na to. Proste sa pýtam niekoho iného,“ povedala a postavila sa na nohy. Naruto ju chytil za zápästie.
„Neblbni tu a sadaj. Povedz mi, čo ťa trápi,“ povedal Naruto s vážnou tvárou a Sakura sa zasmiala.
„Ide o Itachiho,“ začala a Naruto sa začal uškŕňať.
„No proste je ku mne pozorný a jedno s druhým. Flirtujeme spolu, doberáme sa a trávime spolu dosť veľa času a keď už si začnem myslieť, že bude medzi nami niečo viac, cúvne a zase je to len ten priateľský Itachi. Som z neho zúfalá. Neviem čo mám robiť a preto sa to pýtam teba lebo ho poznáš asi najlepšie a keby idem za Sasukem tak by som si pripadala dosť divne,“ dokončila a zhlboka sa nadýchla.
„No tak ako poznám Itachiho, tak je jeden z mála ľudí, ktorí by sa hrali s niekoho citmi. Práve naopak. Podľa toho, čo mi tu hovoríš, to myslí dosť vážne, ale povedať ti to musí sám. Ja sa tak môžem maximálne s ním porozprávať a dokopať ho k tomu, aby ti povedal o jeho citoch k tebe.“
„To by si naozaj urobil?“ opýtala sa prekvapená Sakura.
„A prečo si myslíš, že nie? Navyše aj tak by sme sa asi o tebe rozprávali. Mám sa s ním neskôr stretnúť a bez mojej poznámky o tebe by sa to nezaobišlo.“ Uškŕňal sa Naruto a na jeho prekvapenie ho Sakura objala. Po chvíli si odkašľal a rýchlo sa od neho odtiahla.
„Dobre a teraz sa potrebujem niečo teba konkrétne opýtať?“ začala po chvíli zase Sakura.
„Do toho,“ povzbudil ju.
„Prečo si ku mne tak milý?“ vyzvedala.
„Už som ti to predsa povedal. Stala si sa členom Akatsuki a k svojim kolegom sa správam inak ako k hocikomu inému.“ Odpovedal jej a ona pokrútila hlavou.
„Ale veď to nejde len tak. Ako keby si stlačil nejaký gombík a hop. Akoby si bol úplne iná osoba a medzi nami sa v minulosti nič nestalo.“
„Opýtam sa ťa to ja. Prečo sa ku mne správaš tak milo. Predsa si ma nenávidela, ale od toho nášho súboju všetci hovoria, že sa správaš divne a pomaly si niektorí začínajú myslieť či ti náhodou nepreskočilo lebo nikomu nechceš povedať čo za genjutsu som na teba použil.“ Vyzvedal Naruto.
„Po tom našom súboji som sa nad všetkým tak trochu zamyslela a rozhodla som sa všetko hodiť za hlavu. Nechala som minulosť minulosťou a rozhodla som sa ti dať druhú šancu. Mám k tebe rešpekt a pomaly spoznávam aká si osoba a akú máš osobnosť,“ priznala sa Sakura a s bojazlivým pohľadom sa pozrela do narutových modrých očí.
„Vieš o tom, že si si práve odpovedala na otázku?“ spýtal sa jej. Sakura sa na chvíľu zamyslela a potom sa jej rozšírili oči prekvapením a pochopením.
„Tiež som hodil všetko z minulosti za hlavu a nechcem sa tým zaoberať a tiež ti chcem dať druhú šancu. Pomaly zisťujem, že si ako druhá Tsunade, ale to ti asi hovoria často.“ Hovoril Naruto a Sakura len prikývla.
„Vieš čo je divné? Všetci si Akatsuki predstavujú ako bandu nukenninov a ľudí čo stále myslia iba na smrť, peniaze a všetko čo sa toho týka, ale všetko je úplne opačne. Ste úplné protiklady všetkého čo o vás hovoria. Ste milý, priateľský a každému pomáhate. Ste rodina a jeden druhého podporujete. Myslím si, že keby niekto z vás odišiel alebo by ste o niekoho prišli niesli by ste to veľmi ťažko...“ vtom sa Sakura odmlčala a rýchlo si chytila ústa rukami. Pozrela sa na Naruta s obavami. Ten sa tváril smutne a pozeral sa na svoje ruky. Sakura ho chytila za plece a ten sa na ňu smutne usmial.
„Prepáč, Naruto. Nenapadlo ma, že...“ znova nedohovorila. Nevedela ako.
„Je pravda, že Miako a Reibi mi chýbajú, ale mám predsa ich syna, ktorý by im ako z oka vypadol a stále mi ich bude pripomínať. Každým dňom sa na nich viac a viac podobá.“ Vydýchol Naruto. Sakura ho zase objala, ale tento krát jej to vrátil.
„Myslím si, že všetci smútia za stratou Miako a Reibiho, ale ty to berieš z nich najhoršie a nikomu o tom nepovieš,“ šepkala. Naruto sa od nej odtiahol a smutne sa na ňu usmial.
„A keby aj. Aj tak mi ich to nevrátia veď život ide ďalej a stále je tu Minato. Nesmieme sa pozerať za seba keď je všetko pred nami a presne t by sme teraz mali spraviť. Hodiť všetko za hlavu a venovať sa budúcnosti. Preto bude najlepšie keď sa dnes porozprávam s Itachim a ešte jedna vec. Nezabudni, že aj ty si člen Akatsuki, takže ak by sme o niekoho prišli, alebo by niekto odišiel, niesla by si to rovnako zle ako my všetci, pretože si súčasť rodiny,“ hovoril jej Naruto a Sakura sa na neho usmiala.
„Ďakujem, Naruto. Za všetko. A asi je čas, aby som išla lebo už musím niekde byť. Tak sa maj,“ povedala Sakura a postavila sa na odchod. Naruto sa pozeral ako odchádza.
„Naozaj nie si tak zlý ako som si myslela,“ povedala ešte a potom jej už nebolo. Naruto sa usmial. Postavil sa z postele, obliekol sa a potom už aj on odišiel.

„Naruto!“ kričal za ním známy hlas. Naruto sa zastavil a otočil sa na danú osobu s úškrnom.
„Itachi! Osoba, ktorú hľadám!“
„O čo ide?“ vyzvedal Itachi keď bol ani nie dva metre o Naruta.
„Stala sa mi taká vec. Prišla za mnou jedna baba, že si nevie dať rady s jedným chalanom. Stále spolu flirtujú a tak ďalej a že keď už si tá baba začne myslieť niečo viac, ten chalan sa stiahne a chová sa kamarátsky. Kamaráde, čo by si robil na jeho mieste?“ vyzvedal pre zmenu Naruto a chytil Itachiho okolo pliec. Itachi sa vystrel a s vážnou tvárou sa pozrel na Naruta.
„Neviem čo je to za hňupa, ale byť na jeho mieste, okamžite idem za tou babou a poviem jej čo k nej cítim. Veď je predsa somarina, aby sa správal tak ako sa správa, no nie?“ povedal Itachi a Naruto sa začal smiať.
„Tak mi do p***le povedz, ako je možné, že to čo mi tu terz rozprávaš, si už dávno neurobil?“
„HA?“
„Dnes ráno bola za mnou Sakura a pýtala sa čo má s tebou robiť. Celá nešťastná tam sedela na mojej posteli.“ Sťažoval sa Naruto. Itachi sa na neho prekvapene pozrel.
„Keď ja si myslím, že idem na to moc rýchlo,“ priznal po chvíli Itachi. Naruto si povzdychol.
„Keby si išiel na to moc rýchlo dala by ti to Sakura patrične najavo, o to sa báť nemusíš. Choď čo najskôr za ňou a povedz jej čo k nej cítiš skôr ako príde zase ku mne do domu a zoberie mi prikrývku a budem ju musieť znova utešovať. Neviem, či bi som ešte také ťažké ráno zvládol.“ Sťažoval sa a Itachi sa začal smiať.
„Tak ja asi pôjdem teda,“ povedal Itachi a zberal sa na odchod.
„Itachi,“ oslovil ho ešte Naruto.
„Hm?“
„A skoč do toho rovno po hlave a pristaň rovnými nohami na zemi. Niekto tam na teba čaká,“ žmurkol na neho Naruto a potom sa otočil na odchod.
„Naruto!“ kričal ešte Itachi a ten sa otočil.
„Skoč do toho rovno po hlave a pristaň rovnými nohami na zemi. Niekto tam na teba čaká a nebude tam čakať celú večnosť!“ Kričal za ním a Naruto mu len zakýval a otočil sa na odchod. Pred tým ako sa mu stratil z dohľadu, počul ešte Narutov smiech.

Naruto sedel na vetve stromu a pozoroval čistinku pred sebou. Vietor sa mu hral s vlasmi a on sa pozeral d koruny stromov na slnečné lúče, ktoré prechádzali cez koruny.
„Nemyslel som si, že prídeš ty za mnou?“ ozvalo sa spoza stromu.
„Povedala si, že ti mám dať vedieť a nič iné ma nenapadlo ako prísť sem,“ hovoril Naruto a sledoval ako si Aikemi vedľa neho sadá.
„Musíme sa porozprávať,“ ozval sa po chvíli.
„Naruto, pred tým než niečo povieš, asi by si mal o mne viac vedieť,“ prerušila ho Aikemi.
„Ako myslíš,“ vydýchol Naruto.
„Vyrastala som neďaleko Vírovej a...“
„Ty si tam vyrastala?“ prerušil ju Naruto. Pozrela sa na neho so zamračeným výrazom.
„Áno. Krátko po jej zaniknutí sme sa s rodičmi presťahovali do blízkej dediny a tam sme žili. Spoznala som niekoľko ľudí, ktorí mi o nej rozprávali príbehy a legendy a ďalšie veci. Asi keď som mala osem, našu dedinu napadli ninjovia zrovnali ju so zemou. Moji rodičia boli mŕtvy. Zostala som len ja a ďalších pár ľudí, ktorí stihli utiecť. Potulovali sme sa niekoľko týždňov po lesoch a pomaly ná ubúdalo, až som zostala iba ja. Bola som hladná, dehydratovaná, špinavá a unavená. Prišla som k nejakej dedine a viac neviem. Ďalej čo si pamätám je, že som sa prebudila v nemocnici a povedali mi, že som v Dažďovej. Zistili, že mám chakru a prihlásili ma na akadémiu. Za krátko som zmaturovala a stala sa genninom. Nie dlho na to som sa stala chunninom a potom krátko na to jonninom. Ľudia v dedine sa ma začali báť, pretože som nemala ani šestnásť rokov, keď som sa stala jonninom. Utiekla som z dediny a znova sa potulovala po lesoch. Ujala sama menšia skupina ľudí po tom ako som im ukázala moju silu. Zabila som im vodcu a tak som sa stala vodkyňou ja a myslím, že zvyšok poznáš,“ dohovorila a pozerala sa na svoje ruky. Naruto viac menej vedel o jej živote, ale bol rád, že mu to sama povedala. Chytil ju za bradu a otočil jej tvár k svojej. Prekvapene sa na neho pozerala.
„To nič nemení na tom, čo k tebe cítim,“ zašepkal a dal jej jemnú pusu na pery. Potom sa uškrnul a jej zaiskrili oči. Usmiala sa od ucha k uchu a natiahla sa k nemu bližšie.
„Takže sa vrátiš naspäť do Dažďovej?“ spýtal sa jej po dlhom príjemnom tichu. Rozprávali sa spolu o rôznych veciach a cítili, že majú k sebe bližšie a bližšie. Naruto sa jej dokonca zmienil aj o Miako a Reibim a ona ho utešovala, za čo bol nesmierne vďačný.
„Neviem ešte. To nejde len tak. Nemôžem z ničoho nič opustiť moju skupinu s tým, že idem do Dažďovej. Aj tak si nemyslím, že by ma prijali medzi seba.“ Hovorila smutne Aikemi.
„To nikdy nevieš a nemyslím si, že by to bol až taký problém keby si od nich odišla. Aj tak ti robia len problémy,“ hovoril Naruto a Aikemi ho buchla do pleca.
„Hej!“ ohradila sa a Naruto sa uškrnul.
„Robím si srandu, ale bol by som veľmi rád, keby si prišla do Dažďovej,“ povedal jej nakoniec a vpil sa jej do očí.
„musím už ísť,“ povedala po chvíli a zdvihla sa na nohy. Naruto ju sledoval a po chvíli vstal aj on. Pozeral na ňu a ona na neho.
„ešte sa rozhodnem. Nič nesľubujem,“ povedala nakoniec. Naruto sa usmial a objal ju.
„Budem ťa čakať,“ zašepkal jej do ucha a pobozkal ju na líce. Potom sa pred Aikemi objavil len žltý záblesk svetla a už ho nebolo.

„Naruto!“ Kričal za ním niekto a on sa zastavil a točil.
„Jiraiya?“ čudoval sa Naruto.
„Chcel som ti povedať, že s Konohou môžete na schôdzi počítať,“ hovoril Jiraiya a Naruto sa uškrnul.
„Poznám na toľko Tsunade, aby som vedel, že sa tej schôdze zúčastní. Je to predsa Tsunade o kom tu hovoríme.“ Povedal Naruto a Jiraiya sa zasmial.
„To máš pravdu. Ale aj iné som chcel. Neruto, ja...“ začal Jiraiya.
„Ak sa chceš baviť o tom, čo sa stalo pri hrobe mojich rodičov, tak ťa budem musieť zastaviť. Nemám záujem o tvoje vysvetlenie a po pravde je mi to jedno. Nebol si tam keď som ťa potreboval a tera ťa už nepotrebujem. Mám vlastnú rodinu a priateľov. Obetoval by som za nich život a to sa len tak získať nedá. Nie u mňa.“ Povedal Naruto s vážnou tvárou a Jiraiya sa zatváril smutne.
„Ako myslíš, Naruto.“
„Ohľadom detailov schôdzi vám pošleme do Konohy správu. Ja sám ešte neviem detaily. Ale ak je to dôležité, môžeš ísť so mnou a zistiť si to sám.“ Vyzval ho Naruto.
„Nie nie. Chcel som sa s tebou porozprávať, ale keď ty nechceš, do ničoho ťa nútiť nebudem. Stačí nám správa, ktorú pošlete a potom sa vidíme teda na schôdzi,“ povedal Jiraiya. Naruto prikývol a potom ho už nebolo. Jiraiya si povzdychol a vybral sa smerom do Konohy.