Začiatok Konca Nášho príbehu... 11.diel

„To sa dozvieš inokedy čo mam s tebou v úmysle.“ Videla som, ako mu v očiach blčí plameň.
„Prečo mi to nepovieš teraz?“
„Lebo nemáme čas. Kisame sa vracia,“ pozrel sa na les.
„Ako to môžeš vedieť? Má zvitok?“ pozrela som sa rovnakým smerom ako on.
„Cítim, že sa blíži, ale neviem či má zvitok,“ pritiahol si ma bližšie.
„Teraz musíš isť preč. Ihneď,“ pohladkal ma na tvári a pobozkal na čelo.
„Prosím, bež,“ pošepkal mi do vlasov, keď ma stále zvieral vo svojej náruči.
„Budeš mi chýbať...“ zašepkala som.
„Čoskoro sa zas stretneme. Sľubujem,“ zašepkal ako ma od seba odsúval a zmizol v lese.
Itachi, pomyslela som si.
Urobila som privolávaciu pečať a zavolala Kohakua.
„Minari-sama, prečo ste ma zavolali? Veď som bol na ceste za marokom,“ udivene sa na mňa pozrel.
„A ako to, že nemáte žiadne zranenie?!“
„To ťa nemusí zaujímať, teraz ma odnes za Hikari,“ naskočila som a chytila ho za srsť na ramenách.

Bežal rýchlo, neprestajne, dýchal hlasne a srdce mu bilo v stálom rytme.
„Chceš bežať po zemi či je ti dobre takto?“ opýtala som sa s tvárou pritlačenou na jeho kožuchu.
„Ako vám bude lepšie, Minari-sama.“ Vážne odpovedal.
„Prečo mi už nehovoríš Mina?“
„Lebo mi to prikázal váš otec ešte pred obradom,“ pozrel sa na mňa cez rameno. Zabolelo ma pri srdci.
„Oh nie... Pani moja toto som nechcel,“ zastal, lebo mne sa začali liať slzy po lícach.
„Som v poriadku, Kohaku...“ utrela som si ich, ale za nimi sa liali ďalšie a ďalšie. Zoskákal dole na zem a tam ma zo seba zložil.
„Ostaňte tu,“ rozbehol sa a zmizol v kríkoch neďaleko od miesta, kde som zostala sama.
Utierala som si slzy a poslúchala zvuky lesa. Nad hlavou mi spievali rôzne piesne vtáci a do rytmu im k tomu búchal ďateľ, šum lístia, zvuky stromov či spev rieky a dupot jeleních kopýt, muselo to byť celé stádo, ale ako som to mohla počuť?
Chytila som sa za hlavu a nahmatala uši.
„Nie teraz nie!“ zachraptene som kričala. „Zmizni! Zmizni! Teraz nie je ten správny čas!“
Keď som Kohakua započula, tak som nevedela čo mam spraviť.

Jeho temný povýšenecký hlas sa mi ozýval v hlave tak hlasno, že ma s toho začala bolieť hlava.
„Prestaň!“ zakričala som.
„V čom Minari-sama?“ Kohaku sa ku mne opatrne priblížil. Chytila som sa za hlavu a skúšala nahmatať uši. Zmizli.
„Chvála bohu,“ zašepkala som.
„Deje sa nie čo?“ opýtal sa podozrievavo.
„Nič. Kam si to odbehol?“
Otvoril tlamu a tam mal malú slnečnicu.
„Odkiaľ ju máš?“ prísne som sa naňho zahľadela.
„Farma. Tu neďaleko,“ pozrel sa mi priamo do očí.
„Ale kradnúť sa nemá,“ dala som si ruky v bok.
„Nevšimne si, že mu jedna mala slnečnica chýba, Minari-sama,“ ľahol si, aby som si naňho mohla ľahšie vysadnúť.

Pokračovali sme v ceste. Prechádzali sme lesom veľmi rýchlo.
Ale kde je Hikari?, pomyslela som si.
„Hikarí!“ zakričala som tak hlasno, že vtáci nad nami uleteli. Kohaku zastal a rozhliadol sa.
„Myslíš, že ma počuli?“
„Celkom určite. Veď mne ste skoro ušné bubienky praskli. Ešte že, počujem po tom výkriku,“ zamračil sa na mňa cez rameno.
„Prepáč...“ ospravedlnila som sa previnilo.
„Cítim Ryuuqovu chakru, takže nemôžu byť ďaleko,“ pozrel sa jedným smerom pred nami.
„Ale čo Hikari?!“ Nad myšlienkou, že sa jej niečo mohlo stať som sa desila, lebo ona a Otaru boli teraz mojou jedinou najbližšou rodinou.
Keby som sa tam nevykecávala s Itachim... mohla... mohla som jej pomôcť a nič by sa jej nestalo, pomyslela som si.
„Už cítim aj ju, ale...“ skočila som mu do reči.
„Ale?!“ chytila som ho silnejšie za srsť.
„Keby ste mi neskákali do reči Minari-sama, tak by to bolo fajn a nedržte ma tak silno za tu srsť na šiji. Je to dosť nepríjemné.“
„Oh, prepáč,“ ospravedlnila som sa mu.
„Je slabá, ale žije. Beží po vlastných a Ryuuqo je s ňou, ale neviem kam sa podel Kiogo,“ zúžil oči.
„Bež rýchlo za nimi!“ prikázala som mu rýchlo. Kohaku sa rozbehol. Začínala som už aj ja cítiť ich blízkosť.
Hikari..., pomyslela som na ňu.Keď sme k nim konečne dorazili skoro som z Kohakua vyskočila.
„Hikari! Si v poriadku? Už nemáš skoro žiadnu chakru,“ odmlčala som sa a obrátila sa k Ryuuqovi. „Prečo si ju neniesol?! Vieš že som tu nebola. Bola som predsa s Itachim!“
„Bola s Itachim?“ pozrel sa na mňa podozrievavo.
„Vieš ako to myslím. Bojovala som s ním, aby som vám získala trocha času,“ zamračila som sa naňho.
Nakoniec som sa obrátila k Hikari a vzala ju za ruku a pomohla jej vysadnúť na Kohakua. Ale potom som pocítila vinu. Otočila som sa teda naspäť k Ryuuqovi.
„Prepáč. Ja len... Hikari s Otaruom sú teraz jediný najbližší príbuzný čo mám. Musím si na nich dať pozor,“ chytila som ho jednou rukou za rameno a potom som sa otočila, že idem vysadnúť.
„No teraz som tu aj ja a ja ti pomôžem. Sme predsa priatelia,“ objal ma zozadu a ja som sa naňho usmiala cez rameno ale, potom som si všimla Hikarin prenikavý pohľad.
„Eh... Tak poďme, dobre?“ vysadla som za Hikari a jednou rukou som ju chytila okolo pásu a ona sa o mňa unavene oprela.
„ Ideš po svojich, či ti mam zavolať odvoz?“ pri tých slovách som sa na neho ani raz nepozrela.
„Idem po vlastných.“
„Kde je Kiogo?“ opýtala som sa vážne.
„Rýchlo sa zotavil, dal som mu zvitok a bežal k feudálnemu pánovi.“
„Nechal vás napospas nebezpečenstvu?! To vás tu naozaj len tak nechal?“ otočila som naňho nahnevaná, ale musela som si dávať pozor, lebo Hikari už zaspala.
„Nemal inú možnosť. Radšej už poďme, lebo tu vybuchneš od zlosti,“ rozbehol sa a my sme ho teda nasledovali.
Celú cestu potom sme sa už nebavili. Hikari upadla do tvrdého spánku a ja som ju silno držala aby nespadla, keďže Kohaku bežal nie stále rovným smerom. Ryuuqo niekedy zastal a pozrel sa do mapy.
Hlúpy Kiogo! Nechal nás tu samých, keď je Hikari vyčerpaná a nemohla nás viesť. Ešteže, sa Ryuuqo vyzná v mapách, lebo ja sa teraz musím postarať o Hikariné pohodlie, pomyslela som si.

Pokračovali sme v ceste aj v noci, k feudálnemu pánovi sme sa dostali až skoro ráno, keď ešte slnko nebolo na oblohe. Už žiadne komplikácie neboli. Žiadne Akatsuki, banditi, ninjovia, či iné organizácie.
Prechádzali sme po prázdnom námestí k sídlu feudálneho pána. Keď sme tam dorazili Kiogo, už na nás čakal.
„To vám teda trvalo!“ kričal.
„Na rozdiel od vás, Kiogo, my sme museli bojovať s Akatsuki, kým vy ste si podriemkavali na strome!“ kričala som mu naspäť.
Hikari kvôli tomu vydesene nadskočila.
„Prepáč Hikari,“ ospravedlnila som sa. Stáli sme pred masívnymi červenými dverami, potom som zliezla a pomohla zliezť Hikari. Obrátila som sa ku Kohakuovi.
„Teraz bež domou a pozdrav odo mňa deti,“ usmiala som sa.
„Áno, Minari-sama,“ pri tých slovách sa vyparil.
„Tak pôjdeme konečne dnu?“ spýtal sa namrzene Kiogo.
„Ale ja chcem jesť,“ povedala Hikari rozospane.
„Na to bude čas potom. Dnes sa tu konajú slávnosti tam sa naješ,“ povedal stroho Kiogo. Zabúchal na veľké dvere a o pár minút sa nečujne otvorili. Prechádzali sme chodbami s ozbrojeným sprievodom. Steny boli zdobené tmavými ornamentmi a na policiach a skrinkách boli rôzne staré, a zrejme aj vzácne, vázy. Veľké okná, ktoré boli od zeme až po strop, ma ohromovali. A záhrada, ktorá bola za oknami, bola okúzľujúca. Po chvíli sme prišli do pracovne, ktorá bola, na môj vkus, až príliš veľká. Bola väčšia než Tsunadenina. Čakali sme hodnú chvíľu, ale potom sa zrazu rozleteli dvere, a k nám s otvorenou náručou prichádzal muž.
„Hikari Animaru! Konečne sa zas stretávame,“ odmlčal sa, keď jeho pohľad zastal na mne, „ Minari-sama dosť som o vás počul. Veľmi rád vás spoznávam,“ podišiel ku mne a pobozkal mi ruku. Otočila som tvár k Hikari.
„Čo si mu o mne natárala, sesternička?!“ priškripnuto som na ňu zavrčala cez zuby.
„Ona mi len povedala, že ste jej sesternica a že ste z hlavného klanu. Poznal som vášho otca, tak som o vás chcel vedieť viac.“ V očiach sa mu zablyskol oheň. Pri tomto mužovi som sa cítila strašne nesvoja. Jeho tmavé oči do mňa vypaľovali dieru a jeho ruka ešte nepustila tú moju. Nebol škaredý, bol vysoký a mal široké ramená, svaly ktoré sa mu črtali pod tričkom, silný krk, ktorí som mala chuť pobozkať. Čierne dlhé vlasy až po pás a pár pramienkov, ktoré mu padali cez ramená.
No dobre, je dosť príťažlivý, pomyslela som si. Potom som si na niečo spomenula.
„Viete, že trochu vyzeráte ako prvý Hokage z Listovej?“
„No, hovorí mi to veľa ľudí,“ usmial sa. Konečne som si vyslobodila ruku z jeho zovretia.
„Kde je feudálny pán?“ opýtal sa Kiogo.
„Má mnoho práce, takže mi ho dajte a ja mu ho odnesiem.“ Kiogo k nemu podišiel a podal mu zvitok.
„Vy ste Kiogo Massamura že?“ samoľúbo sa usmial.
„Áno som,“ povedal vážne.
„Váš tým sa zmenil,“ odmlčal sa, „ ale syn vám, ako vidím, ostal.“ Pozeral sa na Ryuuqa pokým ja a Hikari sme vyvalene čumeli.
Ryuuqo je syn Kioga?! Takého mrzutého chlapa?, čudovala som sa v mysli.
„Na teraz sa lúčime, ale dúfam že, sa ešte uvidím na dnešnej slávnosti,“ usmial sa a odišiel.
Prečo si o mne hľadal informácie? pomyslela som si.
Vyšli sme do sídla a pozerali sa na mesto, či dedinu, ktorá už bola na nohách, čo sa pripravovali na slávnosť.
Ale my sme si išli dať dango. Ja a Hikari sme išli za Kiogom a Ryuuqom a obe sme si ich pozorne premerali.
„Ako to?“ spýtala som sa.
„Ako čo?“ prekvapil sa Ryuuqo.
„Že si jeho sny,“ povedala Hikari.
„Splodil som ho zo svojou ženou. Preto,“ povedal Kiogo.
„ Vôbec sa na seba nepodobáte. Jedine tým, čo mate obaja pod okom,“ povedala som mrzuto.
„Zdedil som šarm, krásu a dôvtip po matke.“
„A čo z otcovej strany?“ opýtala som sa priškrtene, lebo som zadržiavala smiech.
„Zmysel pre orientáciu, intelekt a ešte niečo,“ hlesol Ryuuqo.
„Zmysel pre orientáciu? V akom slova zmysle?“ vyplazila som jazyk. Kiogo sa v mihu okamžiku otočil a prísne na mňa pozrel.

Keď sme tam prišli, ihneď sme si objednali a ja som sa ich hneď spýtala.
„Tak čo si oblečieme?“
„Ja a Kiogo sme si mysleli, že pôjdeme hneď,“ prekvapene povedal Ryuuqo.
„Tak to nie, pôjdeme do kúpeľov a potom na obed! A na večer pôjdeme na slávnosť,“ povedala som neodbytne.
„Ale...“ skočila som Ryuuqovi do reči.
„Žiadne ale! Keď chceš nejaké kimono alebo iné oblečenie povedz , ja ti ho zoženiem,“ pri tom sa na mňa nechápavo pozrel. Tak som vstala a podišla k nemu.
„Neboj bude to zábava,“ usmiala som sa a pohladkala ho po tvári.
Vzala som mu jedno dango a pohrala som sa s tyčinkou keď som dojedla.
„Nech už sme v tých kúpeľoch,“ zamumlala som.

S Hikari sme sa prezliekali v dámskej šatni, keď som ucítila pohľad. Obrátila som sa, ale stála som len pred drevenou stenou.
„Hikari, ticho...“ zavrčala som. Pritlačila som ucho k stene, ale bolo ticho.
„Minari, tam zrejme muži majú šatňu.“ Pri tých slovách si vyzliekla podprsenku a zabalila sa do bieleho uterák, ale aj tak jej uterák nemohol nič zmôcť, keď jej končil niekoľko cm pod zadkom. Ale keďže mám väčšie prsia než Hikari, musela som si celou cestou držať uterák nízko aby mne nebolo vidieť zadok a iné partie.
„Sakra! Majú tu príliš malé uteráky!“ čertila som sa.
„Podľa mňa sú v pohode.“ Povedala Hikari bezstarostne.
„Končí ti pod zadkom!“ mračila som sa. „Ako môžeš byť v pohode?!“
„No mne na rozdiel od teba netlačí prsia aby mi z nich vyskočili,“ obrátila sa na mňa, „Za chvíľku budeš ako Tsunade!“
„Zabudni! Také veľké ich zas nebudem mať! O to sa postarám!“ stiahla som si zlostne nižšie uterák.
„A tie kúpele sú spojené či oddelené?“ pri tých slovách som otvorila dvere.
„S... spo-je-né.“ Zakoktala Hikari a obe sme sa začali červenať, keď všetky oči boli upreté na nás...
„Jedna babička a 15 mužov to je spojený kúpeľ?!“ chcela som odísť, ale niekto mi chytil za ruku.
„Minari sme v potom spolu,“ povedala Hikari vrelo, ale potom nás niekto chytil za zadky.
„Ryuuqo!“ zakričali sme obe.
Otočili sme sa, ale od nášho prekvapenia to nebol Ryuuqo, ale vysoký starší muž s dlhými bielymi strapatými vlasmi.
„Ako sa opovažujete?!“ zavrčala som naňho. Ryuuqo k nám zozadu pristúpil.
„Ahoj Jiraya,“ odmlčal sa, „Ty zvrhlík! Ty ohmatáš moje kamarátky z týmu?!“
„Ty máš čo hovoriť Ryuuqo Massamura!“ povedal s úsmevom na tvári Jiraya.
„Zas zbieraš informácie?“
„ To vždy!“ ešte viac sa usmial.
„Informácie?“ opýtala sa Hikari.
„Áno. Do mojej knihy,“ pozrel sa jej do očí.
„Ale... vás som ešte nevidel. Odkiaľ ste?“
„Sme z klanu Animaru, nie veľa ľudí nás pozná, ale aj z tej časti je veľa takých, čo nás neznášajú, keďže na náš klan zaútočili,“ zamračila som sa a zas si stiahla uterák.
„Zaujímavé...“ nedopovedal to, pretože do kúpeľov prišli sluhovia feudálneho pána.
„Minari-sama, Hikari-sama máte ísť na večeru k synovi feudálneho pána.“
„Nemáme čas a ani chuť,“ otočila som sa a chcela vkročiť do teplej vody.
„To nebolo pozvanie, ale príkaz.“
„A koľko má rokov,“ opýtala som sa mrzuto, „že k nemu musíme prísť?“
„Mladí pán má dvanásť rokov a jeho starší brat devätnásť rokov,“ prižmúril na mňa oči.
„A teda, ktorý pán nás pozíva? Prepáčte, nie pozíva, prikazuje, že k nemu máme prísť na večeru? Takže šteňa či starší mladík?“ nevraživo som povedala.
„Mladší,“ nahnevane sa otočil, „Tak ideme.“
„Haló? My sa musíme prezliecť,“ zavolali sme naňho.
„Tak si pohnite, nemá rád keď musí čakať.“

To čo mam na sebe je strašné! Veď som oblečená ako sexy slúžka v nejakom sex bare!, pomyslela som si, pokým som sipela nenávisťou, ale keď sa mi teraz ukázala Hikari, skoro som spadla na kolená.
„Ty vyzeráš ako princezná...“ zašepkala som skoro koktavo, keď Hikari predo mnou stála nádherne oblečená.
„To čo máš na sebe Minari?“ čudovala sa.
„Ani sa nepýtaj...“ pozrela som si na ruky, „Nechcú nás pustiť pokiaľ sa s nim nenavečeráme ... no aspoň ty, ja tuším, že si na mňa niečo pripravil ten malý úchyl!“ nahnevane som zaťala päste.
Otvorili sa dvere a muž od dverí podišiel vpred a pozrel sa na nás posmešne.
„Princezná Hikari Animaru,“ poklonil sa, „ a Minari. Pán vás očakáva.“
Hikari dvihla hlavu s väčšou eleganciou a sebaistotou , než som očakávala, a prijala ruku mladého muža, veľmi sympatického. Nemyslela som si, že by niekedy taký mohol takto pracovať v službách feudálneho pána. Je na to príliš mladý.
Odviedol ju za ruku, kým ja som tam stála ako socha a potom za mnou zasipel: „Tak poď.“
Neveriacky som čumela, ako sa ku mne správali. Keď sme už boli dnu, v miestnosti, ktorá bola pastelovo žltá, usilovali sme sa nepozerať na chlapca sediaceho na konci veľkého stola. Svetlomodrými očami chlipne poškuľoval po mne a Hikari – ako vyhladovaný muž na prasa napichnuté na ražni.
Pohrávala som sa s čipkou na čisto bielej zástere, cítila som sa hlúpo, ale Hikari vyzerala trpezlivá, ale to je jasné keď na sebe mala vznešenú róbu, pokým ja sexy oblečok na vzrušenie pri sexe. Krpec bol sužovaný akné a mne sa tu už nechcelo stáť, ale jeho pohľad bol práve na mne. On pozeral priamo na mňa so spokojným úškľabkom, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok. Lenivo na mňa ukázal prstom.
„Chcem ju vidieť zblízka,“ Po mojom boku sa zjavil ten mladík, ktorý viedol Hikari za ruku a dlhými teplými prstami ma jemne postrčil dopredu. V duchu som zastenala.
„Stučnieš?“ vyhŕkol na mňa a pokukoval mi pri tom po páse stiahnutom v korzete, „Páči sa mi, ako vyzerá teraz, ale nechcem, aby pribrala.“
Keby na tom nezáviselo aby nás pustili povedala, by som mu čo si myslím o jeho neatraktívnom telesnom stave.
„Budeš nám preto nosiť jedlo,“ usmial sa a pohol rukou do vzduchu.
„Čo je toto za nezmysel?! Prečo sa tu s vami musíme hrať?“ vyštekla som naňho.
„Lebo musíte,“ povedal lenivo, „ A teraz mi dones hrozno.“
Mladí muž ma chytil za ruku a odviedol do kuchyne a ja som len za sebou počula jeho hnusný pyšný hlas.
„Prosím, len si sadni princezná.“
Zatvorili sa za nami dvere a on ma chytil silnejšie za ruku a odviedol do chladiaceho boxu.
„Ako čo tu mam robiť?!“ vyštekla som, lebo mi začínala byt zima.
„Ukľudni sa Minari dobre?“ chytil ma za ramená, „ Som jeho starší brat, ak to chceš vedieť, a chcem vám pomôcť, aby som ho mohol konečne nejako uškodiť.“
„Prečo nám to robí?“ pozrela som sa naňho nechápavo.
„Lebo môže. Je odo mňa mladší a je veľmi chorý, a preto mu rodičia všetko dovolia a keďže je to syn feudálneho pána, nikto sa naňho nesmie pozerať škaredo.“
„Fagan jeden,“ vyprskla som, „Aký máš plán?“
„Je veľmi jednoduchý,“ usmial sa,“ Keď mu donesieš to hlúpe hrozno polož mu ho pred nos a potom choď pomaly k Hikari. Zastav sa pri nej a chyť ju za ruku. Keď na teba zakričí, choď sa postaviť na svoje miesto, tak utekaj ako sa len dá. Mám kľúč otvorím vám.“
„A čo bude s tebou?“ prekvapene som sa naňho pozrela.
„Rodičia mi nič nespravia a brat tiež nie. Prídem za vami na slávnosť,“ odmlčal sa, „ Teda ak tu ostanete...“
„Áno ostanem, teda ak nás nebudú prenasledovať,“ dala som ruky v bok.
„Neboj o to sa postarám,“ dal ruku na kľučku, „Hlavne ma čakaj aspoň ty.“
„ A kde?“ pozrela som sa mu do očí.
„Pri predaji masiek,“ otvoril a odišiel.
„Tak ideme na vec,“ vyliezla so za ním von a zobrala na striebornom podnose pripravené hrozno.
Potichu som mu ho položila pred nos a on si lenivo zobral jednu bobuľku.
Otočila som sa k Hikari a pomalým krokom k jej vyrazila a pozerala sa jej pri tom do očí, až pokým som u nej nezastavila.
„Poď,“ zašepkala som a podala jej ruku. Chytila ma za ňu a ja som jej ju silnejšie stlačila.
„Choď na svoje miesto!“ zakričal na mňa a ja som prižmúrila oči. Rozbehla som sa strmhlav k dverám s Hikari a oni sa zrazu otvorili a my sme z nich vybehli. On sa k nám pridal, ale Hikari sa zrazu potkla o jej dlhé šaty tak si ju vzal na ruky a bežali sme ďalej.
„Prečo bežíme keď za nami nikto nebeží?“ spýtala sa Hikari.
„Lebo môžu zavrieť bránu a vy tu ostanete.“
Zabehli sme za roh a ja som sa potkla o nohu stola, ktorý mi potom spadol na nohu.
„Au!“ vykríkla som od bolesti.
„Bože trdlo!“ zasyčal na mňa.
„Vezmi si ju na ruky, ja si dvihnem šaty, aby sa mi neplietli popod nohy,“ Hikari sa usmiala a zliezla z neho. Vzal ma na ruky a ja som sa začala červenať.
„Čo je?“ pozrel sa na mňa.
„Ale nič...“ pozrela som sa za seba, „Inak sú za nami.“
Rýchlo sme sa rozbehli a stihli dôjsť k veľkej bráne. Hikari nám otvorila dvere.
„Tak bežte,“ usmial sa a zatvoril za nami.
My sme tam s otvorenými ústami stáli a naberali dych.
„Tak ideme?“ opýtala sa HIkari a išla ma podoprieť.
„No...“ vydýchla som.

Stála som v kimone pri maskách. Zrazu sa objavil za mnou.
„A kde sú ostatný?“ zasmial sa mi pri uchu.
„Ja ti nestačím?“ zamračila som sa na vysokého chlapca s maskou ako má ANBU, „A aj tak chcem vedieť čo si zač, pokým nebudem vedieť či si dobrý. Veď ani neviem tvoje meno!“ zamračená som pred ním stála.
„Chcem odtiaľto zmiznúť.“
„Tak dobre ale...“ odmlčala som sa, „ak sa pokúsiš niekomu z nás ublížiť, tak si to odskáčeš a nebudem ťa šetriť, aj keď si feudálneho pána najstarší syn.“
„Beriem to. Ale nebudeš sa ma dotýkať pokým vám ... im niečo nespravím.“ Jeho biele krátke vlasy viali vo vetre a ja som sa ich chcela dotknúť.
„No dobre žiadne dotyky...“ odvrátila som zrak a podala mu ruku, ale on mi iba podal hrubý konár.
„Takže zajtra ráno o 7:00 pred východom z dediny,“ usmiala som sa.
„Budem tam,“ otočil sa a odišiel.
„Ty ma špehuješ Hikari?“ otočila som sa na ňu a ona sa prestala krčiť za akváriom z rybičkami v reštaurácii.
„Trošku?“ uškrnula sa na mňa a zdvihla ruky do vzduchu akoby sa vzdávala, „Ako sa volá a čo od nás chce?“
„Meno ešte neviem, ale zajtra s nami vyráža preč. Naspäť do Konohy.“
„Čože?!“ vyvalila na mňa oči.
„Ale pokoj,“ vzala som ju za ruku a viedla za Ryuukom a Kiogom.

„Waw...“ zastala som pred obchodom kde mali úžasný plášť, „Počkaj ma tu idem si to kúpiť.“
Vyšla som z obchodu oblečená do svojho plášťa.
„Prečo si si ho kúpila?“ opýtala sa ma zvedavo.
„No prečo asi?! Chcela som minúť peniaze len tak do luftu,“ vzala som ju zas za ruku, ale teraz sme už šli rovno k Ryuuqovi a Kiogovi.
Dala som si s Ryuuqom pár pohárikov a stalo sa niečo nevídané. Začali sme medzi sebou flirtovať.
„Pod Mina ideme už spať nie?“ pozrela som sa na hodiny.
Bolo 23:50 a mne sa s toho naježili chlpy na krku.
„Áno už ideme. Tak zajtra chlapi.“ Usmiala som sa a odišla s Hikari do hotela.

Stála som s Kohakuom pri východe z dediny a zapínala mu postroj na cestu. Vložila som mu do ľavej brašny nejaký chleba a iné potraviny a do pravej zas zvitky a nejaké moje knihy. Po chvíli dobehol Ryuuqo a vzal ma do náručia a silno ma stisol.
„Dobré ráno, moja milá Minari,“ usmial sa.
„Ak mam popremýšľať tak dobré,“ prešla som mu rukou cez vlasy a potom mu položila ruku na čelo a odtlačila.
„Tak kto to má isť s nami?“
„Jeden chalan...“ odmlčala som sa, „Najstarší syn feudálneho pána.“ Neveriacky na mňa pozrel.
„A ako vyzerá?“
„ Biele vlasy, čiernomodré oči, výška asi tak 190 cm plus-mínus, široké ramená, 19 rokov, má skvelú šiju a tak. Proste pekný mladý muž,“ usmiala som sa a schovala do brašny slaninu.
„Čaute,“ ozval sa mi známi hlas. Obrátila som sa a zbadala ho.
„No ahoj,“ usmiala som sa naňho. Ryuuqo naňho prižmúril oči.
„Ako sa voláš?“
„Keiichi,“ odmlčal sa, „Ale môžeš ma volať aj Kei.“
„To je tvoje pravé meno?“ opýtala som sa ho s pohľadom sklopeným na svoje knihy.
„Vymyslené... Nechcem aby ma niekto poznal.“
„Preto budeš nosiť tú masku zo včerajška?“ usmiala som sa pobavene.
„Áno,“ pomohol my zatiahnuť posledný remeň.

Zasiahla nás búrka a my sme sa museli niekde uchýliť. Našli sme starú chatrč, ale jediné čo v nej fungovalo bola lampa na odháňanie hmyzu tak, že keď sa k k tomu priblížili upiekli sa.
„Čo si dáte?“ usmiala som sa a vytiahla jedlo.
„Slaninu!“ Vykríkol Ryuuqo a Hikari spolu a potom sa na tom len smiali. Pokým som to vyťahovala, cítila som na chrbte Keiichiho pohľad, ale nevšímala som si toho.
„Teraz vám ukážem malý trik,“ usmiala som sa a zapojila lampu proti hmyzu do zástrčky, hneď pri zemi. Všetci sa na mňa nechápavo pozerali, až keď som nezačala plátky slaniny piecť na rozžhavenej lampe proti hmyzu.
„Mina! Ty si génius!“ zakričala Hikari a spoločne s Keiichim a Ryuuqom si zobrali každý po jednej slanine.
Ale potom si Keiichi dal dole masku a z úst vytiahol mŕtvu molu.
„To si zo mňa robíš srandu že?“
„Nechceš aby tvoj dych voňal ako babičkina skriňa?“ a začala som sa smiať.