Začiatok Konca Nášho príbehu... 10.diel

Hikarin pohľad

„Kohaku! Ak chcete ten zvitok, tak si ma chyťte!“ počula som ako Minari-chan zakričala. Skákala som po konároch stromov spolu s jednou mojou mačkou, ktorá mala na chrbte Kioga.
„Hikari-sama, niekto sa k nám rýchlo blíži. Myslím, že to je ten modrý chlap,“ povedala mačka.
„Do kelu! Shijo, zober Kioga do bezpečia. Ja ho zatiaľ zdržím.“
„Budete v poriadku, Hikari-sama?“
„Áno budem. Choď,“ zastavila som sa a otočila sa smerom, z kadiaľ som cítila Kisameho.
Už je blízko, pomyslela som si. Postavila som sa do bojovej pozície.
Kiežby som vedela, aký element používa. O pár sekúnd už predo mnou stál Kisame.
„Ahoj, pusinka. Spýtam sa ťa na rovinu. Máš ten zvitok alebo nie?“
„Možno áno, možno nie.“
„Čiže sa chceš pohrať. Tak dobre. Síce nemáš tak veľa chakry, aby si uspokojila Samehadu, no keď tak veľmi chceš zomrieť, tak ti v tom predsa nebudem brániť,“ povedal a dotkol sa meča na svojom chrbte.
Zomrieť síce nechcem, ale určite od toho nebudem mať ďaleko. Má na mňa príliš veľa chakry. Dúfam len, že získam Shijo dosť času.
„Prestaňme tu len tak postávať. Čím dlhšie stojíme, tým to bude pre teba horšie,“ povedal a rozbehol sa proti mne so Samehadou. Zo skúseností, z predošlého boja s ním, som sa rozhodla, že radšej budem utekať. Rozbehla som sa opačným smerom akým išla Shijo.
„Hmm... takže chceš utekať. Uvidíme ako dlho ti to vydrží,“ rozbehol sa za mnou.

Bežala som pred ním už nejakú tú chvíľu a jeho to zjavne prestalo baviť.
„Suiton: Bakusui Shouha!“ počula som ho zakričať, tak som sa otočila, ale neskoro. Stihla som sa iba trochu uhnúť vlne, ktorá sa na mňa rýchlo valila. Keď som sa spamätala z nárazu, Kisame bol odo mňa asi desať metrov. Rýchlo som sa postavila.
Čiže používa suiton. To mi vcelku vyhovuje, aj keď...
„Musím uznať, že zdrhať vieš dobre, ale pri mne ti to veľmi nepomôže!“ rozbehol sa na mňa. Začala som sa uhýbať jeho útokom so Samehadou. Vždy keď sa o mňa ošuchla, cítila som ako mi berie chakru. Odskočila som od neho na diaľku asi pätnásť metrov.
„Vyzerá to, že si prišla na Samehadinu schopnosť, ale ako tak na teba pozerám, tak ti to bude na nič. Vieš vôbec nejaké techniky?“ opýtal sa pochybovačne. Odpoveďou mu bolo to, že som začala robiť pečate.
„Suiton: Hōsuihō,“ zakričala som a na Kisameho som vystrelila pár vodných gúľ. Bez problémov sa im ubránil.
„To je všetko?“ opýtal sa a rozbehol sa na mňa. Znovu som začala robiť pečate.
„Sution: Suiryuudan no Jutsu,“ povedala som a na Kisameho išiel vodný drak.
„Sution: Suiryuudan no Jutsu,“ Kisame rýchlo spravil pečate a vytvoril rovnaké jutsu. Jediné čo sa po spojení našich techník stalo, bolo to, že trochu spŕchlo.
Už mám chakru iba na jeden útok. Asi použijem môj jediný útok bleskového živlu.
„Naozaj rád by som sa tu s tebou ešte hral, ale už máš málo chakry a ja sa ponáhľam. Poďme to ukončiť,“ povedal a začali sme robiť pečate.
„Suiton: Bakusui Shouha.“
„Raiton: Ryū,“ zakričala som zároveň s Kisamem. Na mňa znovu mierila vlna a na Kisameho obrí drak.
Po spojení našich techník nastal silný výbuch, ktorý ma odhodil. Po dopade som zostala ležať. Videla som, ako sa ku mne Kisame blíži.
„Bola to silná technika, to musím uznať, ale na mňa nestačila. Povedz zbohom,“ povedal a zdvihol Samehadu hore. Čakala som náraz, ale namiesto toho som cítila ako ma niekto zobral zo zeme. Prinútila som sa otvoriť oči a uvidela som Ryuuqa. Stál na strome a pozeral sa na Kisameho pokojným výrazom.
„Kto, do čerta, si?“ opýtal sa ho Kisame, on však neodpovedal.
„Ryuuqo,“ povedala som potichu. Zhlboka sa nadýchol, akoby sa chcel upokojiť, a povedal: „Nemala by si míňať sily na rozprávanie.“ Skočil dolu, potom kúsok prebehol a oprel ma o strom.
„Počkaj tu. Hneď som späť,“ usmial sa na mňa. Už sa otočil na odchod, ale ja som ho zastavila.
„Ryuuqo! Požíva suiton a keď sa ťa jeho meč dotkne, tak ti zoberie chakru.“
„Dobre. To sa bude hodiť.“
„Buď opatrný.“
„Neboj sa. Budem.“ Rozbehol sa oproti Kisamemu. Chcela som sledovať boj, ale nedostatok chakry ma uspal.

Zobudila som sa a otvorila oči. Ryuuqo ma držal na rukách a skákal po konároch stromov. Bol trochu zranený, ale nebolo to nič vážne.
„Ryuuqo?“ ozvala som sa potichu unaveným hlasom. Spozornel a pozrel sa na mňa. Zoskočil z konára a posadil ma na zem.
„Si v poriadku, Hikari?“
„Myslím, že hej. A ty?“
„Som v poriadku.“
„Kde je Kisame?“
„Ušiel. Asi išiel nájsť Itachiho. Každopádne, mali by sme zmiznúť skôr, ako sa sem dostanú obaja.“
„A čo Minari-chan?“
„Ta je v poriadku.“
„Ako to vieš?“
„Proste to viem,“ usmial sa na mňa, „Dokážeš chodiť sama?“ Postavila som sa a prikývla.
„Dobre. Tak poďme.“