Začiatok Konca Nášho príbehu... 12.diel

Hikarin pohľad

„Nie, po tom vážne netúžim.“
„Tak, potom si musíš dávať pozor na to, čo si dávaš do pusy,“ po týchto Minariných slovách sa medzi nimi spustila hádka.
„Myslíš, že sa budú dlho hádať?“ opýtal sa ma Ryuuqo.
„Asi áno. Kohaku, môžem si zobrať, prosím, chlieb?“ opýtala som sa ho. Prišiel ku mne a ja som si zobrala chlieb, ktorý som potom rozdelila na dve polovice. Jednu som si nechala a druhú som dala Ryuuqovi.
„Ďakujem,“ usmial sa na mňa a ja som mu úsmev vrátila.
„Chceš aj ty, Kiogo?“ opýtala som sa ho.
„Nie. Nie som hladný,“ odmlčal sa, „Dobre vy dvaja, už sa nehádajte. Mám prvú hliadku, druhú má Ryuuqo.“ Hneď ako to dopovedal sme začali dojedať a išli sme spať.

Je noc. Niečo ma zobudilo. Počujem tiché hlasy. Jeden je Minarin. Pomaly som sa prebudila na toľko, aby som rozumela rozhovoru. Druhý hlas patril Ryuuqovi.
„Kedy konečne pochopíš, že mňa nezískaš?!“ povedala naliehavo Minari.
„Nejde mi o to ťa získať. Ide mi o to zistiť, prečo Hikari klameš.“
„Čože?! Nikdy som jej neklamala!“ bránila sa potichu.
„Vážne? Ešte pred začiatkom misie som sa pýtal Otarua, aký vzťah je medzi tebou a Hikari. Povedal mi, že nemáte medzi sebou žiadne tajomstvá a nikdy si neklamete. Vraj si jej to už niekoľkokrát povedala, tak prečo jej klameš?“
„Neviem o čom hovoríš.“
„Hovorím o tebe a Itachim. Vie o tom Hikari?“
„Odkiaľ o tom vieš?“
„Videl som vás. Odpovedz na moju otázku. Vie o tom Hikari?“
„Nie,“ odmlčala sa, „Ryuuqo, nikomu to nesmieš-“
„Ja viem. Nikomu to nepoviem, pokiaľ mi povieš, prečo to nechceš Hikari povedať.“
„Je lepšie, keď Hikari niektoré veci o mne nevie.“
„Ale to nie je dôvod na to, aby si jej klamala do očí.“
„Ja viem, ale je to pre jej dobro.“
„Rob, ako myslíš, no potom sa nediv, keď bude ona pred tebou niečo dôležité tajiť.“ Počula som Minarine kroky smerujúce dozadu. Potom utíchli. Asi si ľahla. Po chvíli som opäť zaspala.

„Vstávajte!“ zakričal Kiogo.
„Hučíš ako na lesy!“ zakričala mu späť Minari.
„Detail, teba by sa inak prebrať nedalo,“ povedala som so smiechom.
„To nie je pravda! Možno niekedy.“
„Dobre. Prestaňte sa tu rozprávať a začnite sa baliť. A mimochodom, teraz už nepôjdeme tak pomaly ako včera. Behom budeme v Konohe za štyri hodiny,“ povedal Kiogo.
„A aká bude formácia?“ opýtala som sa.
„Pôjdeme tak ako sme išli do dediny k feudálnemu pánovi, až na to, že Keiichi pôjde s nami vpredu.“
„Dobre,“ povedali sme zborovo a vyrazili.

„Stále neverím, že to robím,“ povedal si sám pre sebe Kiogo, asi po dvadsiatich minútach cesty.
„Čo máš presne na mysli?“ opýtal sa ho Ryuuqo.
„To, že som dovolil, aby s nami potajme išiel syn feudálneho pána. Uvedomuješ si, že to budem musieť povedať Hokage?“ otočil sa na Keiichiho.
„Áno, uvedomujem, ale spravím čokoľvek, aby som sa nemusel vrátiť domov.“
„Tak to budeš mať čo robiť, pretože keď sa dozvie, že ťa priviedla MInari-chan, nebudeš to mať ľahké,“ ozvala som sa.
„Prestaň si vymýšľať! Ja som ho nepriviedla! On prišiel sám!“ oponovala mi.
„To nie je pravda, Minari. Hikari si nevymýšľa. Niekto mu musel povedať kde a kedy sa stretneme,“ zastal sa ma Ryuuqo.
„A-ale to neznamená, že som ho priviedla ja!“
„Prakticky áno,“ povedal Keiichi a Minari-chan naň hodila nahnevaný pohľad.
„To má byť tvoja vďaka?“ opýtala sa ho.
„Tak prepáč, ale majú pravdu,“ zdvihol obranne ruky.
„Vieš čo? V pohode sa môžem otočiť, ísť za tvojim otcom a povedať mu, nech si po teba príde!“ povedala mu nahnevane.
„Dobre, dobre, upokoj sa. Áno, máš pravdu aj ty, ale aj oni.“
„Ticho!“ rozkázal nám Kiogo, „Nechce sa mi počúvať vaše detinské hádky.“ Chvíľu sme opäť išli potichu, keď sa ma zrazu Keiichi opýtal: „Často je taká výbušná?“
„Ja som výbušná?“ opýtala sa ho neveriacky Minari-chan.
„Pri mne nie,“ povedala som s úsmevom.
„Pravda. Pokiaľ nie si Hikari alebo Otaru, tak si päťkrát rozmysli, čo pred ňou povieš,“ povedal mu Ryuuqo.
„Otaru?“ spýtal sa.
„To je môj mladší brat.“
„Aha,“ to bolo jediné, čo povedal. Zvyšok cesty už išli bez slova.

„Konečne sme tu,“ ozvala som sa, keď sme prechádzali bránami Konohy.
„Áno a teraz nastáva ta horšia časť misie. Musíme ísť k Tsunade,“ povedala Minari-chan.
„Nech už to máme za sebou,“ povedal rezignovane Kiogo a vyrazili sme priamo, zatiaľ spiacemu monštru, ktoré na nás, pravdepodobne, za chvíľu bude kričať.