Tak o mňa bojuj - Poďme piť 23

Tak po čase ďalší diel, ako som spomínala v novej sériovke ^^
Sama s ním úplne nie som spokojná, no prišlo mi neľudské nechávať vás čakať ešte dlhšie, takže tu je ^^
Dúfam, že sa vám bude páčiť... aspoň trochu.

Kráčala som domov a premýšľala som nad Sasukem. Znova. Dnes ráno povedal, že zistil, že spať bez mojej prítomnosti nie je také príjemné. Skutočne, za chvíľku sa roztopím. On je tak... ugh.
Pokrútila som hlavou.
Nesmiem zabúdať na Daichiho. On ma stále miluje (stále to znie rovnako čudne) a nie je fér, že... mala by som si s ním najskôr pohovoriť. Nebude fér ak budem dnes spať pri Sasukem, ak... ak by samozrejme prišiel, čo nepríde. Ale ak by prišiel... čo nepríde... no teoreticky, hypoteticky, keby prišiel čo mám robiť? Ja... nemôžem pri ňom spať pred tým, než to poviem Daichimu.
Áno, presne tak. Iba mu poviem, že mi nie je práve dobre a bude to vybavené. Jednoducho mu poviem, že mi je nevoľno. Nechcem síce klamať, no... no svedomie mi jednoducho nepovolí niečo také Daichimu urobiť. Už nemôžem. Už ho dnes ani zajtra nesmiem pobozkať a zajtra to poviem Daichimu. Poviem mu, že som sa rozhodla zostať.
Nerozhodla som sa ja práve? Vlastne áno, chcem zostať kvôli Sasukemu. Kvôli tomu, že bol dnes odrazu zlatý, no možno bude zajtra protivný. No chcem zostať. Chcem zistiť aký je naozaj. Chcem sa kopať hlbšie. Chcem vedieť viac než ktokoľvek iný.

Vošla som do domu a rovno som si to namierila po schodoch s cieľom dostať sa čo najrýchlejšie do svojej izby. Na moje prekvapenie som začula klavír. Zastavila som sa pred schodmi a počúvala. Tú skladbu som ešte nikdy nepočula, no znela naozaj pekne. Avšak, jediný klavír je v otcovej pracovni. Ako je teda možné, že ho počujem? A tá hudba šla priamo z otcovej pracovne. Okamžite som sa otočila od schodov napravo a zišla po piatich schodíkoch k dverám pracovne. Boli doširoka otvorené a mne sa naskytol nádherný pohľad. Pohľad, ktorý by mi závidelo mnoho ľudí.
Sasuke hral na klavíri. Uchiha, dámy a páni, Sasuke Uchiha.
Hral na ňom tak krásne a skutočne precítene. Mal zatvorené oči a jemne sa kolísal. Keďže bol klavír otočený tak, aby mohol ten kto hrá vidieť na dvere, mohla som ho dokonale vidieť. Dúfala som, že bude mať oči zatvorené stále. Bodaj by som si ho mohla odfotiť, nejako si uchovať tento obraz.A potom ho ukázať niektorým ľudom a povedať „záviďte, mrchy“.
Skoro som sa zasmiala, no ovládla som sa.
A taktiež by som sa nad ním rozplývala.

Ako môže byť niekto taký dokonalý? ... Hah, zvláštne. Ešte pred časom som si toto myslela o Narutovi. Poľutovaniahodné. Ako rýchlo som len na neho zabudla.
Hudba dohrávala a ja som stále stála pred dverami. Mala by som vstúpiť? Ak by som sa teraz otočila, začul by zrejme moje topánky. Jednoznačne.
Nezostávalo mi nič iné, než vstúpiť.
Ako zazneli posledné tóny, zaklopala som o zárubňu a on rýchlo otvoril oči.
Zahryzla som si do pery.
Neurazí sa?
Nie. On sa usmial. Opäť ten nádherný krivý úškrn, pri ktorom sa idem roztopiť.

„Ja... nevedela som, že hráš.“ Chcela som začať s ospravedlnením, že ho ruším, no to mi prišlo zbytočné. Radšej som si to rozmyslela.
„Obaja toho o sebe ešte nevieme veľa.“ Naklonil hlavu a ja som si uvedomila, že je to pravda. Skoro nič o ňom neviem. Dočerta. Zle som začala. Ospravedlnenie by bolo lepšie.
No už sa nemôžem držať ďalej.
Vošla som do pracovne a obišla som klavír. Prisadla som si k nemu z druhej strany.
„Bola nádherná... teda, tá skladba.“ Dívala som sa radšej na dvere a on sa jemne zasmial.
„Zahráš mi aj ty niečo?“ Spýtal sa a ja som sa na neho pozrela. Jedno obočie mal zdvihnuté. Výzva?
„Neviem poriadne hrať. O-teda, no, nejako sa mi to... sprotivilo.“ Bože, skoro som povedala otec! Fatálna chyba!
„Mňa to oslobodzuje. Nepoznám nič krajšie. Keď hrám, myslím na všetko pekné, pretože to mi táto skladba predstavuje.“
Ohromená. Zmätená. Šťastná. Taká som bola. Bolo mi až do plaču, on... bol taký úprimný. Nebolo na tom nič ironické, neuťahoval si zo mňa. Myslel to zo srdca. Aspoň myslím, že myslel.
„Nečakala by som, že vieš hrať.“ Povedala som úprimne a dotkla som sa jemne klavíra.
„Áno, otec to nikdy nepodporoval, no matka ma k tomu keď som bol mladší nútila... najskôr som to neznášal, no ako som bol starší a prišli rôzne pocity zamiloval som si to.“
„A okrem klavíra? Hráš ešte na niečo?“
Pokrútil hlavou, akoby si ju rozcvičoval a zamyslel sa.
„Hm... trochu gitara, ale to je všetko.“
„Hráš na nej tak dobre ako na klavíri?“ Spýtala som sa a pozrela som sa na neho.
„Chceš to zistiť?“ Spýtal sa a nahol ku mne. Keď sa jeho pery jemne obtreli o moje, zavrela som oči a vtedy sa odtiahol. Zmätene som ich otvorila a videla som pred sebou jeho tvár, v ktorej bol zasadený úškrn.
Stiahla som obočie.
Zahráva sa so mnou?
Rukou sa oprel o nepohodlnú sedačku, na ktorej sme obaja sedeli a tvár mal stále blízko mojej. Pozrela som sa dole a potom späť na neho. Zdvihol obočie a ja som pochopila, že ma skúša.
Zavrela som oči a začala som ho bozkávať. On mi bozky opätoval, na čo sa prestal opierať a sedačku, jednou rukou ma chytil za stehno a to si preložil cez jeho nohu. Tú ruku nechal na mojom stehne a druhou si ma k sebe pritiahol.
Nevedela som kam s rukami, tak som ich dala na neho a vtedy, keď som sa s ním bozkávala a jednu ruku som mala na jeho pleci, doplo mi to. On je môj a všetci to vedia. Všetci si myslia, že robíme presne toto. A aj robíme, takže... čo sme? Je to skutočnosť, alebo len... oficiálne spolu chodíme, no čo sme v súkromí? Nikdy sme si predsa nič také nepovedali, berieme ako samozrejmosť, že spolu chodíme, či nie?
Bože, ale čo Daichi?! Povedala som si, že sa so Sasukem dnes ani nepobozkám! Dočerta! Celé zle!
Keď som cítila, že sa snaží zapojiť jazyk, uvoľnila som mu cestu a jemne som sa pridala.
Bože, je tak ťažké premýšľať, keď – bože, kam to s tou rukou ide?! Ah, no čokoľvek, hm...

„H-hm,“
Okamžite sme sa strhli a len čo som sa otočila, uvidela som Nejiho stáť vo dverách. Začervenala som sa, nohu som si dala preč zo Sasukeho a otočila som sa na sedačke k Nejimu.
„Prepáčte, že ruším,“ začal s úsmevom, „ale Itachi ma poslal spýtať sa či sa k nám dnes večer pridáte.“
„Ohľadom čoho?“ Spýtal sa Sasuke a položil si bradu na moje plece. Rukami ma zozadu objal a z jeho správania som cítila, že bol úplne v pohode. Dosť ma to miatlo. Ja som sa cítila veľmi nepohodlne, keďže sa na nás Neji tak pozeral, ale taktiež som sa na druhej strane cítila veľmi dobre, keďže sa Sasuke správal tak... bezstarostne, akoby to bola tá najobvyklejšia vec.
„Požičal nejaké filmy, tak chce, aby sme si ich pozreli pri kartách a nejakom tom alkohole.“ Znelo mi to skôr ako: „Trebalo nájsť dobrý dôvod prečo sa opiť.“
„To znie dobre,“ objal ma tuhšie, „čo povieš, Hin?“
„N-No... ja neviem, teda... čo by som medzi vami robila, keď to budú asi nejaké násilné filmy a no... alkohol.“
„Ale nie, skôr nejaké sci-fi a komediálne. Okrem toho, pozval som aj Tenten.“ O alkohole ani slovo, samozrejme.
„Oh, tak dobre.“
„Super, tak mu to poviem. Pokojne pokračujte.“ Zasmial sa a zatvoril dvere.

„Tákže, kde sme to...“ začal Sasuke, no ja som sa bleskurýchle postavila. Ani sama neviem kde som našla silu urobiť tak, no bola som za to veľmi rada.
Tváril sa veľmi zmätene a ja som sa začala vyhovárať.
„Ja-Ja totiž musím zavolať Tenten. Presne tak, pretože... no... kedy príde a vlastne čo a... a...“ prikývla som a začala som ustupovať, keď som narazila do dreveného stĺpu, „tak sa.... uvidíme.“ A rýchlo som odtiaľ zmizla.
Len čo som zavrela dvere do pracovne, hneď som bežala do svojej izbe až som sa na tých „pohrebných šatách“, ktoré som mala na sebe dvakrát potkla.
Dverami do svojej izby som dosť hlasno treskla a ľahla som si na posteľ.

Bože, ty si taká hlupaňa! Nie, nie, vôbec to nebolo priehľadné! Čo ak si bude teraz myslieť, že sa mi protiví bozkávať sa s ním? Ach nie... bože, čo som sa pomiatla?!
No vážne... čo to ten Neji vymýšľa? Alebo vlastne Itachi... o čo mu vlastne ide?
Vzala som do ruky mobil a vytočila Tenten. Okamžite mi to zdvihla.
„Ah, Hinata?“
„Tenten ahoj.“
„No tak ako to dopadlo?“
„Ako čo – aha. Myslíš ten obed so Sakurou. No... nepozabíjali sme sa, ale priateľky stále nie sme a... ani nebudeme. Nebol to dobrý nápad.“ Skoro som na ten absolútne príšerný obed zabudla. Počas jedla to bolo neskutočne nepríjemné. Začali sme hovoriť o úplných hlúpostiach, len aby reč nestála, no aj spoločná téma sa hľadala ťažko.
„Prepáč, ale naliehala na mňa a ja som myslela, že si to možno vysvetlíte. No ale keď som sa nad tým potom zamyslela prišlo mi to úplne stupídne po tom všetkom.. Prepáč, asi som moc nemyslela.“
„Nevadí, už sa stalo, každopádne dnes večer prídeš?“ Teraz sa mi to vôbec nechcelo rozoberať.
„Isteže. Neji mi povedal, že budeme u vás pozerať filmy.“
„Hej,“ preložila som si mobil k druhému uchu, „ale ja sama nerozumiem prečo.“
„Možno iba nemá čo robiť a ja na tom vlastne nevidím nič zlé, veď si pozrieme nejaké tie horory. Neji povedal, že stiahol niečo fakt brutálne.“
Sťažka som prehtla. Takže toľko k tým komédiám...
„To bude super, heh. No a kedy prídeš?“
„Okolo tej ôsmej, tak mi povedal Neji.“
„No dobre, tak sa vidíme, pôjdem dovtedy nejako zabiť čas, ahoj.“
„Pá, moja.“

Moje zabíjanie času pozostávalo z čítania si kníh a skúšania si toho, čo si oblečiem na večer. Dve hodiny zabiť premýšľaním nad tým, čo si oblečiem večer a nakoniec prísť so záverom, že nemám čo na seba a potrebujem nové oblečenie je skutočne umenie.
Nakoniec som sa rozhodla, že si oblečiem čierne legíny a na to dlhšie elastické fialové tričko s kapucňou na chrbte. Dokonca som sa chvíľu tak nudila, že som si tú kapucňu dávala na hlavu, ale vyzerala som čudne. To som celá ja. Čudná. Na uši som si zavesila jednoduché čierne náušnice a vlasy som si nechala rozpustené. Nakoniec mi napadlo, že boli tie náušnice zbytočné, keďže mi ich tmavé vlasy úplne zakrývali, no nechala som si ich tak a na pravú ruku som si dala gumičku, pre prípad, že si budem chcieť zapnúť vlasy.
Tie prípravy mi prišli až smiešne, keďže to celé sa malo odohrávať len o poschodie nižšie.

Nakoniec som sa odvážila vyjsť z izby niečo pred ôsmou iba s mobilom v ruke. Cítila som sa trápne a nemala som poňatie či sú už dolu, ale vzhľadom na to, že ma nikto nehľadal odvtedy čo som bola so Sasukem v otcovej pracovni, tak som si jednoducho hovorila, že je ešte čas, no už som sa v izbe ozaj nudila.
Cestou po schodoch mi napadlo to, nad čím som sa predtým veľmi nezamýšľala. Ako sa Sasuke dostal do otcovej pracovne? Neverím, že by mu nechal len tak kľúče...
„Hinata.“ Ohlásil ma Itachi, len čo ma zbadal a ja jeho. Sedel pohodlne na gauči a v rukách miešal karty.
Sasuke stál pri televízore a a prehrabával sa v DVD-čkách. Keď si ma všimol, usmial sa na mňa a ja, s jemným začervenaním, som mu úsmev opätovala.
„Hej, sedíte?“ Začula som za sebou a Neji prešiel okolo mňa a sadol si pri Itachiho.
Pohľad mi padol na stôl, na ktorom bol popcorn, čipsy, chlebíčky, koláče a identifikovala som ešte oriešky. Taniere a poháre boli samozrejmosťou, no nikde som nevidela fľaše alkoholu, ktoré by sa na ten stôl už aj tak nezmestili, pretože bol plný do prasknutia. Samozrejme, stôl prasknúť nemôže, takže to znie dosť hlúpo...
Kde chce hrať tie karty, keď je stôl úplne prepchatý?

Predtým než som si sadla som začula klopanie, tak som sa pohla smerom k dverám, aby som otvorila. Pred dverami som neuvidela Tenten, ako som očakávala. Nie, stál tam Naruto, Shikamaru a... Sakura.
Toto... musí byť vážne, vážne zlý sen alebo veľmi nepodarený žart.
Vyzerá to tak, že dnešný večer bez dávky alkoholu neprežijem... a to ja nerada pijem.

Koniec dvadsiatej tretej časti.