Reset 35 - This is the final part

Posledné komentáre, poďakovania a TENTO DIEL JE VENOVANÝ KAŽDÉMU Z VÁS! :)

Takže, neočakávam, že sa vám tento koniec bude páčiť, pretože som sa nechala inšpirovať. Určite rátam s kritikou, ale hold, je to len jeden z nich.
Toto je posledný a konečný diel a týmto poviedku Reset definitívne ukončujem. Dúfam, že cesta s našimi hrdinami sa vám páčila a užili ste si to naplno, pretože ja som to prežívala s nimi. Fu... a dali mi zabrať
Pre čitateľov, ktorý by chceli odo mňa čítať aj iné poviedky, som nesmierne potešená a pripravujem poviedku z úplne iného súdka, ale verte, že romantika tam chýbať nebude. Dúfam, že keď sa mi úplne sformuje v hlave a dám ju konečne do súvislých myšlienok a tie do Wordu, tak mi ju schvália . Opäť naposledy ĎAKUJEM za vašu trpezlivosť, odhodlanosť, komentáre, hodnotenia a aj vzťah, ktorý ste si k poviedke Reset vytvorili .
A teraz posledné komentáre a poďakovania
Yumiko-chan: Ďakujem za upozornenie na chybu, chcela som ju opraviť a úplne som na ňu zabudla. Vzhľadom k tomu, že som záhoráčka, keď som to prebehla očami, vôbec som to v tej chvíli ako chybu nevnímala Je to opravené.
Som nesmierne rada, že sa ti páčil ten koniec a dúfam, že nič nevytkneš, alebo lepšie povedané nevytkneš veľa tomuto koncu
ZhulenejSn00py: aj ja som kedysi bola proti tomuto páru, ale nakoniec sa mi nejako... neviem, vliezli mi pod kožu. Zlý chlapec a dobrá, hanblivá holka, genialita-sama V každom prípade ďakujem, že aj napriek všetkému si si ju prečítal a zanechal komentár.
Kinatu: Prepáč za to NaruSaku - ale ja som ho nemohla nechať samého, a hoci je Sakura taká aká je a v Anime je to jednoznačne SasuSaku a NaruHina, ff je miesto fantázie Tento diel sa zameriava trochu viac na NaruSaku, tak snáď ťa to nezabije ak sa to aj napriek všetkému rozhodneš prečítať
Sarah Nara: Ďakujem! Musela som napísať aj koniec, kedy je všetko tak ako si to želá temer každý a nech je tam aj to šťastie. Snáď sa ti bude páčiť aj tento diel, ktorý je úplne posledný
-Sayuri Rin Yum...: Takže, odpoveď na tvoje otázky je áno. Na obe. Je to voľné pokračovanie a zároveň koniec Nesmierne si cením tvojej podpory a každého jedného komentára ĎAKUJEM! A ver, že čoskoro tu nájdeš v novo pridaných ff novú poviedku od meštekovej Ja len tak neprestanem písať, je to moje hobby a milujem to. Bez toho by sa zdalo všetko bezfarebné a ja som snílek, zakladám si na fantázii
Eli-chan: Len ma neudus prosím Ďakujem, ďakujem, ďakujem som rada, že som ťa potešila
Čo sa týka tvojho dodatku: Záverečný epilog tam bol dôležitý kvôli tomuto dielu. Bez neho by sa ľudia stratili a ja som chcela, aby bolo všetko jasné a preto som to tak urobila 11 mesiacov? Fú, robíš si srandu? Ja mám pocit, že som to začala písať niekedy až v Marci tak to ten čas ale letí, úplne si ma dostala teraz Keďže si takto verne vydržala patrí ti moje veľké dík
Uchiha Sayori: Ďakujem aj ja som nesmierne rada, že sa to takto vyvŕbilo a radu starších nemám rada ani v Anime, takže som sa ich rozhodla zbaviť funkcie
Zina296: Ďakujem, aj ja sim yslím, že si to zaslúžil... obaja
lunaru: Tvoja slovenčina je podarená musela som sa smiať a neskutočne ma to pobavilo Si skvelá Osobne nemám rada tento jazyk, dávam prednosť skôr češtine ( niektoré slová v nej znejú určite lepšie ako v slovenčine a majú ten správny efekt ) ale v každom prípade, ďakujem Dúfam, že ťa tento diel nesklame.
NAKONIEC POSLEDNÉ ĎAKUJEM! ZA VŠETKO :) Dúfam, že to, ako som to nakoniec domyslela vám nebude prekážať.

Rúžové vlasy dlhé do pol pásu ovíjali chrbát žene, ktorá stála pri linke a krájala zeleninu. Nad krásnymi zelenými očami mala stiahnuté obočie a upierala svoj zachmúrený pohľad na ostrý predmet, ktorý držala v ruke. Kuchynský nôž jej prišiel taký tupý v porovnaní s kunaimi, ktoré už tak dlho nepoužila a ona pocítila túžbu opäť po dlhej dobe ísť na misiu a narábať s niečím skutočne ostrím a nebezpečným. Potrebovala uvoľniť svoju brutálnu silu, ktorá sa jej hromadila už neskutočne dlho v chakrovom obehu a cítila ako jej vibruje v tele. Potrebovala to vybiť, potrebovala sa zabaviť, potrebovala misiu. Bola silná kunoichi a už dlho sa nedostala mimo Konohy. Bola divo žienka, ale zároveň domáci typ. Vedela však, že si ešte nejaký čas počká, než ju jej milovaný muž pustí niekam preč. Vždy keď sa s ním dohadovala, že by mohli zaobstarať opatrovateľku, alebo na chvíľu pichnúť ich deti k svojim najlepším priateľom zasmial sa, objal ju a s humorom v hlase jej povedal, že teraz má na starosti iné veci. Zahryzla si do pery a položila kuchynské náradie vedľa dosky na krájanie. Teraz mala inú “misiu“ – uvariť večeru pre svoju rodinku.
Konáre stromu škriabali na okno a hustý dážď sa snažil preraziť cez každú jednu špáru. Vonku sa zablyslo a svetlá zaštrajkovali, ale našťastie zostali svietiť.
Z obývacej izby sa ozývali hlasné výkriky a smiech.
,,Raz ťa naučím rasengan, ale musíš poslúchať.“ Ozval sa hlboký a zároveň hravý hlas a Sakura sa s úsmevom otočila na päte a kráčala za svojimi najmilovanejšími. Vo dverách do obývačky sa zastavila a oprela sa o zárubňu.
Hľadela na svojho muža, ktorého tvár bola vytesaná vedľa ostatných Hokage. Nechal si narásť dlhšie vlasy, ktoré mu teraz padali do tváre a bol to Hokage, aký v Konohe ešte nikdy nebol. Pamätala si ich milostný románik, akoby to bolo len včera. To, ako sa snažili obaja bojovať proti sile, ktorá ich k sebe ťahala. To, ako si robili navzájom zle a nenávideli sa vďaka hlbokej láske, ktorá ich dostihla v ten najnevhodnejší čas. Pamätala si, ako sa snažila bojovať a cítila neskutočné výčitky svedomia, keď bola s jeho nastávajúcou. Chcela sa jej ospravedlniť, chcela, aby sa všetko vyriešilo... a on prišiel na riešenie a prekvapil ju. Ticho ho zbožňovala až do toho osudného dňa, kedy mohla svoje city plne prejaviť a necítiť žiadne bodavé výčitky, pretože jeho nastávajúca milovala muža, ktorý bol jej detskou láskou a vzali sa. Myslela si, že nebude milovať nikoho, ale Sasuke bol pre ňu minulosť od tej chvíle, kedy sa pery jej manžela prvýkrát spojili s tými jej.
Naruto sedel opretý na gauči a nohy mal vyložené na taburetke. Svoju čierno-oranžovú kombinézu vymenil za čisto čiernu a v natiahnutých rukách držal malého chlapca, ktorého si vyhadzoval do vzduchu a spolu sa smiali.
,,Minato, nie si už veľký na takéto hry?“ spýtala sa milujúca mamička so širokým úsmevom svojho šesťročného syna, presnú kópiu Naruta, až na oči, ktoré mal zelené. Všetky tri hlavy sa otočili na Sakuru. Kushina sedela pred telkou a dlhé rúžové vlasy mala zapletené do vrkoča, ktorý jej siahal až na zem. Modré oči upierala na svojho otca a mladšieho brata a popri tom sa posmešne uškŕňala.
,,Sú ako deti mami.“ Ozvala sa a samoľúbo sa usmiala, načo sa Naruto rozosmial a spustil ruky. Položil Minata na pohovku, načo sa malý hneď rozbehol a utekal sa skryť do láskyplného objatia matky.
,,Pozor, pozor. Jedenásťročná dospeláčka sa ozvala.“ Pohodil hlavou dozadu a dusil ďalší príval smiechu.
Všetci sa rozosmiali, pretože urazený výraz na červenej tvári Kushiny bol na nezaplatenie.
A v tom túto rodinnú chvíľku prehlušilo hlasné zaklopanie a tak sa dospelá kunoichi vydala ku dverám, ale Naruto ju predbehol. Zozadu ju objal a zabránil jej v pohybe. Jemným pohybom ruky jej odhrnul ružové vlasy z pleca a pritisol pery na jej odhalenú šiju. Cítil, ako sa pod jeho dotykom zachvela. Vždy to pre nich bolo ako po prvýkrát. Každý dotyk ju rozpaľoval, akoby to bolo po prvý raz a vždy bola taká ostýchavá, že miloval jej rozpaky a neodpustil si dostať ju zakaždým do úzkych.
,,Ja otvorím.“ Zapriadol jej do ucha a Sakura sa trochu začervenala, keď jeho ruka skĺzla po jej zadku.
Naruto sa s potmehúdskym úsmevom vydal ku dverám a otvoril ich.
,,Kakashi-sensei.“ Povedal prekvapene a zostal pozerať na šedivého muža, ktorý sa takmer vôbec nezmenil, iba čo mu pribudlo pár vrások na tvári.
,,Naruto...“ nebolo to ani pozdravenie, ako skôr nezrozumiteľné zabľabotanie sprevádzané zničeným povzdychnutím.
,,Čo sa deje?“ Narutov pohľad prebehol po unavenej tvári jeho bývalého senseia, ktorý vyzeral vyčerpane. Až teraz si uvedomil, že Kakashi nie je sám. V rukách držal najmladšieho syna jeho najlepších priateľov, ktorý zízal do prázdna a levanduľové oči mal podliate krvou.
,,Čo sa mu stalo? Prečo nie je u Hinaty a Sasukeho?“ dvere ešte viac pootvoril, keď v tom sa k nemu pripojila Sakura a udivene hľadela na dvojicu pred ich dverami.
,,Klan Hyuuga a Uchiha...“ vydýchol Kakashi a bolo vidieť, že má problém rozprávať.
,,Čo je s nimi?“ Sakura vypískla vysokým hlasom a prišla bližšie, aby si prezrela najmladšiu ratolesť Hinaty a Sasukeho, ktorý vyzeral, že je v šoku. Opuchnuté oči upieral na neurčitý bod a celý sa chvel.
,,Oba klany boli... vyvraždené.“ Posledné slovo mu ledva prešlo cez pery a predralo sa von cez masku, ktorú ešte vždy nosil stiahnutú na tvári.
,,Č-čože?“ Sakura sa zatackala dozadu a oprela sa o Naruta, ktorý ju rýchlo podoprel.
,,Sasuke je jediný, ktorý zostal. Je jediný potomok oboch klanov.“ Šesťročný chlapec - rovesník ich syna - absolútne nereagoval na tie slová. Bol úplne mimo reality. Ponevieral sa vo svojej mysli a premietal si posledné chvilky, ktoré strávil so svojou rodinou. To šťastie, ten smiech celej rodiny. Otca, ktorý mu postrapatil vlasy keď sa na ňom smial, jeho matku, ktorá objímala hlavu rodiny - jeho vzor - zozadu a smiala sa s nimi na vtipe, ktorý nik nechápal. A zrazu svetlá zablikali a nastala tma. Blesky udierali a hromobitie zosilňovalo. Elektrické výboje osvetľovali bledé tváre jeho rodičov, ktorý v absolútnom šoku civeli na niečo, čo stálo len kúsok od nich. Počul tiché prehovárajúce hlasy, ktoré však nepomohli. Na viac sa nezmohli. Nemohli sa mu postaviť. Neverili tomu. Počul ostré švihnutie a pískanie vzduchu. Ucítil na sebe niečo mokré. Zdvihol ruku a pozrel sa na prsty pokropené tmavou tekutinou zapáchajúcou po hrdzi. Všade striekala krv a zanechávala stopy na zemi, na stenách... na ňom. A potom nevidel, nepočul, necítil nič... vôbec nič.
,,Zoberieme ho k sebe.“ Naruto okamžite zareagoval, ale v tvári bol biely ako stena a v očiach sa mu odrážala tupá a ohlušujúca bolesť. Jeho srdce splašene bilo a obaril ho nepríjemný pocit, ktorý ho dusil. To nemôže byť pravda...
Nechcel, aby Sasuke prežil také detstvo bez rodiny ako on a preto sa rozhodol, že ho prichýlia k sebe. Bol u nich ako doma. Uzumaki a Uchiha spolu trávili čas a považovali sa za jednu veľkú rodinu dohromady. Sasuke a Itachi boli pre neho ako vlastný synovia.
,,Musíš ísť tam.“ Bez jediného slova sa Naruto natiahol pre Sasukeho a vzal ho z náruče Kakashiho. Sasuke bol o niečo ľahší ako Minato a viac kostnatý. Podal ho Sakure, ktorá si ho vzala a prikývla s prúdmi sĺz, ktoré jej stekali. Odvrátila sa od mužov postávajúcich pri dverách a kontrolovala, či je Sasuke zdravý. Neodvážila sa na neho prehovoriť. Netušila, čo by mu mala povedať. A aj keby sa snažila, nepočul by ju. Nevnímal ju.
Naruto na nič nečakal a okamžite vybehol za Kakashim. Ani sa neobťažoval zobrať si plášť či niečo iné.
Po celý čas, kým utekali boli ticho. Naruto sa potreboval dostať z toho šoku a spamätať sa. Nemohol uveriť, že sa niečo takéto stalo. Oba najsilnejšie klany zanikli...
V hlave mu hučalo a dážď ho okamžite premočil. Cítil ostré kvapky, ktoré do neho narážali a hromobitie sa len zhoršovalo.
Popreskakovali cez strechy, až zoskočili na zem a ocitli sa pred vstupnou bránou. Bol na nej vygravírovaný znak Uchiha klanu a hneď vedľa neho znak Hyuuga. Toto bola ich štvrť, ktorú spojili dohromady Sasuke s Hinatou. Vždy tam bolo plno kriku a smiechu, harmónie a zábavy. Ale teraz,... teraz zízala prázdnotou. To ticho bolo hrôzostrašné, že keď sa ozval hrmot až nadskočil.
S Kakashim vkročili do tejto štvrte so sklonenými hlavami. Ticho až rezalo uši. Zbadal, že všade sú kaluže krvi, na niektorých miestach to vyzeralo, akoby niekto ťahal zúbožené zakrvavené tela naspäť do domov.
Kráčal hlavnou ulicou a cítil ako sa mu smrť zarezáva až pod kožu a šľape mu na krk. Sťažka prehltol keď sa ocitol pred veľkým domom. Domom jeho priateľov. Vyzeral tak kľudne, akoby ho tam vnútri nečakalo niečo hrozné. Akoby sa tam neodohralo to najhoršie, čo si nedovolil ani v najodvážnejších snoch predstavovať. Odsunul dvere a vyzul sa. Kakashi na neho pozrel, akoby mu preskočilo, ale on tomu nevenoval pozornosť. Bol zvyknutý vyzúvať sa. Vždy keď šli s jeho najlepším priateľom k nim, vošiel obutý aj keď ho upozorňoval, že sa má vyzuť a Hinata ho vystrkala jemnými štuchancami von, kde skopal topánky z nôh, zatiaľ čo Sasuke šiel k nej a pobozkal ju na pery. Tmavovlasej kunoichi sa vždy na tvári zjavil rumenec a hanblivo sa pousmiala. Po roku si na to zvykol a vždy sa vyzul skôr, ako ho mohla Hinata vykopnúť. A neporuší to ani teraz. Kráčal cez hlavnú chodbu do miestnosti, kde sa to hemžilo ľuďmi, ktorý už dávno zaisťovali dôkazy. Vstúpil tam a ocitol sa mu pohľad na steny oprskané kvapkami krvi a potok karmínovo červenej tekutiny, ktorý sa pomaly blížil k jeho nohám. Bola to zmiešaná krv Sasukeho a Hinaty, ktorý ležali neďaleko neho vedľa seba a prsty mali prepletené. Vedel si predstaviť ako sa Hinata zľakla a chytila Sasukeho ruku, v duchu videl, ako ju jej manžel skryl za seba, aby ju ochránil. Ale prečo to neurobil? Čo bolo také hrozné, že sa nedokázal ani jeden z nich brániť? Čo to bolo, že to nezastavili?
Obaja mali zatvorené oči, akoby len spali. Svaly na tvárach mali uvoľnené a ich modré pery boli pootvorené, akoby sa snažili ešte naposledy niečo povedať.
Naruto to nezvládol a zviezol sa k ich telám. Bolo mu jedno, že kľačí v kaluži rudej tekutiny. Bolo mu jedno, že tu veľký Hokage nahlas vzlyká a utiera si slzy do rukávu. Zavíjal ako ranený pes a nočná búrka mu odpovedala. Všetci odišli a nechali ho tam s Kakashim samých s ich úbohými telami.
,,K-kde... kde je Itachih-o... telo?“ spýtal sa v úplnom zúfalstve a predstavil si len dvanásťročného chlapca, ako leží niekde vo vedľajšej miestnosti. Bol len o rok starší od jeho dcéry. V každom dome, okolo ktorého dnes prešiel boli všetci mŕtvi. Nechcel si ani predstaviť koľko z nich bolo detí.
,,Itachi sa nenašiel... Sasukeho sme našli omdletého pred bránou. Keď sa prebral, jediné čo povedal bolo, že to... že to Itachi ich všetkých vyvraždil. Od vtedy neprehovoril ani jedno slovo...“ Kakashi si rukou stiahol masku z tváre a zotrel si slzu, ktorá mu vytiekla z jedného oka. Naruto stŕpol.
Nie... Itachi... vždy bol nadaný, vždy bol extra trieda. Všetci do neho vkladali nádej. Mal iné oči, ovládal všetko z oboch klanov... ako ich mohol on zabiť? A prečo? Už chápal, prečo sa ani Sasuke ani Hinata nedokázali brániť. Nemohli by zabiť svojho syna.
,,Naruto... prečo by to robil?“ Kakashi akoby mu čítal myšlienky. Naruto poznal odpoveď a desil sa toho.
,,So Sasukem som mal posledné dva týždne vážnu debatu... vravel, že spojenie očných techník týchto dvoch klanov sa ešte nikdy neuskutočnilo. A práveže podľa jeho zdrojov sa obával, že užívateľ tejto očnej techniky to nezvládne. Je to príliš veľký nápor na mozog a stále sa bude Sharingan s Byakuganom medzi sebou biť... prišiel na to nedávno, keď študoval a skúmal túto anomáliu. Neprikladali sme tomu až taký veľký význam, boli to len dohady. A keby sa to aj napriek tomu stalo a my sme to podcenili, tak by sme na to prišli včas. Na tú zmenu jeho osobnosti...“ Naruto hovoril slabým hlasom a pri tom si držal ruky u srdca. Zvieral premočené tričko a bolo počuť tiché dopadanie vody z jeho vlasov na parkety.
,,Tým chceš povedať, že... že Itachi sa zbláznil a vyvraždil oba klany a vlastných rodičov?“
,,Vyzerá to tak, že mu preskočilo. Mozog je neuveriteľne krehký a oba klany mali neskutočnú moc. Nečakali sme, že by sa to mohlo stať v priebehu pár sekúnd či minút. Mysleli sme si, že keby Itachi začal úplne inak premýšľať, spoznali by sme to v čas. Mysleli sme si, že sa to bude postupne prejavovať.“ Naruto sklopil pohľad a zatvoril oči, aby vyhnal slzy von.
,,Ale prečo by nechal Sasukeho jediného nažive?“ Jeho spoločník sa zamračil a opäť si natiahol masku naspäť na tvár.
,,Možno je to ako rozdvojená osobnosť. Hyuuga, Uchiha... vyber si. Možno si nepamätal, že to urobil, možno má okno. Keď si uvedomil čo sa stalo, vydesil sa. Utiekol a Sasuke bol jediný, na koho nestihol vytiahnuť katanu... a...“ Naruto nedokončil a pozrel sa na Kakashiho, ktorý hneď pochopil.
,,Možno to bol nakoniec úmysel... mať také oči je dar a zároveň prekliatie.“ dopovedal šedo vlasý a zamračil sa.
,,Myslíš, že Sasuke to tiež nezvládne? Neviem, či je bezpečné, aby zostal vo vašej rodine.“ Naruto si utrel nos a zakrútil hlavou nad Kakashiho slovami.
,,Nie... ja som zvládol Kuramu. On zvládne údel oboch klanov. Ja osobne na to dozriem. Nenechám ho bez ochrany a rodiny. Nenechám ho trpieť tak, ako by trpel pohľadmi všetkých ľudí z dediny, ktorý zajtra zistia, že on jediný prežil. Budú ho podozrievať a ľutovať. Budú sa k nemu správať, akoby to on bol ten, ktorý to spôsobil. Budú sa ho báť kvôli jeho očiam.“ mal pravdu a dobre to vedel. Poznal ľudí v Konohe. Vedel, že sa tak budú správať k Sasukemu. Nedopustí, aby ešte niekedy v živote trpel.
Kakashi mu stisol plece a Naruta to povzbudilo. Vystrel sa a naposledy sa zadíval na telá svojich najlepších priateľov. Keď sa vrátili ostatní, nakázal im, aby ich v žiadnom prípade neoddeľovali. Zomreli spolu, budú pochovaný spolu a nedovolí, aby ich ruky rozpojili.
So sklopenou hlavou zamieril rovno do budovy Kage, kde všetko spísal a okamžite pripravil potrebné papiere na pohreb všetkých členov oboch rodín. Trvalo mu to, ale on len tupo pracoval. Nedovoľoval si nad ničím premýšľať. Každé meno, ktoré napísal, každý dátum narodenia a dátum úmrtia, každý krát keď jeho pero tvarovalo atrament na pergamene tie mučivé písmená a čísla sa mu zovrelo srdce. Prezrel si mapu Konohy a vyhliadol si veľké voľné miesto. Rozhodol sa, že na pamiatku oboch klanov, ktoré už nemajú šancu byť obnovené, - pretože posledný dvaja ľudia, ktorý žijú majú obe očné techniky – budú mať vlastný spoločný cintorín. Vedel, že by si to tak obaja vodcovia želali.
Pracoval do neskorých nočných hodín. Keď položil pero a pozrel sa na hodiny, ukazovali jedenásť preč.
Vydal sa pomalým knísavým krokom domov, ale nevošiel do dverí. Namiesto toho vyskočil na strechu a sadol si na zem. Oprel sa o komín a zadíval sa na svoje roztrasené ruky. Nevšímal si dotieravý dážď, ktorý ho znovu premočil. Nechcel sa tam ešte vrátiť. Nevedel, ako sa pozrie na malého Sasukeho a čo mu povie. Nevedel, ako sa k nemu má správať. Bál sa všetkých možných alternatív, ktoré sa mohli naskytnúť.
Nemohol uveriť tomu, že už ich oboch nikdy neuvidí. Nebude počuť, ako sa dohadujú, ako sa smejú. Nebudú spolu sedávať v záhrade a vtipkovať. Nebudú sa zabávať a doberať sa navzájom. Nebudú so smiechom spomínať na ich svadobný deň, ktorý bol pre nich niečo posvätné vzhľadom k udalostiam. Nebude už sedávať so Sasukem v ich obľúbenom bare na saké a rozprávať sa o svojich manželkách, nebudú si vymieňať humorné situácie a ohovárať ich s láskou v hlase.
,,Naruto...“ zodvihol zahmlený pohľad a zadíval sa na svoju ženu, ktorá tiež premočená a trasúca sa stála pred ním a jej slzy splynuli s dažďom. Padla na kolená pred neho, zaborila svoju tvár do jeho hrude a spolu obaja plakali.
,,Kto... kto to urobil?“ spýtala sa, chvejúc sa celým telom a zvierala Narutove ruky.
,,Itachi.“ Vydýchol jediné slovo, pretože na viac sa nezmohol a vystrekli mu z očí ďalšie slzy. Sakure sa zatriasla pera v nemom úžase a prepukla v tak hlasný plač, že takmer prehlušila hromy.
Takto tam sedeli ešte nejakú chvíľu, než sa Naruto rozhodol, že je na čase vybrať sa k svojim deťom a novému prírastku. Nemohol ich tam nechať bez dozoru.
Zobral Sakuru na ruky, pretože sa nevládala ani pohnúť ochromená smútkom a bolesťou. Zoskočil zo strechy a hladko pristál s jemným pokrčením kolien. Jednou rukou otvoril dvere a jemným kopnutím ich zatvoril. Vniesol ju do domu a kráčal rovno do izby. Posadil ju na posteľ a zdvihol jej ruky.
Stiahol z nej mokré oblečenie a hodil ho do kúpeľne na zem. Osušil ju a navliekol na ňu svoje tričko v ktorom spávala. Uložil ju do postele, kde sa ešte otriasala vzlykmi a vrátil sa do obývačky.
Kushina sedela na pohovke schúlená v klbku a objímala si kolená. Keď videla svojho otca, odvrátila uplakaný pohľad a vybrala sa do izby. Nechala sa pohladiť jeho rukou po líci a bez slova vkĺzla do detskej, kde potichu zatvorila dvere.
Minato sedel pred Sasukem na zemi a podával mu umelohmotný kunai. Snažil sa ho hocijako rozptýliť, ale mladý Hyuuga Uchiha ho ignoroval.
Naruto stál medzi dverami a pozoroval jeho bledé oči, tak podobné jeho bývalej láske. Bol verná kópia jeho najlepšieho priateľa. Čierne vlasy a ten istý strih. Jemne sa mu nadvihli kútiky. Aspoň niečo z nich oboch im zostalo.
,,Chlapci... do postele.“ Zamrmlal sotva počuteľným hlasom, keď počul hodiny odbíjať polnoc. Minato vyskočil na nohy a zaprial otcovi dobrú noc. Pozrel sa na svojho najlepšieho kamaráta a potom znovu na otca.
Naruto pokrútil hlavou a tak zarazil otázku svojho syna ešte pred tým, než sa vôbec stihol na niečo spýtať.
Keď zostali v miestnosti sami, Hokage ešte chvíľu pozoroval Sasukeho a premýšľal nad tým, čo sa mu odohrávalo v hlave. Keď ho zdvihol na ruky, odniesol do izby a položil ho do postele, ktorá bola určená Sasukemu, pretože u nich často prespával, zatvoril dvere a išiel si sám ľahnúť.
Šesťročný chlapec ešte dlho hľadel do stropu a počúval tiché odfukovanie jeho kamaráta. V hlave sa mu všetko znovu a znovu opakovalo a premietalo ako pokazený film.
Pred tým, než zatvoril oči a zaspal si prisahal, že pomstí oba klany. Zabije svojho brata za to, že bez mihnutia oka chladnokrvne zavraždil všetkých vrátane jeho rodiny a pripravil ho o všetko čo miloval. A potom... potom obnoví Hyuuga Uchiha ako jeden klan.