Začiatok Konca Nášho príbehu... 9.diel

Minarin pohľad

Dúfam, že Hikari nezabudla, že sa nemá pozerať Itachimu do očí, pomyslela som si.
Kisame zaútočil priamo na Kioga. Nevedela som nájsť Ryuuqa, ale to bolo len dobre, keďže mal zvitok. Stála som tam s Hikari v bojovej pozícii a čakala, čo Itachi spraví.
„Myslím, že má starček Kiogo problém. Čo myslíš Hikari-chan?“ usmiala som sa na ňu s pobavením.
„Aj ja si myslím, že starček už zrejme nestíha.“ usmiala sa a ostražito sledovala Itachiho, aj keď si išla sadnúť.
„To je fakt...“ odmlčala sa v strachu, keďže Itachi už nestál tam kde predtým. Bol fuč a to sme sa naňho pozerali obe.
„M...Minari, kde je Uchiha Itachi?!“ vyskočila na nohy a chytila ma za rameno.
Nechytila ma príliš silno, aby to vzbudilo dojem, že sa bojí, ale ani príliš slabo, aby vo mne vzbudila, že ten strach nemá.
Je na pochybách... to nie je dobré, pomyslela som si. Zavrčala som.
„Neznášam keď sa to pokašle. Choď pomôcť Kiogovi, ja si vezmem na starosť nášho Uchihu.“ Zoskočila som a zastala asi 20 metrov pod nimi na ďalšom konári. Načúvala som zvuku lesa. Počúvala som šum stromov, šuchot zvierat a vtákov okolo nás, ktorý nás buď vystrašene pozorovali alebo rýchlo sa brali od nás ďalej a aj boj, ktorí sa dial nado mnou. Ale potom sa to odohralo. Rýchlo som sa uhla letiacemu kunaiu a potom ešte dvom, ktorých som si skoro nevšimla, ale musela som kvôli nim urobiť salto vzad a chytiť sa komára vyrastajúceho z toho, na ktorom som pred chvíľou stála. Chvíľu som tam visela, ale nakoniec, keď sa nič nedialo, som späť vyliezla. Predo mnou stál v celej svojej veľkoleposti Itachi Uchiha. Ale keď som sa pozrela lepšie zas sa vyparil.
„Myslíš, že tento chabý pokus ma mohol zasiahnuť?“ zakričala som, ale všade bolo ticho. Potom som zacítila teplý dych na mojej šiji.
„Nie. Nemyslím.“ Pošepkal mi.
Otočila som sa v tvárou tvár červeným očiam. Nevedela som sa nadýchnuť.
„Itachi...“ zachraptila som. Chodil okolo mňa a ja som sa nevedela pohnúť. Zrazu som upadla do tranzu. Hrala som sa v lese pri našom klane ako dieťa. Pozerala som si prst a v kríkoch sa niečo pohlo a z nich vyliezol chlapec. Rozprávame sa a prešlo pár rokov. Som o čosi staršia ako pred tím a niekto mi zakryl oči, niečo som povedala a usmievala som sa. Otáčam sa a toho koho som videla mi teraz skoro vyrazilo dych. Bol to I... Zrazu sa prebúdzam z tranzu kvôli neuveriteľnej bolesti v stehne. Som opretá o strom a Itachi mi jednou rukou drží ruky nad hlavou a tou druhou rukou mi vtláča kunai do stehna. Nedokázala som zadržať výkrik, čo sa mi dral z hrdla. Nebola to bolesť zo stehna ktorá ma donútila vykríknuť, ale bolesť, čo sa mi zrazu vykľula v srdci, keď som si spomenula na jednu dôležitú vec.
„Sľúbil si, že mi nikdy neublížiš!“ zakričala som.
Kisame a Hikari prestali bojovať a začali si všímať nás a Kiogo visel cez jeden konár a bol ranený. Táto situácia vyzerala biedne. Itachimu sa zas vrátili oči do normálu.
„Prisahal si to môjmu otcovi ...“ zašepkala som. Zatackal sa dozadu a tým mi vytiahol kunai a ja som spadla na kolená. Rana mi škaredo krvácala.
„M-Minari...“ zašepkal vystrašene.
„ Sľúbil si mi to pri našom strome...“ začala som plakať.
„Ja...Ja...ja som nevedel. Čo tu sakra vôbec robíš?!“ hovoril nahnevane, ale v ňom skôr bol strach, bolesť a znepokojenie. Hikari ku mne dobehla a pomohla mi zastaviť krvácanie a Kisame sa nechápavo pozeral na Itachiho.
„Kto je tá ženská Itachi?“ opýtal sa Kisame.
„Do toho sa nepleť!“ povedal Itachi.
„Tak...Tak čo tu do pekla robíš?“ pozrel sa na mňa výstražne.
„Som tu preto, lebo nám zničili klan. Ja a Hikari s jej bratom sme utiekli do Konohy. Môj otec je mŕtvy, starší niekoľkých zachránil a odviedol vtedy preč a Hokage nás hodila do tohto týmu a museli sme odniesť tento zvitok.“ vysvetlila som. Pomaly sa nervozita z neho strácala.
„ Ten zvitok si aj tak vezmem.“ pozrel sa na mňa už bez výrazu.
„To ti ale nedovolím.“
„Ja si nepýtam tvoje povolenie.“ zašepkal.
„Kohaku!“ zakričala som. „Ak chcete ten zvitok tak, si ma chyťte!“ naskočila som na vlka a rozbehla sa. Hikari a Kiogo tam už neboli, takže jediné čo im zostalo bolo naháňať mňa. Kohaku bežal ako sa len dalo, ale ja som cítila, že nás dobiehajú.
„Kohaku dokázal by si ísť rýchlejšie?“ opýtala som sa. Ale on len zakňučal.
Hlavné je že, Hikari a ostaný sú v poriadku a dostanú sa v poriadku do dediny... aspoň dúfam, pomyslela som si.
Zrazu Kohaku skočil a zastavil sa na veľkom balvane pred gigantickou priepasťou.
„Kohaku uteč!“ zosadla som a prikázala mu.
„Ale ja nechcem pani moja! Chcem bojovať po vašom boku.“
„Choď! Nechcem prísť o najlepšieho priateľa. Uteč a to hneď! Aj tak máš po prvé mláďatá a ženu a po druhé to musíš povedať marokovi!“ upozornila som ho.
„Ale marok sa to môže dozvedieť aj inak!“ naliehal.
„Kohaku... prosím.“ pohladila som ho.
„Choď...“ pošepkala som mu.
Kohaku sa rozbehol a ja som zostala sama. Tvárou v tvár nepriateľom.
Už sú tu, pomyslela som si. Itachi a Kisame zastali 5 metrov predo mnou.
„Daj nám ten zvitok.“ povedal Kisame.
„Nie.“
„Chceš s nami bojovať?“ opýtal sa ma, ale ja som len mlčala. Pozerala som sa na Itachiho. Zas mal v očiach sharingan.
„Itachi...“ zašepkala som.
„Daj nám ten zvitok!“ zdvihol na mňa hlas.
„ Itachi...“ povedala som zo slzami v očiach. „Zbohom... Dúfam, že keď sa nabudúce uvidíme, nebudeš ma chcieť zabiť...“ otočila som sa a chcela skočiť, ale zrazu ma niekto chytil za ruku a zvalil na zem. Bol to Kisame, ale Itachi ho rukou odstrčil a zatlačil mi nohu do brucha a tým ma akoby prikoval k zemi.
„Kisame bež chytiť jej tým, lebo nás tuto slečna zmiatla.“ pozrel sa na mňa chladne. Kisame sa len pousmial.
„Čo s nimi, potom, môžem spraviť keď budem mať ten zvitok?“ oblízal si pery.
„Tým ma neotravuj.“ povedal potichu. Kisame sa otočil a nečujne zmizol v lese.
„Prečo si sa k nim pridal?“ zachraptila som pod váhou jeho nohy.
„Lebo som musel.“ zložil nohu z môjho brucha a sadol si vedľa mňa.
„Ty ma nezabiješ?“ opýtala som sa.
„Teba nedokážem zabiť Minari!“ pozrel sa na mňa nahnevane.
„Veľmi vtipné Itachi. Veď si ma bodol kunaiom, zabudol si?“ povedala som mrzuto.
„Nevedel som, že si to ty! Až keď som sa na teba bližšie pozrel som zistil, že si to ty! Neboli sme spolu už niekoľko rokov. Zmenila si sa ...“ zastavil sa.
„V čo som sa zmenila?“ hovorila som nahnevane.
„V prekrásnu ženu.“ pošepkal a odvrátil zrak.
„Čo?“ opýtala som sa.
„Nič.“ Povedal neprítomne.
„A prečo si vyvraždil svoj klan?“ opýtala so sa smutne.
„To sa ma nepýtaj. To nie je tvoja vec.“ usmial sa na mňa. Po tých rokoch uvidieť ho usmiať sa, bolo nevídané. Musela som sa mu hodiť okolo krku. Zacítila som jeho mužnú vôňu, ktorá vo mne rozbiehala veľkú páľavu. Nekonečnú horúčavu a chvenie.
„Veľmi si mi chýbal...“ zašepkala som mu do ucha.
Silno ma objal a pritiahol si ma najbližšie ako sa dalo.
„Aj ty mne.“ pozrel sa do diaľky neprítomne.
„Veľmi vtipné Itachi!“
„Teraz čo?“ pozrel sa mi do očí.
„To že som ti chýbala. Klameš mi!“ chytila som mu tvár do dlaní.
„Nikdy by som ta neklamal. Tebe nie... Minari.“ Zobral mi jednu ruku a pobozkal ju.
„Itachi... Ja sa bojím o Hikari! Čo ak jej Kisame niečo spraví?“ pozrela som sa naňho vystrašene.
„Teraz jej nemôžeš pomôcť. Musí to zvládnuť sama a Kisame musí byt v tom, že tu bojujeme.“ povedal rozvážne.
„Pobozkaj ma...“ pošepkala som a on sa na mňa smutne pozrel.
„Nemôžeme. Už aj tak riskujeme keď sme tak blízko pri sebe... Mohol by nás niekto takto vidieť.“ povedal vážne, ale aj tak som z jeho hlasu vycítila nervozitu.
„Kedy si sa naposledy bozkával?“ opýtala som sa ho, pri čom som mu pomohla vstať a potom som si dala jeho ruky okolo pása.
„Naposledy s tebou...“ pozrel sa mi do očí.
„Ale to už ubehlo pár rokov Itachi. To si sa zo žiadnou inou nebozkával?“ usmiala som sa naňho.
„Tak vieš, k***y sa nebozkávajú. Takže moje pery sú len tvoje, myslím.“ potmehúdsky sa usmial.
„Takže si sa nebozkával, ale už nie si panic?“ pozrela som sa naňho zvedavo.
„Áno...“ odvrátil zrak.
„Hmm... takže si na mňa nepočkal?“ odišla som od neho o pár krokov, ale on si ma zas pritiahol.
„No... skôr by som povedal, že som sa pred tebou nechcel zosmiešniť keby sme spolu náhodou spali.“ chytil ma za zadok až som s toho nadskočila.
„Ale, ale niekto tu má vášnivé myšlienky.“ zahryzla som si do dolnej pery.
„Neboj. Nijaká sa nesťažovala.“ pousmial sa.
„Ale keď ich stretneš, povedz im nech sa ku mne nepribližujú ak nechcú škaredo zomrieť.“ opätovala so mu úsmev.
„Už ich nemám v úmysle navštíviť, keď viem kde sa moja biela vlčica schováva,“ odmlčal sa, „Prídem za tebou.“
„Hmm... to by ale nebol dobrý nápad. Bývam s Hikari a krpcom, no a postele máme v jednej izbe.“ pohladkala som ho po tvári.
„Pošlem havrana, ktorý ti donesie list kde sa stretneme.“
„Ale ja nechcem byt tvoja hračka na dobrú noc.“ nadula som sa.
„To som nepovedal. Ja s tebou nechcem len šantiť v posteli.“ zobral mi pramienok vlasou a vdýchol ich vôňu.
„A čo chceš ešte so mnou robiť?“ opýtala som sa.