Raitatsu 4. Kancelária

„Deidara-sempai!“ zapišťal chodbou detský hlások.
„Sakra,“ uľavil si Dei a rozbehol sa smerom preč od hlásku.
Takara ktorá práve vyšla z dverí, udivene nadvihla obočie a spýtavo sa pozrela na Sasoriho. To už sa na nich valilo čosi oranžové a nenormálne rýchle. Toto čosi sa okolo blondíny a bábkara prevalilo, s hlasným pokrikom „sempááááíííííí“ a zmizlo to v spleti, chodieb kde zdrhol Deidara.
„To by som radšej nevysvetľoval, kým to nebude nevyhnutné,“ uráčil sa Sasori osvetliť alebo skôr ešte viac zahmliť situáciu, „poďme!“

A tak tí dvaja prechádzali dlhou chodbou aj cez niekoľko schodísk. Neustále stúpali a míňali pri tom tmavé odbočky. Jediným chabým zdrojom svetla boli holé žiarovky na stenách. Keď sa po dlhom blúdení konečne dostali na koniec chodby, Sasori stisol kľučku na biteľných dverách. Tie sa však ani nehli. Potlačil silnejšie, no ani to nemalo viditeľný účinok. Po krátkom zápolení nasadil ťažší kaliber. Odstúpil od tvrdohlavého kusu dreva a vyvolal Hiruko. Takara stála kúsok od neho, čakala čo sa bude diať. Sasori nastúpil a rozbehol sa proti dverám. Hlava Hiruka sa približovala k dverám, až do nich nabúrala a vydala nechutný trieštivý zvuk.

Červenovlasý vyskočil z bábky a spustil nárek: „Nie, prasklo mi drevo kde mám lak keď ho potrebujem!“
Takara sa pomaly začínala dusiť lebo ak by natiahla akýkoľvek vzduch pravdepodobne by sa už neprestala smiať. Chudák Sasori, ktorý už doľutoval drevo, na dvere uprel vražedný pohľad. Zapraskal kĺbmi na prstoch a uškrnul sa. Natiahol ruku pred seba, z dlane mu vyletel prúd ohňa.
Blondínke zabehol smiech ako ju to prekvapilo, no než sa stihla spamätať zo šoku, Sasori už víťazoslávne prechádzal cez dieru, ktorá sa už nemohla nazývať dverami. Ona sa pomaly vydala za ním. Teda Takara, nie diera.

„Do pekla! Už zase! Čo si myslíš že robíš? Tie dvere si už tento týždeň spálil dva krát! Kto to má ku**a platiť!“ hučal Akatsuki účtovník, ktorí sa vždy zjaví na mieste kde treba niečo platiť aby všetkých okolo uistil, že on to platiť nebude, po bábkarovi, ktorí si, ako vždy, udržiaval kamenný pohľad. Ten na jeho detskej tvári pôsobil takmer mŕtvo, ale hlavne desivo.
„Nemám rád keď sa na mňa čaká! Poďme!“ posledné slovo bolo pre blondcku ktorá stál kúsok za ním vyrovnaná jak pravítko a s výrazom tipu, „ja tu nie som!“
„Prečo tie dvere proste neopravíš?“ nedal sa Kakuzu.
„Mám snáď na čele napísané hlavní Akatsuki opravár?“ s pokojom mu odpovedal, „Tie dvere proste opravovať nebudem!“ zaťal sa.
„A čo ti urobili? Odmietli tvoje pozvanie na rande?“ vyšiloval maskovaný. Ale Sasori sa zatváril vydesene.
„Nikomu to nehovorte Kakuzu-san, prosím!“ úpenlivo žobral s tým najsmutnejším pohľadom.
„Jašné že ťo nikomu neprežradím, bude ťo naše ťajomštvo!“ zašušlal naňho Kakuzu, „ale len vtedy ku**a keď opravíš tie po***ané dvere!“ zreval naňho a naštvane odpochodoval.
„Nič s toho si nepočula ani nevidela!“ zachraňoval bábkar čo sa dalo pred dievčaťom.
„Samozrejme že nie, Sasori-sama,“ povedala s miernim úškrnom. Ten však rýchlo zmrzol na jej tvári keď si pripomenula cieľ cesty.

Až teraz si uvedomila rozľahlosť miestnosti do ktorej vošli. Kamenné steny sa dvíhali cez päť, možno aj šesť metrov, k stropu s mohutnými trámami. Cez okná sem prenikalo ostré svetlo, ktoré bolo po chabých žiarovkách až príliš jasné. Po pravej strane od (bývalých) dverí ktorými vošli bola dvojkrídlová, železná brána.

Sasori sa poobzeral. V sídle bolo ticho. Počkať! Niekde kde žije niekto ako Tobi, Deidara alebo taký Hidan nemôže byť až takto ticho! No červenovlasý nemohol vedieť, že zo štrbiny v strope visí na čiernych nitiach oko so svetlo fialovou dúhovkou a v Itachiho izbe nad halou sedí zvyšok vrahov, paradoxne bez Itachiho.

„Prestaň strkať do Samehady!“ ceril na Hidana zuby Kisame.
„Ku**a! A ako mám do pr*ele vedieť, že sa opieram o tvoj po*raný meč keď nemám pravé oko! Ku**a!“ vrčal Hidan, ktorý túto misiu podstupoval nedobrovoľne a bol hrubo donútený Kakuzom.
„Možno podľa toho, že ti požiera ruku!“ vrčal žralok a snažil sa vypáčiť jashinistovu ruku z obrích čeľustí.
„Tak to bol ten prijemný pocit v ramene,“ začal slintať Hidan.
„Moja milušká pusť to, bude ti zle,“ nariekal majiteľ pažravého meča.
„Presne tak! Daj to mne,“ podliezala biela polka keď zrazu schytala facku.
„Ty už si dnes žral, daj to mne!“ žobral čierny.
„Nie je to jedno? Máme jedny ústa a jeden žalúdok,“ pokúšal sa biely o rozumnú dohodu.
„Tu ide o princíp ty trápny pacifista!“ vyhlásil čierny a vrazil do brucha bielej polky päsť, „dobre mal si pravdu, máme spoločné orgány,“ zaskučal čierny so slzou v oku.
„Drž hubu Aloe Vera! Ak máš len trochu šťastia máš tú malú na večeru,“ utišoval ich Kakuzu.
„Mmm, mladé mäsko.“
„Trochu chudá nie?“
„Ale vyzerá chutne a mäkko,“ zalizoval sa Zetsu na oboch stranách.

Kým sa Zetsu sám so sebou rozprával o recepte pre dievča (dohodli sa že ju zjedia na prírodno), Kakuzu sa rozprával s Hidanom.
„Vidíš ju?“
„Práve zašla do chodby k Šéfovmu kanclu,“ referoval Hidan.
„Takže sa stretnú v kancelárii a nie v mučiarni. Škoda mohla to byť väčšia zábava. Daj mi ucho!“ rozkázal po krátkom zamyslení.
„Minule si mi ho strašne odrel tými tvojimi niťami,“ zaťal sa Hidan.
„Kebyže je tu Orochimaru išlo by v hadej papuli!“ presviedčal ho.
„No dobre sakra,“ povedal a vypáral si stehy na uchu.

Sasori viedol Takaru do chodby na konci haly. Nebola dlhá, najviac desať metrov. Po stenách viseli tabule desiatky výstražných, červených, preškrtnutých kruhov každý s iným zákazom.
„Každý člen Akatsuki má niečo čím brnká šéfovi na nervy a tak tu má každý člen ceduľu s tým čo nemá nosiť a robiť u šéfa,“ vysvetľoval jej.
Prechádzala zrakom po varovaniach. Niektorým, ako preškrtnutému kruhu s vpísaním trojuholníkom vnútri, nerozumela vôbec, ale veľmi dobre vedela pre koho je výstraha pred výbuchmi.
Najväčšia výstraha bola priamo na dverách. Hrubá železná platňa prinitovaná na dverách niesla len jedno slovo: Klopte!
Pod tím bolo do kovu malým vyškriabané: Ignorujte veľké nepodstatné náp----- . Nápis sa končil dlhým škrabancom a tmavohnedým zaschnutím fľakom. Kebyže sa na tento incident spýtate niektorého člena, odpovedal by vám, že nehody sa stávajú. Každopádne to bol pre všetkých veľmi pouční deň, napríklad, vtedy len 14 ročný, Deidara sa naučil päť nových spôsobov mučenia o vyhrážkach a nadávka ani nehovorím (Akatsuki berú výchovu dorastu veľmi vážne).
Takara už chcela zaklopať, keď jej Sasori chytil zápästie a stisol zvonček.
„Ale...“ začala a ukázala na nápis.
„Keď tam tú ceduľu dával netušil aký hrozný zvuk budú vydávať dvere s kovovým plátom, keď sa na ne klope a kvôli tím nitom ju nemôžeme dať dole,“ mykol plecom akoby to bola samozrejmosť.

Takarin žalúdok vydal zvuk trýznenej žaby.
„Netráp sa aspoň sa nepovraciaš“ nadhodil spoločensky jej doprovod.
„Z čoho?“ hodila po ňom neveriaci pohľad. V tom sa dvere otvorili, za sebou začula tiché za šeptanie ktoré aj keď veľmi nepravdepodobne znamenal „z hrnčeka“, drevená ruka jej stisla plece a silne ju strčila do dverí ktoré sa za ňou zabuchli.

Miestnosť bola zariadená presne ako by si ju zariadil niekto kto chce urobiť bohovský dojem, aj keby jeho pracovňa stála v pivnici plnej švábov. Tam by ten dojem možno nebol až taký zrejmí, ale tu bol!

Priamo pred dverami stál masívny, pracovný stôl z tmavého dreva. Za ním sa týčilo vysoké okno cez ktoré prechádzali kopijam podobné lúče svetla a lámali sa na temnom no lesklom povrchu piercingov v Peinovích ušiach.
Takara stála vystretá ako pravítko a ani sa nehla. Čakala no nič sa nedialo, akoby veľký Šéf na niečo čakal.
Odrazu sa otvorili dvere a vyšiel z nich Šéf! Chúďa dievča otáčalo hlavou z jedného na druhého, s výrazom pri ktorom hrozilo že jej odpadne sánka.
„Vypadni Zvieracia Sféra! Čo tu vlastne robíš ty vypatlané telo bez mozgu?“ zahučala Deva Sféra pekne napálene. Zvieracia Sféra len prevrátila rinneganom a dala sa na odchod. Keď ho prestala zalievať žiara z okna Takara zistila, že jeho účes tak nepriemne pripomína Deidarov, až mala chuť mu niečo spraviť.
„Prepáč, nečakal som že prídeš tak skoro,“ prerušil jej myšlienky o skalpovaní Šéf tento krát originál, aj keď asi nie jediný, „posaď sa!“

Blondínka bola mierne vyvedená z miery. Toto vôbec nevyzeralo na výsluch s mučením a bolestivú smrť, ale ona už dávno vedela že veci nie sú vždy také priaznivé, ako sa môžu zdať. Život z nej spravil tvrdohlavú pesimistku. Napriek rozpakom si zachovala kamennú masku a prešla ku stoličke pred stolom. Posadila sa.

A vtedy si to všimla! Na stole ležal hrnček s nápisom: Pre najlepšieho Šéfa! A budúceho vládcu sveta s láskou Akatsuki. Dalo by sa to prežiť keby hrnček nebol cukríkovo ružový so zlatým zdobením a srdiečkami. Ak by na seba nevkus vzal podobu, bolo by to toto!

„Tak prečo myslíš že si tu?“ opýtal sa šéf na rovinu.
„Chcete moje informácie o Konohe a Orochimarovi,“ povedala bezfarebným hlasom, „a potom ma zabijete,“
dokončila ale pri poslednom slove sa jej hlas zatriasol.
„Predpokladám, že informácií sa dočkám dobrovoľne, keďže ani s Konohou ani s Orochimarom nemáš už nijaké spojenectvo,“ počkal kým mierne prikývla a pokračoval, „v takom prípade by bolo odo mňa hlúpe, zabiť niekoho takého schopného ako si ty.“

Takara zdvihla hlavu. Jediné čím si bola istá bolo, že dnes zomrie a aj táto jediná istota sa rozbila na kúsky. Musím však podotknúť, že jej to ani v najmenšom nevadilo.
„Mohla by si byť prínosom pre Akatsuki, možno dokonca aj noví člen keďže si nám priniesla desiaty prsteň,“ sledoval jej kamenný výraz, cez ktorí sa predierala vďaka a úľava, „samozrejme to nepôjde len tak, budeš sa musieť zúčastniť pár misií s terajšími členmi a podľa ich posudkov rozhodnem či ťa prijmem. Ale do tej doby. Vítam ťa v službách Akatsuki. Informácie ktoré máš mi spíšeš a do zajtra odovzdáš.“
„Hai,“ odpovedala okamžite naučená disciplíne od Orochimara, „a arigato!“ povedala a hlboko sa uklonila.
„Len tak mimochodom tými vyhodenými poistkami si myslela toto?“ prisunul pred ňu noviny ktorých hlavný titulok hlásal: Preťaženie elektrárne zničilo rozvody v polovici mesta!

V tom momente sa jej pery zmenili v úškľabok. To Peinovi bohato stačilo a tak povedal, „môžeš ísť.“
Otočila sa smerom k východu a teraz si všimla to, čo bolo keď ste sa pozerali do okna neviditeľné. Desiatky katán, každá jedna v zdobenej pošve, viseli na stene. Tieto boli ten typ meča, s ktorými bojovali hrdinovia z legiend a ktoré mali väčšinou mená ako Kovový Mor či Oceľová Smrť. Tie meče jej niečo pripomenuli.

„Pane?“ Pein sa otočil „kde sú moje tesáky?“
„Aha myslíš tie dve čepele,“ povedal a zamyslel sa, „Itachi sa ma dnes ráno opýtal či si ich môže požičať a šiel s nimi do tréningovej haly. Sasori ti ukáže kde to je,“ dopovedal a zas sa venoval rýchlorastúcej hore nezmyselne popísaného papiera.

Niektoré univerzity by vám tvrdili že tento papier má veľmi efektívny samorozmnožovací cyklus a pokiaľ sa poriadne nakopí môže stvoriť viacbunkový organizmus, ktorý sa všeobecne nazýva byrokracia. Zdržuje sa väčšinou na stoloch ľudí ktorý sa nechávajú oslovovať Šéf, Boss či Výkonný riaditeľ.
Ak to tu rýchlo nepríde Konan vyplniť, tak ma bude mať na svedomí formulár KP-37. Ako sa zdá aj vo svete zločinu sú isté úradné postupy, ktoré sa musia splniť, aj keď dokumenty sú po väčšinou sfalšované.

„Ešte raz arigato Šéf-sama,“ otočila sa a odišla.

„Takže si živá a celá. Zaujímavé keď bol v kancelárii prví krát Hidan, tak vznikli 3D puzzle pokročilej úrovne,“ spomínal Sasori. Zrazu sa celým sídlom ozvalo neľudské skučanie a rev ktoré sa dalo voľne preložiť ako: Nie moja večera! Popri tomto reve si nikto nevšimol ucho ťahané po koberci.

„Sasori-san?“ otočil sa na ňu a čakal čo chce, „kde je tréningová hala? Itachi-san má moje tesáky, rada by som si ich vzala naspäť,“ povedala pevným a už zase značne bezfarebným hlasom.
„Pôjdeš cez tamtie dvere a dostaneš sa do kuchyne. Hneď oproti je východ z budovy cez ktorý prejdeš von. Tam v skalnej stene, v umelo vybudovanej jaskyni, je tréningová hala. Kvôli bezpečnosti nie je v budove... Veď vieš jedna väčšia nehoda a padne nám to tu na hlavu.“
Poďakovala a odišla naznačením smerom.

„Divím sa že to dievča už nie je mŕtve,“ sucho konštatovala Konan pri triedení papiera.
„A povedz že mu nie je podobná,“ povedal Pein, sledujúc ju z odstupu.
„Nemá jeho ideály,“ odbila ho Konan.
„Ale má Yahikove odhodlanie, to nezaprieš,“ ukončil Pein.