Raitatsu 3. Život je divadlo

Deidara sedel v Sasoriho labáku. Ten tu trávil väčšinu času, keď sa práve nachádzali v sídle. V celkom veľkej miestnosti bolo niekoľko pracovných stolov. Na jednom stáli rôzne chemické nástroje a kadičky, s nebezpečnými tekutinami. Na inom zase ruky, nohy, hlavy, samozrejme drevené.

Úplne vzadu bola zriadená akási ošetrovňa. Vybavenie v nej nestojí za zmienku. Nabrúsené nože miesto skalpelov a namiesto utišujúcich prostriedkov len zriedené uspávacie jedy.

Na tvrdej posteli ležalo útle, bledé dievča. Pri nej stál Kakuzu ktorý rozrezával hrubé krivé stehy, tie pravdepodobne robila sama v lese, a nahrádzal ich svojimi vlastnými pevnými niťami.

Sasori zatiaľ fixoval Deidarove rebrá. Podľa modriny ktorú mal na mieste kopnutia skonštatoval, že mal šťastie keď mu vydržala hrudná kosť a odniesli si to len rebrá lebo tá malá kope ako kôň. Deidara to dosvedčil takým zúrivým kývaním hlavy až mu lietala ofina.

Kakuzu dokončil svoju prácu. Rany boli vydezinfikované (ako dezinfekciu použil silný alkohol, nič iné ani nemali) a zašité. So zahundraním sa rozlúčil.

Keď Sasori dokončil obväzovanie rebier, podišiel k posteli. Tam ležala nehybná Takara s tvárou takou pokojnou a nevinnou, že by tím kdekoho oklamala. Bledosť kože jej dávala takmer smrteľný nádych, nebyť pravidelného dvíhania hrudníku. Natiahol sa pre čistú handru a zotrel jej pramienok krvi z kútiku úst. Handričku v ruke vymenil za uspávadlo. Nadvihol jej hlavu a pootvoril ústa. Opatrne do nej nalial trochu tekutiny, a potom počkal kým ju prehltne. Takto do nej na niekoľko krát nalial celú kadičku.

To, že prehĺta ho upokojilo. Keď fungujú aspoň základné reflexy ako reagovanie zrenice na svetlo a hltanie viete že dotyčný nemá otras mozgu alebo niečo horšie. Ako sa na ňu pozeral, spomenul si na deň keď sa prvý krát stretli.

„Danna?“ Sasori otočil hlavu okolo osi a zaškúlil na Deidaru ktorý stál a držal za obviazané rebrá kúsok za ním, „ehm, viete ako hovorila o tom že ste sa stretli už pred tým a tak. Hmm.“
„Chceš o tom počuť, že?“ bolo to skôr konštatovanie ako otázka, ale Deidara aj tak prikývol.
„Fajn sadni si,“ povedal a ukázal na stoličku pri posteli, on si sadol na okraj postele, „ale budeš držať hubu! Všetky štyri! A ak o tom budeš niečo roznášať ostatným tak ti vytrhnem jazyky jeden po druhom! Chápeš?“ blonďáčik zaklapol všetky ústne otvory čo mal a trochu váhavejšie prikývol.
Sasori začal s rozprávaním, povedal mu o šéfovom vyšilovaní po skazenej misii. O tom ako ich had dotiahol cez katakomby až do temnej izby. Aj keď sa poslucháč celý čas tváril vážne tak pri časti keď zotrela šéfa mu myklo všetkými kútikmi.

Potom zapraskala elektrina a ona stála kúsok pred Sasorim. Upierala naňho zvedavý pohľad.
„Tak ja vás tu nechám a zatiaľ preberiem niečo zo šéfom,“ zašvitorilo háďatko, oprelo čepele pre ňu do kúta a už ho nebolo.
Sasory začínal byť z pohľadu dievčaťa nervózny. Jej kamenný výraz sa zrazu zmenil. Pery sa jej ohli v mernom úsmeve. A on, skôr ako si to uvedomil, sa na ňu pousmial tiež.
„Takže vy ste Akasuna no Sasori?“ spýtalo sa dievča zvedavo a nespúšťalo z neho oči.
„Ehm, áno som,“ stále bol trochu nervózny, ale začínal sa pomaly upokojovať.
„Videla som vás v Bingo knihe,“ rukou nedbalo mávla smerom ku knihe, položenej na starom gauči, „vraj ste jeden z najlepších bábkarov, ale nikdy by ma nenapadlo že ste sám živá bábka.“ Povedala a upierala naňho oči, ako dva jasné ametysty.
„No vieš toto telo je praktickejšie. Žiadne emócie, bolesť, a ak sa nejaká časť môjho tela poškodí vyrobím si novú,“ vymenovával výhody svojej bábky.
„To je úžasné,“ vyhŕkla ale v tvári jej bolo vidieť, že toto nie je tak úplne to čo sa snažila zistiť.
Sasori si to všimol. Obišiel ju sadol si na gauč a ponúkol jej miesto. „Nechceš sa spýtať ešte niečo?“ nadhodil.
„Naučíte ma robiť chakrové vlákna?“ zaskočila Sasoriho. Keď jej odpoveď neprichádzala spustila. „Viete pár krát som bojovala z bábkarmi , proste som vždy chcela vedieť ako urobiť chakrové vlákno, ale Orochimaru ma učí len samé hadie techniky,“ povedala na jeden nádych a troška nesúvisle.
„Tak fajn. Pozeraj vysvetlím ti to len raz!“ povedal a začal s vysvetľovaním ako má nahromadiť chakru v prstoch ako ju má vypúšťať a ďalšiu zdĺhavú teóriu. Keď dokončil výklad sledoval ju ako sa pokúša správne nahromadiť chakru. Nite sa jej trhali a rozplývali takmer pri každom pokuse. Aj keď sa jej raz za čas podarilo vyrobiť vlákno ktoré držalo tak pri pokusoch ho pre niečo skúšala poslať sa väčšinou rozpadlo, ako náhle bolo ďalej než meter od nej. Bábkar ju chvíľu sledoval. Nepochyboval že má talent už len to že za pár minút vyrobila takmer meter dlhé vlákno bol pokrok. Tréning s niťami bol náročnejší než sa zdalo. Väčšina bábkarov strávila celé roky len aby sa naučili bábky ovládať niťami aj po slepu. Vďaka tomuto tréningu potom vedeli ovládať bábku , bez premýšľania, ako vlastné telo.

„Tak ako ste sa porozprávali?“ vtrhol dnu Orochimaru so slizkým úsmevom. Keď sa ani jeden z opýtaných nemal na odpoveď otočil sa na svojho spoločníka.
„Jeho jasnosť odkazuje že sa máš dostaviť do jeho kancelárie aby ti oznámil trest. A...“
„Prečo proste nepovedal tebe čo chce aby som spravil?“ zadivil sa nad hadovým oznámením.
„Čo ja viem? Asi si myslí, že ak po tebe bude blýskať svojimi lilavými očkami, tak z neho budeš mať väčší rešpekt,“ zafilozofoval a vrátil sa k pôvodnému oznámeniu, „ja musím vysťahovať Takaru. Vraj katakomby nie sú azyl pre mojich podriadených a buď pôjde ona alebo hadia farma,“ zasyčal takmer ľútostivo.
„Takže ti záleží viac na pár hadoch ako na nej? Nedušoval si sa, že je jedna z najlepších poskokov?“ opáčil chladným hlasom z ktorého vyžarovala zlosť. To dievča možno poznal len chvíľu, ale musel uznať že je výnimočná, na svoj vek bystrá a šikovná.
„Do toho teba nišššš! A aj tak tu mala byť len prechodne kým by neššla do východného úkrytu,“ naštvanie sipel na svojho kolegu. Ten mu len venoval chladný pohľad a pobral sa ďalej. Vedel že s tým nič nenarobí. Je to Šéfovo rozhodnutie a ak sa mu postaví skončí jeho zbierka ako palivové drevo. Aspoň že majú za pár dní vypadnúť z tejto diery. Na misii nebude čas na nezmyselné premýšľanie, nad malými dievčatkami.

„Vtedy som ju videl naposledy a nečakal by som že ju ešte stretnem ale zdá sa že...“
„Svet je malý?“ dopovedalo zaňho bledé dievča a uškrnulo sa.
„Na teba nezaberajú anestetiká?!“ vyvalil oči Sasori.
„Po tom čo do mňa pchal Orochimaru asi ťažko,“ nadvihla sa a sadla si na posteľ . Pritisla si na telo tenkú prikrývku, alebo skôr plátno, lebo po Kakuzovej operácii na nej nechali len spodné prádlo, a aj keby dosť pochybovala že tričko bude po tom čím si prešla ešte použiteľné.
„Aj zranenia sa mi liečia rýchlejšie ako iným ľuďom ale to už nie je jeho práca.“
„To skôr ten Mokuton nie?“ tipol si Sasori.
„Ani to nevedel ako je to možné ale už ma tak našiel,“ rukou prešla po stehoch na tele „myslím, že už som v poriadku.“
„To je fajn lebo Šéf sa už nevie dočkať kedy sa s tebou porozpráva, hm“ povedal kruto blonďák a jeho modré oči ju prebodávali ako kusy ľadu.
„Tak to by sme boha nemali nechať čakať, že áno!“ precedila cez zuby a v očiach sa jej zableslo. Po chvíli, keď sa ani jeden neodvážil mrknúť, sa ozval Sasori.
„Ehm, ehm,“ dôležito si odkašľal a vrhol významný pohľad na svojho kolegu, „počkáme za dverami kým sa oblečieš a odvediem ťa za Šéfom. Oblečenie máš tam,“ rukou mávol smerom ku stoličke, na ktorej viselo niekoľko kusou oblečenia. Za dvojicou sa zabuchli dvere a Takara osamela.

„Mohol by si sa správať trochu milšie!“ zavrčal bábkar keď zostali na chodbe.
„K takej drzej pubertálnej vyžle ani náhodou, hmm“ odsekol mu.
„Je rovnako stará a drzá ako ty,“ povedal a keď zachytil blonďákov urazený pohľad dodal „ale zdá sa že najťažšie je sa pozerať do zrkadla,“ povzdychol si nad jeho tvrdohlavosťou a radšej to viac nerozmazával. Deidara vedel byť hrozne zaťatí a ešte viac otravný keď sa hádali.

Na stoličke našla svoju sukňu a sieťované legíny, ako predpokladala tričko tu nebolo. Namiesto neho tu ležala čierna košeľa, bohvie po kom. Obliekla sa a vyhrnula si pridlhé rukávy, na jej veľkosť tu asi fakt nič nemajú. Prehrabla si rukou zamotané vlasy. Bodol by hrebeň alebo aspoň zrkadlo.
„Ach jo,“ povzdychla si nad neradostnou situáciou, „tak toto fakt dopadlo mizerne.“
Všetko zase pokazila, ako vždy. Nemala ich tam stretnúť, geniálne si to skašľala u šéfa a polovica z nich ju chce vidieť na dne rieky, jediná svetlá stránka bola, že je zošitá a živá. Aspoň Sasori je na ňu milý, zato ten Deidara je absolútne najotravnejší chalan akého kedy stretla. Keby ju nenaštval, v tom lese to mohlo dopadnúť lepšie.
Ale s jej šťastím, čo viac mohla čakať? Vždy sa niečo pokazí. U Orochimara to že bola jeho pokusným králikom a prešla ňou celá plejáda drog a jedov. V Konohe si z nej urobili tajnú zbraň, takže ju posielali na pre iných sebevražedné misie.
Bola iná ako ostatný ale prečo? Pre každého bola zbraňou, nikdy ju nikto nebral ako ľudskú bytosť ale ako zaujímavý exemplár nejakého hmyzu. A teraz je tu, zase raz bezbranná, nechaná napospas rozhodnutiam iných . Už ich nedostane ako pred tým. Urobili chybu keď ju podcenili, ale už vedia ako útočí, aj niektoré jej techniky.
Možno by jej tu bolo lepšie, ak by sa naozaj pridala k nim. Ale po tom čo im urobila sa môže tešiť na mučenie a výsluch.
„Aj tak je môj život jedna veľká katastrofa tak čo!“ povzdychla si.
Jediný deň jej života sa o ňu niekto úprimne zaujímal a to bol ten keď za ňou prišiel Sasori. Nepozeral sa na ňu ako na vec, ako na kus mäsa ktorí môže využiť k svojim zámerom. Ale kto vie možno by z nej spravil kúsok svojej zbierky.
„Prečo keď začnem bojovať tak môj zdravý úsudok zmizne a ja robím takéto blbosti. Mala som ujsť pri prvej príležitosti, ale nie ja sa vrhnem rovno na Šéfa,“ šeptala si ďalej sama pre seba. Rukou si uhladila vlasy. Narovnala sa a zodvihla hlavu.
„Neprídem pre neho ako zbití pes,“ dodala si odvahu pred vstupom k Šéfovi. Zhlboka sa nadýchla a odišla z laboratória.

Hovorí sa: „Život je divadlo“ a ona je rozhodnutá dohrať svoju rolu do konca. Ale možno jediné čo po nej v sídle zostane budú krvavé škvrny na posteli!