Raitatsu 5. Génius so sharinganom

„S kým ju pošlem na misu?“ nahlas premýšľal Pein a prezeral si záznam misií pre najbližších pár dní. Podľa záznamov, už zajtra ráno, odchádzajú na misiu Kakuzu a Hidan. Avšak s prihliadnutím na Kakuzovu krátku rozbušku a Takarin nepopierateľný talent štvať ľudí do nepríčetnosti, túto možnosť vyradil.
Ďalší tu bol Zetsu, ale toho radšej nechá samého so sebou alebo možno samého sebou?
Zostávali Sasori s Deidarom a Itachi s Kisamom . Vzhľadom na to, že Takara takmer urobila z Kisameho rybie filé, tak sama zo seba urobila krmivo pre ryby! Deidara ju síce nemôže vystáť, ale Sasori má už mnohoročnú prax v tom ako z neho vymlátiť poslušnosť a to by sa vážne zišlo aj jej. Vyrážajú zajtra večer do sídla jedného z vysoko postavených lordov Ohnivej Zeme. Podľa správ pomáhal Orochimarovi, to by sa jej mohlo páčiť. Menšia genocída jeho poddaných, to je úplne jednoduché, nemá sa čo skaziť a bude chvíľu pokoj.

„Už vieš s kým pôjde?“ nadhodila Konan od stola.
„So Sasorim a Deidarom do Zeme Ohňa,“ povedal a napísal niečo do spisu. Modrovláska prikývla a viac sa nepýtala. To bol dôvod prečo ju mal Pein tak rád, bola tichá a plnila rozkazy. Tieto dve vlastnosti boli v Akatsuki nedostatkovým tovarom od vzniku organizácie.

Takara zatiaľ vyšla von. Ovial ju chladný, svieži vzduch. Z každej strany sa vypínali horské štíty z tmavošedej horniny, na vrchole pokryté modravým ľadom. Otočila sa na sídlo. Bola to obrovská veža z rovnakého sivého kameňa ako vrchy. Stupňovité strechy oddeľovali jednotlivé poschodia. Veža zapadla do sedla medzi dvoma štítmi ako ďalšia hora. Vysoká. Chladná. Nemenná.

Odtrhla zrak od úžasnej stavby a uvidela hrubo opracovaný vchod do jednej hory. Vošla dnu po jasnom svetle ju temnota zahalila tak, že ledva videla na pár krokov. Rukami začala robiť pečate. V dúhovke sa jej rozohrali modravé záblesky, pohľad sa jej zmenil. Všetko jej okolie akoby pokryl ligotavý plášť. Telá miliárd baktérií žijúcich na stenách vydávali slabé elektrické pole, ktoré dokázala vidieť rovnako ako Byakugan vidí chakru.

Kráčala tmavou chodbou až sa dostala do veľkej miestnosti osvetlenej silnými svetlami, ktoré ona vnímala len ako silnejšie zdroje elektriny. Viac ju zaujal pohybujúci sa zhluk svetielok pred ňou. Vypla nepomenovanú schopnosť a jej oči sa vrátili do normálnej fialovej. V svetle videla, že pred ňou stojí Uchiha Itachi a drží jej tesáky.

„Fakt pekné zbrane,“ nadhodil keď ju uvidel, „a ty s nimi vieš dobre zaobchádzať.“ Naposledy poťažkal tesáky v ruke a podal ich majiteľke.
„Vďaka,“ odpovedala, zobrala si ich aby ich pripevnila na opasok.
„Ako vieš zablokovať mangekyou sharingan?“ opýtal sa na rovinu.
„Prečo by som ti to mala povedať?“ zavrčala naneho výhražne. Odpovedal jej miknutím pleca.
„Vieš narábať s katanou?“ opýtal sa akoby len tak.
„Celkom obstojne, myslím,“ odpovedala mu po krátkom zamyslení.
„Vyzývam ťa na súboj! Ak vyhrám povieš mi ako je možné, že dokážeš zablokovať vrcholnú techniku môjho klanu ak prehrám tak...“ zamyslel sa.
„Tak mi urobíš prehliadku po sídle a budeš mi odpovedať na všetky otázky ohľadne Akatsuki!“ skočila mu do premýšľania s nevinným výrazom, ale v duchu sa uškŕňala kvôli otrávenému výrazu ktorý nahodil.
„Fajn,“ odpovedal rezignovane, „choď si zobrať katanu.“ Ukázal na stojany, kde stáli najrôznejšie zbrane.

Takara si zas zložila tesáky a siahla po jednej z katán. Kým ich skúšala, nenápadne zase zapla svoje oči. Už na tretí pokus našla jednu, ktorá jej celkom slušne sedela v ruke. Itachi zatiaľ vytiahol tú svoju a čakal na ňu.
Postavili sa oproti sebe do strehu. Itachi mal aktivovaný obyčajný sharingan.
Ona sledovala ako elektrické impulzy putujú celím jeho telom. Odrazu sa cez neho prehnala žiarivá vlna. Bol to pre ňu jasný signál. Vyštartovala a katanou mu švihla po nohách, takže sa musel uhnúť a netrafil sa do jej pleca, ako plánoval. On však predvídal jej pohyby rovnako ako ona jeho. Uhol pred jej útokom a sekol vodorovne takže by ju preťal na dva, keby ho nezablokovala. Vymenili si ďalších zopár úderov, potom však odskočili od seba. Obaja boli udýchaní a taký zabratí do súboja, že si nevšimli obecenstvo tvorené Hidanom, Kakuzom a Deidarom, ktorí konečne našiel miesto bez Tobiho. Všetci sledovali súboj s otvorenými ústami.

„Na také malé dievča nie si až taká zlá, ale musíš byť rýchlejšia, skoro si bola bez hlavy,“ zhodnotil ju jej protivník.
„Takže rýchlejšia? Ako chceš!“ pomyslela si pre seba. Uchiha videl ako cez po jej koži začala prúdiť elektrina a neuveriteľnou rýchlosťou naňho zaútočila, no jemu nerobilo problém ju zablokovať.
„Si predvídataľná,“ usmial sa na ňu spoza katani. Videl blesky svietiace v jej očiach a všimol si že na chvíľku všetky zmizli a vrátili sa.
Znova sa naňho vrhla, za každým jej pohybom zostávali vo vzduch elektrické iskry. On ju len vykrýval a čakal na správny okamih. Ten nastal, keď mu zhora sekla na hlavu a blesky na chvíľku zase zmizli. A už sa nevrátili! Pustila katanu chytená v jeho genjutsu.

„Si rovnaká ako Deidara stačí ťa trochu naštvať a už robíš chyby. Mala by si sa viac ovládať,“ znelo v jej mysli, „a už viem ako tvoje oči fungujú! Kým v nich máš blesky tak máš akýsi štít z raitonu, a preto nemôžem ovládať tvoj mozog, ale pokiaľ používaš iné jutsu tak nemôžeš udržať štít úplne takže ti v nich bliká a tým mám šancu ťa, v správnom okamihu, dostať do genjutsu. Nečakala si, že si to všimnem, že nie?“ opýtal sa so záujmom s akým sa dospelý pýtajú detí na zrejmé otázky, no chcú počuť odpoveď.
„Nie,“ odpovedala v mysli, takže ju počul. Uvoľnil genjutsu.

Zohla sa pre požičanú katanu a niesla ju na stojan k ostatným. Snažila sa ovládať, aj keď najradšej by sa otočila a katanu mu vrazila do chrbta, bohužiaľ už jej tu prešlo toľko vecí, že za toto by ju asi fakt zvliekli z kože.
Všimla si ich malé obecenstvo. Hidan sa tváril unudene, pravdepodobne pre to že nedošlo k vážnym zraneniam. Kakuzu sa možno nejak tváril ale cez masku to nebolo vidieť. A na koniec uškŕňajúci sa Dei. Taký trapas a pred ním! Mala chuť použiť Doton a zaliezť pod zem. Možno by to celé skončilo pri jej odchode s tými kúskami cti ktoré jej ešte zostali keby...

Keby je úžasné slovo, dáva ľudom možnosť zvaľovať vinu za veci ktoré skazili v minulosti na iných. Napríklad: Deidara by takmer neprišiel o hlavu keby sa Takara vedela lepšie ovládať a nehodila po ňom meter dlhú katanu, ktorá sa zabodla do steny, na mieste kde ešte pred chvíľou bola jeho hlava. Samozrejme tak nejak si za to mohol sám, keďže nedržal hubu a proste musel povedať: „Tak čo nechceš to tu vzdať kým sa ti niečo stane hmm?“

Teraz teda Deidara šokovane hľadel striedavo na katanu, zabodnutú pri jeho hlave a na Takaru, ktorá k nej prišla vytiahla ju a odniesla na držiak. Potom, aj so svojimi tesákmi, bez slova odkráčala. Dei ešte hodil naštvaný pohľad po Uchihovi, ktorí sa nad tou scénou usmieval a tiež odišiel.

Pred tím než vošiel do sídla, chvíľu počúval za dverami či nezačuje ten chodiaci pomaranč. Keď sa zdalo, že je ticho vošiel do sídla aby sa potichu zakrádal cez kuchyňu ku chladničke. Otvoril ju, pozrel sa na jej chudobný obsah a s povzdychom ju zavrel. Mal sto chutí vyhodiť ju do luftu, ale to by sa mu strhlo z platu.
Otvoril zopár poličiek a našiel poklad! Neotvorená krabica, pravdepodobne so sušienkami. Schmatol ju a oľutoval, že na sebe nemal Aka-plášť do ktorého by ju schoval.
„Nevadí. Hmm,“ schmatol krabicu a pritisol ucho na dvere do haly z ktorej nebolo nič počuť. Otvoril dvere a rozbehol sa ku schodom na konci haly. Keď sa nepovšimnute dostane do svojej izby, budú sušienky len jeho. Najviac sa bál, že narazí na Tobíka, ktorí sa dokázal objaviť za rohom v tej najhoršej chvíli. Dostal sa na prvé poschodie a upaľoval po chodbe k svojím dverám. Aspoň sa nemuseí báť Hidana, keďže o sebe tvrdí, že je najpomalší člen. Už bol pred nimi, keď sa zrazu otvorili a ranou do hlavy ho poslali k zemi. V dverách stál Sasori.
„Zapamätaj si dvere sú najhoršie zlo na svete,“ predniesol poučne, no hneď na to ho Dei strhol do izby a zabuchol dvere.
„Ha mám to!“ zvolal víťazoslávne, konečne bol v svojej izbe a zvieral drahocennú krabicu.
„Deidara?“ opýtal sa opatrne bábkar.
„Áno, Danna?“ otočil sa naňho s úškrnom. Keďže jeho ryšavý partner nejedol, nebál sa o svoju korisť.
„Prečo objímaš krabicu s Konaniními vložkami?“ teraz už naozaj pochyboval o pohlaví svojho partnera. Deidara vyvalil oči na farebnú krabicu a takmer sa rozplakal.
Uvedomil si ako naňho jeho kolega hľadí a tak rýchlo otočil tému, „čo ste chcel v mojej izbe?“ opýtal sa a hodil naňho podozrievavý pohľad.
„Hľadal som ťa samozrejme,“ tým však jeho zámery nevyzneli o nič viac nevinne, „chcel som ti povedať, že zajtra ide na misiu Takara s nami.“
Teraz už bolo Deidarovi naozaj do plaču, „prečo?“ bolo jediné na čo sa v tom šoku zmohol.
„Rozkaz od Šéfa chce aby sa trochu overila v akcii, potom rozhodne či ju príjme a ku komu ju natrvalo priradí podľa schopností.“
„Ja sa odpálim, ak pôde s nami! Pred pár minútami mi skoro odsekla hlavu!“ zmohol sa konečne na protest.
„Môžeš sa ísť sťažovať Šéfovi, ale tam kam ťa pošle on ťa môžem poslať aj ja a ušetrím ti chodenie. Ale ty aj tak asi pôjdeš niečo odniesť dolu že?“ povedal a hodil pohľad na vložky. Dei sa zdvihol zhrabol krabicu a tak aby ho nikto nevidel sa zakrádal do kuchyne.

Takara sedela v Sasoriho labáku a písala informácie pre Šéfa. Podvedome si hrýzla peru tak že jej na nej vyrážali kvapky krvi, robievala to keď sa zamyslela.
Písala to tu, keďže iné ubytovanie aj tak nemala. Bolo jej hrozne. Odporný pocit porážky ešte nedoznel z tej noci v lese a teraz ešte toto. Bolo jej z toho zle ale nemala čo zvracať. Poriadne nejedla už pár dní. Možno by mohla nájsť Sasoriho. Ten bol asi jediný kto by ju tu neposlal do pekla. Ale keď jej bolo tak odporne aj tak by to asi všetko vydávila do pol hodiny.

„Sakra,“ zúrila a ďálej škrabala na papier znaky ako o život. Ponorila sa do rokov keď žila v Konohe a snažila sa spomenúť na každý užitočný detail, na špeciálne schopnosti ninjov alebo na cesty ktorími sa tam dalo nepozorovane dostať. Takích cestičiek poznala dosť keďže hlavnou bránou by ju nikto zo strážnich nepustil kvôli jej zákazu vychádzania.
Aj keď Konohu doslova nenávidela za to že ju držali ako besnú beštiu v klietke a čakali na moment keď ju budú môcť poslať proti Orochimarovi tak na bol tu niekto kto jej istým spôsobom chýbal. Jej sensei, Kakashi. On bol jeden z mála ľudí ktorý z ktorých necítila odpor a odstup, no správal sa k nej rovnako chladne ako ostatný, ale aj tak ho mala radšej.

Dokončila zoznam ktorý bol až prekvapivo dlhý. Zrolovala zvitok a zapečatila ho. Zajtra ráno si urobí prechádzku do Šéfovej pracovne a odnesie mu to.