Romakčný príbeh 09 Byt a misia

Spolu, pomaly a ticho kráčali k Tsunade. Pozerali sa pred seba a ani Sakura nehádzala očkom po Sasukem, čo mu pripadalo zvláštne. Nebol si istý či tam má s ním prísť aj Sakura, ale nepýtal sa. Tsunade nepovedala Sakure, aby prišla, ale ani nepovedala, aby nechodila. Prinajhoršom ju pošle preč, no možno ju nechá vo vnútri.
Vyšli hore po schodoch, kde sa skoro zrazili s Izumom a Kontetsuom, ktorý niesli stôl, skôr jeho zvyšky, z Tsunadinej kancelárie, čo značilo jediné – Tsunade nemá dobrú náladu...alebo aspoň najlepšiu. Sakura nasucho preglgla, Sasuke nepohol ani brvou.
Prišli k jej dverám, Sasuke zdvihol pravú ruku a trikrát zaklopal. Čakal, že sa zvnútra ozve hlasné ‚Ďalej!‘, ale nič. Tak to skúsil ešte raz.
„Však už!“ ozvalo sa nervózne a naštvane zároveň – nie veľmi dobrá kombinácia.
Odstúpili krok od dverí kebyže ich niekto odkopne a čakali až ich zavolá dnu.
„Ďalej!“ ozvalo sa po piatich minútach, počas ktorých tam len tak postávali, vyhýbali sa vzájomnému pohľadu či dotyku a obzerali sa naokolo.
Vošli dnu a prvé, čo si všimli bolo, že kancelária je v dezolátnom stave. Stôl nikde, ale to očakávali, okno bolo mierne popukané a hrozilo, že pri sa pri dotyku zosype. V stene diera a stoličke, na ktorej bežne sedela Tsunade chýbali dve nôžky.
„Ospravedlňujem sa za čakanie,“ povedala Tsunade tónom, ktorý jasne naznačoval, že to nemyslí vážne a akoby to celé bola ich vina. Stála pred oknom a ruky mala založené za chrbtom.
„Vraj ste ma volali,“ povedal Sasuke, aby jej to pripomenul, lebo očividne zabudla.
„Iste,“ prikývla, nedala sa vykoľajiť, ale v duchu si nadávala, že na to zabudla.
„Deje sa niečo?“ pýtal sa ďalej. Sakura stála ticho, bez pohnutia.
„Áno,“ prikývla a prísne sa pozrela na Sakuru, „Sakura, odíď, prosím ťa,“ Sakura prikývla a už odchádzala. V momente, keď sa za ňou zavreli dvere, si Tsunade vzdychla, zavrela oči a pravou dlaňou si prešla cez čelo, akoby ju bolela hlava a chcela tú bolesť týmto pohybom odohnať.
„Je to zlé, Sasuke,“ povedala nakoniec.
Sasukemu sa rozšírili oči a zaťal ruku v päsť. „O čo ide?“ bolo vidieť, že má stisnutú čeľusť a že čaká aj to najhoršie.
„Ide o Naruta,“ hlesla Tsunade a otvorila oči a pozerala naňho smutným, skoro ospravedlňujúcim, pohľadom, „skupina ANBU, ktorú som tam chcela poslať to odmietla hneď, ako sa dozvedela o čo v tej misii ide.“
„Čože?!“ neveril vlastným ušiam, ale keď sa pozrel na Tsunade, vedel, že neklame. Mala ten pohľad, čo hovoril za všetko, taký, čo majú ľudia, keď kvôli svojím emóciám nie sú schopní klamať. Presne ten pohľad mala Tsunade.
„Trochu ma to naštvalo,“ priznala Tsunade a keď si všimla, ako si Sasuke obzerá zvyšky jej kancelárie, opravila sa, „veľmi som sa naštvala.“
„Akoto, že to odmietli?“ spýtal sa Sasuke. Nemali by ju ako Hokage počúvať?
„Majú na to právo. Nepotešilo ma to, ale nútiť ich nemôžem.“
Vtedy Sasuke pocítil chuť do niečoho poriadne kopnúť a už sa nečudoval stavu kancelárie. Alebo možno áno. Čudoval sa, že ju nezdemolovala viac. Poriadne sa nadýchol, aby tú potrebu zahnal a potom, už pokojný, sa spýtal Tsunade. „Čo bude s Narutom?“
Tsunade pokrútila hlavou.
„To ho tam len tak necháš?“ kríkol na ňu Sasuke, prestal sa ovládať. Naruto urobil všetko pre to, aby sa on, Sasuke, vrátil späť do Konohy a teraz on urobí všetko pre to, aby dostal Naruta domov.
„Keď to odmietli ANBU, tak kto to vezme?“ spýtala sa zúfalo.
„Ja!“ povedal bez menšieho zaváhania a pevne sa jej pozrel do očí. Jej tvárou prešiel šok, „Poznám terén a môj raiton bude v boji proti tým potvorám účinný,“ argumentoval.
„Nemôžem ťa tam poslať samého!“
„A keď zoženiem ľudí?“ spýtal sa Sasuke a chytal sa každej možnosti.
„A ty si myslíš, že zoženieš?“ nadvihla pochybovačne Tsunade svoje blond obočie.
Isto prikývol.
Tsunade rezignovala. „Dobre. Nemáme inú možnosť. Zožeň dostatok ľudí a misia je vaša. Ak nie, budem musieť vymyslieť niečo iné.“
Prikývol a už mal premyslené, kde bude hľadať.
Keď už vyriešili toto, je tu ešte jedna vec, ktorú chcela pôvodne so Sasukem prebrať, a tak je čas sa k tomu vrátiť.
„Mám na teba jednu prosbu,“ povedala mu a on pozorne počúval, „dávaj pozor na Sakuru.“
Prikývol, i keď nerád. „Na ako dlho?“
„Kým to bude potrebné,“ znela jej odpoveď.
„Prečo?“
„Po tom úraze je akási iná. Kým sa nedá do normálu, dávaj na ňu pozor,“ posledné slová zdôraznila a veľavýznamne naňho pozrela a on to pochopil. Vážne prikývol.
„V poriadku,“ prikývol, „to ju akože mám celý deň sledovať?“
„Nie. Bude u teba bývať,“ povedala mu Tsunade ako keby mu hovorila, čo bude na obed.
Sasuke chcel namietať, ale vedel, že by to nemalo cenu a ešte by mu zakázala ísť na tú misiu. Tak len čušal a prikývol.
Sakura sa uškŕňala, keď počúvala poslednú časť rozhovoru za dverami. Vypočula si celý ich rozhovor, ale to, že bude so Sasukem oveľa častejšie ako doteraz ju potešilo. Vôbec ju nerozrušila správa, že pravdepodobne po Naruta žiadna pomoc nepríde. Bolo jej to absolútne ukradnuté. Kým schádzala dolu schodmi a neskôr keď prechádzala ulicami Konohy, sa snažila zakryť svoju radosť a celkom sa jej to darilo.

Sasuke hneď, ako vyšiel z budovy Hokage, sa rozbehol na Horu Hokagov a dúfal, že tam Hinata ešte je. Sám tých ľudí nezhromaždí, aby im mohol povedať, že potrebuje posily na záchrannú misiu. No, možno by ich nazhromaždil, ale otázne bolo či by ho počúvali. Po tom všetkom.
Rozmýšľal či tam bude musieť vziať aj Sakuru. Keď ju má strážiť, tak asi áno. Považoval to za otravné a v tej chvíli si pripadal ako Shikamaru.
Keď vybehol hore, bol celý zadychčaný a trochu červený od behu. Ale ona tam stále sedela. Presne na tom mieste, kde ju so Sakurou nechali. Podopretá vzadu rukami a nohy jej videli dolu a sem- tam nimi zakopala vo vzduchu.
Podišiel k nej a sadol si tam, kde predtým. Chvíľu bolo ticho, ktoré nakoniec prerušila Hinata.
„Čo chcela Tsunade- sama?“
Sasuke sa rozhodol, že Naruta nechá na neskôr a začal tým, čím jeho rozhovor s Tsunade skončil.
„Sakura má u mňa bývať na jej príkaz, samozrejme,“ povedal zatrpknuto. Už videl, ako sa bude skvelo „baviť“.
„Čo?“ reagovala presne tak, ako si myslel, že bude reagovať.
„Vieš, ako som ti hovoril, že je divná a že to možno ani nie je ona,“ odmlčal sa a ona prikývla, „tak si to všimla aj Tsunade, a preto sa rozhodla mať ju pod dohľadom.“
„Ale prečo ty?“ spýtala sa ho otázku, na ktorú on vtedy ani nepomyslel. Zamyslel sa nad tým.
„Možno ma chce vyskúšať,“ povedal pomaly. Nechápavo sa naňho pozrela, „no, či som sa vrátil naozaj. Či nie som stále váš nepriateľ.“
Hinata sa nad tým zamyslela a potom rázne pokrútila hlavou a pozrela sa mu do očí. „To si nemyslím,“ povedala a keď jej on chcel na to niečo povedať, pokračovala v rozprávaní, „kebyže to tak je, tak si zatvorený a určite si nechodíš po ulici len tak.“
„Lenže tak by ma nemohla vyskúšať,“ trval na svojom.
„Lenže čo keď ťa skúšala, keď si bol na tej misii,“ posledné slová takmer zašepkala, „a tam si sa postavil proti nepriateľovi.“
„Možno máš pravdu,“ pripustil. Prečo tak verí jej slovám? Prečo ho tak rýchlo presvedčila?
„Takže bude bývať s tebou,“ potichu skonštatovala, „aspoň budeme vedieť o každom jej kroku,“ dodala a samú ju prekvapilo, že o Sakure už nehovorí ako o svojej kamarátke, ale skôr ako o nejakom cudzom človeku, na ktorého si treba dávať pozor.
„Ešte o niečom sme sa bavili,“ povedal po chvíli.
Keď sa naňho Hinata spýtavo pozrela, pokračoval. „ANBU odmietli ísť na misiu a zachrániť Naruta.“
„Preboha,“ zavzlykala, ale Sasuke pokračoval, aby sa nerozplakala.
„Ale,“ začal, čím si upriamil jej pozornosť na seba, „s Tsunade sme našli jedno riešenie.“
„Aké?“ horlivo sa ho spýtala a visela na každom jeho slove.
„Na tú misiu idem ja, ale oba v tom prípade, že zoženiem viac ľudí.“
„Idem aj ja!“ vyhlásila pevne svoje okamžité rozhodnutie. Bola rozhodnutá, že pôjde na tú misiu a urobí všetko pre to, aby dostala Naruta späť. Pretože ho miluje a Konoha je jeho domov. A presne tieto emócie sa jej odzrkadľovali v očiach.
„Nie,“ povedal jej Sasuke a tentoraz bolo na nej vidieť sklamanie a šok. Prečo nie? túto myšlienku vyslovila nahlas.
„Pretože nie a nemienim sa o tom ďalej baviť,“ povedal prísne a rázne. Ako jej má vysvetliť, že nedovolí, aby sa jej niečo, čokoľvek, stalo. Pre Naruta je veľmi dôležitou osobou v jeho živote, a možno nie len v jeho, a on nedovolí, aby o ňu jeho najlepší kamarát prišiel. Nech to stojí, čo chce. Aj keby ho mala nenávidieť, „ale môžeš pomôcť inak.“
„Ako?“ chcela vedieť. Vedela totiž, že nemá cenu sa o tom so Sasukem hádať, a tak to mu ukáže, že je schopná a jemu sa potom otvoria oči a pustí ju na tú misiu. Aspoň v to dúfala.
„Pomôžeš mi nájsť konkrétnych ľudí, ktorí podľa mňa neutečú pred touto misiou?“ spýtal sa jej, nie oznamoval, a Hinata prikývla, že mu pomôže.
„A kto sú tí konkrétni ľudia?“ spýtala sa ho a on jej povedal o všetkých, ktorých by chcel osloviť. Hinata prikyvovala a súhlasila s každým, koho vybral. Pretože boli naozaj silný a možný adepti na prijatie tejto misie.
„Mali by sme im o tom povedať naraz, aby sme každému povedali to isté, a aby sa nás nepýtal každý a jeden tie isté otázky,“ povedala Hinata múdro.
„My?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím.
„Pomáham ti, či nie?“ spýtala sa ho a on to ďalej neriešil. Bol rád, že tam bude niekto, kto ho podporí.
„Ale kde by sme sa mohli stretnúť?“ rozmýšľal nahlas. Aj Hinata sa zamyslela.
„Čo tak tu?“ spýtala sa zrazu.
Pokrútil hlavou. Nepáčilo sa mu, že by tu pozval toľko ľudí. Na miesto, kde sa s ňou stretáva. Nechcel, aby si potom niekto z nich urobil z tohto miesta to svoje miesto, kde môže voľne rozmýšľať alebo kde si môže ukradnúť pár chvíľ s niekým.
„Tak kde?“ spýtala sa ho Hinata. Nech aj on na niečo príde.
„A čo cvičisko? Je tam dosť miesta a nie je blízko centra mesta,“ tento návrh sa jej pozdával. Uznanlivo prikývla a vydali sa hľadať ľudí, ktorých chceli osloviť...