Reset 8 - Deň blbec

Zbehla som dolu takou rýchlosťou, že som si nevšimla, že Sasuke stojí pod schodmi. Vpálila som rovno do neho, až som sa odrazila a takmer som spadla na zem, lenže stihol ma zachytiť. Postavil ma na nohy a s povzdychom sa otočil chrbtom ku mne a kráčal k dverám.
,,Vidím, že to bude horšie ako som si myslel.“ Zašomral si popod nos. Počkať, čože? Zarazene som zostala stáť pri schodoch. Môj pôvodný plán bol, že mu poďakujem, ale tými slovami ma úplne zrušil. Zahryzla som si do jazyka, aby som nič neodsekla a radšej som sa vybrala do kuchyne.
,,Kam ideš?“ spýtal sa ma bez toho aby sa otočil. Ani som sa neobťažovala zastaviť, a tak kráčajúc za svojím cieľom som mu odpovedala.
,,Idem sa naraňajkovať.“ Keď som vošla do kuchyne, uvedomila som si, že som dala Ai od dnes platené voľno a to na týždeň. Čiže vôbec nevarila, predpokladala som, že už sa ani nenachádza v dome.
Vzala som si teda jablko a vypochodovala som naspäť do chodby kde ma čakal vážený Uchiha. Bez jediného slova som prešla okolo neho a otvorila som si dvere. Vyšiel von z domu za mnou a pomalým krokom sme kráčali smerom do Konohy.
,,Čo mala znamenať tá poznámka?“ spýtala som sa ho potichu a sústredila som sa na jablko, len nech sa na neho nemusím pozrieť. Nedalo mi to. Chcela som vedieť, čo to malo znamenať. Bola som z neho nervózna a vystrašená, i keď som to na sebe nedávala vedieť.
,,Hm?“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som pochopila, že to malo v preklade znamenať : Aká.
,,No tú poznámku, ktorú si utrúsil keď som do teba nechtiac vrazila, že to bude horšie ako si si myslel. Na čo to bolo mierené?“ bola som odvážnejšia ako som sa vôbec cítila a to ma prekvapovalo. V poslednom čase som sa mu seba prekvapovala tak často, až som žasla. Bývala som plachá. Kedysi. Ale občas sa to vracia, a to v tú najnevhodnejšiu chvíľu.
,,Musím na teba dávať pozor. Dúfam, že budeš opatrnejšia, nech ti nie som stále v pätách. Už raz som ťa zachránil.“ Jeho hlas bol vážny a nepríjemný až mi z neho prebehol mráz po chrbte a chĺpky sa mi postavili. A v tom momente mi to došlo. Zachránil? Sen... mŕtvy Naruto... Sasuke stojaci nad ním, Naruto v mojej izbe. Ja a Naruto objímajúci sa, ležiaci v posteli... Bozkávajúci sa! Naozaj som si pomyslela tie slová, ktoré som si pomyslela? Že ho milujem? Pre Boha! – zostala som úplne ako obarená a v hrudi mi narastala panika. Čo to malo byť? Nebol to ďalší sen? Naozaj sme sa pobozkali? Ja som ho pobozkala? Zbláznila som sa?
Kľud, ukludni sa... stalo sa čo sa stalo... ešte raz, všetko si pekne zrekapitulujem. Takže Naruto v sne, bezvládny a zomierajúci, moje slová o tom že ho milujem. A čo moje pocity? Čo som cítila? Skutočná... bolesť, hrôza, strach, smútok, žiaľ... všetko to čo človek cíti pri strate svojich milovaných. Ale... nepoužila som príliš silné slová? Žeby som mu bola schopná odpustiť tak ľahko všetko to čo sa stalo? Znovu ho milovať? Bola som zmetená a vedela som, že to zistím iba vtedy, keď znovu príde. Ale neubránila som sa spomienkam, ktoré sa mi vynárali. Jeho šťastný smiech, moja náruživosť, naše prekvapené pohľady...
,,Budeš tam ešte dlho stáť, alebo ťa mám niekam odvliecť?“ ktosi potichu zavrčal predo mnou a ja, zrazu akoby som precitla. Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý tam stál a prebodával ma tými čiernymi očami. Uvedomila som si, že stojím na mieste a tak som sa radšej pohla dopredu.
,,Ehm... pre-p-páč.“ Zahanbene som sa zahľadela do zeme. Možno si o mne myslí, že som zaostalá. Prinajhoršom si to o mne začne myslieť. To je teda úžasné. Zamračila som sa na zaprášenú zem.
,,Kam vlastne ideme?“ spýtala som sa keď som mala dojem, že sa bezcieľne prechádzame po uličkách Konohy.
,,To by si mala vedieť ty, ja sa len starám o tvoju bezpečnosť.“ Stiahla som sa pred jeho nepriateľským tónom a pozerala som sa do zeme. Cítila som sa hrozne, absolútne vôbec som s ním nechcela stráviť niekoľko dní, nie pokiaľ sa ku mne správal takto. Prečo nemôžeš byť milší, alebo sa o to aspoň snažiť? – preletelo mi hlavou.
,,Tak?“ ozval sa vedľa mňa a ja som rýchlo premýšľala. Kam by som s ním mala ísť? Každý voľný deň keď som nemala žiadnu misiu som chodievala trénovať.
,,Chcem ísť trénovať...“ špitla som a čakala na to, čo urobí.
,,Výborne.“ Zatváril sa akože niečo také očakával, že mu odpoviem a tak mi nezostávalo nič iné, iba sa otočiť a viesť ho na svoju čistinku kam nikto nikdy nechodil, vedela som o nej iba ja, a šla som na ňu po veľmi dlhej dobe. Bolo to miesto vyhradené pre mňa, pre moje myšlienky a tréning. A až keď som tam prišla, až vtedy som si uvedomila, že som tam zaviedla Sasukeho. To bol posledný človek, ktorého by som sem mala zaviesť! Nikdy by ma to ani len nenapadlo. Chyba, ktorú už nenapravím... a tak som sa rozhodla, že to radšej nechám tak. Nebudem plakať nad rozliatym mliekom. Rozhliadla som sa po tej kráse, len nech sa nejako odpútam. Naokolo boli veľké stromy a z východnej strany čistinku lemovala obrovská skalnatá stena. Všade naokolo sa lenivo povaľovali veľké kamene a slnečné lúče sem cez husté lístie takmer nedosiahli. Nasala som čerstvý vzduch, cítila som ako mi zaplnil pľúca a potom zhlboka vydýchla a na perách sa mi zjavil úsmev.
,,Hm...Pekné miesto. Myslel som si, že túto oblasť poznám veľmi dobre, ale je to tu perfektne skryté.“ Zamrmlal si sám pre seba a oprel sa o veľký kameň. Svoj pohľad presmeroval zo stromov na mňa a očividne na niečo čakal.
,,Prečo sa na mňa tak po-pozer-áš?“ zakoktala som sa nervózne keď som sa na neho zahľadela. Na jeho tvári sa objavil úškrn.
,,Čakám kým začneš trénovať, čo iné by som mal podľa teba robiť.“ Nebola to otázka, skôr strohé konštatovanie a tak som sa otočila s snažila sa uvoľniť, pri ňom to však šlo ťažko. Cítila som jeho pohľad na svojom chrbte a to ma znervózňovalo, to že ma pozoruje.
,,Byakugan.“ Aktivovala som svoje oči a preskúmala oblasť. Cítila som len jednu mocnú a silnú chakru inak žiadnu a tak som sa snažila ukľudniť aby som sa mohla sústrediť. Znovu som nasala kyslík a začala som precvičovať Juuken a Kaiten. Snažila som sa zapracovať na novej technike, ktorú ma učil Neji pred tým než zomrel, no nestihla som ju dokončiť a ešte stále sa mi to nedarilo. Počas tréningu som cítila ako sa zmenila Sasukeho chakra. Zapol Sharingran a pozoroval ma. Bola som ešte viac nervóznejšia ako pred tým.
,,Hakke Hasangeki!“ zavrčala som už vyčerpaná, ale z dlane mi vyšiel len slabý prúd chakry. Oprela som sa o strom a oddychovala. Prečo mi to nejde? Prečo, prečo, prečo?!
,,Nemôžem sa už pozerať na to ako sa s tým trápiš.“ Povedal trochu posmešným tónom a odlepil sa od kameňa. Zasekol sa mi dych keď som počula jeho slová.Prešiel ku mne a s úškrnom si ma premeral.
,,Zle používaš chakru. Najskôr ju rozšír do celého tvojho tela a potom sústreď všetku do dlane, natlač ju tam a prudko vypusť.“ Poučoval ma a ja som sa na neho nahnevane otočila.
,,Myslíš si, že neviem ako to mám robiť?“ zašepkala som rozčúlene a zamračila som sa na neho. Áno, ja som sa mračila na Sasukeho Uchihu. Muselo to vyzerať vtipne.
,,Očividne nie. Pozoroval som Nejiho keď túto techniku robil a vidím značné rozdiele. Ty tú chakru vypúšťaš príliš pomaly. Proste ju zrazu prudko uvolni.“ Postavil sa oproti mne a pohľadom ma vyzýval.
,,Čo robíš?“ spýtala som sa prekvapene a hľadela som na neho trochu neisto.
,,Čakám kedy zaútočíš. Použi ju na mňa.“ Jeho opovrhujúci hlas ma vytáčal do vysokých otáčok a tak som sa postavila do bojovej pozície.
,,Znovu!“
,,A znovu!“
,,Ďalší krát!“
,,Ešte raz!“ ozval sa mi jeho tichý hlas pri uchu, keď sa premiestnil nečujne za mňa. Znovu som sa sústredila.
,,Zle! Čo to robíš!“ jeho hlas znel už unavene, nudila som ho každým jedným pokusom.
,,Snažím sa, ak si si nevšímol!“ vyštekla som už naštvane a snažila som sa lapiť dych. Každý jeden môj pokus nevyšiel, buď som s ním vôbec nepohla, alebo sa iba posunul o krok dozadu.
,,Si neschopná.“ Preniesol povýšeneckým hlasom a to ma najviac dorazilo. Ako si dovoľuje takto sa správať ku mne! Bez toho aby som sa pripravila v tej chvíli ako som tam stála udýchaná a vyčerpaná s nízkou chakrou som sa na neho rozbehla.
,,Hakke Hasangeki!“ skríkla som a filtrovala som svoj hnev na ňom. Vybila som si všetky negatívne emócie, dala som im voľný priechod a v tom momente Sasuke odletel dobrých sedem metrov a vrazil do skaly, ktorá popraskala a zviezol sa na zem. Stála som na mieste s natiahnutou rukou a zhlboka som oddychovala. Nemohla som uveriť, že som to dokázala. Keby som tu bola sama, asi by som začala natešene poskakovať na mieste a výskať od radosti, ale pred ním som si starostlivo držala masku vážnej kunoichi. Vypla som Byakugan a sledovala ako sa Sasuke pomaly zdvíhal a zrazu stál pri mne. To je rýchlosť. Oviala ma jeho vôňa.... hmm... príjemná.
,,To bolo lepšie.“ uznal a premeral si ma. Ruku som sklonila k zemi a spokojne som sa pousmiala.
,,Znovu.“ Povedala som nadšene skôr sama pre seba ako nemu, chcela som sa uistiť, že to nebola náhoda, že som to naozaj zvládla po takej dlhej dobe. Keď som sa otáčala, aby som sa vrátila na svoje miesto, zatmelo sa mi na sekundu pred očami, zvuky a farby sa mi zliali do jedného a cítila som ako padám. Snažila som sa rýchlo vzchopiť, ale noha mi skĺzla po hranatom kameni. Dopadla som na zem a snažila sa udusiť výkrik bolesti. Cítila som ako mi vykrútilo členok a tá bolesť bola neznesiteľná. Sedela som na zemi a držala si nohu. Sasuke prešiel ku mne a čupol si vedľa mňa. Ani sa ma nedotkol, iba mi hľadel na nohu, ktorú som si zvierala v rukách a kolísala sa spredu dozadu.
,,Máš ho vyvrtnutý.“ Skonštatoval a ja som len zasyčala niečo v zmysle, že o tom viem aj sama.
,,Musím ťa zobrať do nemocnice. Môžeš vstať?“ spýtal sa ma a postavil sa. Prikývla som a pozbierala všetky sily, no keď som sa postavila zavrávorala som a už som opäť letela k zemi, načo ma našťastie alebo aj na moju smolu zachytil Sasuke.
,,Ty si tá najnešikovnejšia kunoichi akú som kedy videl.“ Zamračil sa na mňa a vo mne sa búrila krv. Snažila som sa vyhrabať z jeho silných rúk ignorujúc tú bolesť a horúčavu čo ma pálila. Takto blízko som nebola pri žiadnom chlapovi okrem Naruta. Splašene sa mi rozbúchalo srdce.
,,O čo sa snažíš?“ nadvihol obočie a ešte viac si ma napravil na rukách. Pomalým krokom sa vybral preč z čistinky.
,,Viem chodiť aj sama, nemusíš ma niesť!“ metala som sa v jeho náručí a snažila sa dostať na zem.
,,Ale prosím ťa, veď sotva chodíš aj so zdravou nohou po zemi, nie to s vyvrtnutým členkom. Šmatlavosť máš očividne vrodenú. Odnesiem ťa do nemocnice nech ti s ním niečo spravia, nemôžem ťa nechať len tak. Naruto by mi teda nepoďakoval.“ Na to mi úplne došli slová a očervenela som druhýkrát s pocitom hanby. Prekrížila som si ruky na hrudi a zanovito pozerala pred seba.
,,Tak je to lepšie.“ Hoci som sa na neho nepozerala, jeho úškrn bolo počuť. V hlave sa mi premietalo snáď milión nadávok.
,,Nechoďme cez Konohu...“ To bolo jediné čo som povedala a čo som mu aj bola ochotná povedať. Počula som jeho arogantný smiech a nato vyskočil so mnou v náručí na strechu. A takto so mnou preskakoval až do nemocnice. Celý čas som pozorne načúvala jeho dychu, ale akoby sa vôbec nenamáhal, akoby som nebola žiadna príťaž. Zamračila som sa. Doskočil pred nemocnicu a kráčal ku dverám.
,,Počkaj, zlož ma. Ten kúsok nejako dôjdem aj po svojich.“ Nechcela som aby niekto videl, že ma Sasuke nesie na rukách. Cítila som sa hrozne trápne.
,,Prestaň vymýšľať.“ Zahriakol ma tónom, ktorý naznačoval, že som neznesiteľná a otravná.
,,Okamžite ma zlož na zem!“ sykla som, ale on ma ignoroval a ďalej som mnou kráčal po chodbách nemocnice.
,,Sasuke, ak ma okamžite nedáš dolu-“ začala som sa mu vyhrážať, ale on sa na mňa pobavene pozrel.
,,Tak čo?“ chystala som sa mu odpovedať niečo veľmi nepríjemné a uštipačné, a rýchlo som hľadala slová.
,,Sasuke-kun!“ ozval sa prekvapene známy hlas a ja som sa ako v mrákotách otočila tým smerom.
,,Hinata—chan?“ ten šokovaný tón sa nedal zamaskovať. Ino sa na nás pozerala s vyvalenými očami. Prečo je v nemocnici? Nemala byť so Sasukeho týmom? Znovu som očervenela. Celý deň sa len červenám... do pekla!
,,Mohla by si Hinatu ošetriť? Potkla sa a poranila si nohu. Zrejme má vyvrtnutý členok.“ Skôr ako niečo stihla Ino povedať zasiahol Sasuke a ja som len prikývla na jeho slová. Nadvihla obočie ale potom sa milo usmiala.
,,Iste. Poďte za mnou.“ Otočila sa a kráčala do jednej z izieb. Sasuke ju následoval so mnou v náručí a ja som si priala, aby som sa prepadla pod zem. Položil ma na lôžko a odstúpil až k stene. Ino si prezrela môj kotník a začala ho liečiť.
,,Takže, čo sa vlastne stalo?“ snažila sa tváriť akože ju to nezaujíma, ale ani jedného z nás neoklamala. Nevedela som čo mám povedať , vedela som, že Ino o neho má záujem.
,,Hinata sa poranila pri tréningu. Šiel som okolo a tak som ju sem priniesol.“ Znovu za mňa odpovedal Sasuke a tým ma už znovu zachránil. Dnešný deň mu nesplatím ani do konca života – pomyslela som si zničene.
,,Nedostatok chakry?“ spýtala sa ma Ino, ktorú očividne Sasukeho odpoveď uspokojila.
,,Asi hej, a cez deň som toho veľa nezjedla, asi to bude aj tým...“ zašepkala som potichu a pozerala sa na biely poťah na lôžku. V nohe som postupne cítila úľavu.
,,Som prekvapená Sasuke, že si v Konohe. Myslela som si, že Naruto ťa zobral so sebou keď šiel na stretnutie Kage. Ale asi máš inú misiu. “ Ino sa pozrela na neho skúmavým pohľadom.
,,Chcel, aby som tu zostal, dal mi nejakú prácu. Okrem toho so sebou zobral skúsených Anbu, takže myslím, že je to to isté, akoby som s ním bol ja a ostatní z týmu. Nemala si náhodou byť s mojim týmom?“ po celý čas čo hovoril sa pozeral von oknom, ale pri poslednej vete zvrtol hlavu smerom k nej a prebodol ju pohľadom.
,,Áno, dnes majú voľno, lebo ma súrne volali do nemocnice, potrebovali pomoc, pretože nestíhali, rozšírila sa tu chrípka. Ale zajtra s nimi začínam naplno.“ Vzdychla si unavene a pretrela si rukou čelo.
V izbe nastalo chvíľkové nepríjemné ticho a cítila som napätie.
,,Tak, ešte ti ten členok obviažem. Môžeš na neho došľapovať no nenamáhaj ho veľmi. Zajtra už budeš v poriadku, dnes si skôr odpočiň.“ Povedala Ino po dlhej chvíli keď skončila s liečením a na členok mi natrela akúsi chladivú masť a obviazala mi ho. Pomaly som sa postavila a poďakovala som jej. Vyšla som pred nemocnicu a Sasuke kráčal za mnou.
,,To už je večer?“ spýtala som sa prekvapene keď som vyšla von a slnko už nebolo vidieť, iba obloha bola zafarbená do krvava.
,,Dlho si spala a potom trénovala.“ Snažila som sa ho ignorovať a pomalým pokulhávajúcim krokom som sa vydala dopredu. Fakt elegantný odchod hodný budúcej vodkyne klanu. Sakrazmus zo mňa priam sršal.
,,Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa ma a schytil ma za lakeť aby ma zastavil. Zarazene som sa na neho pozrela.
,,Domov.“ Odpovedala som mierne prekvapeným hlasom a pri tom som si vytrhla ruku z jeho zovretia.
,,Nič si ešte nejedla, Poďme.“
,,Najem sa doma.“
,,Domáca má voľno, takže nemáš navarené. Tým pádom odtiaľto neodídeš kým sa nenaješ.“ Zavrčal a pri tom ma začal ťahať do nejakého podniku, ktorý bol najbližšie. Rýchlo som kulhala za ním, aby som mu stačila.
,,Odkiaľ vieš, že má voľno?“ spýtala som sa keď ma vtlačil na stoličku za stôl. Nachádzali sme sa v podniku kam chodilo veľmi málo ľudí, a hoci tu bolo asi len šesť zákazníkov, vybral si stôl, ktorý bol najďalej od všetkých a úplne v kúte. Takmer nás ani nebolo vidieť, pretože nás z veľkej časti zakrývalo veľké akvárium plné rýb najrôznejších farieb. Fascinovali ma a chvíľu som na nich išla oči nechať.
,,Keď som bol pre teba, práve odchádzala.“ To bolo jediné čo povedal a odmlčal sa. Hneď na to k nám prišla mladá čašníčka s jedálnym lístkom. Keď pokladala jedálny lístok pred Sasukeho, ten len pokrútil hlavou a ona ho zobrala späť.
,,Dáte si niečo na pitie?“ spýtala sa a pri tom zaklipkala mihalnicami smerom k nemu. Prevrátila som očami a pozrela som sa do svojho jedálneho lístka.
,,Dvakrát jablkový džús poprosím.“ Objednal a neobťažoval sa na ňu ani pozrieť. Ani sa ma nepýtal na to čo mám rada, ale nemohla som sa sťažovať, pretože sa trafil.
,,A slečna si dá na večeru...?“ čakala na odpoveď a neochotne sa pozrela na mňa. Jej neprívetivý prístup ma zarazil. Asi si myslela, že som Sasukeho priateľka alebo čo, pretože to ako s ním flirtovala sa nedalo prehliadnuť. Potichu som si odfrkla.
,,Sushi poprosím.“ Odpovedala som jej zdvorilo načo sa ona vzdialila.
,,Ty nebudeš jesť?“ spýtala som sa ho vážne a premerala som si jeho tvár.
,,Nie.“
,,Aha...“ zamrmlala som a potichu sme čakali kým nám čašníčka prinesie objednávku. O pár minút sa objavila aj s džúsmi a mojou večerou. Potichu som jedla a popri tom som si upíjala z džúsu.
,,Hmm, Naruto očividne nepovedal Ino, akú tu máš prácu.“ Nadhodila som tému, pretože to ticho mi bolo nepríjemné. Ponad spojené ruky sa na mňa pozrel.
,,A?“
,,Zaujímalo by ma, čo povieme keď nás niekto bude často vídať spolu, a asi by nebolo milé nikomu z nás, keby sme povedali, že mi robíš ochranku.“
,,Tak nebudeme nikomu nič vysvetlovať.“ Zarazene som na neho pozerala, ale po chvíľke som uznala, že to je asi najlogickejšie. Keď som dojedla vytiahla som z vrecka peniaze, ale Sasuke ma predbehol a podal peniaze čašníčke skôr ako ja. ,,Drobné si nechajte.“ Povedal a hneď na to sa zdvihol. Čašníčka sa usmiala a popriala mu pekný zvyšok večera.
,,A-ale,“ protestovala som a stále som mala natiahnutú ruku.
,,Čo?“ spýtal sa a čakal kým vstanem.
,,Nemal si to za mňa zaplatiť.“ Zamračila som sa na neho.
,,To je jedno. Vstávaj, musím ťa odviesť k sídlu.“ Jeho odstup ma tak spražil, že som bez slova vstala a odteperila sa s ním po boku až pred dom. Otočila som sa na neho, ale on pozeral do zeme a nad niečim asi premýšľal.
,,Dobrú noc.“ Rozlúčila som sa, veď som bola správne vychovaná.
,,Hm... dobrú.“ Zaprial mi naspäť, hneď na to sa otočil smerom na odchod a ja som sa pomalým krokom vybrala po chodníku ku dverám.
Zastavila som sa a obzrela som sa jeho smerom.
,,A ďakujem.“ Povedala som potichu, ale vedela som, že to počul, pretože zdvihol ruku na rozlúčku a ďalej kráčal preč od Hyuuga štvrti.