1/2 Akuma - III

Vrčanie.

Kyuubi otvoril oči. Krvavé dúhovky plápolali v tme ako pár pekelných sviecí. Jeho väzenie bolo ponorené v tichu a samote.
Čas tam už dávno zastal. Deň či noc, na tom viac nezáležalo.
Čo za muky, čo za strašné muky! Chvosty mal stiahnuté ťažkými reťazami, laby prikované k zemi. Cítil, ako sa mu chladný, zhrdzavený kov zarezával pod kožu. A čo viac, jeho beztak prázdny výhľad tienili vysoké mreže.
Mreže. Aké originálne. Plné fantázie. Smrteľníci. Do všetkého museli vopchať svoje naivné predstavy o svete. Mreže vyjadrovali pocit úzkosti, strachu, samoty. Takto to cítili jaskynní ľudia, tí, ktorých teraz nazývajú primitívmi, no boli omnoho múdrejšími, než sú tie dnešné dvojnohé kreatúry, ktoré mrežiam pripísali označenie spravodlivosť.
Pche, že vraj spravodlivosť. Ľudia si odjakživa mysleli, že vedia všetko najlepšie. Že sú pánmi tvorstva. Svet im však vôbec nepatrí. Nemajú naň žiadne právo. Sú to hlupáci, obyčajní, naivní, neschopní, predvídateľní hlupáci...
Pomstí sa. Dosiahne pravú spravodlivosť. Oplatí im tie roky, tie dlhé storočia, nekonečné miléniá samoty, hladu a bolesti.
,,Minato...“ zaznelo hrdelné zavrčanie.
Štvrtý Hokage. Nebol prvý, čo sa mu opovážil siahnuť na slobodu, no rozhodne bol zo všetkých najdrzejší. Uväzniť ho do malého dieťaťa, do takého naničhodného škvŕňaťa... Pomstí sa mu.
Cítil ho. Cítil ho niekde hlboko v sebe, cítil jeho prítomnosť. Jeho pach sa vznášal vo vzduchu. Kyuubi bol možno slepý, jeho oči sa mohli topiť v čierno-čiernej tme, no on vedel, že je niekde tam, za mrežami, že čaká, že sa kúpe v jeho mizérii.
Na démonovej tvári sa zračil divoký úškrn.
Oh áno, pomstí sa mu. Dostane toho pankharta, stiahne ho dolu do temnoty, stiahne ho k sebe, pritlačí k zemi, ponorí do tej hnusnej žbrndy, ktorá mu máčala kožuch, zaderie pazúry do jeho krehkého tela, rozpára pokožku, odtrhne končatinu po končatine, vyderie oči a rozdrví lepku a to všetko za zvuku jeho sladkého, tak sladkého kriku.
A on to bude všetko sledovať.
Pomstí sa. Pomstí. Bude počuť tú hudbu, tú prenádhernú hudbu derúcu sa z jeho rozpáraných pľúc, a bude sa smiať, po dlhých rokoch zo srdca smiať.
Lebo on má srdce. Je spútané, možno už časom sčernelo nenávisťou, no stále je tam. Tam, kde bývajú všetky srdcia. Jeden človek to vedel – jeden jediný, a i ten ho musel opustiť.
Diabolský chechot.
Jeho čas príde. Príde. Už čoskoro.
Zatiaľ však...

Hnus

Hnus.

HNUS!

Narutove kolená náhle zoslabli. Zapotácal sa a rýchlo sa chytil posteľného rámu. Pocítil, ako sa mu náhle zodvihol žalúdok, ako ho zachvátil vír pocitov. Hnusných, nenávistných pocitov.
Tuho zavrel oči. Tak tuho, až mal pocit, že si ich zatlačí do lepky.
Odkiaľ sa vzala všetka tá zlosť? Ten pocit nešťastia, bolesti, zrady–
Zrada. To bolo to správne slovo. Zradili ho.
Prudko vydýchol a sadol si na kraj postele. Zaboril dlane do vlasov a zaťal ich v päsť. Lakte oprel o kolená a oči zabodol do podlahy.
Po chvíli ho to prešlo a on mohol opäť slobodne premýšľať.
A nad čím?
Bol tak strašne zmätený. Čo sa vlastne stalo? Bol otcom toho dieťaťa? Boli jeho spomienky skutočné? Bola tá noc skutočná, bola vôbec Hinata skutočná?
Kam až zachádzali jej klamstvá? Kto v skutočnosti bola?
Nie, nechcel na to myslieť. Niekde sa musela stať chyba. Hinata nebola taká, ona by ho takto nepodviedla.
Ako to môžeš povedať? Vôbec ju nepoznáš.
A ešte k tomu ťa už raz podviedla. A to poriadne.
Bolo toho naňho priveľa. Opäť zavrel oči a pokúsil sa nájsť nejakú odpoveď, nejaké logické východisko, hocičo.
No nič neprichádzalo a tie reči sa mu neustále preháňali hlavou:
,,Počuli ste to? Je v druhom mesiaci.“
„Klamala?“
„To Naruto predsa vyšiel s farbou von ako prvý.“
„Pobehlica.“
„Kto je otcom?“
„Nie, nie, museli byť spolu už skôr...“
„Museli sa pomýliť, Hinata-chan by predsa...“
„Pobehlica.“
„Druhý mesiac, počuli ste?“
„To nie je možné. Veď ten chlapec...“
„Naruto bol vtedy preč.“
Naruto zúfalo zavrčal. Nemohol byť otcom, veď to nedávalo žiadny zmysel! Boli spolu len raz, len jediný jeden krát a ona–
Druhý mesiac.
Museli mať pravdu, veď Naruto bol v tom čase na ďalekej misii. Nemohol byť otcom.
Teraz to príde. Teraz to príde, úľava, kameň padajúci zo srdca, pocit slobody, hlboký nádych a sladký spánok... No ono to neprišlo.
Necítil sa o nič lepšie než predtým.
Hinata, pomyslel na úbohé dievča, čo sa vlastne stalo? Potrebujem to vedieť, potrebujem nejaké vysvetlenie...
Musel ju navštíviť. Ísť za ňou, preňho zaňho prejde aj cez Hiashiho, cez jeho neschopnú ochranku, cez celý ich klan, hoci by sa postavili pred neho ako ľudská barikáda.
Potreboval odpovede.
Postavil sa a rozhodne vykročil do dňa.

Hinata zavzlykala. Jej trasúca sa dlaň prikryla sčervenaný kus kože na jej líci. Cítila, ako pod ňou pulzoval strach a zármutok.
Hiashi stál nad jej schúleným telom, ruka ešte stále vo vzduchu. Šok mu prudko roztvoril oči, no neprinútil ho zájsť ďalej než len zložiť ruku späť k telu.
Hnev mu brázdil žilami ako jed. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala, tvár menila farby. Stratil všetku kontrolu nad svojim telom, jeho činy sa stali nepredvídateľnými pre neho samého. Jeho tvár sa roztrieštila na milión kúskov, meno sa váľalo v prachu a špine.
A čo jeho klan?
Cítil, ako sa mu všetko rozpadá pod rukami. Bol v úzkych. Tá hanba! Že práve on musel byť tým, čo sa dožije takéhoto úpadku!
Jeho rodina bola opäť raz hlavnou témou väčšiny rozhovorov. Hiashi si nepamätal, že by ich niekto niekedy vykresľoval v takom zlom svetle ako teraz.
Ako sa to vôbec dostalo von? Koho mal potrestať? Musel si vo veciach urobiť poriadok. Nemohol dovoliť, aby bola česť jeho rodiny takto podupaná. Minulosť už nezmení, no aspoň sa postará o to, aby medzi mini neboli zradcovia.
Hinata opäť zaplakala. Hiashiho pohľad klesol na jej tvár, no jej slzy ho nijako neobmäkčili.
„Zaslúžiš si to,“ precedil pomedzi zuby. „Maj aspoň tú hrdosť a prijmi to!“
Hinata sa snažila, no ani jej dlaň neumlčala nekonečný príval vzlykov.
Hiashiho čelo pokryli hlboké vrásky. Toto bola jeho dcéra? Prečo musel zakaždým, keď na ňu pozrel, cítiť jedine sklamanie?
„Kto je otcom?“
Hinata zúfalo skrčila obočie. Uprela na otca veľké lesklé oči a pokývala hlavou.
„Tak ty nebudeš hovoriť?“ zavrčal Hiashi zatínajúc päste. „Prečo si mi klamala, Hinata?“
Ja som neklamala, zaznel slabý hlas v jej mysli.
„Nepatríš do našej rodiny,“ kruto prehodil Hiashi a odvrátil od nej tvár. Znechutene. „Zneuctila si náš klan.“
Prečo, prečo mi neveríš?
„Pobehlica.“
Opäť naňho uprela zrak. Tento krát sa v jej očiach zračil čistý bôľ – taký, ktorý lámal srdcia. Hiashi však jej pohľad neopätoval. Nedokázal sa na ňu ani len pozrieť.
Alebo sa bál, že v jej očiach uvidí svoj odraz?
„Ktovie, s kým si sa flákala,“ pokračoval Hiashi čoraz agresívnejšie, nemilosrdne ignorujúc Hinatin zlomený výraz tváre, jej trasúce sa ruky, nesúhlasné mykanie hlavou. „Možno to nebolo po prvýkrát, možno nás takto zahanbuješ už roky, vysmievaš sa nám do tváre, ťaháš s kade kým a zhadzuješ vinu na iných, flákaš sa, ťaháš sa hore dole so všetkými... O áno, ja to vidím, nie som slepý, ako sa na teba dívajú, všetci tí CHLAPI TY CUN–“
Do miestnosti vbehla Hanabi a okamžite schmatla otca za lakeť.
„Už dosť!“ skríkla. ,,Otec, vieš ty vôbec, čo robíš?“
Hiashi na ňu chvíľu tupo zazeral. Jeho oči boli prázdne, akoby jeho myseľ na chvíľu uletela kamsi do neznáma. Potom zatriasol hlavou a pozrel smerom k dverám.
„Tadao,“ prehovoril na muža mlčky stojaceho za prahom. „Ako sa opovažuješ poštvať proti mne moju vlastnú dcéru?“
„Nikoho som proti vám nepoštval,“ odvetil Tadao snažiac sa nezazerať na dievča krčiace sa na dlážke. „Chcel som len zabrániť tomu, aby ste zahlušili svoju druhú dcéru.“
Otočil hlavu. Pozrel na Hinatu a konečne, konečne ju aj videl.
Bodavá bolesť v hrudi. Čo sa to s ním dialo?
Odvrátil tvár a zažmúril oči. V hrdle mu čosi uviazlo – ospravedlnenie? Nie, nemal sa za čo ospravedlňovať. Mal plné právo byť nahnevaný.
Vytrhol sa z dcérinho zovretia a odplachtil z miestnosti. Predsa len bolo niečo, čo musel urobiť. Čo povedať.

Slnko už pomaly zapadalo. Na ulici, po ktorej kráčal, sa rozsvietili lampy, ľudia utíchli a väčšina z nich zaliezla späť do svojich domov.
Bol tam len on a prašná cestička.
Ako tak sledoval temeno zachádzajúceho slnka, pomyslel si, že by možno bolo lepšie počkať. Vrátiť sa späť a skúsiť to zajtra. Vedel však, že to z neho hovorí iba strach. Zbabelosť. On nebol zbabelec. Nebol však ani dvakrát najmúdrejší a možno by urobil len dobre, ak by sa tentoraz neposlúchol.
Čiasi tvár odrazu zastavila jeho kroky. Lúče slnka sa vytratili a pod jeho nohami sa zjavil dlhý tieň.
Otočil sa a namieril si to rovno domov. Všetko to bolo také spontánne, nepremyslené, náhle. Rovnako náhle však boli aj nasledujúce slová, ktoré ho opäť prinútili zastaviť:
„Počkaj...“
Počkaj. Žiadne stoj. Neznelo to ako rozkaz, skôr ako prosba.
Nečakané. Úprimne, nepozdávalo sa mu to. Ten muž nikoho neprosil.
„Chcem s tebou hovoriť.“
Chcel. Pekné. On však nie. Alebo...
Hiashi urobil zopár dlhých sebavedomých krokov až k nemu. Zastavil však trochu ďalej, aby medzi nimi nechal kúsok voľného priestoru. Potrebného priestoru.
„Nie som tu, aby som sa ospravedlnil,“ povedal Hiashi strohým hlasom. „Neviem, čo presne sa s mojou dcérou deje a nie som na to hrdý. Preto sťahujem všetky obvinenia – do doby, kým sa všetko nevyrieši.“
Naruto iba preglgol a prikývol.
„Dobre,“ spokojne kývol hlavou Hiashi a otočil sa. Ako tak kráčal späť domov, na krátky moment pozrel späť na chlapca, ktorého nechal stáť uprostred ľudoprázdnej ulice.
Naruto to nedokázal. Chcel sa ho opýtať, chcel povolenie ísť za Hinatou, no z jeho hrdla nevyšlo jediné slovko. Hiashiho prítomnosť bola zastrašujúca – či už zvieral vaše hrdlo, alebo nie.
Predsa len bude najlepšie, ak to nechám na zajtra, pomyslel si. Alebo možno na neskôr...
A s týmito myšlienkami sa pobral späť domov.

Hanabi sedela na posteli vedľa Hinaty a hladila ju po vlasoch. Trvalo jej, kým ju upokojila, kým ju uchlácholila. Po dlhom boji sa jej to však podarilo a jej sestra konečne zaspala, s hlavou položenou v jej lone.
Nedostala sa k tomu, o čom chcela hovoriť. A pravdepodobne sa tak skoro ani nedostane – pre Hinatino dobro. Ktovie, ako by reagovala, ak by zistila, že niekto ďalší vie o jej strašlivom prehrešku.
Nie. Takto to bolo lepšie. Hanabi mala svoju sestru rada, i keď to mnohí vnímali inak. A tá ju teraz potrebovala.
Priložila dlaň k jej temenu a jedným dlhým ťahom skĺzla až k jej chrbtu.
Jedna vec jej však nedávala zmysel. Ako mohla byť v druhom mesiaci? Bola si predsa istá, že otcom bol Naruto. Hinata nebola pobehlica, ako ju teraz nazývali v dedine. Tak ako potom?
Niečo nebolo v poriadku.
„Ja na to prídem,“ zašepkala Hanabi a zavrela oči.

Kiba stál na kraji lesa. Jeho pohľad smeroval do tmavej húštiny. Akamaru sedel pár krokov za ním a sledoval jeho nehybný chrbát.
Bol viac než len pes. Bol jeho priateľ. Tí dvaja spolu preskákali príliš mnoho, zdieľali príliš veľa. Boli ako jedna bytosť, bok po boku v každej situácii, uchovávajúc tie isté spomienky. A jedna z nich sa práve premietala pred Kibovými očami.
Tá húština ho priťahovala. Nevedel prečo, no niečo v jej útrobách, niečo hlboko v lese ho volalo k sebe. Bez rozmyslu nasledoval nemé volanie a vošiel dnu.
Po pár krátkych okamihoch chôdze opäť zastavil. Priložil ruku k stromu a schoval sa za jeho kmeň. Akamaru nasledoval jeho príklad a potichu sa pritlačil k zemi.
Vyzerali takmer ako dvaja lovci. Až na to, že celé Kibovo telo tŕplo napätím.
Tam pred nimi, uprostred lesa na malej trávnatej plôške, stála Hinata. Ruky mala predpažené v elegantnej póze, jej čelo krášlili malé trblietavé kvapky potu. Jej pohľad bol upriamený pred seba, dych zadržaný a pery jemne pootvorené.
Tým skutočným lovcom bola ona.
Nevedel, na čo presne sa dívala – nedokázal od nej odrhnúť zrak. Ak by však v tú chvíľu hľadela na neho, asi by sa pod tým náporom rozpadol.
Vzbĺkla v ňom túžba vyjsť zo svojho úkrytu a priznať sa. Priznať sa jej so svojimi citmi.
Neurobil to však.
Potriasol hlavou. Uvedomil si, že stojí na tom istom mieste, ako predtým Hinata. Nevedel, ako sa tam dostal. Hlavou mu behala jedine spomienka na to, ako v ten večer zbabelo ustúpil späť do tmy.

Nie je to komické? Kam až ťa povedie jediný nesprávny krok...

Prešlo mnoho dní. Dní dlhých ako mesiace. Počas celých týždňov zostávala Hinata zavretá vo svojej izbe, držaná v honosnom sídle ako princezná v hradnej veži, strážená párom surových drakov, a Naruto, jej princ, schovaný niekde vo svojej kutici.
Snažil sa nazbierať odvahu, nájsť nejaký pádny dôvod, no nech sa snažil ako chcel, cez Hiashiho sa nedostal.
Stále mal toľko otázok, no vraj už nemal právo poznať odpovede.
Šla mu z toho vybuchnúť hlava. Myslel, že na všetko zabudne, že mu čas vyčistí hlavu, no život plynul trochu inak, než by si to prial.
Jediné, čo o Hinate vedel, bolo, že bola v relatívnom poriadku a že sa situácia spred týždňov nezopakovala. Pokúsil sa zo Sakury dostať aspoň to, čo to všetko spôsobilo, no tá len krútila hlavou a opakovala, že podľa medikov bola Hinata v poriadku.
A čo dieťa?
Bol taký bezradný. Fajn, ak mu to ostatní odmietajú prezradiť, zistí si to sám.
Namieril si to rovno do knižnice.
Shikamaru prekvapene zodvihol hlavu.
„Stratil si sa?“
„Uh, uhm, nie,“ odvetil rozpačito. „Len som si sem prišiel niečo naštudovať.“
Shikamaru len pochybovačne prikývol a sledoval, ako sa Naruto stratil v mori vysokých regálov.
„Ten tu čo robí?“ čudovala sa Ino sediaca na stole. „Naposledy tu bol po Jiraiyovej smrti.“
Shikamaru len zahmkal a pobral sa smerom k najbližšej uličke.
„Mohla by si zliezť z môjho stola?“ zasyčal na ňu a nazrel do uličky. „Tak otravná...“
Naruto stál na druhej strane miestnosti hľadiac na vysokú poličku. Jeho ruky občasne vstrelili ku knihám, ohmatali ich, občas aj otvorili a potom váhavo vrátili späť na miesto.
„On vie čítať?“ vykukla spoza jeho chrbta.
„Ino, strať sa,“ prehodil Shikamaru otrávene.
„Prečo? Ty ho hádam smieš špehovať?“
„Psst!“ priložil jej prst k perám. „Začuje nás.“
Ino sa podivne uškrnula. Shikamaru rýchlo odtiahol ruku a pozrel späť na Naruta.
Narutove oči pohliadli na názov knihy, čo práve držal v rukách. Pikantné posteľné radovánky.
Do líc mu vystrelila červeň. Cítil, ako mu zahoreli uši. Knihu šmaril späť na miesto, akoby to bol horúci zemiak, a nemotorne si upravil šaty.
Opäť si spomenul na tú noc. Tento krát mu spomienky prišli akési živšie.
Uvedomil si, aký strašne nemotorný vtedy bol. Strašne, strašne nemotorný, neskúsený, trochu vystrašený.
Ešteže to nakoniec nebola Sakura, pomyslel si, keď vtom pocítil strašnú chuť vraziť si facku.
Pozrel späť na poličku. Nemal tušenia, do akej časti knižnice sa to dostal, no pomyslel si, že by možno bolo lepšie, ak by si niektorú z tých kníh vzal a poučil sa. Do budúcnosti.
Natiahol sa za ďalšou.
Nemravný šepot... Nie, to nie je ono. Vzťahy pre blbčekov. To nie, ja nie som žiadny blbček! Alebo možno... Možno by sa to aj zišlo. Hm, Icha-Icha. Jirayia, že si ty napísal aj tie ostatné knihy? No prosím...
Shikamaru nechápal, prečo sa Naruto odrazu tak chechce. Ino už vôbec nie, no ale veď ona si už nejaký dôvod vymyslí. To nebol problém.
Dobrá mama, pokračoval Naruto v prezeraní titulov, Obetujte svojho prvorodeného Jashinovi, Otec Goriot... No, som blízko. A čo – Pomoc, ja budem otcom!
Zamyslel sa.
Také akurátne, povedal by som. Vyžaruje z toho bezradnosť. Heh, čo to hovorím, ja predsa nie som otec!
Prečo tam vlastne prišiel? Skoro by aj zabudol.
Rady pre prvorodičky – všetko, čo potrebujete vedieť o vašom tehotenstve.
Teraz už len musel prísť na spôsob, ako odtiaľ tú knihu prepašovať. Alebo aj viac kníh, pomyslel si a zhrabol ešte zopár ďalších titulov. Výborne, som strašne nenápadný, prehodil sledujúc svoj odraz v zrkadle. Náručie mal plné kníh a na tvári mu trónil jemný rumenec.
„Shikamaru, choď už domov,“ ozval sa niečí hlas. „A ty tu čo robíš? Yamanako, nechci, aby som zašiel za tvojim otcom!“
Narutovi odľahlo. Toho chlapa nepoznal, možno to pôjde ľahšie.
Mýlil sa. Ako tak pred neho pokladal všetky tie knihy, cítil, že sa mu do tváre ženie snáď všetka krv z tela. Nepríjemne to pálilo. A čo bolo horšie, ten muž naňho hľadel, akoby pred ním stál nejaký omyl.
„Ehm, uvedomuješ si, že ty nie si otcom...?“ pýtal sa ho neisto. Čo ho mali všetci za hlupáka? A čo sa do toho vôbec starali?
„Hej, hej,“ mávol rukou.
„Bol si vtedy preč, však?“
Mal chuť na neho zvriesknuť.
„Bol,“ odvetil zatínajúc zuby.
Muž už iba letmo prebehol po knihách a vložil mu ich do tašky. „Vráť ich do konca mesiaca.“
,,Jasné,“ prehodil Naruto, schmatol tašku a vybehol von.
Naozaj, prečo sa do toho museli všetci starať? Chýbali mu tie časy, keď bol neviditeľný.

Hinata stála pri okne zaháňajúc túžbu vykradnúť sa von a prebehnúť sa bosá po záhrade. Bolo to už tak dávno, čo bola vonku. Nechápala, prečo ju otec držal v jej izbe. Nezazlievala mu, že bol nahnevaný, už viac nie, no nedokázala pochopiť, prečo ju takto ukrýva pred svetom.
Naozaj sa za ňu tak strašne hanbil?
Možno by mu mala povedať pravdu. Až príliš si však zvykla na ticho, v ktorom žila, a i tak by tým veci len skomplikovala. Beztak mali všetci dosť popletené hlavy.
Povzdychla si a priložila dlaň k brušku. Bolo príliš skoro na to, aby niečo cítila, no ona aj tak dúfala, že sa niečo stane. Stále nedokázala uveriť, že je tehotná. Bolo to skoro, akoby to dieťa ani neexistovalo, ako keby to bol len sen. Nedávalo o sebe nijako vedieť a ona tak strašne túžila po jeho úteche. Chcela sa skloniť a povedať: robím to pre teba.
Otočila sa a sadla si do kresla. Do nosa jej udrela vôňa horúceho čaju. Trochu si z neho odchlipla a potom položila šálku späť na miesto.
Vtedy to prišlo. Nápad. Taká malá idea.
Sklopila zrak a pozrela na svoje ploché bruško.
„Byakugan!“
Jej pery sa roztiahli do širokého úsmevu. Niekde tam, uprostred spleti žiarivých nití, svietilo drobné svetielko. Bolo naozaj veľmi maličké, menšie ako jej malíček, no pre ňu znamenalo tak veľa.
Sklopila viečka, vtisla bozk do svojej dlane a tú následne priložila k nemému svetielku.
Robím to pre teba.
Hinata zaspala skôr, než by si stihla všimnúť malej červenej iskierky...