Nový vek Konohy (I.) 061: Pomsta Akatsuki

„Budeš robiť to čo sa ti povie!“ zreval Kisame a sotil Kankura, ktorý sa potkol o stoličku a padol na zem, no ani to Kisameho neudržalo na uzde. Z celej sily vrazil Kankurovi do tváre až mu z úst vystriekla krv.
Potom ho chytil pod krk a jednou rukou zdvihol nad zem. Jeho žraločie oči ho divoko prebodávali ako korisť, ktorú sa chystá zožrať.
„Ty haj*el!“ zreval naňho a surovo ním tresol o stenu.
Od hnevu funel. Celým telom mu triaslo a pomalým krokom sa vybral ku Kankurovi.
„Madara ti dal príležitosť. Príležitosť rozumieš?! Nikdy by to neurobil, keby sa za teba kancelár nezaručil a toto je tvoja vďaka?!“ na čele mu navrela žila a ruky dal opäť v päsť.
„Buď rád, že ešte dýchaš, ty krysa! Keby to bolo na mne, už by si dávno skapal!“
Kankuro si utrel krv z úst a opätoval Kisamemu tvrdý pohľad.
„Ja nevinných zabíjať nebudem.“
Na to Kisame vyceril zubiská a ohnal sa päsťou, no Kankurou mu útok vykryl.

„Máš nechránený bok, Kisame!“ z celej sily mu vrazil päsťou do rebra v nádeji, že mu ho zlomí, no nestalo sa tak. Hoci bolesť pocítil, nič vážnejšie sa mu nestalo.
„Ty si ma udrel?!“ Kisame sa ohnal na ďalší útok.
„UŽ STAČILO!“ ozval sa Madarov hlas, po ktorom Kisame ihneď prestal, i keď neustále mal tú chuť Kankura zmlátiť ako žito.
„Prečo nie, Madara? Prečo ho nemôžem…“
„Povedal som, že stačilo!“ dodal ešte jasnejšie a výraznejšie. „Už nie raz som ti povedal, že Kankura necháš na pokoji, Kisame! Zabudol si snáď, čo sa stane, ak ma neuposlúchneš?!“ prísne sa naňho zahľadel, na čo Kisame rezignovane zvesil plecia a odstúpil od bábkara.
Madara sa k ním pridal a pomohol Kankurovi vstať.
„To, že nechce zabíjať nevinných mu nezazlievam. Napokon, taký rozkaz som nikdy nevydal.“
Zdvihol stoličku a obom ukázal, aby sa posadili. Kisame si sadol prvý, tesne k Madarovi, ale neprestával sledovať Kankura, akoby mu chcel naznačiť, že aj tak ťa jedného dňa zabijem.
„Oslavy sa už začali. O pár minút predstúpi Tsuchikage a bude mať svoj slávnostný príhovor. Obaja viete, čo máte urobiť a kedy.“
Madara sa otočil ku Kankurovi.
„Kankurou, toto je skúška. Dnes sa preukáže, či si skutočne verným členom. Či to naozaj myslíš vážne. Neúspech nebudem tolerovať. Je to jasné?!“
Obaja prikývli.
„Do súboja sa zapojí aj Kejos. Hoci bol preč len chvíľu, urobil značný pokrok.“

Keď ho Madara spomenul, Kisame sa zatváril kyslo. To bola jeho prvá porážka, pri ktorej sa cítil úplne zahanbený. Kejosova sila ďaleko presahovala možnosti. Jeho schopnosť prevziať kontrolu nad technikou a ešte ju posilniť o vlastné je jedinečná. Niet divu, že ho Madara tak veľmi chcel mať vo svojom tíme.
„… tým končím dnešné zasadanie. Náš čas… nastal.“ Dodal Madara spokojne a spolu s Kisamem a Kankurom vyrazili na cestu na námestie vo festivalových oblečeniach.

***

Námestie sa len tak hemžilo ľuďmi. Všade boli samé stánky s jedlom, pitím, suvenírmi a súťažami. Ľudí neustále pribúdalo a behom pár minút bola na námestí obrovská tlačenica. Strategicky boli rozmiestnené aj ochranné jednotky Hiraykonu, pričom fanatici boli ukrytý v tieňoch, aby ich nik nevidel, no boli to práve oni, kto dozeral na celkovú bezpečnosť dnešného dňa.
Po námestí sa prechádzal aj Kakashi. Ešte dnes ráno dostal správu od tajomného muža s informáciami, kde sú Niki a Konohamaru. Veľmi ho trápilo, že sa dnešného dňa nezúčastnia- Bol to dlhý vyše dvojhodinový rozhovor, po ktorom bol Kakashi na sto percent presvedčený, že tomu mužovi môže dôverovať a, že Niki aj Konohamaru sú v dobrých rukách. Samozrejme, že sa nedozvedel celú pravdu o tom, čo sa stalo v knižnici a pred ňou.
Zo zamyslenia ho vytrhol mladý shinobi Kazuki Ito, osobný strážca Oonokiho.
„Tsuchikage si s vami želá ihneď hovoriť, Kakashi-san.“
Prikývol a obaja behom chvíle boli v hlavnom stane.
Keď Kakashi uvidel staručkého Tsuchikageho, až sa zdesil. Vyzeral ešte horšie než naposledy. Vrásky sa mu viac prehĺbili, ťažšie dýchal a ledva sa dokázal pohnúť.
„Kakashi.“ Oslovil ho chrapľavo. Keď uvidel starého priateľa, oči sa mu rozžiarili od šťastia i spokojnosti a to aj napriek tomu, že okolo neho poskakovali liečiteľský shinobi.
„Povedz mi, Kakashi, kde máš tých mladých?“
„Sú na svojich miestach.“ Zaklamal mu.
„Ach, tak. Tak to je dobre.“ Dodal spokojne a rozkašľal sa.

Našťastie jeho kašeľ nik nepočul, nakoľko sa dav ľudí zoskupil k námestiu a všetci tlieskali.
„Krásny dobrý deň, vám všetkým želám!“ ozval sa rečník, čím zahájil svoju reč. Počkal, kým sa dav utíšil.
„Zišli sme sa tu dnes v tento nádherný a jedinečný deň, aby sme oslávili dve významné udalosti.“ Pokračoval rečník plný energie. „Prvou z nich je výročie porazenia Akatsuki a ukončenie štvrtej vojny.“ Opäť počkal, kým potlesk utíchol. „Ďakujem veľmi pekne… druhou udalosťou je oslávenie narodenín milovaného Tsuchikageho, ktorý prijal naše ctené pozvanie a rozhodol sa pridať k nám v tento deň.“
Na to aký bol Oonoki starý a zničený elegantne zoskočil zo stoličky a pomaličky o paličke kráčal k pódiu. Kakashi premýšľal nad tým, koľko námahy a pretvárky musel do tohto dávať, aby aspoň pred obyvateľmi vyzeral, že je v poriadku.
Tesne za ním šiel Kazuki a následne aj Kakashi.
Keď Oonoki vyšiel zo zákulisia, spustila sa lavína pokrikov a aplauzov. Tsuchikage sa žiarivo usmieval a perami si pobozkal prsty a tieto bozky venoval publiku. Mal ľahký, rozhodný krok. Keď prišiel až doprostred pódia, ďalej ľudí obdarovával bozkami a mával.
Kakashi sa porozhliadol po publiku. Mal zvláštne nutkanie, ktoré ho sprevádzalo už od samého rána, keď sa sem vybral. Mal zvláštny pocit, ktorého sa nevedel zbaviť.
Keď prešiel po publiku druhý aj tretí raz, zazdalo sa mu, že videl Kankura, ale to bol nezmysel. Nemohol tu byť.
*Len sa upokoj, Kakashi. Dýchaj. Nadýchni sa. Všetko je v absolútnom poriadku.* hovoril si v mysli a snažil sa tak upokojiť, no aj tak mu to nešlo.

„Ďakujem všetkým, že ste sem dne prišli. Som nesmierne…“
Ayame stála opretá o múr vo veži a mala dokonalý výhľad na celé námestie. Aj ona počúvala Tsuchikageho príhovor a spomínala na staré časy, kedy sa s ním stretla. Aj ked vedela, že on si ju určite nepamätal.
Vzduch okolo nej zasvišťal a mierne pootočila hlavu dozadu, pričom stála pokojne aj naďalej opretá s prekríženými rukami a teplý vietor jej vial do tváre.
„Odpusťte, že vám ruším, pani moja.“
„To je v poriadku. Čo sa deje?“
„V jednej zo zadných uličiek sme našli mŕtve telo mladého muža. Na ruke mal vypálené iniciály U.M.“
„U.M?“ zopakovala Ayame a na chvíľu sa zamyslela.
„Si môj zástupca, Haru Hibiki. Osobne som si ťa vybrala, to dúfam vieš.“
„Áno, pani.“
Otočila sa k nemu a pohladila po líci.
„Iniciály U.M. značia Uchiha Madaru. S najväčšou pravdepodobnosťou.“
V tom okamihu aj ona zbystrila, ako aj Hibiki.
„Kde je Kamiko?“
„Tu som, pani moja.“
Ayame sa k nej otočila, pričom vlasmi plesla Hibikimu do tváre.
„Kamiko, choď ihneď dole na pódium.“
„Áno, pani.“
Na to Kamiko zmizla.
„Možno ide len o veľmi zlý žart.“
Ayame chytila Hibikiho pod bradu a nasmerovala ho na sever, odkiaľ sa hnali čierne mraky.

Ayame spľasla rukami a v tom sa pri nej objavil malý tvor, ktorý pripomínal akéhosi vtáka, až na to, že celé jeho telo tvorila krv.
Vyslal k tej čiernej oblohe a behom pár desiatok sekúnd sa vrátil.
„Niekto tu búrku vyvolal.“ Skonštatovala zamyslene a vták sa rozplynul.
Pozrela sa dole na námestie a sledovala publikum, keď jej pohľad upútala jedna postava v tmavom plášti. V okamihu ako sa na ňu pozrela, postava zastala a pomaly pootáčala hlavou k nej.
Ayame uvidela masku so Sharinganom. Otočila sa k Hibikimu, ktorý už bol taktiež na ceste.
Madara a Ayame si venoval krátky chladný pohľad, až kým sa jej nestratil z dohľadu.
Madara urobil pečať tigra a zamrmlal: „Teraz.“
Kankuro, ktorý stál na úplne inom konci námestia si zotrel slzu z líca a vytiahol zvitok.
*Odpusťte mi, prosím.*
Zvitok vyhodil vysoko na oblohu a pomocou chakry ešte vyššie.
Strážcovia na námestí zbystrili pozornosť. Oblohu nad námestím prekryl biely dym, z ktorého vychádzalo akési kovové monštrum pripomínajúce bábku. Nedalo sa ani s presnosťou určiť o akého tvora ide. Bolo to okrúhle, malo to pancier a veľké množstvo otvorov, z ktorých sa teraz každý otvoril a na nebohých obyvateľov sa spustila smršť čiernych ihlíc, ktoré zatienili celú oblohu.
Kazuki ihneď vyrazil a pokúsil sa vytvoriť kamenný štít, no nedokázal by pokryť celé námestie, ba čo bolo horšie, bol veľmi pomalý.
Ihlice dopadli úplne presne na nevinných obyvateľov. Zabodávali sa im do tela ako do sena. Ruky aj nohy bez problémov celé prebodli a čo sa týka hrudníka alebo hlavy, tak sa zabodli poriadne hlboko, dosť na smrteľné zranenia.
To však bol len začiatok.

Kisame, ktorý stál v bezpečnej vzdialenosti sa pousmial a spľasol ruky.
„Suiton: Bakusui Shouha!“
Kisame z úst vypustil ohromnú dávku vody, ktorá pomaly zaplavovala námestie, no zatiaľ len po členky. V rovnakú chvíľu ako sa nad námestím a aj nad Hiraykonom rozprestreli čierne mraky, z ktorých sa spustil hustý dážď, Kisame vytvoril aj vodné klony či vodné žraloky a spoločne masakrovali obyvateľov, ktorí sa snažili v panike ukryť. Ochranné jednotky mesta sa zapojili do boja v snahe ochrániť obyvateľov, no prevaha síl Akatsuki im v tom výrazne zabraňovala. Voda sa zafarbovala čerstvou krvou nevinných.

Madara sa tlmene zasmial.
*Výborná práca Kejos. Tá búrka je ohromná. Kankuro, tvoj útok bábik robí svoje a Kisame… ty nikdy nesklameš.*
Kazuki sa otočil k Oonokimu, ktorý bol v šoku nad tými jatkami.
„Sensei, musíme vás odtiaľto dostať preč.“
Kazuki pocítil obrovský tlak na hrudi. Tá sila mu podlomila nohy a odhodila na druhý koniec pódia.
Madara sa ako blesk objavil pred Tsuchikagem, pred ktorým si dokonca zložil masku.
„Chýbal som ti, Oonoki?“ rozosmial sa a vychutnal si ten zúfalý dedkovský pohľad. Následne mu priamo do srdca zabodol katanu, ktorá vyšla na druhej strane. Cez katanu pustil aj chakru a jej sila odhodila Oonokiho o stenu závojov.
V rovnakom čase si nasadil späť masku a zahľadel sa na mladíka Kazukiho, ktorý neveriacky sledoval, čo sa stalo. Sledoval bezvládne telo Tsuchikageho.
Člup!
Madara stál priamo nad Kazukim.
„Hm. Taký mladý…“
Ohnal sa po Kazukim, ktorý ani nemrkol. Madarov útok narazil na odpor. Červené rúcho sa mu zavlnilo pred očami a na prsiach pocítil ostrú bolesť. Niekto ho doň kopol a Madaru vymrštilo dva metre nad zem a potom padol na chrbát.
Keď sa pozviechal, pozrel na človeka, ktorý ho vyrušil pri zabíjaní.
Zrenice sa mu rozšírili, vzduch v hrdle zasekol a krv v tele stuhla. Objal ho studený pot a pravá noha sa mu z ničoho nič roztriasla.
Červené vlasy, červené rúcho, drsný pohľad a chladný úsmev.
„Dlho sme sa nevideli, Madara.“ Zasmiala sa Ayame. „Alebo ti mám hovoriť, Uchiha Obito?“
Madara nenachádzal slov. Bol z toho tak mimo, ako nikdy v živote. Dokonca stratil kontrolu aj nad svojou chakrou.
„A-ayame?“ prehovoril priškrteným hlasom, ale znelo mu to tak divne, tak neskutočne. Akoby povedal vlastný ortieľ smrti.
Ayame sa naňho zamračila a porozhliadla po námestí, na ktorom prebiehal masaker.
Potom venovala opäť tvrdý pohľad Obitovi. A popukala si prsty na rukách.

Koniec 61. časti