Nový vek Konohy (I.) 062: Ayame a Obito

Toto bola jediná situácia, s ktorou Obito nerátal. Už viac nemalo zmysel používať prezývku Madara. Hoci o ňom doposiaľ tušilo len veľmi málo ľudí, o Obitovom prežití vedelo ešte menej. Ale to, že tu teraz stál pred Ayame, vodkyňou Fanatikov mu priam naháňalo strach. Cítil, ako mu po chrbte steká chladný pot. Telo sa mu od nervov chvelo.
Ayame sa len usmievala a vychutnávala tieto okamihy. Cítila Obitov strach.
Hoci jeho sila bola povestná a počas vojny to niekoľkokrát aj dokázal, v porovnaní s Ayame…
„Tsuchikage!“ ozval sa napätý roztrasený hlas. Ayame sa otočila Obitovi chrbtom a sledovala, ako Kazuki položil ruky na Tsuchikageho plecia. V očiach mal prázdny výraz. Bol mŕtvy.
„Tsuchikage…“ zamrmlal si Kazuki popod nos. Hlas sa mu zlomil a do očí sa mu vtisli slzy.
Obloha potemnela tmavými čiernymi farbami a spustil sa aj prvý dážď, ktorý behom pár krátkych minút nadobudol podobu hustého lejaku. Miestami aj zahrmelo a blýskalo sa.
Každá jedna sekunda, ktorú Kazuki premrhal pri kľačaní pri Tsuchikagovi mu pripadala nekonečne dlhá. Aj tá jediná sekunda mu pripadala ako večnosť. Jediný nádych, tlkot srdca aj pohyb… to všetko sa zdalo spomalené.
„Nie… nie… to nemôže byť pravda!“ skríkol a potriasol ním. „Prosím… Tsuchikage!“ Kazukiho slzy dopadali na zakrvavené rúcho Kageho.
„Je to moja vina… všetko je… moja vina. Mal som ho chrániť… mal som…“ Kazuki už viac nevládal rozprávať ani racionálne myslieť.
V žilách mu prúdila neukojiteľná túžba po pomste. Napĺňala ho pri každom nádychu, pri každej myšlienke. Pomstiť sa Obitovi.

Kazuki sa pomaly postavil a vytiahol katanu s modrou rukoväťou. Plný nenávisti sa zahľadel na Obita, ale vyvaroval sa zahladeniu do Sharinganu. Vedel, čoho sú tie oči schopné.
„Ty…“ prehovoril naňho. „Ty… si ho…“
Obito sa ani nepohol, keď naňho Kazuki prehovoril. Bol plne sústredený na Ayame. Na ten strach, ktorý nedokázal ovládať. Tá sa naňho zahľadela ešte tvrdšie a chladnejšie.
„Ako si to predstavuješ, Obito?“ keď ho oslovila, krv mu stuhla v žilách. „Prídeš si sem do môjho mesta a myslíš si, že tu môžeš rozpútať masaker?!“
Obito započul temné tlmené hlasy, šepot. Bolo to, akoby tisíce hlasov prehovárali k nemu. Bažili po jeho živote. Chceli, aby umrel.
„Počuješ to, Obito?“ Ayame sa bez najmenších problémov zahľadela do jeho očí. Sharinganu sa nebála. Nemala k tomu dôvod. „To sú duše, ktoré chcú pomstu. Pomstu za to, že si ich zabil.“
Chakra z Ayaminho tela sa pomaly uvoľňovala. Rozochvela vzduch okolo nej.
Usmiala sa a zvesila ruky pozdĺž tela. V tom okamihu z tela uvoľnila obrovské množstvo chakry. Dažďové kvapky a vzduch okolo nej sa rozhýbali do všetkých strán, čo najďalej od nej, akoby pred ňou a jej silou chceli utiecť.
Obitovi stiahlo žalúdok i pľúca. Ayamina sila mu priam vyrážala dych. A to dokázala len uvoľnením chakry.
Vystrela pravú ruku a dlaň otočila smerom na hor. Zápästie a končeky prstov jej obalila červená tekutina s výrazným zápachom. Bola to krv.
Krv si voľne lietala vzduchom, no zakaždým sa zhmotňovala na jednom mieste.
Ayame čosi uchopila, niečo, čo ani Obito očami nedokázal zaznamenať. Krv sa postupne hromadila a tvarovala, až vytvorila zbraň podobnú katane.
Poťažkala si zbraň v ruke a zaútočila.
Obito sa odhmotnil a sledoval, ako mu zbraň prechádza telom a s úľavou si vydýchol, keď v tom sa zbraň zastavila presne uprostred.
„Si veľmi neopatrný, Obito. S kým si myslíš, že bojuješ?“
Ozval sa desivý výkrik vychádzajúci z tej zbrane. Bolo to ako bolestný ston a plač.

V rovnakom okamihu okolo Ayame presvišťal Kazuki a so slzami i nenávisťou urobil na Obita výpad s katanou, no narazila na odpor. Ayame ju bez problémov uchopila do ruky a prebodla si ju až kým sa rukou nedostala k rukoväti.
Obito aj Kazuki boli zdesení. Z rany jej tieklo množstvo krvi a stekala ako skrz Kazukiho, tak aj skrz meč kvapkala priamo na zem.
Zahľadela sa mladíkovi do očí a z ruky uvoľnila chakru. Tá Kazukiho pod náporom tlaku odhodila späť ku Tsuchikagovi, kde narazil o stenu a padol na zem. Viac sa nepostavil.
Bez toho, aby sa Ayame čo i len otočila, zbraň, ktorou presekla Obita sa rozplynula a miesto toho v ruke držala čosi krvavé a guľaté. Bleskurýchle tú vec priložila na Obitovu hruď a tá následne vybuchla.
Výbuch rozvibroval zem a rozochvel steny okolitých budov, ktoré sa s rachotom roztrieštili.
*Nenechaj sa zmiasť tou krvou, Obito. Podstata mojich útokov nie je v tom, aj keď ty si to zjavne myslíš, že je to práve krvou.* pomyslela si Ayame a so smiechom sa otočila.

Obito bol vrazený hlboko do steny budovy. Ľavú ruku mal zlomenú a plášť cez polku tela úplne roztrhnutý a spálený.
*Čo sa to… prečo jej útok…* Obito sa zamyslel nad tým, čo sa práve stalo. Doteraz sa nevyrovnal s tým, že proti nemu stojí práve ona. Osoba, ktorú považoval za mŕtvu.
Ayame k nemu pomaly kráčala, vlasy jej viali vo vetre, okolo nej priam tuhol vzduch.
Namierila naňho dlaň, v ktorej sa formovala akási temná tekutina. Uprostred pulzovala a chrlila akési pulzy pripomínajúce elektrický prúd, pričom každú chvíľu praskali a syčali.
Ayame uvoľnila nahromadenú chakru s technikou, ktorá sa bleskurýchle blížila k Obitovi.

Obito náhle otvoril oči. Sedel na kamennej dlážke pred modrastým oltárom, na ktorom boli zapálené sviece so symbolom Uchihov. Pod ním tiekla smaragdová tekutina, ktorej hladina sa postupne upokojovala.
*To nemôže byť pravda.* pomyslel si a premýšľal nad všetkými udalosťami, ktoré sa mu v hlave odvíjali od vstupu do Hiraykonu, cez Kakashiho, Niki, Konohamara, knižnicu až po útok na námestí.
Pomsta nad Tsuchikagom bola príliš sladká a jednoduchá, než aby to bola pravda. Než aby to bolo také jednoduché.
„Čo si videl?“ prehovoril naňho známy hlas, avšak Obito ho ignoroval. Podišiel k oltáru a priložil ruku na plameň, až kým neucítil bolesť. Musel sa presvedčiť, že je hore.
Kisame k nemu podišiel bližšie a položil ruku na plece.
Obito si povzdychol a pozrel sa na spisy pred sebou.
„Kisame. . .“ oslovil ho znepokojene „Kde je Kabuto?“

***

Bezvládne telo padlo na dno krátera. Kotúľalo sa dole ako handrová bábka a za sebou zanechávala stopu čerstvej krvi. Červená kapucňa zahalila vážne zranenia na hlave a čiastočne zakryla bielo-strieborné vlasy a bielu pokožku. Ani nie meter od postavy ležali rozbité okuliare.
Postava nepravidelne dýchala a nemala viac síl sa čo i len pohnúť. Zranenia sa hojili, ale veľmi pomaly, až skôr mala postava pocit, že regeneračná schopnosť ju opúšťa.
*To... nie je možné. Takto nemôžem skončiť.*
Okolo postavy sa zoskupili tri postavy v červených plášťoch s krížmi a erbmi na habitoch. Všetky mali masky a chystali sa nepriateľovi uštedriť posledný úder.
„Počkajte.“ Oslovil ich tajomný ženský hlas. Postavy odstúpili od zraneného o dva kroky.
Popri nich prechádzala pomenšia žena s červenými vlasmi ako fénix a s prenikavým pohľadom. Pootočila dlaň smerom k oblohe, na čo sa zranená postava na zemi pretočila na chrbát.
Bol to Kabuto. Z očí mu tiekla krv a videl čoraz rozmazanejšie. Sily ho postupne opúšťali.
Hoci jeho regeneračné schopnosti boli jedny z najlepších, teraz bol bezradný. Vedel, že sa blíži koniec a nemal ho ako odvrátiť. Chakra bola narušená, nevedel použiť ani tú najzákladnejšiu techniku. Jediné čo mohol bolo ležať a sledovať, ako ho vrahyňa odrovná.
Ich súboj bol dlhý a nemilosrdný, ale celý čas mal pocit, že pre ňu nebol súperom. Akoby sa s ním len pohrávala. No čo ho desilo úplne najviac bol ten neprirodzený chlad, ktorý sa mu šíril telom ako jed.
„... a k tomu mi povedz, kto a prečo ťa sem poslal. Urob to a smrť bude bezbolestná. V opačnom prípade môže trvať aj celé mesiace.“
Kabuto sa chrapľavo zachechtal a vypľul krv.
„Choď do pekla.“ Pošepkal jej potichu. „Nič ti nepoviem. Mňa nezlomíš.“
Ayame sa chladne pousmiala a v očiach sa jej blysol temný plameň.
„To si naozaj myslíš?“ odpovedala mu pobavene. „Nie si nič, Kabuto. Len duch starých časov. Prehrali ste ako vojnu, tak aj svoje životy. Len mrháte časom a snažíte sa oživiť dávnu minulosť. Bol to Obito, však? To on ťa k tomuto priviedol.“

Kabuto neprehovoril, ale ani jeho výraz nenaznačoval nič, čo by Ayame odpovedalo na otázku.
„Myslela som si.“ Skonštatovala a pozrela na spoločníkov. „Vráťte sa domov. Ja sa postarám o zvyšok.“
Fanatici ju poslúchli bez zaváhania a po chvíli boli sami. Okolité zvuky utíchli.
Bolo tu hrobové ticho.
Postavila sa a otočila sa mu chrbtom.
„Obaja vieme, že toto je koniec. Tento svet prechádza do nového veku, Kabuto. Nastávajú časy v ktorých ty ani Obito, ani Akatsuki ani vám podobní nemajú miesto. Už niet miesta pre bolesť, utrpenie a smrť. Už viac nie.“
Na to sa Kabuto pobavene zasmial, až sa začal drhnúť. Avšak Ayame sa k nemu neotočila.
nemala dôvod byť viac v strehu.
Kabuto si s úľavou vydýchol.
„Nič nevieš, ženská. Nemáš ani tušenie čo sa všetko chystá.“
„To si vážne myslíš, že ti uverím niečo takéto? Obito je stratený. Jediné čo dokáže je, že hľadá cestu. Nemá ani potuchy čo má robiť.“
„Pokojne si to mysli aj naďalej. Buď slepá k tomu čo prichádza.“
mierne k nemu pootočila hlavu.
„Skončili sme. Nemáš mi čo povedať.“
Okolo Kabuta sa vytvoril ohnivý kruh, ktorý vzplanul jasným modrým plameňom. Bol taký intenzívny, že Kabuta priam spálil na prach.
Keď bol mŕtvy, plamene obalili zvyšný popol do malej tyrkysovej guličky a iskry sa rozplynuli vo vetre do všetkých strán.
Následne odišla aj Ayame, avšak jazva po ich súboji ostane na tomto mieste ešte veľmi dlho.

Keď sa Ayame vrátila späť na základňu, zamierila do strategickej miestnosti, kde na ňu čakal jej zástupca.
„Našli ste ho?“ opýtala sa plná očakávaní a dúfala len v tie najlepšie správy.
„Áno, našli.“
Podal jej fotku s tou osobou.
„Je v Konohe.“
Ayame prikývla. „A jeho meno?“
Muž sa pozrel na fotku a dopísal na ňu z druhej strany meno.
Ayame si ho nahlas prečítala. „Uchiha... Sasuke.“
Prižmúrila oči.
„Podľa najnovších správ v Konohe vládne akési napätie. Medzi Radou a Hokage Tsunade-sama to vrie.“
„To ma nezaujíma. Vnútorná politika nikdy nebola mojim zámerom. Ani zásah do nej.“
„Tak potom prečo, Ayame-senpai?“
„Hmmm, trochu som dúfala v to, že ten hľadaný pre nás nebude práve Sasuke. Verila som tomu až pokým si nedopísal jeho meno. Ale keďže je to Uchiha, práve to nám hrá do karát.“
„Aký je ďalší postup?“
Pozrela sa mu do očí a pochopil.
„Všetko je pripravené, senpai.“
„Výborne. Vyrážame.“

***

Keď sa Obito spamätal po tom všetkom čo videl, premýšľal ako postupovať ďalej. V hlave mal množstvo plánov i ciest ako ich dosiahnuť, avšak ak boli vidiny s Ayame pravdivé, musel zásadne upraviť stratégiu.
Bola to práve Ayame, ktorá ho priviedla späť k životu. O to viac musel byť v strehu.
Mysľou sa spojil so Zetsum v Konohe, ktorý mu zdelil najnovšie informácie ohľadom Sasukeho.
*Zdrž ho. Nesmie napadnúť Radu. Ešte nie.*
*Ako rozkážeš.* odpovedal mu Zetsu a prerušili spojenie.
„Volali ste ma?“ ozval sa Kankuro a pozrel na vodcu pred sebou.
Obito prikývol.
„Potrebujem, aby si sa vydal do Oblačnej a pripojil sa ku Kejosovi. Keď tam budeš pošli mi správu a zadám vám ďalšie pokyny.“
„Ako rozkážete.“ Odpovedal mu bábkar bez zaváhania.
„Očakávam správu do troch dní.“
Obito dlho hľadel na zapadajúcu oblohu, ktorá bola plná pestrých jasných farieb, až kým ich pomaly nezatienila noc a jasný veľký Mesiac v splne.
Keď svitalo nové ráno, pomaly sa postavil a odišiel.
*Ak si sa rozhodla opäť ukázať, Ayame, ver, že nebudem mať zľutovania. Nájdem spôsob ako sa ťa zbavím raz a navždy.*

Koniec 62. časti