Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš IX (Vedomosti sú o poznaní)

Utiahol stuhu na svojom plášti a priviazal katany o pás. Pohliadol pred seba na rozľahlý les cez ktorý viedla len jedna cesta. Pre neho to bola jediná cesta ako sa zmieriť s tým, kým je a nemusieť neustále sa vracať do vlastnej ulity, schovávajúc sa pred minulými skutkami.
Bolesť nebola už len jeho. Rozšírila sa ako oblak naberá po ceste ďalšie a zatemňuje všetko svetlo. Nakoniec po modrej oblohe neostane ani stopa. Znova a znova si nasadí svoju masku a odíde. Ten malý závan modrej medzi chumáčmi je ako skutočná slza.
„Nech Budha dbá na tvoje kroky.“ Usmial sa starý mních a uklonil sa, „cesta samuraja je cestou ostria a smrti,“ pokračoval ďalej, „ľudia sú rôzni a ich životy sú životmi ich cesty. Nenenáviď sám seba preto, kým si sa stal. Buď tým kým si v lepšom svetle svojho bytia.“ Znova sa uklonil a vsunul ruky do širokých rukávov.
Sora sa otočil a pohliadol do vráskavej tváre starca. Tá láska z očí len vyžarovala. Tvár mierumilovného človeka, ktorý nikdy nemusel zabiť, alebo zmývať krv zo svojich rúk.
„Ďakujem.“ Uklonil sa hlboko, „ďakujem za všetko.“
„Je teplom duše pomôcť svojmu priateľovi v núdzi. My sme ti dali pokoj a teplo, ty si nám priniesol padlé lístie, ktoré využijeme aby vyrástli nové a nové steblá.“ Kývol jemne hlavou.
Sora mlčal a snažil sa tváriť, že vážne rozumie tomu čo práve počul. Ale i keby na tvári vyostril akýkoľvek vážny výraz, stále by to bolo málo na to aby mu mních uveril.
„Nemusíš sa pretvarovať Sora. Úprimnosť je cesta poznania.“
„Dobre!“ zahriakol ho radšej Sora, „skôr, než začnem tieto veci vykladať a nebudem vedieť ani o čom sú, povedz mi prosím jednu vec, ktorú určite pochopím!“ nahol sa k mníchovi.
„Veľa šťastia Sora.“

Počul, že Ashiori bol za ním. No nemohol sa s ním stretnúť. Čo ho dosť vzalo, pretože to bol jediný človek, ktorého v živote považoval za svojho priateľa. Sám Ashiori sa s ním nechcel stretnúť. Zanechal ho na mieste ubezpečený, že je v poriadku a znova odišiel.
Chcel vrátiť všetky tie slová, ktoré mu povedal pri ich poslednom stretnutí. Nie tam v lese, keď ho zastavil pred pokusom zabiť Ayame, ale pri ich rozlúčke pred pár rokmi.
Ashiori sa rozhodol slúžiť pánovi v osobnej stráži, doma v Snežnej. Rozhodol sa tak celým svojim bytím a neexistoval spôsob akým by ho od toho odlúčil. Hanbou pre Soru v posledných dňoch bolo len to, že na ten dôvod neprišiel dávno už sám.
Mohol byť akokoľvek sebe pánom, vždy niekto ťahal za nitky zozadu. Ťahal ho a vial do neho. Človek nemôže byť slobodný, tak ako si to predstavuje. Sloboda je len plynulý život bez utrpenia.
Tento prepych si jedného dňa bude môcť dovoliť.
Chcel mu len popriať veľa šťastia.
Nič viac.

Na ceste späť domov ho zastihol dážď. Akoby sa oblaky držali nad ním. Priťahoval ich ako smola priťahuje strom. Stále za ním len protivný dážď. Po slovách mnícha, začal myslieť na všetky možné varianty, prečo tie oblaky ho stále prenasledujú. Nakoniec to zhodnotil tak, že zrejme dostal paranoju.
„Prestaň myslieť na sprostosti Sora.“ Predieral sa ďalej mokrým terénom. Zastavil sa a pohliadol hore cez koruny stromov. Ešte aj jeho meno mu musí pripomínať paranoju.
„Možno mal ten mních pravdu,“ rozišiel sa ďalej, „Kogorawa-sama. To meno bude mojou nočnou morou. Tam niekde v Nirváne a samsare a neviem v čom všetkom.“ Odtisol vetvičku stromu a predral sa cez krovie.
„Len idiot ako ja pôjde takouto cestou. Ako seriózne, som si začal o sebe myslieť, že som nejaký vyvolený alebo osvietený už.“ Pokrútil hlavou a dostal vetvou do nosa. „Boha až ťa dostanem!“ pritisol si dlaň na nos a pozrel zo strany na stranu. Dole pomedzi papradie preskákala ryšavá veverička.
„Máš šťastie, že som práve na ceste mieru.“ Oznámil chvostnatému hlodavcovi, ktorý vyskákal hore po strome.
„Ešte sa aj rozprávam sám so sebou.“ Mal by sa umlčať. To je ono. Zapchať si ústa šatkou.
Dážď neprestával a všetko oblečenie na ňom bolo už kompletne mokré. Vlasy sa mu lepili na tvár a začalo ho oziabať. Kýchal každú chvíľu a prisahal pomstu počasiu. Mal si vziať so sebou Teru teru bózu. Nejakú by si vystrihol z deky alebo z vreca.
„Dobre, skúšal som to!“ zvolal do dažďa, „nechať sa odviať či čo. Ale toto je už moc!“ vytiahol nohu z bahna. Jeho čižmy drahocenné, čo mu milión krát zachránili členky. „Budem sa tu brodiť, ale ja to prejdem!“ stúpil znova do bahna a udal si to ako vážne obrovský trest za svoje všetky skutky minulé.

„Prekliata džungľa či les či čo je to!“ prebehol na lúku a pohliadol hore na oblohu. Oblaky sa trhali a každá strana sa ťahala na iný smer. V korunách stromov začali spievať vtáky a opäť sa v Sore ozval symbolizmus.
„Nemysli na to Sora, nemysli na to...“ vzopäl ruky k sebe a zatvoril oči odriekajúc si dookola to isté, „nemysli na to.“ vydýchol si pripravený na ďalšiu cestu domov keď ho oslepil priami lúč svetla.
„A dosť!“ zvolal naštvane až z korún stromov vyletelo pár vtákov.

Konoha bola preľudnená i preto, že bolo pravé poludnie. O to lepšie, že si ho nikto nevšimne. Ten pocit akéhosi objavenia seba samého, mu dodávalo výnimočnosť, ktorú zjavne videl len on sám. Nikto nemal záujem o vandráka celého zvlhnutého, špinavého a strapatého. Jediné čo ich iritovalo boli jeho katany.
Opäť nejaký cudzinec so zbraňami na viditeľnom mieste k tomu.
„Čo čumíš?!“ pritiahol si akéhosi dedka so slameným klobúkom za vestu k sebe, „mesiac som bol niekde mimo civilizáciu so slovami ako cesta a svedomie, duša a kopec lístia.“
Starec sa preľakane odtiahol a chcel sa toho čudáka zbaviť. Lenže to by ten čudák nesmel byť Sora. Vzal starca okolo ramien a začal s ním kráčať, „oni ťa normálne prinútia myslieť si, že si výnimočný. Každý človek je výnimočný, rozumieš, ale tým vlastným spôsobom. Čiže nesmieš sa tváriť samoľúbo. Sám sebe musíš byť výnimočný, aby si sa miloval a nepodceňoval si sa.“
Starec prikývol akože určite vie o čom ten špinavý vandrák hovorí a nechal sa posadiť k stolu pod strechu k nejakému hostincu. Sora sa zložil na lavicu a konečne sa posadil. Vystrel si nohy a pokrútil krkom. Do očí mu padla ofina. Jeho hnedé vlasy boli niečo medzi bahnom a ...!
„Super!“ odfúkol si ofinu, „ide o to, rozumieš...“ oprel sa rukou o stôl a začal starcovi vysvetľovať akési múdrosti, ktorým sám nerozumel, ale jednoducho ich musel niekomu povedať, aby vyprázdnil svoju preplnenú hlavu. Možno keď si ich povie nahlas, tak tomu aj pochopí nakoniec.
„To máš tak, si mladý a prežil si toho mnoho!“ nahol sa k nemu starec, „máš pocit, že si zažil už úplne všetko a hľadáš niečo nové.“ Prikývol si a napil sa saké. Každý človek ktorý pred neho postaví fľašu so saké, ktorú zaplatil je dobrý aj v debate. Bude počúvať a riešiť i vznik sveta, pokiaľ saké nedôjde.
„Ale ja nemám ten pocit. Práve naopak. Myslím, že som zažil len tie zlé veci. Vraždenie, krváky, potoky krvi, odplaty, malichernosti, pýchu, pády, bitky, vojny...“ pokrútil hlavou a sám do seba kopol malú mištičku so saké.
„Ty si bol vo vojne?“ opýtal sa zvedavo starec, „na to si mladý nie?“
„Ale nie!“ hodil rukou nad tou poznámkou Sora, „to som bol malé decko. Asi osem rokov som mal. Napadli našu dedinu a všeeeeetko,“ rozhodil rukami na všetky strany Sora, „zničili. Puf! Ľahlo to popolom!“

Presne o hodinu, boli pri stole už ďalší dvaja chlapi a jedna žena, ktorá mala tendenciu sa stále tisnúť na Sora. Ten si ju vôbec nevšímal a znova a znova vykladal svoje múdrosti a zážitky.
„Môj syn!“ pochválil sa jeden z chlapov ktorý sa pripojil, „Akane! Môj syn, sa učí teraz v akadémii! Bude z neho ninja!“ pyšne si prikývol a ostatní chlapi ho pochľapkali po ramene bratsky.
Sora pozdvihol obočie, „čo predo mnou hovoríš o ninjoch!“ buchol po stole, „tá zberba prašivá!“ upokojil sa, „ale dobre,“ zdvihol ruku na upokojenie situácie, „nič sa nedeje. Sme ľudia a každý máme radi niečo iné.“
„To je pravda!“ prikývli jeden cez druhého a pozdvihli svoje mištičky so saké, „tak na to, že máme všetci niečo radi.“ Sora si s nimi štrngol a prevrátil do seba saké.
„Sora-kun,“ ozvala sa mu pri uchu hnedovlasá slečna, „nechceš svoju púť zakončiť u mňa v izbe?“ pritisla sa bližšie a rukou ho pohladila na stehne.
„No, rád by som, ale doma mám dieťa a... Ayumi.“ Ako by ju inak familiárne nazval? Nie sú manželia, sú milenci a... no to bude dobré, jej familiárna príslušnosť bude Ayumi.
„Ale to predsa nevadí ja viem držať tajomstvo.“ Pritisla mu pery na ucho.
„Ešte raz sa dotkneš tej katany, tak ti zlámem prsty!“ otočil na ňu naštvane hlavu, „nie, znamená nie. Ak hľadáš peniaze, žiadne nemám. Tuto pán starý muž dobrý ma pozval!“
Chlapovi zabehlo až vyprskol saké zo svojich úst. Hrôzou sa mu rozšírili oči. Toľko fliaš čo bolo na stole a tento mladý nemá ani halier? Kto to kedy videl aby starší platili a napájali mladších.
„Chudák!“ odvrkla si pre seba žena. Postavila sa a odišla od stola. Sora chvíľu sledoval ako krúti zadkom a potom sa otočil k poblednutým trom chlapom.
„Niekto tu vravel, že nemá peniaze?!“ ozval sa hromový hlas ženy ktorá bola určite o hlavu vyššia než Sora. Zaklonil hlavu a pohliadol na ňu dole hlavou. Siahol pod plášť vesty a vytiahol peniaze, „bude to stačiť?“
„Samozrejme.“ Usmiala sa pani, „vrátim Vám naspäť.“
„To je dobré. To nič.“ Mávol nad tým rukou a postavil sa, „opúšťam vás páni. Bolo mi potešením.“ Chlapi sa všetci traja zazubili a podali mu ruku.
„Nám tiež chlapče! Nám tiež!“

Konoha nebola zlým miestom. To rozhodne nie. Len sa tu udialo pár vecí, ktoré ju posadili niekde hlboko v očiach niektorých ľudí. Problém bol ten, že tí niektorí ľudia videli zlo v celom meste kompletne a nie v jednotlivcovi. Niečo také zažil keď bol dieťa a stačilo mu. Teraz si musia tento osud piť do horkosti i obyvatelia tohto mestečka.
Hlavne je to tu zelené, a nie je tu viac než dvadsať päť stupňov. Nie ako niekde. A Gaara tomu ešte hovorí: teplo domova. Vraj teplo. Keby to bolo teplo, tak sa to dá vydržať. Ale vypestovať niečo v Sune to je o hubu.
„Pusťte ma!“ zvolal chlapec ktorý sa ocitol v kruhu starších chlapcov, ktorí si ho pohadzovali z miesta na miesto k sebe.
„Bráň sa ty padavka! Padavka!“ zasmial sa jeden čiernovlasý mladík.
„Synu!“ zvolal starý muž ktorý prebehol okolo Sory. Bol to presne ten ujo, s ktorým teraz pred chvíľou pil. Volal sa Akane a jeho syn sa volal tiež Akane. Čo bolo ako za trest. Zvolal by Akane a obaja by sa otočili.
„Nechajte môjho syna!“
„Vypadni dedo!“ kopol ho jeden z mladíkov so smiechom.
„Hej!“ zvolal Sora na mladíka. V ruke si poťažkal malú loptičku ktorú odcudzil dievčatku za dva šumivé cukríky.
„Čo chceš ty vyhynutá ozdoba?!“ zasmial sa mladík a drgol do druhého svojim lakťom. Prepustili svoju obeť z kruhu a postavili sa kus od Sory.
„Vôbec vás netankuje že som o desať rokov starší a o dve hlavy vyšší?“ pozdvihol obočie. Tak drzá mládež.
„Samuraj ha?“ zasmial sa zrejme ich vodca, „myslel som, že už nie ste.“
„Kto ti to povedal?“ zamračil sa Sora. Takéto reči sa mu nepáčili. On je samuraj. Srdcom určite. I keď jeho techniky sú kadejaké ako zvolil jeho život.
„Schválne...“ zasmial sa čiernovlasý mladík a hodil po ňom kunai.
„Čo s tým?“ chytil ho obratne Sora a pohodil si, „chceš ho naspäť?“
„Starec!“ odpľul si drzo čiernovlásko.
„Schválne či chytíš toto!“ napriahol sa Sora a hodil mu malú, detskú loptičku. Narazila takou silou do mladíkovej ruky, že mu zlomila ukazovák a prostredník. K nohám mu hodil kunai ktorý sa zabodol do zeme.
„Vďaka, ale mám vlastné,“ podišiel k skupinke ktorá ustúpila, „hodiť po tebe ten kunai tak ťa pribodnem k stromu rozumieš?“ nahol sa výstražne k čiernovláskovi ktorý sa odtiahol vystrašene, „Rozumieš?!“ zdôraznil.
„Rozumiem!“ zvolal a stiahol sa preč.
„Tak si už neber nabudúce slovo samuraj nadarmo do huby!“ chamraď jedna drzá!
Napravil si vestu ktorá siahala pod stehná a rozišiel sa ďalej. Konoha, domov tých slávnych saninov, ninjov, Hokage a kto vie koho ešte. Prečo sa všetko musí rodiť len sem?
„Sora, dokazovať silu na mladších a slabších? Kde si to videl?“ pošúchal sa v strieborných vlasoch chlap s maskou, „to ťa tvoj majster meča neučil, že...“
„Učil ma, že si nemám špiniť ruky.“ Odpovedal Sora a jednu ruku založil v bok.
„Dlho sme sa nevideli.“
„Dlho,“ podišiel ku Kakashimu a nahol sa k nemu, „premýšľal som, že keby si si dal prepichnúť chrupavku v nose pod tou maskou by to vyzeralo...“ zrazu sa rozosmial a Kakashi mu zavrzol nos medzi stránky knihy.
„Čo tu vôbec robíš?“ opýtal sa Kakashi.
„Prechádzam. Smerujem do Suny.“ Pošúchal si nos Sora.
„Počul som nejaké nepríjemné zvesti o tebe.“
„To sa to šíri tak rýchlo a až sem?“
„Naruto bol nedávno v Sunagakure,“ povzdychol si Kakashi a oprel sa o stenu domu, „už je ti zrejme lepšie.“
„Samozrejme. A ako sa má stará škola?“ zasmial sa Sora a pobúchal ho po ramene. Hneď na to dostal knižkou po hlave.
„Nie som ešte starý a neštvi ma! A čo vôbec piješ? Nie si na to mladý?“
„Nie som na to mladý a ty nie si starý! Dohodneme sa!“ zovrel mu starostlivo rameno Sora a znova sa rozosmial, „pripúšťam som opitý, ale mladý na to nie som. Teda ja som mladý, silný a zdravý ako buk!“ buchol si do hrude, „len si siahni ako z ocele!“
„Ja ti verím Sora,“ odvetil Kakashi už neskoro, pretože ho Sora vzal za ruku a pritisol si ju na hruď.
„Len si stlač tie svaly.“
„Aaaa! To je divné!“ odtisol ruku Kakashi a striasol sa, „no, hlavne si dávaj pozor na svojej ceste a mal by si sa umyť.“ Bez ďalšieho slova sa rýchlo vyparil.
„Che! Staroba!“ hodil rukou nad Kakashim a rozišiel sa ďalej.
Vezmi len to, čo ti život sám dá. Nepýtaj si.
Pohliadol hore do okien radnice a rozišiel sa ďalej. Nepýtať si viac. Silu, peniaze, moc. To všetko sú dôvody hnevu a vojen. Chamtivosť vystrieda pýcha a takto sa to strieda donekonečna.
Zložil si veci v malej izbe ktorú si zaplatil a usadil sa na zemi. Oprel sa o stenu a pohliadol pred seba na obraz. V jeho ráme bola krajinka. Stena s krajinkou. Jeho domov. Toshyia a Ayame.
„Máš vážne zmysel pre humor.“ Usmial sa sám sebe a zatvoril oči. Len na malý okamih, nechcel zaspať pri stene.
Vôbec to nemal v úmysle.
Spať.
Spánok prichádza sám.