Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš X (Zrodenie oblohy)

Dieťa sa nerodí s bolesťou, závisťou alebo nenávisťou. Nemá predsudky a nepotrebuje nič viac, než náruč rodičov.
Keď si začal toľko nenávidieť, znenávidel si hlavne seba. Kam si sa dostal a kto ťa zaviedol na túto cestu, že si zradil sám seba? Prečo bolo tvoje rozhodnutie brať namiesto dávať? Ničiť namiesto budovať? Zabíjať namiesto ochraňovať?
Démon v tebe, bol stvorený na ochranu.
To z teba sa stal démon, Sora.
Prečo?

Nenávisťou si kupuješ priateľov. Láskou predávaš seba.

Slnko sa skláňalo dole za mohutné vrchy. Boli zatiahnuté v diaľke a nedosiahnuteľné ako fatamorgána. Shisho mu vyprával pár príbehov o drakovi zakliatom v horách. Preto sú vraj také špicaté a dlhé. Ako chrbát draka.
Bol nervózny z každého kroku, ktorým sa približovali k Sune. Nikdy v živote tam nebol. Brat mu kedysi sľuboval, že ho tam vezme, až to bude mať po ceste. Ukáže mu celý ten svet hrdých bojovníkov. Vtedy na tom nič nevidel. Bojovať.
Nikdy to nemalo žiadny zmysel okrem toho, že spoločne niečo schovávali pred svetom.
Bol by za svojho brata položil život. I ten malý život bezvýznamného chlapca.
„Vážne tam musíme ísť?“ opýtal sa svojho majstra ktorý kráčal pred ním. V ruke ušúľaná cigaretka a postoj najväčšieho bojovníka na svete. To by mu nikto nevzal. Jeho pýchu na svoje vedomosti a skúsenosti.
„Musíme tam ísť Sora.“ Odvetil bez omáčky a zastavil sa aby si pripálil cigaretu, „vysvetľoval som ti to najmenej päť krát prečo tam ideme.“
„Nepamätám sa.“ ofučal sa Sora a pohliadol k začínajúcej suchej stepi.
„Imbecíl!“ zvolal po ňom Shisho a dal mu čelom do hlavy. Sora odvalilo na bok a div nespadol. Zatmelo sa mu na okamih pred očami.
„Si vážne najblbší učeň akého som kedy mohol mať!“ prehrýzol cigaretu na polovicu Shisho, takže mu padla druhá polovica na zem.
„Ja som sa ťa neprosil!“ zaškrípal zubami Sora, „to ty si s tým prišiel, že ma budeš učiť.“
„Imbecil!“ dal mu druhé čelo do hlavy a vypľul ostatok cigarety, ktorá mu ostala v ústach. Sora tento krát spadol na zem, takže keď sa nad neho Shisho zohol vyzeral o tri metre vyšší. Ako obor pomsty, ktorý zišiel z hory. Kebyže sa ohne ešte viac tak zrejme vytvorí nejaký podivný oblúk.
„Čo ku*va?! Mlátiš ma non stop do hlavy a potom som imbecíl!“ rozkričal sa na neho Sora naštvane. Modré oči zatiahnuté povlakom hnevu. Už nemohol ďalej vydržať to neotesané chovanie jeho majstra. Choval sa k nemu ako k trestancovi.
Shishova ruka sa natiahla k jeho hnedým vlasom. Už čakal na akúkoľvek ranu do hlavy, blbší i tak už nebude. Ťapol ho po hlave. Prstami zašiel do vlasov a pohladil ho v nich. Sora pohliadol hore na svojho majstra, ktorý sa usmieval.
„Máš pravda Sora. Som nervózny a vyvršujem si to na tebe. Prepáč mi.“
Podal mu ruku a postavil ho na nohy. Sora sa oprášil a chvíľu si nedôverčivo prezeral svojho majstra. Ešte raz mu bude chcieť dať čelovku tak ho kopne. Už sa na to vykašle, že je jeho majster a podobne. Nemá ho čo mlátiť, i keď je imbecíl. Tá jeho výchova stála i tak za pár sušených sliviek.
„A keď tam už ideme,“ zdvihol ruku Shisho a chcel ju pretiahnuť okolo ramien Sora. Ten sa však uhol vzal ho za tú ruku a vykrútil mu ju za chrbát.
„Dobre, je to moja chyba, že si teraz naštvaný a tak agresívny.“ Priznal sa Shisho a vytočil sa mu naspäť, takže zachytil Sorovu ruku a otočil ho. Ten mu vykĺzol a chcel ho udrieť a takto sa tam pokúšali jeden druhého udrieť, stále blokujúc rany toho druhého.
„Potrebujete pomoc pane?“ so všetkou parádou akoby priletel dole na zem akýsi zvláštny bledý prízrak. Postavil sa celý rozžiarený s úsmevom. Ruky v bok na čele ochranná čelenka so znakom nejakej podivnej dediny.
„Nechajte toho spratka na mňa!“ zvolal a ukázal prstom na Sora, ktorý držal Shisha jednou rukou za golier a druhú v tvare pästi mal v jeho dlani.
„Tak si poslúž mladý.“ Odvetil ľahostajne Shisho a odtiahol sa od Sora. Ten nechápajúc pohliadol na svojho majstra. Niečo mu chcel už povedať, alebo možno sa na neho hodiť, keď to biele čudo na neho zaútočilo.
„Zabijem ťa!“ zavrčal Sora a vytasil katanu. Jej ostrie skončilo pri hrdle bieleho ninju.
„Ou to bolo rýchle.“ Usmial sa bielovlasý mladík s úsmevom. Zdvihol ruky hore a zasmial sa, „Vzdávam sa.“
„Yare, yare...“ pokrútil hlavou Shisho, „Sora, ty sa nepotrebuješ vedieť brániť, stačí ti tvoj pohľad.“
„So, So,“ prikývol neznámy ninja, „toľko zloby.“
„Aaaa!“ zvolal naštvane Sora, „ku*va!“ založil katanu späť do puzdra. Schňapol neznámeho za golier a pritiahol ho k sebe.
„Prepáč, prepáč, prepáááč!“ začal sa mu mykať plavovlásko až sa mu to skoro podarilo.
„Nerob si zo mňa srandu počuješ?! Neznášam takéto typy ako si ty! Neznášam!“
Situácia sa po týchto slovách upokojila. Mladík sa prestal mykať a úsmev z jeho tváre zmizol. Atmosféra ochladla o pár stupňov a všetko navôkol stíchlo. Dokonca i Shisho spozornel a prestal sa na nich smiať a robiť sarkastické poznámky o ich spoločných deťoch.
„To ja tiež.“ Vyslovil nakoniec svoju myšlienku neznámy.
Sora sa zamračil a zaťal zuby, cez ktoré premiesil; „to akože neznášaš sám seba?!“
Strieborné oči pár krát nechápavo zamrkali a potom sa celý neznámy rozosmial akoby čakal len na to, kedy sa znova bude môcť rozosmiať, „Asi máš pravdu.“
Sora ho pustil a povzdychol si, „choď domov.“ Odvrkol.
„Ale no taaaak,“ chlapol ho po ramene, „volám sa Ashiori, môžeš mi hovoriť Shiro.“
„Budem ťa volať Ash.“
„To je tiež pekné.“ Zasmial sa nahlas a vzal Soru okolo ramien, „môžem ísť s vami? Môjho senseia pred dvoma týždňami zabili. Tak som sa vydal na cestu a hľa... našiel som si tu párik pekný...“ ani nestihol dopovedať a už mal Sorovu ruku v bruchu.
„Kto ti je tu párik?“
„Oi! Hej Sora, nebuď tak príšerne naštvaný.“ Odtiahol dvojicu od seba Shisho, „upokoj sa. Čo som ti hovoril o týchto výbuchoch hnevu?“
„NIČ!“ ohrnul nos Sora. Založil ruky na hrudi a čakal kto bude mať akú reakciu na jeho akciu. Obaja však mlčali kým ho zrazu Shisho nevzal za zápästie a niečo mu tam pripol. Sora pohliadol dole a zdvihol svoju ruku.
Reťaz zarinčala.
„Shisho!“ zvolal na neho naštvane keď druhý koniec reťaze pripol k svojej ruke. Sora ho potiahol za reťaz k sebe a tak do neho jeho majster narazil. Ten mu dal pohlavok.
„Sklapni Sora! Povedal som ti, že sa nemáš pýtať keď niečo urobím!“
„A to ako prečo zase?!“
Ashiori tam stál kúsok od nich a tíško ich pozoroval. Do hlavy si ukladal každé z tých slov ktoré obaja vyslovili.
Nikto z nich netušil, čo sa v ten večer ich stretnutím vytvorí. Prazvláštny vzťah dvoch ľudí. Jeden ktorý nenávidel toho druhého, druhý ktorý mu chcel byť priateľom stoj čo stoj.
Ashiori sa často pýtal, odkiaľ sa berie v Sore toľko nenávisti a hnevu. Nikdy odpoveď však ani od jedného z nich nedostal.

V tom čase, bol Sora v Sune už pol roka. Pomaly sa osamostatňoval od svojho majstra. V Konohe sa začínali konať skúšky shinobi a Suna presúvala svoj tím do krajiny listu. Tím najlepších. Deti Kazekageho.
Nemohol si nikdy pomôcť, vždy sa tak zvláštne díval na Gaaru. Len tam tak postával a tváril sa, akoby všetkých zabil len čo sa k nemu priblížia alebo sa prihovoria. Uvedomil si, že tento pohľad je čírou ľútosťou a strachom. Obe veci sa zmenili na nenávisť z nepochopenia a bolesti. No niečo omnoho väčšie korunovalo v jeho pohľade.
Sklamanie.
Dokonca i v ten deň keď odchádzali, otočil sa Gaara na neho. Chvíľu len stál a prepaľoval ho pohľadom. Prečo ten malý hnedovlasý bastard neodíde? Neutečie? Prečo sa ho nebojí, len tam tak stojí?
„Veľa šťastia.“ Usmial sa na neho Sora provokatívne v ten obed. Gaara sa len otočil a kráčal preč. Nikdy nechápal, prečo ho baví toľko provokovať silnejších. Možno tá túžba po smrti bola príliš veľká.
Sklamanie zo seba samého.
To pozná kdekoľvek.

„Čo tým myslíš? Že ideš preč?“ opýtal sa Sora otáčajúc sa na svojho majstra, ktorý v rýchlosti behal po dome.
„Povolal ma Kazekage.“
„Ale čo to?“
„Musím ísť Sora!“ zovrel mu ramená Shisho a pohliadol do jeho modrých očí, „dávaj na seba pozor. Ak by som sa nevrátil, ty a Ashiori sa musíte o seba postarať sami. Suna je vašim domovom. Nech sa stane čokoľvek, budete tu v bezpečí.“
„Ale Shisho!“ chytil ho za rukáv Sora, „to predsa nejde, však...“
„Zvládneš to.“ usmial sa a pustil mu ramená, „verím ti.“
Len bezmocne sa díval ako jediný človek ktorý pri ňom ostal po tom všetkom odchádzal. Dni, roky plné krvi, smútku a plaču, ktoré spolu strávili sa zmenili na jeden veľký otáznik. Na tichú výčitku, prečo mu vojna musí brať všetkých blízkych. Kam sa podeli všetky tie slová jeho staršieho brata o tom, že byť Shinobi, je pocta. Slúžiť pánovi, je pocta a všetky boje sú boje pre dobro?
Ako mohli byť dobré, keď brali druhým tých, ktorých milovali?
Takýto svet sa zmestí do uška od ihly. Je tak hustý a prepchatý, že ho stačí skrčiť do guľky. Nakoniec tá guľka bude taká ťažká, že spraví do skutočného sveta dieru. Ako Pandorina skrinka.
Z niečoho malého, vznikne niečo obrovské.
O deň neskôr prišli správy z Konohy. Vracali sa zranení. Pár ninjov ktorí sa na svoju potupu ťahali ulicou Suny. Rýchle zvesti o zrade Kazekageho padali tak rýchlo ako prišli.
Opäť len túžba nejakého blázna.
Dobýjať.
Ničiť.
Trestať.
Vraždiť.
Všetko mať pre seba.
„Odchádzame!“
„Sora!“ zvolal na neho Ashiori, ktorý vliezol do domu skrz okno, „Shisho vravel, aby sme nikam nechodili, za žiadnu cenu!“
„Shisho je mŕtvy.“ Zbalil si pár veci a uviazal katanu. Otočil sa na Ashioriho, ktorý tam len postával.
„Nevrátil sa.“
„Lenže! Je tu jedna podstatná vec!“ zdvihol prst Shiro, „nemáme nikam chodiť, nech sa stane čokoľvek!“ potom čo dorozprával však po Sore nebola ani stopa. Rozhliadol sa dookola a vybehol von z domu za ním.
„Vôbec nevieš kam ísť, čo tam...“
„Tak nechoď!“ otočil sa na Shira prudko, „nemusíš so mnou chodiť! Postarám sa o seba sám.“
„Čo si tak príšerne nedočkavý?“
„Som nas*atý!“ zvolal po Shirovi, „neostanem tu ani chvíľu! Nebudem žiť na mieste, kde ti rozkazujú ísť umrieť!“

Veril som Sora, že jedného obyčajného dňa pochopíš, že nemusíš umrieť. Nikto ti neprikazuje umrieť, len bojovať. Ak umrieš, znamená to, že si sa pokúšal prežiť. Na tom predsa nie je nič zlé.

O dva roky na to, sa priplietol dvojici do cesty istý starý muž v čiernom kabáte a ošúchaných topánkach. Len sa na nich díval. Bol ako dospelák ktorý ponúkal dvom deťom cukríky. Lákal ich k sebe za vidinou spravodlivosti a odmeny.
Chlap bol z organizácie zvanej Jougen. Starý klan nájomných vrahov sídliacich hlboko v horách. Nebezpečný odpad spoločnosti sa schádzal a stával sa niekým ešte nebezpečnejším a obávanejším.
Z detí sa stávali nástroje niekoho iného.
Hovorili tomu: choď a zabi toho bastarda skôr, než zabije niekoho nevinného. Nepýtaj sa prečo, kto... jednoducho to urob, pretože určite ten človek niekomu ublížil.

A vieš čo je zášť? To je keď niekto chce niečo čo vlastní ten druhý a urobí preto čokoľvek. Napríklad ťa zneužije, aby to dostal.
Po dvoch rokoch práce pre organizáciu sa rozhodol dezertovať. Ashioriho potiahol so sebou.
Nie je nič dobré na tom, byť niekoho psom.

Tak veľmi túžil, aby jeho rodičia mali aspoň pomník. Nejaký hrob kde by sa sklonil a mal s nimi kontakt. Čokoľvek čo by bolo jeho kameňom v srdci, ktorý v živote nechce opustiť. Jediné čo mal pod nohami, bol len piesok. Zrúcaniny a spustošená krajina. Všetka zeleň ktorá tu kedysi rástla sa vytratila.
Ani jediná cestička, jediná stavba ktorá by pripomínala niekdajšiu slávu klanov. Všade len zlatý, mŕtvy piesok.
Pohliadol si do dlane. Hlboké čiary zmodrali a miestami až sčerneli. Chlad vychádzajúci na povrch sa menil v horúčave na paru. Niečo pohlo démonom hlboko v jeho vnútri.
Toľko krát, čo sa ho Sakyubar skúšal zabiť a podmaniť, toľko krát mu odolal a nebolo tomu inak ani tento krát. Nakoniec sám démon nedokázal súžiť s nikým iným než s ním.
Dôvod prečo démon bol zvolený na ochranu ľudí a prečo ľudia zabíjajú iných ľudí mu vždy unikal pomedzi prsty. Bol stelesnením toho, čo nenávidel na svete najviac. Svojej zloby a vražednosti a potreby ochraňovať slabších.
Keď sa snažil démon ochrániť ľudí pred Sorou, bol to ako zlý žart. Dve telesá, dve odlišnosti, ktoré sa chovali úplne inak.
Sakyubar neurobil nikdy nič zlé.
To len on.
Podvádzal, klamal a vraždil.
Po tom všetkom mu dal šancu a chcel sa k nemu vrátiť. Pretože život bez svetlej polovičky je polovičný. Ako jing bez jangu.

Vieš prečo toľko zúriš Sora? Prečo toľko zabíjaš Sora? pretože on je tým, kým si chcel vždy byť. Démonom ktorý chráni a nezabíja.

„Nikdy by ma nenapadlo, že tu ešte niekoho uvidím stáť s toľkou pýchou.“ Vynorila sa postava zo šera zrúcanín, „pochopil som, že vás dvoch nejde oddeliť. Sakyubar bez teba zahynie.“ Usmial sa chlap a rukou si zhrnul dlhé, čierne vlasy.
„Karou,“ spozornel Sora, „skôr by ma zaujímalo čo tu chceš?“
„Sledoval som ťa.“ Zastavil pred Sorom, „sledoval som ťa, aby som ho konečne vlastnil. Mal zbraň proti celému pokrivenému svetu, ktorú môžem naplno využiť.“
„No,“ povzdychol si ľahostajne Sora, „to ťa sklamem zrejme, pretože mierim domov. Musím vychovať svojho syna. A navyše, ani by si ma neporazil.“ Rozosmial sa na celé okolie Sora, „ako nás chceš poraziť Karou? Ja to vážne neviem. Mňa a Saykubara dokopy. Ah, ale pobavil som sa.“ prestal sa smiať, no na tvári sa mu ďalej držal úsmev.
„Nechám si ho zatiaľ pre seba ak ti to nevadí. Cíti sa so mnou v bezpečí a... po tom čase som si uvedomil, že i ja s ním. Dážď, nedokáže padať z ničoho iného, než z oblohy.“

Tak vzniká sloboda, Sora... keď si uvedomíš, že si súčasťou celého sveta, a pri tom vôbec ničoho. Len drobná smietka na povrchu, ktorú môže dážď zmyť. Bojíš sa, že umrieš, nenávidíš tých, ktorí zabíjajú. A i cez to, svet pokračuje ďalej.
Jediné, čo môžeš urobiť je, dovoliť svojmu démonovi, nech je tým dažďom, ktorý padá z oblohy a zmýva nečistotu.