Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš VIII (Balada o orchidei)

Vietor nenásytne bil do malej zvonkohry na terase chrámu. Pár zvončekov zo zvonkohry sa buchlo o červený stĺp. Papierové steny v krížových, drevených výplniach stien jemne zašušťali pri otvorení dvier. Dole na podlahu si kľakol mních a uložil raňajky na podnose k fuutonu. Vycúval a znova za sebou zatvoril dvere.
Sora ostal ležať na chrbte. Díval sa do stropu a počúval cinkanie zvončekov. V pozadí toho cengavého zvuku, sa rozprestieralo ticho. niekde tam určite bolo. Tíško sa plížilo a rozlievalo v okolí. To vytúžené ticho, po ktorom vždy túžil. Nakoniec by bolo lepšie, keby sa zdvihol a odišiel. Jeden človek a tak veľký problém. Jedného dňa, to bude nutné, vstať a odísť. Zanechať za sebou všetkých s ktorými si plánoval domov.
Navždy bude len cudzinec, nech sa bude snažiť akokoľvek.
Posadil sa a pohliadol pred seba do malého okienka. Telo ho stále bolelo a občas vôbec neposlúchalo. Občas sa len tak zdvihol a vrážal do stien. Padal na zem alebo si lial vosk zo sviec do dlaní. Démon ho trestal za jeho opovážlivosť zbaviť sa ho. Nakoniec bol iný než legendárny deväťchvostý. Bol dávnou bájou a legendou zabitého bojovníka.
Temný, chladný Sakyuubar.
Chlapče, nepokúšaj sa ma už v živote zbaviť! Rozumieš mi?! Narodil si sa len preto aby si mi mohol slúžiť!
Sora sa postavil a podišiel k oknu. Chvíľu pred ním stál a potom sklo rozrazil rukou. Zarinčalo o drevenú podlahu a okamžite privolalo pár mníchov.
Krv stekala v tmavých prúdoch dole po prstoch. Vytvárala na zemi kaluže krvi. Kvapku za kvapkou do malých jazierok.
Nostalgické však? V jeho vnútri sa ozval šialený smiech. Obrazy sa začali miešať a strkať jeden do druhého. Večne krvavé ruky malého chlapca vystrašeného k smrti. Shisho sa vždy o neho bál.
Veľmi sa bál.
Sora klesol na kolená. Jeho telo padlo dopredu tak hlboko, že sa oprel čelom o podlahu. Ruky pritisol k bruchu a nechal slzy padať voľne z očí.
„Shisho...“ vzlyk sa niesol jeho telom ako nekonečná búrlivá vlna, „bez Vás to nezvládnem!“ buchol krvavou rukou po podlahe.
„Sora-kun,“ oslovil ho starý mních, ktorý vošiel do izby, „bolesť je natoľko reálna koľko si ju človek pripustí. Bolesť je len potreba. A každá potreba, je vytvorená túžbou.“ Podišiel k nemu a drepol si vedľa chvejúceho sa tela.
„Žiješ svoj život. Nepotrebuješ k životu démona. To si musíš uvedomiť a túto skutočnosť musíš znova prijať. Žil si bez neho a on to veľmi dobre vie. Teraz musíš bojovať. Bojovať o svoju slobodu.“
„Kogorawa-sama,“ šepol Sora, „nie je to len ďalšia potreba človeka? Byť slobodný?“
„Byť slobodný, je poslednou potrebou ktorú človek prekoná. Až vedy sa stáva ozajstne slobodný, keď už slobodu nepotrebuje.“

Rozišiel sa pomedzi stromy v záhrade. Sledoval ich jasné ružové kvety. V horách prichádzala jar neskôr a tak rovnako neskôr pučali i kvety sakúr. Pre Kazekageho boli žijúce krásne stromy a kopce posiate trávou fascinujúce vždy keď sa k ním priblížil. V zime mŕtve, pochované a znova kvitnúce zo zeme. Nádherný kolobeh života. Niekto umrie a znova sa zrodí? Nie, vôbec nie... život je bolesť a v ňom sa nájde mier. Alebo ako mu to ten mních rozprával?
„Už sa cítiš lepšie Sora?“ zdvihol hlavu ku korune stromov Kazekage. Vždy tam sedel. Vysedával v stromoch a díval sa na kopce a okolie krajiny. Akoby sa snažil ujsť z okolitého sveta.
„Nie.“ Odvetil mu, „Je Ayame v poriadku?“
„Je,“ odpovedal. Na viac sa však akosi nezmohol. Konverzácia sa začínala strácať a blednúť. Sora bol sám sebe nebezpečný. Vedel o jeho detstve a minulosti. Vedel úplne všetko a preto s ním svojim spôsobom sympatizoval. Možno to bol nesprávny postoj, ale videl v ňom viac než šibnuté decko bez nadania, ktoré sa oháňa mečom a to je to jediné čo pozná.
Pravda bola opakom.
„Nie je to pravda Sora, že bez démona si nikto. Vôbec to nie je pravda.“ Pokúsil sa nejako mladého samuraja upokojiť Kazekage, „ide o to, že pocit moci je tak očarujúci, že...“
„Ja viem! Nemusíš mi o tom znova hovoriť.“ Odvrkol Sora a založil ruky za hlavu opierajúc sa o kmeň stromu.
„Chová sa už lepšie?“ opáčil opatrne Gaara.
„Môžeš láskavo prestať? To si sa prišiel vypytovať ako sa má? Ti pošlem pohľadnicu.“ Odtiahol sa od Gaary viac na bok. Blbý Kazekage. Snaží sa mu tu dokazovať ako s ním súcití a ako ho chápe. Ale to vôbec nepotrebuje. Akoby mu niečo také malo pomôcť asi? Niečo ako zázračný prášok, že ho posype ním a zmiznú všetky starosti?
„Musím odtiaľto odísť. Nevydržím to tu.“
„Je to pokojné miesto. Tu sa ti uľaví.“ Oponoval mu Gaara.
„Čo tu vôbec robíš? Nemáš dosť práce u seba?“
„Nie.“ Odvrkol ako malý chlapec, „a budeš ma počúvať! Som tvoj Kazekage!“
„Oh vážne? A odkedy?“
„Odjakživa!“ zvolal po ňom Gaara a div so Sorou neprevrátil celý strom hore nohami. Na takého spratka on nemá nervy. Proste ho chytí vytrieska z neho tieto drísty a pôjdu domov. Akoby si on nevedel poradiť s jedným malým samurajom hlúpym.
„Oi! Sora!“ zvolal do záhrady. No po malom, hlúpom samurajovi ani chýru ani slychu.

Hľadel na malého chlapca batoliaceho sa po zemi. Vidieť v ňom kus svojho brata, bolo najväčšie bremeno. Však on je strýko a toto musí znášať! Chce aby sa jeho brat staral o svojho syna a o Ayame. Zatiaľ sa všetko len kazí. On vie, že sa Sora snažil a prijal konečne nejaké miesto ako svoj domov.
„Všetko sa pokazilo.“ Pokrútil hlavou Eitan a pritiahol malého Toshiya k sebe. Podal mu hračku a sledoval modro hnedé oči. Hravé dieťa. Taký je i jeho brat. Stále v srdci dieťa.
„Ayame,“ pohliadol na ženu stojacu vo dverách. Ľavé rameno mala oviazané a na tvári modrinu.
„Verím, že bude v poriadku.“ Odvetila a pohliadla na svojho syna. Úsmev na tvári a ruky zvierajúce hračku.
Možno mala sen. Ten sen mohol byť o tom, ako otec učí syna starému umeniu meča. Predáva mu svoje znalosti z ciest a tvrdo vydobyté schopnosti. A možno tieto sny, nemali žiadny zmysel. Strácali sa v nenávratne a ostali len predstavou. Matnou možnosťou svetlej budúcnosti.
„Jeho majster už nežije?“ vošiel do miestnosti Gaara a pohliadol na trojicu. Ayame sa otočil a uklonila.
„Kazekage-sama.“
„Shisho?“ opýtal sa Eitan a postavil sa od malého Toshiya, „Nie. Padol v boji už dávno.“
„Hm,“ založil ruky za chrbát Gaara a pohliadol na stenu so zarámovaným obrazom lúky, „zdá sa, že si nechce pripustiť žiadnu inú pomoc. Len od neho.“
„Vedel som to!“ zašiel si rukou do vlasov Eitan, „blbý Sora!“ mal chuť začať nadávať. Nebyť jeho synovca, urobil by to. Hlavnou témou by bola Sorova inteligencia.

Ružové kvety mali krásne bledé okraje. Rozvoniavali na široké okolie do hlbokých hôr, kde ich závan bral vietor. Ten úzko spätý pocit slobody s vetrom nemal konca kraja. Vysoké miesta a rozhľad nad celou krajinou. Viať vo vetre v tenkom páse, v nekonečných možnostiach a smeroch.
Odmotal si z ruky kúsok obväzu a vystrel ruku pred seba. Vietor sa oprel do vzdušenej tkaniny a hnal ho svojim smerom. Drobné červené fľaky sťahovali obväz späť až nakoniec padol zvislo k zemi.
‎ "Sloboda sa nedá darovať. Je túžbou ktorá zmarí všetky túžby sveta. Byť slobodný nie je bremeno. Je to dar, ktorý nemá hmotný obsah. Zbaví ťa všetkých ostatných túžob a bremien. Rovnako ako ani list sa nepýta kam ho vietor zaveje. Kedy padne zo stromu. Slobodne prijíma čo mu život daroval, nie čo si z neho vzal." jemne sa usmial a pohliadol opäť hore k stromu.
„Takže sa mám hodiť dole zo stromu a čakať kým ma odveje vietor?“ opýtal sa Sora.
„Si vážne ešte dieťa.“ Mníchovi z tváre nezmizol dobrosrdečný úsmev, „človeku trvá veľmi dlho kým dosiahne nirvánu a poznanie samého seba.“
„Niežeby som túžil nejako poznať sám seba.“ zoskočil dole z konára a pohliadol do láskavých očí mnícha, „ale máte pravdu. Nechám sa uniesť vetrom!“
„Ber len to, čo ti život sám daruje. Nič viac nepotrebuješ.“
„Čiže keď budem hladný, mám čakať kedy...“
„Sora...“ pokrútil hlavou mních a rozišiel sa späť do chrámu.
„No, ale... aký to potom má zmysel? To mám hladovať?!“ zvolal za ním a pomalým krokom ho nasledoval, „budem niekde uprostred pustiny a budem čakať kým mi vietor priveje jedlo?“
Pokrútil hlavou a vystrel ruku k mníchovmu chrbtu, „alebo napríklad dostanem mešec ktorý nebudem potrebovať a to ho odhodím? Čo ak ho nájde nejaký bohatý pánko? A to by som ho mohol dať....“ zarazil sa zrazu Sora, „už chápem!“ zvolal a ostal stáť pred dverami do chrámu.
Na tvári sa mu objavil úsmev. Tak príjemný pocit poznanie ho dávno nezaplavil. Celé telo akoby sa uvoľnilo z kŕču ktorý ho dávil a lámal ho na časti. Pár slov, mohlo byť absolútnym oslobodením sa a pri tom zviazaním. Večným životom s démonom a pri tom slobodou.
Prekonaním negatívnych pocitov a zážitkov sa človek dostáva do roviny súladu so samým sebou. Prijať čo bolo dané i keď to bolo zlé a posunúť sa vpred. Prekročiť tiene.

Za ten čas, čo tu bol, sa ani jediný krát, neopýtal, na deti behajúce pri chráme. Na tie vysmiate malé ratolesti s vyholenými hlavami v oranžových tunikách. Len behali, smiali sa a to málo čo dostali a mali im stačilo k životu.
„Ešte jednu! Ešte jednu!“ zvolal chlapec s vypadnutými prednými zubami a sadol si pred Soru do trávi tak ako aj všetky deti. Spolu ich bolo osem. Všetci to boli chlapci. Vajce vajcu sa podobali a predsa každý bol úplne iný.
„Dobre,“ vzal znova do rúk bambusovú flautu a priložil prsty na drobné otvory. Pohliadol na rozkvitnuté jarné stromy. Zhlboka sa nadýchol a flauta, začala vydávať prvé jemné tóny Jarnej orchidei.
Hudba, je cesta k duši. Vravieval Shisho s vážnou tvárou a úsmevom v očiach, pieseň, prezradí radosť, či smútok tvojej duše. Dokonca i túžbu.
Jedného dňa, vznikne pieseň z tvojho srdca. Dáš jej meno Sora a bude zosobnením večne nekončiaceho a slobodného neba pre všetkých. Až tak urobíš, budeš vedieť, že si konečne našiel svoje miesto a pokoj.
Slnko zastreli oblaky a všetky deti naraz pohliadli hore k nebu. Temné mračná sa začali sťahovať nad krajinu a ťahavá, smutná melódia umierajúcej orchidei sa chýlila ku koncu.
„Sora-san!“ sklonil hlavu dole jeden chlapec? „prečo Vaša hudba bola na začiatku tak veselá a srdečná a na konci ste zabili kvetinu?“
Sora po tej otázke prestal hrať. Sklonil flautu dole na stehná. Zadíval sa chlapcovi do tváre. Len mlčal, no tmavé oči sa jasne pýtali; prečo ste dovolil kvetine narodiť sa a potom umrieť, keď bol jej život vo Vašich rukách?
Prvé kvapky začali dopadať k zemi a všetci chlapci sa zdvihli až na toho jedného a ušli späť do chrámu.
Volal sa Koto, mal osem a vedel pomaly viac než Sora v jeho dospelom živote. Dážď zhustol a Koto, stále čakal na svoju odpoveď. Nepohol sa, len občas žmurkol.
Prečo som zabil kvetinu?

„Sedia tam už dve hodiny. Stále rovnako bez pohybu.“ Zdôveril sa starý mních bielemu ninjovi, ktorého dážď stihol na ceste do chrámu.
„Chlapci mi povedali, že Koto mu položil dôležitú otázku a teraz čaká na odpoveď.“
Ashiori sa oprel o drevenú zárubňu dverí. Chvíľu mlčal a díval sa na dvojicu, sediacu uprostred jarného dažďu.
„Myslím, že i Sora čaká na odpoveď.“

Mal pocit, akoby mu tento malý chlapec, pár slovami urobil dieru do srdca a teraz sa sám pýtal, prečo krváca.
Desiatky životov, boli v jeho rukách a vždy si vybral pre nich smrť. Bol ako temný oblak, ktorý zastrel slnko. Vlastné slnko na svojej oblohe. Všetko odpudil a odohnal. Vybral si smrť a daroval ju každému nehľadiac na to, či ten dar niekto prijal alebo nie.
Vždy to bola smrť.
„Je to balada,“ začal po dvoch hodinách ticha Sora do dažďa, „balada o chlapcovi, ktorý sa nedokázal pohnúť a vzoprieť, preto pomaly začal vnútri umierať kvet jeho bitia. Príliš slabý aby kvetinu pestoval a zachránil. Nechal všetko... zmiznúť. Splavil ju jarný dážď...“
Obaja si pohliadli do očí opäť mlčky a kropený dažďom.
Zmyje ho dážď, až kým nezmizne...