Zrodení pre moc 01

V dedine vládol čulý ruch ako vždy. Dvere hostinca, popri ktorom prechádzal, sa otvorili a na ulicu dopadol opilec. Pristúpil k nemu a pomohol mu vstať. Muž niečo opito zamumlal a odtackal sa preč. Odfrkol si. Muž mu ani nepoďakoval.
Pristúpil k výlohe jedného celkom strašidelného obchodíku. Na čestnom mieste bola lebka, pre ňou bol papierik s nápisom: „Lebka Rikudou Sennina“, hneď vedľa nej ležala menšia lebka s nápisom: „Lebka Rikuda Sennina ako dieťa.“
Ohmatal si hlavu a široko sa usmial. Prvýkrát videl niečo také a to žil veľmi dlho.
S lepšou náladou vykročil. Keď niekto žije tak dlho, máločo ho rozosmeje. Všetky vtipy sú staré, všetky veci vyskúšané a prežité.
Prechádzajúci ľudia si ho veľmi nevšímali, až na občasné vrelé pohľady mladých žien, tie s úsmevom opätoval.
Vošiel do svojho obľúbeného podniku a posadil sa na svoje obľúbené miesto. Chrbtom k stene, s výhľadom na všetky vchody a východy.
„To čo vždy?“ spýtala sa ho čašníčka a on prikývol, čašníčka sa následne s úsmevom pobrala po jeho pitie, energicky vrtiac zadkom. Rýchlo odtrhol pohľad od jej pozadia, keď vycítil, že sa otáča. Elektrické impulzy smerujúce po nervovej sústave prikazujúce telu sa pohnúť. Úžasný proces začínajúci myšlienkou, končiaci pohybom. Počul jej sklamaný povzdych, že za ňou nezazerá a znova vykročila. Vedel, že už dlhšiu dobu sa jej páči, ale nikdy nedovolil, aby z toho bolo niečo viac ako vzťah hosť – obsluha.
Už po milióntykrát na seba nadával, že si zvolil podobu dvadsaťpäť ročného mladého muža s príťažlivou tvárou, havraními vlasmi a s tmavofialovými očami.
Čašníčka sa vrátila s pohárom čistej vody a on sa na ňu usmial. Úsmev mu dvojnásobne opätovala. Jej telo odštartovalo reťazec procesov. Srdce sa rozbúšilo, krv sa jej nahrnula do líc a nervózne prestúpila z nohy na nohu. Dych sa jej zrýchlil, ruka sa začala pohrávať s vlasmi, žmurkanie nabralo na intenzite. Všetko nevedomky, automaticky a bez jej vedomia. Otvorila ústa, zrejme aby ho niekde pozvala. S poľutovaním zablokoval prísun látok, ktoré spôsobovali pocit zamilovanosti, do jej tela. Spomalil jej tlkot srdca a vyčistil jej telo od endorfínov, estrogénov a adrenalínu. Vydrží to deň - dva, ale potom po ňom začne pokukovať znova.
S povzdychom sa zaklonil, jeho dobrá nálada bola preč. Zdvihol pohár a napil sa vody. Zachytil barmanov pohľad a s predstieraným úsmevom, ktorý vylepšoval stáročia, k nemu pozdvihol pohár. Barman len neveriaco pokrútil hlavou. Tento podnik ponúkal viac druhov alkoholu ako ostatné podniky v dedine dohromady a on si tu popíjal vodu. Nečudo, že na neho barman zazerá ako keby mu na čele vyrastalo tretie oko. Pozrel sa na pekne naskladané fľašky za barmanovým chrbtom a zamračil sa. Keď sem prvýkrát vkročil, mal chuť všetok alkohol vypáliť a výpary rozohnať skôr, než by sa z nich opili všetci v okruhu niekoľkých kilometrov. Pozrel na vodu vo svojom pohári a mierne si ju schladil a prečistil. Nikdy nechápal tú ľudskú záľubu v alkohole. Dobrovoľne si zahmlievať myseľ, to najcennejšie, čo človek má a to, čo ho odlišuje od zvierat. Asi predsa len mal spraviť výnimku v svojom pravidle nezasahovať a zabrániť vzniku niečoho takého ako je alkohol. Ale ani on pred stáročiami netušil, čo sa z toho vyvinie. Posmieval sa slovám muža, ktorý mu tvrdil, že o pár desaťročí bude alkohol piť skoro každý a nechal ho ďalej experimentovať.
Práve dopíjal vodu, keď ucítil charakteristický závan chakry. Na tvári sa mu roztiahol úprimný úsmev. Položil pohár na stôl a so záujmom sledoval ako sa do hostinca vkráda červený oblak chakry viditeľný len pre neho, trhá sa na kusy a obklopuje zamestnancov a hosťov. Jedna jeho časť sa natiahla aj k nemu, ale pod jeho pohľadom sa rozpadol.
Nikto si nič nevšimol, ale všetci sa začali spomaľovať. Ich pohyby strácali na energii a pôsobili vláčne, až sa nakoniec zastavili. Obdivne zdvihol jedno obočie. Nikto sa nehýbal, nikto nič nevnímal, vyzeralo to akoby skameneli.
Potom zrazu všetci spadli na zem ako podťatí, v hlbokom bezvedomí. Ozval sa zvuk trieštiaceho sa skla a tiel padajúcich na dlážku. Kútikom oka zazrel ako sa roztrieštila fľaška, ktorú držal barman v ruke a víťazoslávne mu zaiskrilo v oku.
Ozvali sa kroky a on zdvihol pohľad k dverám. Po hostinci kráčala postava zahalená v čiernom plášti. Na hlave mala kapucňu, z pod ktorej bolo vidno iba v temnote žiariace červené oči. Plášť vyzeral ako upletený z tieňov. Vlnil sa akoby v prudkom vetre, hoci dnu bolo samozrejme bezvetrie. Trhali sa z neho akoby čierne chuchvalce dymu, ktoré sa potom, ako sa od plášťa oddelili, bez stopy rozpadli.
Spod plášťa sa vynorila štíhla ruka s nechtami nalakovanými v rovnako červenej farbe ako oči a mávla smerom k dverám, ktoré sa prudko zabuchli. Potom zdvihla ruku vo výške pása dlaňou hore. Od nechtov sa natiahli pramienky dymu smerom k strede dlane, kde po chvíli vírenia vytvorili malú červenú guľôčku. Červené oči sa na chvíľu stretli s tými fialovými, a potom sa tá guľôčka obrovskou rýchlosťou roztiahla a obklopila celý hostinec.
Mužove oči vyzerali akoby zažiarili jasnejšou fialovou. Preskúmal sféru a uznalo kývol hlavou. Ľudia mieriaci k dverám, zrazu dostanú pocit, že niečo zabudli a poponáhľajú sa preč. Taktiež ich teraz nikto nemohol sledovať, ani počúvať.
Postava v plášti preletela pohľadom ľudí ležiacich na zemi a spod kapucne sa ozvalo podráždené odfrknutie: „Znova.“
Z hlavy si zhodila kapucňu, z pod ktorej vykukla tvár mladej ženy. Červené pery jej zvlnil mierny úsmev.
„Otec,“ povedala a úctivo kývla hlavou.
Muž, vyzerajúci na dvadsaťpäť, sa na ženu, vyzerajúcu o niečo mladšiu ako on, vľúdne usmial.
„Rád ťa vidím... dcéruška,“ v očiach mu zažiarili veselé iskričky, keď mierne nakrčila čelo pri zdrobnenine.
Mávla rukou a sadla si na stoličku, ktorá sa k nej prisunula. Pohodlne sa oprela a poopravila si dlhé tmavohnedé vlasy.
„Okázalá ako vždy.“
„Nezačínaj s tým znova, otec,“ prerušila ho mierne podráždená.
„Musím. Ináč si zabudneš, že takéto správanie považujem za nepríhodné, možno si potom budeš dokonca myslieť, že som sa s tým zmieril.“
„A je to tu znova,“ mierne povzdychla a nevšímala si jeho podráždeného pohľadu, keď k sebe pritiahla fľašku saké a pohár. „Vieš, tvoje slová by som brala vážnejšie, keby si nevyzeral na dvadsaťpäť. Je ti tristoštyridsaťosem a stále si márnivý ako za mlada,“ natiahla sa po fľaške a so zlomyseľným úsmevom sledovala jeho rastúce podráždenie. „Ale dosť už, hádame sa na tom už stáročia a ty vždy máš takú reč, že sa cítim ako najväčší zloduch, len preto, že si tu stoličku neprisuniem manuálne,“ pomaly sklonila fľašku nad pohár a tekutina začala dopadať po kvapkách do pohára. Pohľad mala upretý do jeho očí.
„Vieš, otec, si človek s najväčším sebaovládaním, pokiaľ nedôjde na rodinu. Viem, že ti vadí, čo robím. Ty vieš, že to viem, a predsa mi to nezakážeš, iba dovolíš, nech sa tvoje pocity ukážu na tvári. Taktiež dobre vieš, že toho saké sa nenapijem, lebo ťa mám príliš rada. Dokonca ani keď nás nikto nevidí hráme divadielko,“ znehybnela a bez slova sledovala ako sa pohár pomaly plní, trvalo to dlho, ale potom začal pretekať a po stole sa rozlialo saké. Vtedy bez slova prestala a položila fľašku na stôl. Vzduch naplnil zápach rozliateho alkoholu.
Hľadeli si do očí. Vyžaroval z nich hlboký smútok a rezignácia. Žili dlhšie ako bolo ľuďom dovolené a oplývali obrovskou mocou. No nič nebolo zadarmo. Museli sa vzdať časti svojej ľudskosti.
Všetci hovoria, že chcú žiť stáročia. Večne žiť ako mladí ľudia. No málokto sa zamyslí nad tým, čo to obnáša.
„Už len chýba, aby tu začali vyzváňať pohrebné zvony,“ prehovorila do ticha. Mávla rukou a alkohol na stole a v pohári sa vyparil.
„Nič na to nepovieš?“ pozrela sa na neho, ale on mal pohľad zabodnutý do stola. Nepôsobil ako ten mocný sebavedomý muž, ktorého vždy obdivovala. Pôsobil ako človek strhaný životom.
„Všetko čo hovoríš je pravda,“
Odfrkla si.
„A je to tu znova. Starý má znova výčitky svedomia. Pomohol svojej dcére a synovi dosiahnuť moci, o akej aj kagovia snívajú, dal im nesmrteľnosť a teraz toho ľutuje.“
„Musím raz za čas dovoliť, nech vidíte moje skutočné city,“ pozrel jej do očí a pousmial sa. „Napriek nášmu veku sme stále ľudia. Ľutujeme, milujeme, nenávidíme, nehľadiac na to ako nás to zraňuje. Ale presne takýto rozhovor sme viedli nejakých tridsať rokov dozadu, taktiež nejakých päťdesiatpäť rokov dozadu a tak ďalej. To už fakt sa nemáme o čom rozprávať?“ vstal a prešiel dozadu k baru, do pohára si doplnil vodu. Keď si sadol prečistil si ju a schladil.
Vycítila to a pozdvihla obočie.
„Ty si omráčila všetkých ľudí v hostinci. Omráčila,“ zdôraznil, keď videl, že chce niečo namietať, „nakráčala si tu v plášti z tieňov a dymu, ani dvere si normálne nezatvorila. Ja sa len nechcem otráviť. Nemám nič proti častému využívaniu chakry, pomáha to zdokonaľovať jej ovládanie, ale zaobíde sa to aj bez tej všetkej teatrálnosti.“
„Nabudúce už neomdlia,“ prehlásila pevne.
„Vieš, možno už senilniem, ale nepočul som to už niekedy?“
„Ha-ha-ha,“ dostala zo seba sucho. „Odkedy je z teba vtipkár, otec?“
Bez slova na ňu hľadel a ona mu pohľad opätovala. Pomaly prikývol.
„Máš pravdu, nehodí sa to ku mne. Tak teda prejdime k tomu, prečo si tu.“
Kývla hlavou.
„Podporil si alebo urýchlil vývin chakrovej sústavy Uzumaki Naruta?“
„Nie.“
„Myslela som si,“ vstala a otočila sa, plášť sa za ňou zvíril, zanechávajúc za sebou dymiace chuchvalce čierneho dymu, ktorý okamžite mizol. „Prosím, skontroluj či to nespravil on.“
„Je to tvoj mladší brat, mohla by si už s ním prehovoriť.“
Otočila sa ponad plece. Zachytil jej pohľad.
„Dobre, pozriem sa po ňom.“ Súhlasil.
Vďačne sa na neho usmiala a vykročila k dverám, na hlavu sa jej sama nasadila kapucňa a sféra sa rozpadla. Keď vyšla von, prítomnosť jej chakry zmizla a ľudia sa začali pomaly hýbať.
Na stôl položil hotovosť a vykročil von.