Nový vek Konohy (I.) 047: Pochmúrne správy

Hneď ako sa to Tsunade dozvedela, utekala do nemocnice. Dážď a vietor sa ju snažili zdržať, aby sa tam ani nedostala, no ani to ju nijako nespomalilo. Dažďové kvapky jej šľahali do tváre a rozmáčali hodvábne vlasy. I keď takmer nič nevidela, cestu poznala. Nezáležalo, ako veľmi sa ju počasie snažilo zdržať, jej ducha a odhodlanie to nijak neoblomilo. Myseľ jej pohltil zmysel pre povinnosť. Prebíjala si cestu cez neprajné počasie, až kým nevstúpila do budovy, odkiaľ sa šíril ston a plač. Medici pobehovali sem a tam a snažili sa vyhovieť všetkých pacientom. Celá hala bola plná ležiacich pacientov na dekách, avšak kvôli nedostatku medikom bolo nemožné vyhovieť všetkým. Táto situácia jej veľmi pripomínala deň, kedy Pein napadol Konohu. Množstvo zranených sa náramne podobalo s tými z Piesočnej.
"Tsunade-sama!" skríkol na ňu jeden medik a utekal k nej s nesmiernou úľavou.
"Vďaka bohu, že ste dorazili."
"Len pokoj." povedala mu a položila ruku na jeho rozochvené plece.
"Kde je Kazekage?" medik na ňu žmurkol a rozhliadol sa po okolí. Potom prstom ukázal na samý koniec miestnosti, na postavu sediacu pri mladej žene. Na to sa Tsunade zamračila.
"Mohla by to byť... nie. Dúfam, že nie." medik sa nechápavo poškrabal po tvári.
"Ďakujem za informácie. Venuj sa prosím zraneným. Povedz ostatným medikom, že o chvíľu privolám Katsuyu. Tak aby ste boli všetci pripravení. Bude to iné, ako naposledy. A," prehovorila, keď ju chcel medik opustiť.
"Venujte sa len akútnym prípadom. Pacienti musia byť na náhly prísun chakry pripravení." Medik prikývol a Tsunade vyrazila ku Gaarovi, ktorý držal mladú ženu za ruku a hladil ju. Keď ju uvidela, nešťastne hlesla.

"Som rada, že sa opäť vidíme." prehovorila "Aj keď som dúfala, že to bude za príjemnejších okolností." na to jej Gaara prikývol, ale zrakom sledoval len Anamo. Tá reakcia sa Tsunade nepáčila. Nikdy nevidela Gaaru v takom kŕči a smútku ako v tejto chvíli. Ten jeho pohľad plný utrpenia, bolesti, smútku a nevôle ďalej žiť. Hoci Tsunade chcela poznať dôvod tohto nešťastia hneď teraz, povinnosť pre záchranu životov bola dôležitejšia.
Keď položila ruku na Anamine čelo a hruď, Gaarovi sa zaleskli oči. Sledoval každý Tsunadin pohyb a bol pripravený ju zastaviť, keby sa pokúsila Anamo akokoľvek ublížiť. Aspoň taký pocit z neho Tsunade mala. Aj keď už len tá predstava bola šialená. Prestala si Gaaru všímať. Zatvorila oči a v tichosti zisťovala Anamin stav. Keď sa ozvalo slabé zakašlanie, Tsunadina ruka náhle stuhla, akoby narazila na čosi tvrdé a silné. Otvorila oči, keď okolo seba uvidela poletovať častice piesku. Ostala zarazená a nepríjemne prekvapená. Otočila sa a venovala Gaarovi chladný pohľad. Pohľadom ho navádzala k tomu, aby ju okamžite pustil. Aj napriek tomu, že Gaara vedel, čo Tsunade chce, odmietol jej vyhovieť. Napätie medzi nimi sa dalo priam vycítiť.
"To už stačí." precedil medzi zubami chladne.
"Ja sa jej snažím pomôcť." odpovedala mu s rovnakým chladom. Obaja na seba zazerali a prilákali čoraz väčšiu pozornosť okolitých medikov i pacientov.
"Okamžite ma pusti." zahlásila Tsunade s výhražným podtónom, ale Gaara to ignoroval. Keď Tsunade napla ruku, piesok ju obtočil a zovrel ju tak pevne, až v nej strácala cit.
"To by stačilo!" skríkla tak hlasne a nepriateľsky, až to vyľakalo dve sestričky s táckami liekov. Tsunade si uvoľnila ruku bez akýchkoľvek problémov, ako keby bol Gaarov piesok len prekážajúcou hmlou či tečúcou vodou. Ten piesok stiahol a nechal ho, aby krúžil okolo. Tsunade nevychádzala z úžasu. Pred ňou stál úplne iný človek, akého poznala. Už to viac nebol ten Gaara, milý, vtipný a priateľský muž, na akého bola zvyknutá. Miesto neho tu stála živá mŕtvola. Telo bez duše.
"Neviem čo sa ti prihodilo, ale teraz na to nemám naozaj náladu." ukázala na dvere k východu. S kamenným výrazom a bez najmenšieho ustúpenia pohľadom naňho prehovorila.
"Okamžite opusti nemocnicu, Kazekage." Všetky možné pohľady sa pozerali na Kagov a na chvíľu sa akoby zastavil čas. Tsunade trpezlivo čakala na reakciu a nebyť toho, že sú kamaráti, už teraz by bol vrazený do steny so zlomeninami. No Gaara sa neobťažil čo i len otočiť.
"Ja ju neopustím." oznámil jej nekompromisne a piesok sa mu začal tvarovať pozdĺž rúk.
"O tom nebudem s tebou diskutovať." zahlásila rozhodne. "Tým, že tu si, nikomu nepomáhaš." V tom urobila krok vpred a piesok začal poletovať okolo oboch.
"Hovorím ti to naposledy, Gaara... odíď sám alebo ti v tom pomôžem. V každom prípade, tu nezostaneš ani o minútu dlhšie." Gaarovi sa roztriasli ruky a následne i zvyšok tela. Ovládala ho bolesť, hnev a nenávisť. Keby nebola Tsunade kým bola, bez mihnutia oka by na ňu zaútočil. Prekrížil si ruky cez hruď, stiahol piesok, ale odmietol sa čo i len pohnúť. Tsunade sa mu otočila chrbtom a spojila dlane.
"Kuchyiose." pred ňou sa vytvoril malý biely dym, z ktorého na ňu vykukli Katsuyine očká ako malého slimáka.
"Vieš, čo máš urobiť." slimáčik prikývol a z ničoho nič sa začal množiť. Ďalšie a ďalšie slimáky sa obtáčali okolo ranených a pomocou Tsunadinej chakry sa ich snažili vyliečiť. No aj napriek Tsunadinej pomoci, bolo aj zopár takých, ktorých zranenia sa nedali vyliečiť len chakrou. Vyše dvadsať slimákov zmenilo farbu na červenú a z ich tela sa uvoľnila ostrá červená žiara.
"Všetkých označených preneste na sál. Potrebujú okamžitú chirurgickú pomoc." Hala sa rázom začala vyprázdňovať. Vážne prípady odnášali do sál a slabo ranených odnášali do osobitých izieb, kde ich nechávali si odpočinúť či pozorovať stav. Anamo ostala napokon sama v hale, zatiaľ čo Tsunade oznamovala ninjom čo je nutné spraviť.
"... najdôležitejšie sú potraviny a dostatok tekutín. Mnoho z nich je vyčerpaných práve z týchto nedostatkov. Choďte."

Za celý ten čas, čo Tsunade pomáhala raneným sa Gaara ani nepohol ani neprehovoril. Stál tam ako socha a sledoval všetko, čo sa okolo neho dialo. Napokon prikázali, aby preniesli Anamo do vlastnej izby. V tom okamihu sa rozhodol Gaara zareagovať, ale v tú chvíľu už pri ňom bola Tsunade a otočila ruku o deväťdesiat stupňov okolo jeho brucha, na ktorom sa vytvorila pečať. Gaarova chakra sa okamžite utlmila a dokonca bola potlačená aj Shukakuho. "Tsunade..." zasipel na ňu a pokúšal sa pečať prelomiť.
"Okamžite ma pusti!" zreval na ňu z plných pľúc, ale ani to ju nevyviedlo z pokoja. Áno, bola Gaarovou zmenou správania zaskočená, ale ani to ju neprinútilo mu ublížiť. No na druhej strane, takéto chovanie nikdy nestrpela, nech to bol ktokoľvek. Schmatla ho za vestu a udrela ho o stenu, pričom ho zdvihla nad zem.
"Teraz ma dobre počúvaj, Gaara... správaš sa ako idiot." pozrela sa mu do očí. "Správaš sa nezodpovedne a arogantne. Toto nie je správanie vhodné Kazekageho."
"Nemáš ani najmenšiu predstavu o tom, čo sa stalo. Prestaň ma poučovať, Tsunade!" opäť na ňu skríkol, no tentoraz so slzami v očiach. To Tsunade úplne odrovnalo. Ten pohľad... taký zmučený výraz. Všetka tá tvrdosť a chladnosť, ktorú prechovávala sa zmenila na súcit. Uvoľnila ruku a otočila sa mu chrbtom.
"Prosím, nasleduj ma do pracovne. Bola by som rada, keby sme si všetko povedal tam."

Keď vošli do pracovne, položila na stôl čajové pečivo a pripravila vodu pre dva čaje. Neobťažovala sa ho opýtať, nakoľko vedela, že by odmietol, no na druhej strane, čaj na nervy by mu bodol. Podala mu čaj a s výdychom si sadla do kresla.
"Ďakujem." zamrmlal popod nos v nádeji, že ho nezačula a aj sa tak radšej tvárila. Mračná sa ešte viac zatiahli a tak zapálila sviečky. Počkala, kým obaja dopili čaj a potom prešla do priameho útoku.
"Čo sa stalo, Gaara? Prekvapilo ma, keď mi oznámili, že sa sem blíži celý zástup Piesočnej. Je to až tak vážne?" ani v najmenšom ju netrápilo, či sa Gaarovi priama konfrontácia páčila, ale aj on pochopil, že odtiaľto neodíde, kým jej to celé nevysvetlí. Položil prázdnu šálku na stôl a potom zovrel päste. Nechcel dovoliť, aby ho videla plakať, aj keď jeho vnútro spolu zápasilo a pocity, ktoré prežíval sa dali len ťažko opísať slovami.
"Sklamal som." prehovoril s gučou v hrdle. Tsunade zbystrila pozornosť. Rozhodla sa, že mu do výstupu nebude nijako zasahovať. Len nech to všetko povie sám. Neprekážalo jej, ani neˇk sklopil zrak a rozhodol sa hovoriť tak.
"Sklamal som, Tsunade." zopakoval. "Sklamal ako Kazekage, ako kamarát, ako Anamin priateľ i ako brat." Tohto sa Tsunade obávala. Čosi jej dráždilo žalúdok. Obávala sa toho, čo sa dozvie. Mala nutkanie, že to bude veľmi zlé.
"Keď sme naposledy opustili Konohu a prišli do Piesočnej, čakalo nás veľmi nepríjemné prekvapenie. Kým som bol preč, úradu sa zmocnil niekto iný. Nastolil v Piesočnej diktatúru a zaviedol prísny režim. Nás strčili do basy. Nikoho nezaujímalo, že som Kazekage Gaara. jednali so mnou ako s odpadom. Ako so zradcom." pri tých spomienkach sa na tvári objavil znechutený výraz.
"Celá Piesočná sa zmenila od základov. Nič nebolo ako predtým. Všetko sa obrátilo naruby. Vedel som, že jediný spôsob, ako sa zbaviť teroru je povstanie. Mal som to šťastie, že na mojej strane boli takmer všetci ninjovia i obyvatelia. Jediný, kto ostal zmanipulovaný bola rada." následne Gaara začal všetko opisovať a rozoberať a Tsunade mu do toho len mierne vstúpila a niečo sa opýtala, ale inak rozprával sám. Spomenul mocných ninjov podobným sile Akatsuki, piesočnú pevnosť a samotný boj s falošným Kazekagom. Tsunade mu medzitým doliala čaj a Gaara popri ňom si doprial aj jedlo.
"Spomínal si, že o post Kage je už zbytočné hovoriť. Prečo si to povedal?" A bolo to tu. Tá jediná vec, ktorej sa zámerne vyhýbal po celý čas. falošne sa nazdával, že na to Tsunade zabudne. Tá hanba... potupa.
"Piesočná... Piesočná bola... úplne... zničená. Neostalo po nej nič, len veľké jazero." Ozval sa pukot. Tsunade pukla šálka priamo v ruke. Nemohla uveriť vlastným ušiam. Chvíľami sa presviedčala, že sa jej to len zdá, že toto všetko je len zlý sen.
"Kto?" opýtala sa s vyrazeným dychom. "Kto to urobil?" Gaara si zahryzol do pery. To meno už viac nechcel vysloviť a ani ho počuť. Kancelárova sila sa nedala porovnať s ničím, s čím sa doteraz stretol.
"Bol to on... Človek, s ktorým som sa stretol tu." Tsunade naňho vypúlila oči. Predstava, že v Konohe je niekto, kto stojí za touto pohromou ju napĺňala hrôzou.
"Len mi nepovedz, že..."
"Kancelár." dokončil za ňu. Tsunade zatvorila oči, ako pri tej najhoršej správe. Tresla rukou o stôl, na ktorom sa zatriasli všetky veci.

Keď napokon otvorila oči, Gaara v nich uvidel akýsi temný záblesk. Prudko sa postavila z kresla, ktoré spadlo na zem a podišla k oknu, z ktorého stekali kvapky ako pramene vody.
"Myslím, že už som im vychádzala v ústrety viac než dosť. Vždy som vedela, že sa im nedá veriť. A týmto... môj pohár trpezlivosti pretiekol."
"O kom to hovoríš?" Ale Tsunade ho ignorovala.
"Toto všetko sa stalo kvôli nim. Teraz prekročili všetky hranice. A tým, že si tu teraz ty..."
Odtrhla zrak od čiernej oblohy a pozrela na Gaaru.
"Myslím, že už môžeš navštíviť Anamo. Je v poriadku, i keď ešte bude určite spať." Tsunade mu o Anaminom stave povedala zámerne. Nechcela, aby Gaara zistil o kom hovorila. Vedela, že ho správa o nej vyvedie z mieri a mala pravdu. Ten sa na ňu s úžasom pozrel a ihneď sa postavil.
"Ďakujem." a okamžite sa vydal späť do nemocnice. Tsunade za ním zatvorila dvere a zvalila sa späť do kresla, pričom nad všetkým premýšľala.
"Kuchyiose." na stole sa opäť objavila malá Katsuyu.
"Choď okamžite za Narutom a povedz mu, že s ním musím nutne hovoriť."
"Hai." Tsunade ju odvolala, položila si ruky na brucho a zamračila sa.
"Sami ste si o to koledovali. Nastal čas s vami skončiť rada."

Klop. Klop.
"Vstúpte." dvere sa otvorili a do bielej miestnosti vstúpil Spix. Kurenai mu venovala letmý pohľad.
"Aké máš pre mňa správy?"
"Našli sme ich oboch." Kurenai sa k nemu otočila s úsmevom.
"Priveďte ich oboch."
"Určite oboch?" Na to mu neodpovedala. "Ako povieš, Kurenai."
"Výborne. Hneď zistíme, čo je na Sasukeho kontrole pravdy. A odhalený Zetsu... výborné správy." Pozrela na Spixa, ktorý ešte stále čakal v miestnosti.
"Potrebujeme Tsunadinu pomoc." dodala.
"To rozhodne, ale je to veľký risk." odpovedal jej so znepokojením.
"Spix, nemusíš sa obávať. Ja to zvládnem. Tsunade to všetko pochopí."
"Krvavých nie. Nikdy nepochopí, prečo to náš pán urobil." Zasmiala sa, čo sa prízraku zdala falošná reakcia pre zahnanie nervozity.
"Priveďte ich. Ja tu na vás budem aj s Tsunade čakať. Za to ti ručím." Ale Spix sa zatváril pochybovačne.
"Musíš mi veriť. Viem čo robím."
"Dobre teda. Dúfam, že naozaj vieš, čo robíš." a rozplynul sa rovnako rýchlo ako aj objavil. Keď ostala sama, ľahla si na veľkú pohovku a nad všetkým premýšľala zo všetkých možných uhlov. Veľmi si priala, aby jej dokázala Tsunade pomôcť.

Spix sa objavil vo svojej rozľahlej tmavej komnate.
"Tak ako to šlo?" ozval sa ženský hlas. Z tmy vystúpila ženská postava so závojom na hlave.
"Nedá sa jej veriť. Vedel som, že urobil chybu, keď ju zasvätil do našich radov." žena sa piskľavo zasmiala a z pod jej rúcha sa ozvalo zasyčanie.
"A čo s ňou chceš teda urobiť?"
"Nie je to snáď jasné?!" skríkol na ňu ako keby bola úplne t*pá.
"Zbavíme sa jej. Ja sa jej zbavím." Žena urobila dva kroky vpred a objala prízrak bez najmenšieho strachu. Ten sa na ňu zahľadel mrazivými červenými očami, no žena si vyhrnula závoj, žmurkla naňho a usmiala sa.
"Tým chceš povedať..." Obrátil sa a pozrel na Kurenainu fotku, ktorú mal na stene. Tá vzbĺkla červenými plameňmi a zmenila sa na popol.
"Zabijem ju."
Koniec 47. dielu