Legendárny Sennin 05 - Cesta.

Manami. Hmmm...Manami.
„Myslím, že sa to k tebe hodí.“ uškrnul som sa. Zjavne ju to potešilo a úsmev mi oplatila.
„Čo budeme teraz robiť?“ spýtala sa.
„My?“
„Samozrejme, že my hlupáčik.“ usmiala sa na mňa. Bol som zmetený a v rozpakoch.
Vzdychla si a pokračovala: „Sme svaja z troch posledných jinchuriky. Maly by sme držať spolu. Inak nás Akatsuki dostane jedného po druhom.“
Uľavilo mi, ale aj ma to sklamalo. Čo si to len nahováram?
„A ak nechceš skončiť mŕtvy drž sa pri mňe. Ja ťa ochránim.“ povedala namyslene a uškrnula sa.
„Ja ťa ochránim...ja ťa ochránim? Čo to ma znamenať? Naposledy si ochranu potrebovala ty.“
Strašidelne na mňa pozrela.
„Čo si to povedal?“ spýtala sa hlasom za aký by sa nemusel hanbiť ani Nagato.
„Kedy vyrážame a kde ideme?“ rýchlo som zvrtol rozhovor. Potuteľne sa usmiala a pokračovala:
„Čo navrhuješ ty?“ spýtavo sa na mňa pozrela.
„Mali by sme asi nájsť ostavajúceho jinchuriky. Verím, že by sa k nám rád pridal. Veď aj jemu ide o krk. Len neviem kde ho hľadať.“
Víťazoslávne sa na mňa usmiala: „Ale ja viem.“ odvetila. Zasa ten namyslý tón.
„Podľa mojich zdrojov je niekde severovýchodne od zeme ohňa.“
„Ako si sa to dozvedela?“ bol som zvedavý.
„Každý ma svoje tajomstvá a toto ti nepoviem.“ odvrkla s úsmevom.
„Tak dobre. Vieš aj presnejšie kde sa nachádza? Je to tam dosť veľké, niekoľko desiatok kilometrov štvorcových. Ako ho chceš nájsť?“
„O to sa neboj ja ho nájdem.“
Chcel som sa jej spýtať ako, ale potom som si to rozmyslel. Keď mi to bude chcieť povedať, tak povie.
„Tak dobre. Verím ti.“
Pozrela sa na mňa. V očiach sa jej zračila otázka, prekvapenie a smútok? Nevedel som to určiť. Možno nič z toho, ale možno všetko dohromady.

Ešte tej noci sme sa vydali na cestu. Nechceli sme sa dlho zdržiavať na jednom mieste, keď po nás patrali Akatsuki. Aj keď u nej to ešte nebolo take isté. Možno ešte nevedia, že prišli o jedneho jinchuriky. Ale nemohli sme sa na to spoliehať.
Putovali sme týždeň. Celkom sme sa zblížili. Stali sme sa dobrými priateľmi, aj keď pre mňa bola viac, ale nenabral som odvahy jej to povedať. Aká irónia. Mal som dosť odvahy postaviť sa vodcovi Akatsuki, ale nemal som dosť odvahy vyznať svoje city. Bol som pri nej nervózny. Bál som sa nech nepoviem nejakú hlúposť. Ona s tým taký problém nemala. Kecala jedna na druhú. O všemožných veciach, jej názoroch, jej cieľoch, dosť sa aj vychvaľovala, ale občas som niečo povedal aj ja. Ale jednej téme sme sa vyhýbali obaja. Našej minulosti.

Zastavili sme. Boli sme neďaleko nejakej dediny. Najskôr s lázňami. Videl som, že ju láka sa tam zastaviť. Ale nechcela zdržiavať.
„Mám chuť sa poriadne vykúpať, a už dlho som nespal v poriadnej posteli.“ ozval som sa a snažil som sa tváriť, čo najunavenejšie. Vedel som, že keby som sa jej spýtal, či nechce ísť do tej dediny, tak by odmietla, bola hrdá. Ale tak mala dôvot tám zájsť. Ihneď som zbadal, že ma prekukla. Vďačne sa na mňa usmiala a pobrala sa smerom do dediny.

V dedine sme sa snažili nepútať pozornosť, aj keď to veľmi nešlo. Ihneď sme sa pobrali k lázňam. Všimol som si, že cestou po Manami pokukovali všetci muži a chlapci. Niektorý na mňa vrhali nepriateľské pohľady. Zjavne si mysleli, že som jej priateľ. Trochu som sa začervenal pri tej myšlienke. Ale vec čo som si nevšímal boli pohľady dievčat a žien ktoré smerovali na mňa. Hovoril som si, že to nič neznamená, nech si nič nenahováram.
Vtom som na sebe ucítil jej pohľad. Rýchlo som sa otočil a pozrel jej do očí. Tých krásnych zelených očí. Hľadela na mňa trochu smutne, nevedel som prečo. Potom ale odvrátila pohľad a pozrela na pekné dievča, ktoré na mňa žmurklo. V jej očiach som zahliadom žiarlivosť? Nie to som si zasa niečo nahováral.
Potom sme ale došli k lázňam, ktoré ponúkali ubytovanie. Pri recepcii nás uvítala zrejme majiteľka, postaršia žena.
„Vytajte holúbkovia. Čím vám môžem poslúžiť? Máme tu izby s jednou posteľou pre zamilované páry.“ šibalsky na nás žmurkla.
Zčervenali sme. Obaja. Potom sa ozvala Manami.
„Prepáčte, ale je to môj bratranec. Ja som Leiko a toto je Mikio.“ priateľsky sa na ňu usmiala.
Prekvapilo ma ako rýchlo sa vynašla. Najskôr nechcela cestovať pod našími pravými menami.
Pani sa nam ospravedlnila a odviedla nás k dvoj jenolôžkovy izbám. Prezliekli sme sa a šup do horúceho kúpeľa. Keď som ju sledoval, ako mizne do dievčenských lázni pocítil som mierne sklamanie.
Keď som sa vracial do izby stretol som ju. Tvárila sa spokojne a vlhké vlasy jej padali na plecia. Mohol som na nej oči nechať. Potom mi ale zaželala dobrú noc a vstúpila do svojej izby. Ešte predtým ako zavrela dvere na mňa priateľsky žmurkla. S hrejivým pocitom som si išiel ľahnuť.

Na druhý deň sme odišli. Predtým sme nakúpili nejaké zásoby, hlavne rámen a zaplatili sme v lázňach. Zasa sme putovali. Ona viedla a ja som ju nasledoval, potom sme zastavily na oddych.
Šiel som po drevo, keď som sa vrátil naskytol sa mi hrozný pohľad. Ležala na zemi a krvácala. Dýchala z posledných síl. Zomierala. Mal som pocit ako by aj zo mňa vyprchával život. Potom sa ale obraz zmenil. Stála predomnou a kývala porezaným prstom.
„Sakra Naruto, nečum na mňa ako na ducha a podaj mi už tu utierku.“
Potom sa obraz zasa vymenil, zasa tam ležala a umierala. Čo sa tu sakra deje.
Ocitol som sa pred Kyuubim.
„Je to genjutsu ty hlupák, ihneď sa z neho dostaň, inak sme obaja mŕtvy.“ vykríkol na mňa.
„Na chvíľu som ťa z neho dostal, ale zvyšom musíš urobiť ty.“ potom ma prepustil.
Otvoril som oči a pozrel na polomŕtvu Manami. Zložil som ruky a zastavil svoj obeh chakry.
Obraz sa opäť vymenil. Manami stála predomnou a kývala porezaným prstom. Ihneď som sa na ňu hodil a zvalil ju k zemi.
„Čo si to dovoľuješ ty uchylák. Ihneď ma pusť lebo...“ viac povedať nestihla, lebo nad nami preletela trojitá kosa. Vyjavena na mňa hľadela a potom sa bez slova zdvihla a postavila sa do bojového postoja.
„Myslel som, že nájdem osemchvostého, ale narazil som na devetchvostého.“ Z poza stromov vystúpila známa postava v plášti Akatsuki. Pritiahla si späť svoju kosu a diabolsky sa zasmiala.
„Čo to ma sakra byť?!“ vykríkol som.