Legendárny Sennin 06 - Nesmrteľný.

To nieje možné. To nemôže byť pravda, hovoril som si v duchu. Ako môže stále žiť? Mal by bať dávno mŕtvy. A ako sa dostal z tej jamy, kde ho „pochoval“ Shikamaru.
Teraz ale na to nezáležalo. Teraz som musel bojovať proti nesmrteľnému. Proti Hidanovi, alebo ako sa volá.

Pomaly kráčal smerom ku nám. Stále sa usmieval. Povýšene a krvilačne, aj keď som mu zazrel v očiach nejaké pochybnosti, alebo aj váhanie?
Manami sa naňho chcela rozbehnúť. Vyštartovala s pripraveným kunaiom. Rýchlo som ju chytil ze ruku.
„Pusť ma! Zabijem ho! Chcel a zabiť.“ vykrikovala, ale ja som ju pevne držal.
„Nechaj to na mňa.“ povedal som jej. „Mám s nejaký nevyriešený spor.“ chvíľu váhala, ale potom sa upokojila. Pustil som ju a postavil sa pred ňu.
„Ako to, že si musíš nechať všetko srandu pre seba?“ zašepkala potichu. Bola zrejme aj trochu nahnevaná.
Mlčky som tam stál a pozeral Hidanovi do očí. Kým sme sa na seba pozerali čerpal som prírodnu energiu. Po chvíľke to bolo. Moje oči sa zmenily a ja som zašpkal: „Sage mód.“
Hneď som ucítil ďalšiu osobu neďaleko.
„Hej ty za tými stromami. Vylez!“
Z poza stromov vyšiel muž. Ale nemal na sebe plášť Akatsuki. Takže tú máme dočinenia iba s jednym ich členom. Ten druhý bol zrejme stopár. A zrejme aj on ma chytil do genjutsu, lebo Hidan, ako som si pametal od Shikamara, neovládal žiadne genjutsu.
„V poriadku Ken, tú máš peniaze. Svojú úlohu si splnil. Teraz vypadni!“ muž zvaný Ken chytil hrubší balík peňazí, ktorý mu Hidan hodil a zmizol. Zrejme mal iba za úlohu nájsť osemchvostého jinchuriky, ale narazili na mňa a Manami.
„Ó Jashin-sama, to dievča ti obetujem, len čo porazím toho usmrkanca.“ vykríkol a rozbehol sa na mňa. Bežal na mňa a hodil po mne kosu. Rozbehol som sa mu oproti a vytiahol som kunai, ktorým som zablokoval jeho útok.
„Nedovoľ aby získal čo i len kvapku tvojej krvi, inak si mŕtva.“ vykríkol som ešte na Manami. Potom sa začala bitka proti Hidanovi.
„Hmmm...dalšíe zasra*é decko, ktoré vie ako funguje moje jutsu.“ vykríkol naštvane. A z plnej sily zasekol kosou na miesto, kde som mal ešte len pred chvíľou hlavu.
„To minulé decko, ťa pochovalo do hlbokej jamy, som zvedavý, ako si sa z nej dostal.“ spýtal som sa, hoci som už tušil odpoveď.
„Aby si vedel bol to Jashin-sama prostredníctvom jedného človeka.“ vykríkol sa zas sa po mne rozohnal kosou, ktorý som bez problémov zastavil kunaiom. Zjavne ho to naštvala a zúrivo zaútočil znova.
„Nevolal sa ten človek náhodou Uchiha Madara?“ spýtal som sa. Prekvapene na mňa pozrel. Mohol som ho zatiaľ poriadne kopnúť, ale ja som túto šancu nevyužil. Mal som plán.
„Teba do toho nič zasr*n! Stačí ti vedieť, že ti spôsobím toľko bolesti, že budeš revať aby som ťa radšej zabil. Jashin-sama bude veľmi spokojný!“ vykríkol a zaútočil. Tentoraz kosou naschvál netrafil a rýchlo si ju pritiahol. Smerovala na moje rameno. Zjavne ma nechcel smrteľne raniť, kôli démonovi, ktorého mám v sebe.
„Stále ten Jashin-sama.“ vykríkol som a vyskočil som do vzduchu. Tam som urobil salto a dopadol na zem. To už som sa ale musel zohnúť a tak uhnúť jeho kose.
„Neber meno Jashina-sama nadarmo! Hlavne nie vtedy, keď je pre tebou jeho služobník!“ vykríkol. Další útok a ďalšie zablokovanie.
„A kde bol ten Jashin-sama, keď si trčal v tej jame?“ povedal som posmešne. Zasa zaváhal. Potom ale zbesilo zaútočil. Kopal, sekal, udieral. Všetkým jeho útokom sa vyhýbal.
„Naruto čo to robíš? Nebráň sa a zaútoč. Alebo ti treba pomôcť?“ vykríkla posmešne Manami. Bola aj nahnevaná, lebo nevedela o čo tu ide.
„Neboj sa o mna, mám nápad.“ odpovedal som jej, ale to už som sa musel zasa vyhýbať Hidanovým útokom.
„Jashin ma zachránil prostredníctvom Madary!“ vykríkol.
„Kde je zrazu to Jashin-sama? Madara ťa zachránil, len aby ťa zneužil, aby si pre neho pracoval!“
Namiesto odpovede zaútočil. Minul ma o riadny kus. Vtom som si ale všimol, že kosa letí na Manami. Tá, ale dávala pozor. Urobila nejaké pečaťe a buchla do zeme. Pred ňou sa zjavila kamenná hlava draka. Kosa o ňu neškodne zarachotila, ale to si ju už Hidan pritiahol. Kamenný drak na neho zaútočil. Manami to zrejme nechcela nechať len tak. Videl som, že Hidan sa sústredi. Zrazu sa kosa rozžiarila nabielo a on ňou začal okolo seba zložito krútiť na reťazi. Zrejme nejaká obrana. Drak to nevydržal a rozpadol sa. Potom Hidan prestal a usmial sa. Zasa hodil kosu po Manami.
To som, ale začal jednať ja. Ešte vo vzduchu som jeho kosu chytil. Poriadne som potiahol a Hidan letel vzduchom rovno na moju pesť. Poriadne som ho udrel. Oletel, ale ja som si ho zasa pritiahol a udrel. Už vypľúvol krv. Potom som švihol reťazou, ktorou ovládal kosu. Letel až sa zastavil o obrovský kameň, v ktorom urobil menší kráter. Snažil sa postaviť na nohy, ale to už som bol u neho s rasenganom v ruke. Mimochodom už som dokázal bez problémov robiť rasengan bez klonu.
Pomaly som sledoval, ako smeruje moja ruka s rasenganom na jeho hlavu. Nastal výbuch. Po tom ako sa usadil prach, tam stáli dve postavy. Ja a Hidan, no vlastne tri ak počítam Manami, ktorá stála neďaleko. Hidan na mňa vyjavene pozeral. Ešte stále mal hlavu na krku a vedľa nej bola moja ruka. V poslednej chvíli som zmenil smer útoku. Vtom sa zvalo hlasné zapraskanie a ten obrovský kameň sa rozpadol napoly.
Možno sa pýtate prečo som mu netrafil rasenganom hlavu a nerozmixoval som mu ním mozok, až by lietal na všetky strany. Dôvod bol jednoduchý, nechcel som ho zabiť. To, že som ho mlátil ako handrovú bábiku, bolo z dôvodu, že zaútočil na Manami. Nezniesom som, keby sa jej niečo stalo, tak ma na chvíľu posadol hnev, ale v poslednej možnej chvíli som sa uvedomil. Zastavilo ma to isté, čo ma zastavilo zabiť Nagata.
„Povedz mi tvoj píbeh. Povedz mi prečo nenávidiš.“ povedal som potichu.
Podozrievavo na mňa pozrel a spustil:
„Narodil som sa do chudobnej sedliackej rodiny. Boli sme najchudobnejši v dedine. Všetci nami pohŕdali. Nikto sa s nami nebavil. Nemal som ani kamarátov. Otec to neznášal dobre. Vždy ma mlátil. Bil ma ako psa. Kričal po mne. Bolo to isté stále dookola. Jediné čo ma držalo pri živote bola matka. Starala sa o mňa a pomáhala mi ako mohla, chránila ma ako mohla. Pred mojím sadistickým otcom. Nemohla my veľmi pomôcť. Potom začal byť aj ju. Jedinú osobu, ktorú som mál rád. Potom sa jedného dňa vrátil domov úplne opitý. Neviem odkiaľ na to nabral peniaze.
Ale priešiel domov. Začal ma bez dôvodu biť. Ešte stále si viem živo predstaviť, ako jedo päste dopadajú na moje telo. Bolelo to. Kričal som od bolesti. Vtom pribehla moja matka. Odstrčila ho odomňa. Niečo sa hádali a potom...potom ju udrel, zatackala sa a udrela hlavou o hranu stolu. Potom sa nehýbala. Pod ňou sa rožsirovala krvavá mláčka. Už nežila. Zabil ju. Ja som tam iba stál a šokovane na neho pozeral. On tam tiež stál. Potom sa pohol. Ja som sebou zbabelo šklbol a ustúpil. Ale on iba pri mne prešiel a ľahol si a zaspol. Ešte chvíľu som tam stál. Bez slova. Bez najmenšieho pohybu. Bol som predsa ešte len decko. Potom som k nej pristúpil. Plakal som. Volal som ju späť. Ale ona mi neodpovedala a ani sa neprebudila. Neskôr som od nej vstal. Bol som zakrvavený, no vrela vo mne nenávisť. Šiel som do našej kuchyne. Zobral som náš jediný nôš a prešiel k tomu hovä*u, ktoré som volal otcom. Chrápal ako svi*a.“
Už nadával. Pochopil som ako veľmi ho musel svojho otca nenávidieť. Veď zabil jedinú osobu ktorú mal rád. Ktorá mala rada jeho. Potom pokračoval:
„Kľakol som si k nemu. Zdvihol som nôž a...
Ráno ma našli ako pri ňom ležím. Napočítali 89 bodných rán. Aj keď bol mŕtvy po prvom bodnutí do srdca ja som bodal ďalej. Bodal som ako šialený. Bodal som za všetky rany ktoré my dal, za všetký tie nenávidene roky. Bodal som kým som nezaspal. Od šoku a únavy.“ vzdychol si a pozrel mi do oči. „Tak Uzumaki Naruto, čo mi na to povieš?“