Legendárny Sennin 04 - Prebudenie.

Ubehli už dva dni a ja som ešte stále nemohol uveriť, že je jinchuriky. Premýšľal som nad tým ako sa to mohlo stať. Veď už ostavame len ja a ešte osem chvostý jinchuriky. A ona jednoznačne nebola chlap.
Čím viac som nad tým prozmýšľal tým som bol zmetenejší, tak som to nechal tak a čakal kým sa prebudí a všetko my vysvetlí. Svoj čas som si skrátil prehliadkou jej batohu. Nenašiel som tam nič zaujímave, ani nič čo by mi aspoň niečo napovedalo. Našielsom iba instantný ramen. Mala ho tam teda dosť. Viac ako ja. Tak som si zobral jeden balíček. Bol to bravčový ramen. Môj obľúbený. Už som ho dlho nemal. Ona ich tam mala ešte dosť, ale moje zásoby sa stenčovali. Nečakal som také zdržanie na jednom mieste. Ale snáď jej to nebude vadiť. A keď áno, tak som jej predsa zachránil život.
Musel som sa pousmiať nad tým ako som sa vynašiel. Rozdúchal som oheň a dal variť rámen. Bol som bezstarostný, moje klony predsa strážily. Kým sa rámen varil sledoval som jej tvár. Bola nádherná. Nemohol som od nej odtrhnúť oči. Bol som zmetený. Prečo sa mi vždy rozbúcha srdce keď sa čo i len trošku pohne. Prečo mám taký zvláštny šteklivý pocit v podbrušku vždy keď sa na ňu pozriem? Som snáď...nie to určite nie. Snažil som sa presvedčiť sám seby, že nie.
Rámen začal vrieť. Všade naokolo sa šírila nádherna vôňa skvelého rámenu. Prístupil som k ohňu a nalial si rámen do misky. Rýchlo som sa do neho pustil. Už bolo načase. Bol som dosť hladný.
Zjedol som už polovicu keď somz ačul za sebou pohyb.Rýchlo som sa otočil. Priložil som kunai neznámej osobe na krk.
Bola to ona. Preglgol som a zacítil som na krku tlak. Pozrel som dole na krk. Mal som na ňom priložený kunai. Šikovná. Mal som jej zobrať zbrane.
Začul som ten nádherny smiech. Pozrel som na ňu smiala sa. Zrejme ju niečo veľmi rozveselilo.
„Prečo sa smeješ?“ spýtal som sa jej. Zasa a zasmiala a iba kývla očami dole na jej krk. Pozrel som tam. Sakra. To čo som držal v ruke nebol kunai ale lyžička s ktorou som jedol rámen. Dôvod jej smiechu bol odhalený. Aj cez hroziace podrezanie som sa musel zasmiať.
„Maš zmysel pre humor, takže to s tebou nieje až také zlé.“ ozvala sa. Skoro som zabudol aký ma nádherny hlas.
„Keby som bola nepriateľský ninja už by si bol mŕtvy.“ pokračovala samoľúbo. „Nechápem ako si mohol doteraz prežiť. Za chrbtom ti leží neznámy ninja, nemáš stráž a ty sa kľudne láduješ ramenom.“ zasa sa rozosmiala. Vtom sa zasekla. Zhlboka sa nadýchla. Zarazene na mňa pozrela.
„To je môj rámen?“ spýtala sa ma hrozivo. Spomenul som si na Sakuru. Potešilo ma to aj zabolelo.
„Mohol by to byť kľudne môj rámen.“ vyzývavo som na ňu pozrel.
„Kde sú moje veci?“ zatlačila mi kunai na krk. Uvedomil som si vážnosť situácie. Kývol som hlavou za jej chrbát.
Neobzrela sa. Neurobila tu chybu. Bolo naivné čakať, že na to naletí.
„Čo teraz. Zabiješ ma?“ zopakoval som jej slova vyzývavo. Podozrievalo ma sledovala. Videl som, že premýšla. Potom potriasla hlavou a dala mi kunai z krku. Aj ja som zložil svoju zbraň z jej krku. Presnejšie lyžičku z jej krku. Zasa sa pousmiala. Opetoval som jej úsmev.
Otočila sa a šla k svojmu batohu. Chvíľu sa tam prehrabovala. Ja som zatiaľ dalej jedol. Po tej chvíli sa otočila a hrozivo na mňa pozrela.
„Kde je môj posledný bravčový rámen?“ spýtala sa ma.
Iba som preglgol a zahanbene sklopil hlavu. Nevedel som, že je to jej posledné balenie. Priblížila sa ku mne.
„Keby si mi nezachránil život, bol by si v poriadnom maléri.“ pokračovala a ja som si uľavene. Dosť som sa nelietal od Sakuriných pestí.
„Prepáč nevšimol som si, že je to posledné balenie a je to aj môj obľúbený ramen.“ ospravedlňujúco som sa na ňu usmial.
Aj ona sa usmiala a vybrala si z batoha další rámen a uvarila si ho.
Ako sme tam sedeli a jedli mal som pocit pohody, aký som mával len v Konohe. Po chvíli sme dojedli a ona sa mi pozrela do oči. Urobil som to aj ja. Jej nádherne zelené oči ma sledovali.
„Prečo si ma zachránil?“ spýtala sa.
„Mal som ťa radšj nechať tak?“
„Nie to nie...ale prečo?“
„Vlastne ani neviem.“ uškrnul som sa.
„Si divný.“ povedala. Hneď som sa prestal usmievať. Ale zasa sa usmiala ona.
„Prečo si ma nezabila?“ spýtal som sa tentoraz ja.
„Veď si mi zachránil život.“ vďačne na mňa pozrela.
„Verím, že by si ich dala aj sama.“ pousmial som sa. Po chvíli premýšľania odpovedala.
„Normálne áno, ale v tom stave v akom som bola nie.“
„Povieš my prečo ťa prenasledovali?“
„No...asi máš na to právo. Ale už by si to mal vedieť. Shichibi hovorí, že máš v sebe Kyuubiho.“ hmmm...asi som mal čakať, že na to príde, keď na to prišiel aj Kyuubi.
„Áno maš pravdu. Som jinchuriky, ako ty. Ale ako to, že si nažive. Veď Akatsuki dostali takmer všetkých bijuu. Samozrejme okrem Kyuubiho a Yamata no Orochi.“ tázavo som na ňu pozrel.
„Dostali aj Schichibiho jinchurikiho, ale nezapečatili ho do tej sochy, ale do mňa. Neurobili too naschvál. Nejak ich prekabátil Itachi.“ videla, že sa jej chcem niečo spýtať a skočila mi do reči: „Neviem ako a ani prečo. Len viem, že Itachi nebol zlý a vždy sa snážil ochrániť Konohu pred Akatsuki. Viac o tom neviem takže sa budeš zbytočne pýtať. A o svojej minulosti ti nepoviem nič. Prepač ale nieje to zaujímave.“ videl som, že posmutnela. Pocítil som nutkanie prísť k nej. Objať ju. Utešiť ju. Pomôcť jej v jej trápeni. Ale neurobil som to. Bál som sa čo by na to povedala.
„A ako to bolo s tými ninjami?“ spýtal som sa jej a videl som, že jej odľahlo, že sa jej nepýtam na jej minulosť.
„Bolo ich desať. Zaútočili na mňa pri tom ako som trénovala. Bola som prekvapená a vyčerpaná, takmer bez chakry a tak ma dokázali zraniť. Skôr ako som sa dala na útek som s poslednou chakrou zneškodnila šiestich. Ty zvyšní štyria ma prenasledovali, a boli by ma dostali nebyť teba.“ vďačne na mňa pozrela. Potom akoby sa spametala a pokračovala: „No vlastne by som dala aj tých štyroch ale ty si mi tam zavadzal.“ povedala namyslene.
„Čo? Veď si ledva stála na nohách. A potom si omdlela na dva dni.“ ta je teda namyslená.
„To bola iba pretvárka, aby so oklamala nepriateľa.“
„A pretvárka bola aj to, že si spala dva dni?“
„To bolo od tvojho nešetrného zaobchádzania.“
„Áno nabudúce si dám pozor keď ti budem zachranovať živtot.“ povedal som tentoraz namylsene ja.
„To áno, ale nezabudni si zobrať namiesto lyžičky kunai.“ podpichla ma.
Skôr ako som stihol čokoľvek povedať dostal som od klona informáciu, že naším smerom idú ninjovia a zásoby, ktoré Gaara pravidelne posielal na pomoc Konohe.
„Ha už maš dosť?“ povedala.
Usmial som sa a odpovedal: „Musíme sa presunúť. O chvíľu tade prejdú ninjovia z piesočnej.“
Zrušil som klony a upratal všetky stopy po tom, že sme tu boli. Prebehli sme asi päť kilometrov a zastavili. Celú cestu som ju sledoval. Nevyzerala vyčerpane a už vôbec nie, že bola zranená. Očividne sa rýchlo hojila vďaka démonovi v jej vnútri.
„Ako dlho už maš Schi...schichi, no toho démona čo máš v sebe.“ spýtal som sa jej keď sme zastavili.
„Je to Schichibi no Kaku, a mám ho asi jeden rok.“ povedala tónom senseia, ktorý niečo vysvetľuje nechápavemu žiakovi. Trošku som sa nahneval, ale potom sa usmiala a hnev bol ta-tam.
„Aha...a ako s ním vychádzaš?“ bol som zvedavý. Bola druhý jinchuriky, ktorého som stretol.
„No nijak zvlášť dobre. Ale uzavreli sme dohodu. Dáva mi silu keď ju potrebujem a nesnaži sa ma ovládnuť. Zjavne si myslí, že ma väčšiu šancu keď je vo mne. Je prefíkany. A nechce byť uveznený v nejakej soche. A čo tvoj?“ teraz bola zvedavá ona.
„My žiadnu dohodu nemáme. Stále sa ma snaží ovládnuť. Napadá mojich priateľov. Pred mesiacom sa skoro dostal na slobodu.“ povedal som smutne. Spomenul som si, že ani neviem jej meno. Potom sa sa usmial a povedal: „Mimochodom ja sa volám...“
„Viem...voláš sa Uzumaki Naruto. Ten Uzumaki Naruto. Si Kyuubiho jinchuriky. Si ešte veľmi mladý, podľa vzhľadu odhadujem tak na 16-17 rokov. Podľa mentálnych schopností tak 10-11.“ usmiala sa a pokračovala: „Hoci si celkom mladý dokázal si poraziť a zabiť Paina...“
Prerušil som ju: „Ja som iba zničil tých šesť tiel, ktoré ovládal. Zabil ho Madara Uchiha...a volal sa Nagato.“ prestal som rozprávať.
„Mimochodom ako sa voláš ty?„ spýtal som sa s očakávanim.
„Volám sa