Láska z Konohy 28 - Odrezaný výhonok

Ohromný tlak mi vytisol z pľúc všetok vzduch. Tma ma obklopila zo všetkých strán a cítila som sa, akoby sa ma niekto pokúšal pretisnúť cez veľmi úzku rúročku. Ktosi ma chytil za ruku. Vďaka tomu som sa spamätala a otriasla sa z ohromenia z toho rýchleho presunu. Pred očami sa mi rozjasnilo a ja som zalapala po dychu.
„Si v poriadku?“ Itachi ma za ruku vytiahol na nohy a ja som sa od neho rýchlo odtiahla. Hanbila som sa, že som takto stratila nervy, ale vydesilo ma to. Koho by nie, keby sa ho snažili napacovať cez časopriestor?
Prikývla som. Zetsu tam ešte stále bol, trčal polovicou tela v zemi a vyzeral ako taká schizofrenická izbová kvetinka. Hoci nebola moja situácia práve najlepšia, ledva som potlačila smiech, čo sa mi dral z pier. Už o chvíľu možno budem z ich dosahu! To rozhodne je dôvod na radosť.

„Môžeš sa vrátiť do skrýše. Na ceste späť ťa už nebudeme potrebovať,“ oznámil Itachi Zetsuovi a ten trochu urazene zmizol pod zemou.
„Nevďačníci...“ bolo posledné, čo som od neho počula. Itachi sa ku mne obrátil.
„Musíme sa pohnúť, a to rýchlo. Máme málo času.“ povedal a rýchlym tempom vykročil. Nasledovala som ho s malou dušičkou. Čo ak ma predsa oklamal a teraz ma vedie do pasce?

Bežali sme cez sivé pláne obklopujúce skrytú Dažďovú, sem-tam prerušené vodnými plochami, ktoré tam vznikli po výdatných dažďoch. Momentálne nepršalo, avšak nad našimi hlavami sa zbierali ťažké, sivé mračná. Na ich pozadí bolo vidieť blesky a z diaľky počuť hrmenie vzdialenej búrky. Rýchlo sa stmievalo a o chvíľu som nevidela ani na krok.
Itachi zastavil. Skoro som narazila do kamennej steny, čo sa pred nami dvíhala, ale včas som zabrzdila. Zanadávala som si popod nos.
„Poď za mnou,“ povedal Itachi a ja som sa pohla za jeho hlasom. Počula som ako sa naše kroky ozývajú a to málo, čo som dovtedy videla, zmizlo v tme úplne. Musíme byť niekde vnútri, možno v nejakej jaskyni, pomyslela som si, hoci som necítila, že by sme klesali.

„Stoj,“ počula som ho zastaviť a poslúchla som. „Odteraz musíš ísť sama. Stojíš na tuneli, ktorý vedie až do Konohy.“ Vytreštila som oči. Neslýchané.
„Bol vykopaný len nedávno na Peinov pokyn. Zavedie ťa priamo za brány, na bezpečne skryté miesto. Lenže teba nemôžu objaviť v dedine. Musíš sa dostať von a predstierať, že o tuneli nič nevieš.“
Až som zdúpnela. Snáď si nemyslí, že by som nechala Akatsuki otvorenú cestu priamo do dediny?!
„Viem, že ho chceš zasypať len čo vyjdeš, ale neunáhli sa.“ Zaťala som zuby a ovládla svoj hnev. „Uvedom si, že boj Konohy s Akatsuki musí nevyhnutne skončiť katastrofou. Nie sú dostatočne silní, aby nás porazili. Preto urobíš lepšie, ak ho necháš priechodný, aspoň zatiaľ. Bez Naruta v Konohe pre nás nemá zmysel útočiť na vás, no ver mi, že ak Pein zistí, že o ňom vieš, skončí sa to pre teba neporovnateľne horšie. A aj pre ľudí v tvojej dedine.”

Každým vyrieknutým slovom som si uvedomovala, že má pravdu. A napriek všetkému… nedokázala som mu dôverovať. Prečo mi ten tunel tajil až doteraz? Prekrížila som si ruky na prsiach. Moje rozhodnutie vrátiť sa zakolísalo a ohlásila sa zmysel pre povinnosť.
„Rozmýšľaj o tom a hľadaj pravdu. Iba ty sama sa dokážeš presvedčiť, aby si mi dôverovala. Viem, že v živote ninju, a zvlášť tvojho typu, je to neslýchané. Ale ak by ti nestačili moje doterajšie činy, ako dôkaz ti pripomínam fakt, že som tvojho priateľa nechal nažive.” Pristúpil ku mne.
„Ďakujem za rady, ale myslím, že si už poradím.“ Precedila som.

Keď ma vtedy znehybnil pomocou genjutsu vo svojej izbe, aby mi prezradil ako to so špionážou v Akatsuki je, povedal niečo iné. Ubezpečil ma, že Kiba je v bezpečí. Nepadlo ani slovko o tom, že by spolu bojovali, až doteraz. Nechal som ho nažive. Vzrástla vo mne obava o Kibu. Ba, nie obava, ale priam panický strach. Čo mu Itachi urobil?! Musím sa vrátiť a presvedčiť sa na vlastné oči!
Ozvalo sa škrtnutie zápalky a vzbĺkol malý plamienok. Itachi zapálil lampáš, ktorý mi vzápätí podal. Mihotavé svetlo osvetlilo prírodné kamenné stĺpy a steny a v nej nízky otvor, spred ktorého Itachi odvalil kameň. Vydýchla som. Tak sa to končí.

„Zbohom Katema.“ Obrátila som sa, ale rýchlo som sklopila zrak. Už ho nenechám pohliadnuť mi do očí.
„Zbohom Itachi.“ Vliezla som do otvoru a Itachi za mnou zavalil balvan. Bola som sama a iba lampáš osvetľoval tmavý, úzky tunel predo mnou. Vykročila som so strachom, zatínajúcim svoje pazúry do môjho vnútra.

---

„Ste rýchli ako korytnačky...” namrzene si zamrmlal popod nos Kisame.
„Kiežby boli všetci takí optimistickí ako ty,” odvetila Joshina, ktorá začula jeho hundranie.

Ja, Kisame, Joshina, Hidan a Tobi sme boli na ceste už druhý deň a postupovali sme omnoho pomalšie, než by mi bolo milé, hm. Skrytá Oblačná je ešte ďaleko a dochádza nám čas.
Bežali sme cez husté lesy Ohnivej krajiny. Okolo nás ševelilo lístie a skrývalo nás pred neželanou pozornosťou. Bohužiaľ, neustále kecanie tých zvyšných chmuľov predstavovalo ohrozenie a navyše ma rozčuľovalo,hm. Naštvane som sa na nich obrátil.
„Zavrite si klapačky, inak vám ich zapchám ílom a nechám vybuchnúť, hm.” Zazreli na mňa, ale stíchli. Naše tempo sa mierne zrýchlilo, za čo som bol rád. Pomyslenie, že budeme čoskoro preč z týchto lesov ma zároveň tešilo aj skľučovalo, pretože tie listy okolo nás šepotali jej meno. A na ňu som myslieť nechcel. Zvlášť nie teraz.

Večer sme dorazili k jednému z malých úkrytov roztrúsených po krajine. Bolo ho nutné otvoriť aktivovaním piatich pečatí skrytých po okolí. Vnútri sme si založili menší ohník, ktorého dym nebolo v noci vidno, no aj tak sme ho nenechali horieť dlho.
Každý si našiel svoj kút a tam sa uložil na odpočinok, teda, okrem mňa a Joshiny, hm. Spánok sa mi akosi vyhýbal a v mysli som sa pokúšal pripraviť na rôzne scenáre bitky, ktorá nás onedlho čaká. Joshina na tom bola asi podobne, hm. Prisadla si ku mne a objala si kolená rukami.
„Nie si unavený?” spýtala sa a oprela si hlavu o kolená. Jej svetlú pokožku bolo vidieť aj skrze tmu, ktorá v útočisku vládla.
„Ešte nie, potrebujem si zopár vecí urovnať v hlave, hm. Znova…” pousmial som sa. Nechcel som byť na ňu hrubý. Jednak neviem poriadne čo je zač, a jednak som bol príliš unavený, hoci som to nepriznal.
„Nechceš sa porozprávať?” Mlčal som.
„Vyzeráš utrápene,”
„Čo ťa to zaujíma?” odsekol som popudený. “Myslel som,že si v Akatsuki vďaka svojej bezohľadnosti, krutosti, nie kvôli empatii, hm!” Zasmiala sa.
„Som zvedavá. A hoci je Hidan príjemný spoločník, potrebujem sa občas porozprávať aj o niečom inom ako o Jashinovi,” Zdvihla hlavu. “A ty vyzeráš, že sa potrebuješ porozprávať tiež.”
„Zmýlila si sa, hoci priznávam, že spomedzi týchto tu som najlepšou voľbou, hm.”
„Dobre, tak debatu o pocitoch vynecháme,” usmiala sa a na chvíľu sme sa obaja odmlčali.

„Až budeme mať Jinchuurikiho, čo s ním urobí? A čo si myslíš, že s urobí s nami?” Zaujímavá otázka, hm. On jej to nepovedal. Prečo asi? A ona... Bojí sa snáď, či len vyzvedá? Budem sa pred ňou mať na pozore, hm.
„Na tom nezáleží. Väčšina z nás je tu preto, lebo nemajú miesto nikde inde, hm. Ale ak by sa nás aj chcel zbaviť,myslím, že by sme si poradili každý sám. Koniec koncov, zvládali sme to pomerne slušne, kým nás naverboval, hm. Ale nemyslím si, že by to urobil. Sme preňho príliš cenní.” Pozrel som na ňu s novým záujmom.
„Kde si sa tu vzala ty?”
Uhla pohľadom. Mohol som si myslieť, za tým bude nejaký tragický príbeh, hm… Čakal som v napätom tichu.

„Máš pravdu. Tragická minulosť hrala rolu aj u mňa.” ozvala sa konečne. Číta mi myšlienky? „Nebudem zachádzať do detailov, poviem len, že sa ma moji rodičia jedného krásneho dňa rozhodli zbaviť. Bola som príliš odlišná. Hoci som bola malá, toto som pochopila. Nemilovali ma dostatočne…" Na chvíľu sa mi zazdalo, že vyzerá ako malé zraniteľné dievčatko, no bolo to naozaj iba zdanie. Tvár mala ako z kameňa.
„Brali ma ako časť minulosti, ktorej sa treba zbaviť. Odrezať ako vyschnutý výhonok na zdravom kríku viniča. Pochovať hlboko pod zem.” Mojim ušiam to znelo nesmierne smutne, ale ona neprejavila navonok nijakú emóciu. Pokračovala ďalej.
„Vyrastala som s jedným zločincom, ktorý mi ukázal ako bojovať a naplno rozvinúť môj talent.” Hľadela do prázdna a rozprávala automaticky.
“A každý deň som plánovala pomstu. Moja nenávisť vzrastala a keď nadišiel ten deň, urobila som to.” Jej nemeniaci sa strnulý výraz ma desil. “Avšak necítila som sa o nič lepšie. Bola som odrazu sama, frustrovaná a zúrivá. Behala som bez cieľa po krajine a v prvej dedine čo mi prišla do cesty…” Na chvíľu sa odmlčala. “Nikto neprežil.” Otriasla sa a opäť sa vrátila do normálu. “Pokračovala som v živote nukenina, nepatrila som k nikomu a ničomu, až kým za mnou neprišiel Pein.” Pozrela na mňa v tej tme.

Niečo sa mi na nej nezdalo, ale nevedel som presne čo. Veď ako by mohlo také mladé dievča vyzabíjať celú dedinu? O takom niečom som jakživ nepočul… Ibaže by…
Na myseľ mi prišla jedna stará, takmer zabudnutá legenda. Pochyboval som, že je na nej niečo pravdy, ale naraz som mal pocit, že som sa možno mýlil, hm.
“Koľko máš rokov, hm?”
“Prečo na tom záleží?”

Po tele mi prebehli zimomriavky. To ako to povadala, hm... Znelo tak staro.
Ľahla si na zem vedľa mňa a ja som nasledoval jej príklad. Po bruchu a nohe sa jej vinulo tetovanie draka. V úkryte bola poriadna zima, no nemala na sebe plášť, iba svoju sukňu a tričko odhaľujúce trup. Pocítil som náhle nutkanie dotknúť sa jej, akoby mi niečo ťahalo ruku. Ona mi to dovolila.
Váhavo som sa prechádzal prstami po jemných čiarach jej tetovania. Z hebkej pokožky jej vyžarovalo sálavé teplo. Trpko sa usmiala, a mne došlo, prečo ju v ten deň opustili.

Bola iná. Príliš iná a nebezpečná.

Joshina bola smrť.

---

Šteňatá boli dnes mimoriadne hyperaktívne, čo sa odrazilo nielen na mojej unavenej mysli, ale aj tele. Od hlavy po päty som bol pokrytý drobnými škrabancami, ktoré mi uštedrili počas maznania. Nemal by som sa s nimi maznať, ale mám na nich príliš mäkké srdce. Po dnešku som si však sľúbil, že to bolo naposledy.
Takáto kinoterapia mi pomáhala. Hana mala pravdu, pri starostlivosti o desať šteniat nemáte veľmi čas na vlastné myšlienky. Som jej za to vďačný. Zvlášť dnes.

Už od rána som mal zvláštny pocit nervozity a bol som trochu roztržitý. Naozaj neviem čím to je, ale bol som nervózny takým… Dobrým spôsobom. Ako keď sa už niečoho nemôže človek dočkať.
Poškriabal som sa za krkom a vytiahol odtiaľ za hrsť psích chlpov. Pousmial som sa a zamieril domov, aby som vykonal prepotrebnú očistu tela. Po ceste som narazil na Kateminho otca s mamou ako držiac sa za ruky kráčajú po ulici. Zachytil som ich pohľady a okamžite ku mne zamierili. Mierne som znervóznel.

„Dobré ráno, Kiba.” pozdravil ma a jej mama sa na mňa milo, no smutne usmiala.
„Ako sa cítiš?” opýtala sa starostlivo. Výborne. O mojom záhadnom pobyte už určite vie celá dedina.
„Ďakujem, cítim sa dobre. V nemocnici dajú človeka dohromady, ani sa nenazdá.” zasmial som sa. Jej manžel nezmenil výraz, no Katemina mama mi úsmev vrátila. Ale potom pustila manželovu ruku a tvár jej zvážnela. Vzala si ma trochu bokom a zavesila sa do mňa.

„Kiba, nevieš niečo o našom dievčatku? Nikto nám nič nepovie. Je to strašné. Včera som bola za Tsunade, no ani ona nám to nemohla prezradiť! Vyzerala však veľmi zúfalo, určite nám niečo chcela povedať.” Jej hlas bol slabý a unavený. „Viem, že si bol poslaný na tú istú misiu. Prosím ťa pre lásku k mojej dcére, ak niečo vieš, povedz mi to.” Stisk jej ruky na mojej paži zosilnel, zatiaľ čo sme sa pomaly prechádzali s Kateminým otcom po našom boku. Cítil som nesmiernu ľútosť a hanbu. Majú právo to vedieť. Pokiaľ im to Tsunade nesmela povedať, tá rada starých páprdov je ešte horšia, ako som si myslel. Vzbĺkol vo mne spravodlivý hnev.

A tak som im všetko vyzradil. Katemina mama statočne zadržiavala slzy a jej otcovi napriek snahe jedna ušla. Ďakovali mi a rozišli sme sa každý svojou cestou. Naostatok ma pozvali na návštevu spolu s mamou a ja som povedal, že im dáme vedieť. Nervozita sa vystupňovala.

Práve som prezradil prísne tajné informácie, no nemrzelo ma to ani za máčny-mak. Dianie v Konohe sa zmenilo.
A nie k lepšiemu.