Láska z Konohy 27 - Verný až za hrob

Prosím, prečítať

Tak na začiatok... Mala som takzvané obdobie sucha Dosť dlho som tu pomaly ani nebola. Gomen. Dúfam, že Vás to ešte neprestalo baviť a že ste na mňa nezabudli :')

Ak by niekto zabudol, postavy sú označované takto

Modrá - akákoľvek vec z pohľadu tretej osoby
Zelená - Katema
Čierna - Deidara
Červená - Kiba

Dúfam, že si tento nový diel užijete Pokúsim sa pridávať dieliky častejšie

Vo veľmi krátkom čase sa do Tsunadinej kancelárie dostavili obaja jounini. Yamato mal ustarostený výraz, Kakashimu zase tvár zakrývala všadeprítomná maska. Vycítili vážnosť situácie a vyčkávali na pokyny vodkyne dediny.
„Dostali sme správy od nášho špióna v Akatsuki. Chystajú útok na Naruta, keď bude na istý čas v Sune. Dnes ste mali odchádzať, no musíme tieto plány zrušiť. Je dôležité, aby on sám o tom nič netušil. Veď viete aký je.“ Vzdychla si Tsunade.
„Takže musíme vymyslieť nejakú náhradnú misiu, aby sme ho ochránili, je to tak?“ spýtal sa Kakashi. Tsunade prikývla.
„Ak je to možné, čo najďalej odtiaľto. A potrebujem, aby ste s ním obaja boli, zvlášť ty Yamato, keďže vieš udržať Kyuubiho v Narutovi.“ Yamato prikývol.
„Ako dlho s ním máme ostať mimo?“ Tsunade si zahryzla do pery.
„Viem že to bude ťažké, ale najlepšie by bolo chrániť ho, pokiaľ už Akatsuki nebudú pre neho hrozbou. Budete dostávať správy. Teraz treba vymyslieť vysvetlenie pre Naruta.“

---

Krátko potom čo som sa vrátila späť do sídla ma k sebe zavolal Pein.
„Máš ďalšiu misiu, tentoraz ti ale zmeníme partnera, keďže medzi tebou a Deidarom to nevyzerá na dobrú spoluprácu... Pôjdeš s Itachim. V dažďovej sa nachádza zvitok s jutsu, ktorý súrne potrebujeme. Odchádzate dnes večer. Veľa šťastia.“ Poprial mi, na čo som si len odfrkla. Vraj to nevyzerá na dobrú spoluprácu. Panák nafúkaný. Od začiatku vedel ako to skončí.
„Jasné, vďaka.“ Porúčala som sa a vrátila sa do izby, v ktorej som dúfala že už Deidara nebude. Nemýlila som sa, bola prázdna.

Ako prvé som zbadala na poličke čisté oblečenie, ktoré mi tam ktosi položil. Strhla som zo seba biele tričko voňajúce ako Deidara a natiahla som si čierne tielko. Legíny som si nechala.
Ostáva mi už len vyčkať do večera, kedy bude čas odísť. Musím sa niečím zamestnať, rozmýšľať by som nemala, nedopadá to zvyčajne dobre. Oči mi zabehli ku knižnici so zamilovanými príbehmi s milostnými osemuholníkmi. Tak to je to posledné čo potrebujem.
Najrozumnejšia možnosť bude asi spánok. Musím sa iba zobudiť včas.
Zamkla som dvere, pripravila si všetky veci na zem vedľa postele a konečne si ľahla. Prikázala som si, že sa zobudím o pol ôsmej a celá vyčerpaná z dnešných udalostí som sa oddala oslobodzujúcemu spánku.

Zobudila som sa včas. Zvláštne ako sa telo podriaďuje mysli...
Vzala som si zbrane, vsunula ruky do plášťa a vyšla som z izby. V sídle bolo našťastie podivne prázdno a tak nikto nevidel ako sa tu ponevieram.
Všetko som si posledný krát obzrela. Už nikdy sa sem nevrátim. Možno by som mala cítiť radosť, alebo hoci aj hnev či smútok, lenže vo mne sa ozývalo tiché prázdno. A možno je to tak lepšie. Možno sa mi podarí pomaly vytesniť Deidaru zo svojej mysle a srdca. Lebo tak to má byť.

Opustila som miestnosti a chodby môjho bývalého domova a zamierila som na miesto, kde som sa dohodla s Itachim. Už tam stál a sledoval, ako som k nemu pomaly podišla.
„Si pripravená?“ spýtal sa. Prikývla som.
Z vedľa stojaceho stromu sa vynorili zelené listy a čiernobiela tvár Zetsua.
„Ahoj Katema.“ Ozvala sa biela časť tváre. Zmeravela som. Sme prezradení?
„Pozri sa na jej výraz tváre!“ zachechtala sa čierna časť. Itachi mi upokojujúco položil ruku na plece.
„Neboj sa, vysvetlím ti to neskôr. Teraz poďme. Zetsu, hoď nás do Dažďovej, ako sme sa dohodli.“
„Fajn, ale šéf nebude nadšený, že ma takto využívate.“ Zabručala čierna časť Zetsua. Vynoril sa zo stromu celý a okolo tiel sa nám ovinuli jeho slizké zelené úponky.

---

Pred malou chvíľkou si ma šéfko zavolal k sebe do kancelárie. Stavím sa, že sa to týka deväťchvostého. Dúfam, že ma po neho pošle, dobrá bitka by mi teraz iba prospela, hm.
Už som sa blížil k dverám, keď som spoza nich začul silný a zdalo sa že aj dosť bolestivý kašeľ. Potichu som pristúpil k dverám.
„Je to každým dňom horšie...“ zamrmlala Konan. „Nagato, takto to už ďalej nejde. Si príliš slabý na boj s Kyuubim.“ Spozornel som. O čo tu ide? Kto je dočerta Nagato? „Tvoje telo je príliš slabé...“
„Nezmysel. Musím pokračovať v tom, čo sme s Yahikom začali! Práve ty by si to mala chápať...“ ozval sa zoslabnutý hlas nasledovaný ďalším záchvatom kašľa.
„Chápem to! Až príliš dobre to chápem! Prosím, poslúchni ma. Nechaj to tak... Nechcem aby tá vec zničila aj teba. Prosím.“ Jej hlas znel srdcervúco.

Dlhú chvíľu bolo ticho. Už som uvažoval, že sa radšej vrátim, aby ma tu nepristihli, ale potom sa ten Nagato ozval.
„Prosíš... Nuž, aspoň v tomto ti vyhoviem. Budem si šetriť silu na konečný plán.“
„Nagato...“
„Prosím, choď už, Konan. A pošli mi sem toho prekliateho Deidaru, mešká.“

Uskočil som od dverí a pobehol na začiatok chodby. Práve keď som sa opäť pustil smerom k dverám, roztvorili sa a vyšla z nich Konan. Na tvári mala strnulý výraz.
„Makaj dovnútra, kde si toľko trčal?“ zavrčala.
„Veď už som tu, klídek, hm.“ Chlácholivo som odpovedal. Tak toto vyzerá zaujímavo. Nagato... Musím si o ňom čo to pozisťovať...

Vnútri stál šéf bez akejkoľvek známky choroby, či slabosti.
„Mal som v pláne ísť si po Naruta sám. Bohužiaľ, nie je to možné.“ Začal. Nervózne som pod plášťom zaťal päste.
„Ichibiho si zvládol celkom dobre.“ Uprel na mňa pohľad. „Až na tie ruky, samozrejme.“
„Vďaka, hm. Našťastie som ich znovu našiel.“ Uškrnul som sa.
„Avšak deväťchvostý je celkom iný oriešok.“
„Ak po neho mám ísť, žiadny problém.“ Poďme, už sa vymáčkni.
„Obávam sa, že to BUDE problém. Chcem aby si ho priniesol, to je pravda, no nebudeš na to sám.“ No nazdar. Akých babrákov mi priradí? „Kisame, Joshina, Hidan a Tobi pôjdu s tebou. Spoločne budete dosť silní aby ste to zvládli.“ Ty parchant, pochybuješ o mojej sile?
„S Hidanom, hm?“ Nedbal by som, keby náhodou zahynul v boji. „Okej.“ Dalo by sa to zariadiť bez veľkých problémov.
„Výborne, hlavne žiadne problémy medzi vami. Potrebujem toho démona, tak zabudni na to, že Hidana predtým niekde zamorduješ. Veľa šťastia.“
„Šťastie nepotrebujem, hm. Aj tak sa mi v poslednom čase vyhýba.“ S týmito slovami som opustil miestnosť.

---

Slnečné svetlo zalievalo Konohu a ohrievalo ovzdušie hneď zrána. Na nebi nebol ani mráčik, dnes bude sparný deň.
V nemocnici mi ešte odkázali, že mám ihneď ísť za Hanou do psinca Inuzukov. Ponaťahoval som sa, vyskočil na strechu nemocnice a po ďalších som si to nasmeroval priamo tam. Vietor mi spieval vo vlasoch.

Pri psinci som zaskočil na zem. Ihneď som zbadal svoju sestru, obkľúčenú aspoň desiatkou mladých šteniat. Bol práve čas raňajok a všetky po sebe chniapali a kradli si navzájom jedlo.
„Akihiro, nežer svojej sestre z misky!“ Hrozivo kričala Hana, ale štence ju sotva počúvali. Musel som sa pousmiať. Všimla si ma.
„Čo sa tak škeríš?“ uškrnula sa tiež. „Veď teba to prejde, stráviš s nimi dosť času na to, aby ti z nich dočista šiblo.“ Mala pravdu, úškrn mi rýchlo zmizol z tváre.
„To všetky naraz?“ neveriacky som vyvalil oči. Mal som problém s Akamarom, ktovie aké katastrofy vychovám z týchto tu. Boh nás ochraňuj.
„Presne tak. Aspoň nebudeš mať čas premýšľať nad somarinami a budeš pri tom užitočný.“ Prikývla. Aha, už viem, kam to smeruje.
„No nazdar.“ Vzdychol som si.
„Neboj sa, zvládneš to.“ Usmiala sa na mňa Hana. „Koniec koncov, nebudú všetky tvoje. Aspoň nie pridlho. Vieš ako to chodí, po istom čase dostanú nových majiteľov. A ak by si chcel, môžeš si jedného pribrať do tí...“
„Ani náhodou.“ Rezolútne som to zamietol. „Mne Akamaru úplne stačí.“
„Ako myslíš, braček.“ Usmiala sa. „Vedela som, že to nebudeš chcieť. Verný až za hrob.“ Starosti jej zastreli tvár. „Len aby sa ti to nevypomstilo.“
Ledva dohovorila, skočil na mňa Akamaru, aby ma privítal. Veselo mi lízal tvár a ja som ho tuho objal.
"Vernosť sa vždy vyplatí."