Hrob nemŕtveho 03 – Démoni prítomnosti

Ráno dúfal, že sa rozprave o svojej nočnej more vyhne, no nestalo sa tak.
„Ste si istý, že nemáte nervy v cajchu, kapitán?“ neodpustila si Tenten.
„Ty si ešte vojnu nezažila, však nie, Tenten?“ vložila sa do toho Hana.
„Na tom nezáleží. Odteraz až do ukončenia misie zavádzam do platnosti nové bezpečnostné opatrenia. Ak hrozí, že budeme mať dočinenie s vyznávačmi Jashina, nesmieme po sebe nikde zanechať žiadne biologické stopy. Tenten, vyber nádoby, ktoré som ti dal na zapečatenie do zvitku! Budeme v nich uskladňovať všetku moč a výkaly.“
„Tak moment, vy ste si ma zobrali na misiu ako odpadkára?“ vybuchla Tenten, ale poslúchla.
„Úloha, ako každá iná.“ upokojovala ju Hana. Zobrala si jednu z nádobiek, bez rozpakov si čupla a namočila do nej.
„A čo včerajšie? Nemalo vás to napadnúť o niečo skôr?“ pokračovala nahnevane Tenten. „To mám teraz obísť okolie a zozbierať po nás všetko, prípadne zoškriabať to aj s kôrou zo stromov?“
„Si bystrá. Tak choď a upratuj!“ odvrkol kapitán podráždene.
„Určite nie ste tak trocha šovinista? Nerobí vám tak náhodou dobre komandovať ženám a ...“
„Prestaňte už, lebo vás oboch pohryziem!“ vybuchla Hana. „O pár hodín prekročíme hranice, tak si to láskavo dajte navzájom do poriadku skôr, ako zozbieram exkrementy a moč svojich psov.“
Zobrala niekoľko prázdnych nádobiek nechala ich osamote. Chvíľu na seba iba tak hľadeli.
„Máš nižšiu hodnosť, tak začni! Ešte stále ťa žerie, že som ťa zobral na túto misiu?“
„Viem, viem, správala som sa hnusnejšie ako zvyčajne.“ spustila Tenten bez veľkých známok ochoty a uhýbala pohľadom smerom k zemi. „Vážne ma to mrzí.“
„ ... ako zvyčajne?“ prebehlo mu hlavou. „No zbohom.“
Stále netušil, prečo vlastne Tretí tak nástojil, aby išla aj Tenten. Iste, jej špecializácia je užitočná, ale aj tak. Keby nešlo o takúto vážnu misiu, mal by podozrenie, že sa na nich Tretí díva zo svojej gule a zabáva sa na tom, ako sa zhosťuje role kapitána.
„Mali ste pravdu,“ priznala Tenten, „skutočné som sa chcela vyhnúť misii, aby som mohla pomáhať Nejimu. Bolo to hlúpe. Ale uisťujem Vás, že to nie je, ako si myslíte.“
„Bude to v pohode. Do finále chuuniských skúšok by sme sa mali vrátiť, nakoniec, naša úloha je hlavne pátracia. Keď sa vrátime, akurát uvidíš, či urobil Neji nejaký pokrok v tréningu.“
„To bude super. Ale povedzte, ako ste ma tak rýchlo prehliadli?“
„Hovoril som s majstrom Gaiom. Vychvaľoval tvoju silu mladosti, vďaka ktorej si sa rýchlo zotavila a ešte jej máš dosť aj na to, aby si pomáhala svojmu parťákovi v tréningu. Ale pre prípad, že by si ešte mala nejaké komplikácie, poslal ti po mne zelenú elastickú kombinézu. Má podporovať krvný obeh a vraj zázračne pomáha. Nechal som ju samozrejme v Konohe.“
„Ďakujem.“ povzdychla si s úľavou. „A teraz vy, kapitán. Máte obavy z boja s jashinistami?“
„Nie z boja strach nemám, na ten sa cítim byť pripravený. V skutočnosti ma trápi predstava, že by som sa počas misie mohol stretnúť s jednou osobou. Ale nie je to zaujíma ...“
„Tak toto chceme počuť! A celé!“ prerušila ho so smiechom Hana, ktorá k nim zrazu prikvitla.

„Už si späť? Veľmi som sa bála. Prečo sa vami nie sú matka, otec a ostatní? Zdržali sa? ... Nie, nie, to neprijmem! Musí existovať spôsob ako to zvrátiť. Áno, nájdem spôsob, ako to zvrátiť. Ale ... budem potrebovať pomoc. Prosím ...“
Nakoniec už iba bezmocne vzlykala v mojom náručí. Všetko je úplne inak ako som dúfal. Áno, sníval som, že keď sa po boji opäť stretneme, objímeme sa, možno ma od samej radosti aj pobozká a ... a ... a vlastne je to už jedno. Nemám síl povedať jej ani, že zajtra odchádzame. Je mi to tak ľúto.

Z lesa vybehla trojica statných psov a rozbehli sa rôznymi smermi. Pátrali po okolí a vetrili, či nezaregistrujú náznak hrozby. Krátko na to sa objavila trojica shinobiov, ktorá pribehla k ľudským pozostatkom, nachádzajúcim sa pred polorozpadnutou chatrčou.
Hana si rad za radom vymenila pohľady so svojimi psami, ktorí ešte stále boli v strehu.
„Nie sú tu žiadne pasce a necítime nikoho prítomnosť.“ obrátila sa Hana ku kapitánovi, ktorý s rukami zloženými do pečate hľadal akékoľvek náznaky čakry v okolí.
„Má ochrannú čelenku Konohy.“ konštatovala Tenten. „Nedokážem od oka posúdiť, ako dlho tu leží mŕtvy, ale zver má na stave jeho pozostatkov zjavne väčší podiel ako čas.“
„Týždeň, nanajvýš jeden a pol.“ doplnil ju kapitán, „Bol to jonin, ktorý bol vyslaný na túto misiu pred nami. Práve on velil pred desiatimi rokmi konožskému oddielu.“
„Mnoho plytkých poranení v prednej časti. Skoro ako by si ich urobil sám.“ konštatovala Hana, keď sa zohla k mŕtvole.
„Mali ste pravdu, kapitán, že na mieste niekdajšej konožskej základne by mohla byť nejaká stopa, ale obávam sa, že čo sme našli, nám už asi veľa nepomôže.“ sťažovala sa Tenten
„To nie je tak úplne pravda.“ kontroval kapitán. „Pozrite tie zárezy na kostiach ľavého predlaktia. To nespôsobili zuby zvierat. Pred smrťou si niečo vyrezal do ruky kunaiom, ale ťažko narýchlo povedať, aké znaky to mohli byť. Je to nekompletné.“
Jeden z Haninych psov zaštekal, zavrčal a dvakrát krátko štekol.
„Našiel asi dva dni starú stopu. Niekto tu bol.“ tlmočila Hana. „A ešte jedna vec.“
Na zemi, asi 30 metrov od mŕtvoly, už voľným okom nebolo možné rozoznať nič, avšak citlivý psí nos zachytil stopy krvi tvoriace kruh s už ťažko rozoznateľným znakom uprostred.
„Prekliatie!“ zašepkal kapitán. „A niekto to tu asi chodí kontrolovať.“
„Pochováme ho?“ opýtala sa Tenten.
„Nebudeme strácať čas a zanechávať po sebe stopy. Prídeme si poňho cestou naspäť.“ rozhodol kapitán a zobral kosti s ryhami. „Toto nám zatiaľ bude musieť stačiť. Tenten ...“
„... ja viem. Upratovať.“ dokončila Tenten prekvapivo krotko.

„Tak toto je Yugakure?“ vyzvedala Tenten. „Páni, tu je teda fakt veľa horúcich prameňov.“
„Áno aj nie.“ odvetil kapitán. „Yugakure no Sato ležala pôvodne tu, ale jej obyvatelia sa rozptýlili do rôznych miest v krajine, aby sa tam venovali svojmu biznisu. Oficiálne vedenie, tak ako ho poznáme zo shinobi obdobia, neexistuje a sídlo toho neoficiálneho, ktoré prežíva v pozadí, sa mení. Ani samotný Hokage nevie s istotou, kde sa práve teraz nachádza.“
„Tak potom kde začneme s pátraním? Na koho sa obrátime? A komu vôbec budeme môcť dôverovať?“
„To je fakt.“ vložila sa do rozhovoru Hana. „Podľa toho, čo si povedal, prevládajú medzi záhadne zosnulými práve shinobiovia, po ktorých boku si bojoval pred desiatimi rokmi. A naše informácie sú viac ako dva týždne staré. Zo spolubojovníkov možno už nikto nežije a my nemáme ani poňatia o aktuálnom dianí. Môžeme byť ľahko oklamaní, alebo padnúť do pasce.“
„To je dôvod, prečo nepôjdeme všetci. Úplne stačí ak pôjde jeden z nás, ktorý bude verejne získavať informácie a bude na seba pútať pozornosť nepriateľov. Ostatní budú nenápadne v pozadí ako podpora.“
„Pôjdem ja, kapitán.“ prehlásila Hana. „Skôr vycítim nebezpečenstvo, keď bude nejaké hroziť,“ veľavravne ukázala na svoj nos, „som rýchlejšia a hlavne,“ zlomyseľne sa uškrnula, „silnejšia ako ty.“
„Zamietam,“ odpovedal nedajúc najavo, ako sa ho posledná poznámka dotkla, „musíme predpokladať, že za celým stojí niekto, kto má niečo spoločné aj s udalosťami spred desiatich rokov. A ja som zrejme posledný, kto ešte žije. Keď príde niekto iný ako ja, bude to podozrivé. O moju bezpečnosť sa báť nemusíte. Mám dôvod domnievať sa, že im pôjde o získanie určitej informácie, ktorou môžem v danej chvíli disponovať iba ja.“
„Ako budeme s vami udržovať kontakt?“
„Bez obáv Tenten, niečo som už vymyslel. Myslím, že to bude v pohode.“
„Ale aj tak ...,“ chcela pokračovať Tenten, no Hana ju chytila za plece a naznačila rukou aby kapitána nerušila. Ten už mal ruky zložené do pečate a zatvorené oči.
„Už začal prehľadávať mestečko. Skúma, či nenájde nejaké stopy po terajšom vedení Yugakure alebo aspoň niekoho známeho.“
„Ako dlho mu to potrvá?“
„To záleží od šťastia. Koľko ľudí bude musieť skontrolovať, kým niečo nájde. Teda pokiaľ to vezme rad za radom. Môže sa však zameriavať aj na konkrétne objekty, v ktorých je väčšia pravdepodobnosť na úspech.“
„To on vážne dokáže?“
Kapitán náhle otvoril oči a luskol prstami. „Mám ťa!“

Recepčný sa s nacvičeným strojeným úsmevom pozrel smerom k prichádzajúcim. Úsmev mu z tváre následne zmizol. Prichádzajúci boli dvaja. Mladší muž a pes, ktorý vyzeral skôr ako vlk.
„Prepáčte, ale so psom sem nemôžete!“
Cudzinec k nemu pristúpil a rukou sa dotkol jeho pleca.
„Ale tento pes je výnimka. S ním vojsť môžem.“
„Ale tento pes je samozrejme výnimka, s ním vojsť môžete.“ opakoval recepčný.
„Budete si priať izbu? Alebo ste prišli iba do nášho vychýreného onsenu? Môžete ochutnať aj špeciality z našej skvelej kuchyne.“ pokračoval.
„Porozhliadnem sa a uvidím.“ odvetil cudzinec a vrhol prísny pohľad na psa, ktorý už dvíhal nohu smerom k recepčnému pultu.
Namieril si to, nasledovaný psom, smerom k onsenu, pred ktorým bolo v tomto čase mnoho ľudí. Osobu, ktorú hľadal, medzi nimi nie a nie nájsť. Spoznal by ju vôbec po toľkých rokoch? Zamiešal sa hlúčika postávajúcich a náhle kútikom oka zaregistroval niečo, čo ho úplne rozhodilo. Predral sa medzi ľuďmi tým smerom a schmatol za rameno mladú tmavovlasú ženu, nesúcu niekoľko uterákov.
„Shizune?“
Odpoveďou mu bolo také silné zaucho, až sa zatackal. Pes sa na to len díval a v očiach akoby sa mu zračilo pobavenie – mohol aspoň zo slušnosti zavrčať.
„Ehm ..., dávno sme sa nevideli!“
Nasledovala ďalšia facka. Mohol jej uhnúť, ale vedel že si ju zaslúži. Bez debaty.