Iryou Ninja no Deishi 10

Dotiahol ju do akejsi miestnosti a zaplesol za nimi dvere. Zvuk vŕzgajúcich pántov trhal Sakure uši.
„Sadaj!“ rozkázal.
Vystrašene sa rozhliadla. Jej očiam chvíľu trvalo, kým si zvykli na náhle prítmie. Horela tu totiž iba jediná malá sviečka, položená na nočnom stolíku. Hneď vedľa stála úzka posteľ. Okrem týchto skromných kusov nábytku sa v miestnosti nič nenachádzalo. Bola chladná.
Ako on, napadlo jej. „Čia je to izba? Tvoja?“
„Sadni si!“ zopakoval. Tentoraz ráznejšie.
Neochotne ho poslúchla, snažiac sa nájsť čo najpohodlnejšiu polohu na rozheganom lôžku. Nebola to dvakrát jednoduchá úloha.
Sasuke sa nad ňu sklonil a zaryl nechty do matraca v tesnej blízkosti jej stehien. Z očí mu šľahali blesky.
„Prečo si tu?“ zasyčal. Znel takmer ako ten had, od ktorého sa učil.
Zmätene zažmurkala. „Priviedol si ma sem.“
„Nehraj sa na sprostú, Sakura. To ti nikdy nešlo. Čo od teba Orochimaru chce?“
On to nevie, uvedomila si, zvláštne, no nie nečakané. Koniec koncov jedná sa o Orochimara. Majstra nevyspytateľnosti.
„Prisahám Sakura, ak je toto nejaký bláznivý plán, ako ma dostať naspäť do dediny....“
„Č... Čože?! To nemôžeš myslieť vážne!“ vypleštila na neho oči.
„Smrteľne. A dopredu ti hovorím, nevyjde ti to.“
Toto ju naštvalo. Za koho ju ten nafúkanec vlastne považoval? Áno, priala si, aby sa vrátil do Konohy. Z celého srdca. No už nebola nerozvážny genin, ktorý skôr koná, ako uvažuje.
„Napadlo ti vôbec niekedy, že vesmír sa netočí len okolo teba?“
Jej ironické slová ho zarazili. Neveriacky na ňu zízal.
„Čo sa deje? Zhltol si si jazyk? Uchiha,“ dodala posmešne, skrížiac si ruky na prsiach. Vidieť ho takého vykoľajeného, jej dodávalo zvláštny pocit satisfakcie.
„Nezahrávaj sa so mnou!“ pohrozil, keď sa prebral zo šoku. „Ešte raz sa pýtam, prečo si tu?“ Ich tváre sa už takmer dotýkali.
„Ak to chceš vedieť, bež za svojím šéfom. Odo mňa sa nič nedozvieš,“ uškrnula sa.
Jej úškrn sa však čoskoro zmenil na bolestivú grimasu. Hra na dokonalú mrchu si totiž vyžadovala viac energie, než mala momentálne k dispozícii.
Samozrejme, že to Sasukemu neušlo. Odstúpil od nej: „Ošetri si rany.“
„Prosím?“
„Dokážeš to alebo nie? Si predsa medička.“
„Á... Áno.“
„Tak to urob.“
Oprel sa o náprotivnú stenu a ostražito ju pozoroval. Sakura sa pod jeho upreným pohľadom cítila ako nahá.
„Musíš to robiť?“
„Čo?“
„Sledovať ma, akoby som bola nejaký druh nebezpečného zvieraťa.“
„Musím.“
„Prečo?“
„Pre prípad, že by si dostala nejaký idiotský nápad.“
„Ako napríklad?“
„Útek.“
Hoci povedal útek, obaja vedeli, že v skutočnosti myslí niečo celkom iné. Nikto z nich to však bližšie nekomentoval. Sakura sa plne začala venovať svojím zraneniam, ktoré sa pod jej skúsenými rukami onedlho zaceľovali.
„Obdivuhodné,“ prerušil Sasuke napäté ticho.
„Hm?“ zdvihla hlavu od nepekného šrámu na bruchu.
„Tvoje schopnosti.“
Ešte nikdy ju nepochválil. Ani vtedy, keď ako prvá prišla na to, ako sústrediť čakru do chodidiel. Nesmierne ju to rozčuľovalo, no zároveň sa tešila. Konečne totiž našla niečo, v čom bola lepšia než on či Naruto.
Cítila, ako jej do tváre stúpa červeň. „V... Vďaka.“
„Jedno miesto si vynechala.“
Obzrela si brucho. Všetky rany a modriny sa pekne hojili. Všetky až na jednu. Jazvu, ktorá sa jej tiahla od rebier až smerom k pupku.
„Tá je stará.“
„Nevieš ju vyliečiť?“
„Viem.“
„Tak potom, prečo...“
„Pretože mi pripomína....“ Zmĺkla. Nechcelo sa jej o tom rozprávať. Vždy, keď si na to spomenula, pocítila v hrdle hrču.
„Tvoje prvé zabitie. Sasoriho.“
Mykla sa, akoby ju bol udrel: „Odkiaľ...“
„Tvoj nový partner. Ten s falošným úsmevom.“
„Nie je to môj partner!“ zasyčala.
„Nemáš ho rada.“
„Je to zradca.“
„To aj ja. No i napriek tomu s Narutom stále dúfate v môj návrat.“
„Nemôžeš vás dvoch porovnávať. Ty si náš priateľ, Sai nie.“
Zasekli sa do seba pohľadmi. V tichosti čakali, ktorí z nich to vzdá prvý. Nakoniec tento zápas vôle prehrala Sakura. Svoju porážku maskovala tým, že si začala liečiť ranu na bicepse. Lenže už bola riadne vyčerpaná. Dochádzala jej čakra a na čele jej od námahy vystupovali kropaje potu.
Odrazu sa Sasuke pohol.
„Čo robíš?“ spýtala sa, pričom ho podozrievavo pozorovala.
Sadol si vedľa nej na posteľ. „Ukáž mi, ako to robíš. To tvoje lekárske jutsu. Skopírujem ho Sharinganom. Ty už melieš z posledného.“
„Chceš ma ošetrovať?“
Prikývol.
„Prečo?“
To bola dobrá otázka. Kiež by si na ňu vedel odpovedať. Jedna jeho časť tvrdila, že z nej chce len vytiahnuť informácie. A to sa mu nepodarí, pokiaľ mu nebude aspoň trochu dôverovať. No tá druhá... tá si nebola celkom istá. Ibaže tú veľmi rýchlo umlčal.
„Proste mi ukáž to jutsu,“ povedal, ignorujúc jej spýtavý pohľad.
Predpokladal, že mu tú techniku predvedie priamo na nejakom svojom zranení. Ona však mala iné plány. Miesto toho vzala jeho ruky do svojich. Stŕpol a mierne sa strhol.
„Pokoj. Neublížim ti,“ usmiala sa, pobavená jeho prehnanou reakciou.
Podráždene odfrkol. Bolo mu jasné, že mu nemienila ublížiť. Aj keby to skúsila, neuspela by. Jej konanie ho jednoducho zaskočilo. To je celé. Nič viac. Nič menej.
Zo Sakuriných dlaní začalo vyžarovať mäkké zelenkasté svetlo. Sasuke sa domnieval, že nič nepocíti, keďže nebol ranený, no mýlil sa. Celím jeho telom sa začalo šíriť príjemné teplo. Uvoľňovalo mu stuhnuté svaly a rozjasňovalo myseľ.
„Úžasné, však?“
„Nič extra,“ zaklamal a aktivoval Sharingan.
Tá technika bola omnoho zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdala. Musel uznať, že pochopiť jej princípy, si za normálnych okolností vyžadovalo viac, než len skladanie dákych pečatí a brutálnu silu. Ak ju človek použil v nesprávnej miere alebo na nesprávnych miestach, mohol spôsobiť nemalé škody. S trvalými následkami.
Keď si jutsu kompletne zapamätal, dovolil si letmý pohľad do Sakurinej tváre. Bola nesmierne sústredená a vlasy jej padali do čela. Otrávene pohodila hlavou, aby sa ich zbavila, čím odhalila nepeknú ranu na pravom líci. Mala tvar konožského znaku. Sasuke si ju všimol už skôr, no až doteraz jej nevenoval pozornosť.
Bez toho, aby si uvedomil, čo vlastne robí, položil na ňu ruku. Dlaň sa mu rozžiarila. „Myslím, že už tú techniku ovládam. Môžeš prestať.“
Prekvapená kunoichi naprázdno otvorila a zatvorila ústa. Nevedela, ako si jeho činy vysvetliť. Pôsobil takmer... milo. Starostlivo. Bola to nejaká jeho zvrátená hra alebo ten starý Sasuke, ktorého citlivú stránku poznalo iba veľmi málo ľudí, v ňom stále niekde driemal?
„Čo ešte potrebuješ ošetriť?“ prerušil tok jej zmätených myšlienok.
„Ja...“ nasucho preglgla, „Môj chrbát. Nedočiahnem si naň.“
„Otoč sa.“
Posteľ nepríjemne zavŕzgala, keď na nej menila polohu, no pri vyhŕňaní svojho červeného topu zaváhala. „Nie je to pekný pohľad.“
„Videl som tu už mnoho ohavných vecí. Nič, čo mi ukážeš, ma nedokáže vyviesť z miery.“
Lenže vyviedlo. Sakurin chrbát pokrývali hnisajúce a zapálené rezné rany, ktoré dokopy vytvárali obraz kvitnúcej sakury. Sasukemu sa z toho pohľadu od zúrivosti zahmlil zrak.
„Varovala som ťa,“ šepla, keď dlhú chvíľu nič nevravel.
„Yakushiho práca,“ zavrčal pomedzi stisnuté zuby.
„Koho iného.“
Mladík potriasol hlavou, aby z mysle vyhnal predstavu, ako Kabuta rozštvrcuje. Ona už nie je moja starosť. Za to, že takto skončila, si môže sama.
Radšej sa pustil do liečenia. Začal na ramenách a pomaly postupoval smerom dole ku krížom. Sakura vydávala bolestivé vzdychy, ak sa náhodou dotkol obzvlášť citlivého miesta.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa, keď sa tak stalo už asi po desiaty raz.
„Nevadí. Viem, že robíš, čo môžeš.“
„Hm.“
Obrátila k nemu hlavu: „Chce, aby som ho vyliečila. Orochimaru. Preto som tu.“
Prekvapene na ňu pozrel. S časti preto, že takú odpoveď nečakal a z časti preto... „Dokážeš to? Vyliečiť ho?“
Stočila zrak zasa dopredu. „Neviem. Zrejme nie. Ale aj keby áno...“
Nestihla vetu dokončiť, pretože v tom momente ktosi rozrazil dvere izby dokorán. „Sasuke, mal by si... och môj... prepáčte, nechcel som rušiť.“
Bol to ten žraločí chlapec. Po tvári sa mu rozlial vševediaci laškovný úsmev. Sakura si ani nechcela pomyslieť, ako na neho táto scéna musela pôsobiť. Ona s vyhrnutým topom. Sasuke dotýkajúci sa nahých častí jej tela... Och, nie.
„Čo chceš, Suigetsu?“ spýtal sa podráždene, zatiaľ čo si naprávala oblečenie.
„Orochimaru už zistil, že si si ju odviedol. Nie je z toho veľmi nadšený. Mimochodom, volám sa Suigetsu. Ešte nás formálne nestihli predstaviť,“ natiahol k nej ruku.
Váhavo ju prijala. „Sakura.“
Chlapcov zubatý úsmev sa ešte viac rozšíril. „Krásne meno pre krásnu ženu.“
Skepticky nadvihla jedno obočie, no tiež sa uškrnula. Na Suigetsuovi bolo niečo príjemne nákazlivé. Hoci ho vôbec nepoznala, v jeho prítomnosti sa zrazu cítila uvoľnene. Takmer ako pri Narutovi.
„Teraz samozrejme nevyzeráš dvakrát vábne. Ale to nie je tvoja chyba. Ten had vie byť pekne... neodbytný. Ak mám byť úprimný, ani ja ho nemám príliš v láske,“ zháčil sa, „to som nemal povedať.“
Sakura sa zachichotala. „Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí, sľubujem.“
„Každopádne by si ju mal odviesť do žalárov, Sasuke. Ak tam nebude do desiatich minút, vraj po ňu pošle po zuby ozbrojenú eskortu, ktorá ju odvedie násilím. A ty si to zlizneš.“
„Orochimaru by mi neublížil. Potrebuje ma.“
„Byť tebou, nebol by som si taký istý. Pokiaľ ide o ňu, je ako posadnutý.“
„Odkiaľ vôbec vie, že je tu?“
„Odkiaľ asi? Tá bleduľa mu to povedala.“
„Sai,“ vzdychla Sakura. „Mal by si ma tam vziať. Aj tak si už odo mňa všetko zistil. Nie je dôvod, aby som tu naďalej ostávala.“
Pomaly sa postavila a spýtavo na Sasukeho pozrela.
Jeho oči z ničoho nič ochladli. „Máš pravdu. Už ťa nepotrebujem.“

Na druhý deň si ho k sebe zavolal Orochimaru. Nestretli sa však v majstrovej izbe, ale v laboratóriu. Sasuke našiel starého sannina sedieť v kolieskovom kresle, ako sa zamyslene díva cez sklo.
„Poď bližšie,“ prikázal, keď konečne vzal na vedomie prítomnosť svojho žiaka.
„Načo sa to pozeráš?“
„Študujem nový objekt môjho záujmu. Môžeš tiež. Nevie, že ju niekto sleduje. Toto sklo je priehľadné iba z jednej strany.“
Mladíka zamrazilo. Teraz už chápal, čo toho slizkého hada tak zaujalo. V druhej, menšej miestnosti, stála Sakura s Kabutom. Obaja boli oblečení v doktorskej uniforme a skláňali sa nad nejakým telom napojeným na prístroje.
„Čo sa tam deje?“
„Nie je to očividné?“ Tvoja priateľka pomáha Kabutovi liečiť ťažko chorého pacienta.“
„Jeden z tvojich nevydarených experimentov, predpokladám.“
„Človek sa občas pomýli. Ani vo vede tomu nie je inak.“
„Iste.“
„Pozri sa na nich. Ako si navzájom rozumejú aj bez slov. Práve teraz sú to dvaja medici, ktorí pred sebou majú jedinú úlohu. Zachrániť život. Ale predtým... Predtým si to mohol priam cítiť.“
„Cítiť čo?“
„To vzájomné spojenie medzi nimi. Spojenie silnejšie než láska.“
„Nenávisť.“
„Presne.“
„Prečo to Sakure robíš? Čo od nej naozaj chceš?“
„Starý muž má vo svojom živote už tak málo potešení, Sasuke-kun. A ona vniesla do toho môjho čerstvý vzduch.“
„Neodpovedal si mi na otázku.“
„Ona ti to včera nepovedala? Vraj ste spolu nejakú chvíľu pobudli.“
„Ak mi kvôli tomu plánuješ vyčistiť žalúdok tak do toho. Ušetri si tú komédiu okolo.“
„Nebudem ťa kvôli tomu poučovať, Sasuke-kun. Si takmer dospelý. Máš vlastnú hlavu. A už to ani nebude potrebné.“
„Prečo?“
„Pretože, pacient práve zomrel a s ním aj Haruno Sakura.“