How is it possible? 7

„Tak vitajte. Som rád, že ste prišli.“ Neverila som vlastným očiam a ušiam. Môj otec ma vyobjímal a čo bolo ešte divnejšie Narutovi podal ruku a otcovsky sa na neho usmial. Veď on bol jeden z tých, čo ho v minulosti nemohli ani len vidieť. Neznášal ho a teraz je z neho priateľský otec.
„Rád vás zase vidím,“ pozdravil ho Naruto zdvorilo.
„Nevykaj mi, prosím. Som Hiashi.“ Obidvaja sa zasmiali a potykali si. Začínalo to byť čoraz divnejšie. Sadli sme si za stôl.
„Kde je Hanabi a Neji?“ spýtala som sa, aby som na seba upútala pozornosť. Vôbec si ma nevšímali. To zasadanie muselo byť zaujímavé. Budem to musieť z Naruta potom dostať.
„Neji je vonku s Tenten a Hanabi je vo svojej izbe. Niekoľko dní z nej poriadne nevychádza.“ Otcova tvár posmutnela. Usmiala som sa na neho. „Pôjdem sa za ňou pozrieť a zavolám ju. Môžem?“ Znova sa usmial a prikývol. Rýchlo som sa zdvihla a odišla som z jedálne. Bola som na schodoch a začula som ich rozhovor.
„Kedy ju chceš požiadať o ruku?“ počula som hlas môjho otca. Zastavila som sa a počúvala som ich. Začalo mi rýchlejšie byť srdce.
„Asi dnes, neviem. Keď bude tá správna chvíľa, ale určite to bude čím skôr,“ odpovedal Naruto a spolu sa zasmiali.
„To som rád, naozaj. Len som trochu smutný z toho, že mi ju odvedieš. Nebudem ju vidieť ani počuť. Bude mi chýbať viac ako keď utiekla z domu, ale aspoň budem vedieť, že je s tebou a je šťastná.“ Povedal môj otec a ja som skoro padla zo schodov. Preboha, o čom sa to rozprávajú? Na jednu stranu som bola šťastná, ale na tú druhú aj nie. Pokrútila som hlavou a nechala ich rozhovor už tak. Zdvihla som sa a pokračovala do Hanabinej izby. Prišla som pred jej dvere. Zaklopala som.
„Choďte preč,“ ozval sa jej hlas. Ignorovala som ju a otvorila som dvere.
„To ma ani neprídeš privítať, sestrička?“ usmiala som sa na ňu a ona sa na mňa vrhla so slzami v očiach.
„Nee-chan, ty si doma? Kedy si prišla?“ pýtala sa ma.
„Ty si nič nevedela?“ Pokrútila hlavou keď sa odo mňa odtiahla.
„Otec mi povedal, že budeme mať vzácnu návštevu, ale ja som nevedela koho a predstavovala som si nejakých starých ľudí, s ktorými sa otec baví len o práci a tak. Rozhodla som sa, že radšej ani nebudem večerať.“ Zakrútila som hlavou.
„Viem si to predstaviť. Tak a teraz, keď vieš, obleč sa a poď dole. „Čakáme na teba.“ Zasmiala sa a prikývla. Sadla som si na jej posteľ a sledovala som ju.
„Hanabi, ja...je mi ľúto, že som vtedy tak odišla.“ Začala som.
„To je v poriadku. Myslím, že otec by to urobil tak i tak. Myslím to, že nástupníctvo by som dostala ja a teba by za niekoho vydal.“ Usmiala som sa. Pozná ho tak dobre.
„Keď je reč o svadbe...“
„Budeš sa vydávať? Za koho? Poznám ho? Ako sa to stalo?“ prerušila ma kopou otázok. Zasmiala som sa. Naznačila som jej, aby si sadla oproti mne.
„Prišiel so mnou do Konohy jeden priateľ a teraz sedí s otcom dole a smejú sa na môj účet.“
„Myslíš Naruta?“ Zažmurkala som.
„Ako to vieš?“
„Otec spomínal, že prišiel do Konohy na zasadanie, ale nevedela som, že prišiel s tebou. Ale čo to má spoločné s tvojou svadbou?“ Zasmiala som sa. Ten jeden.
„Nechaj sa prekvapiť. A teraz už poďme,“ vyzvala som ju a spoločne sme zišli dole.
„No páni, Hanabi, si ešte krajšia ako si ťa pamätám.“ Zalichotil jej Naruto. Hanabi sa začala červenať. Je pravda, že sa za ten čas, čo som ju nevidela, zmenila. Mala mierne kučeravé vlasy až po zadok, na sebe mala levanduľové voľné šaty na ramienka. Obuté mala baleríny čiernej farby. Levanduľové oči jej svietili. Závidela som jej. Vyzerala ako žena. Bola krajšia ako ja v 17-tich. Sadli sme si za stôl.
„Zaujíma ma. Ako ste sa vy dvaja spriatelili?“ Opýtala som sa. Naruto sa ku mne pootočil.
„Na prvom zasadaní, kde som sa objavil ako vodca klanu mi vynadal a mali sme menšiu hádku, ale potom sa ukázalo, že všetko čo som mu povedal som myslel vážne a tvoj otec sa mi prišiel osobne do mojej dediny ospravedlniť. Bol som v šoku keď som ho uvidel v mojej kancelárií. Zostal u nás pár dní a po niekoľkých pohárikoch saké sme sa spriatelili.“ Všetci sme sa zasmiali.
„Čoho sa týkala tá hádka?“ Opýtala som sa zvedavo.
„Teba,“ odpovedala za nich Hanabi. Znova som sa pozrela na môjho otca a Naruta.
„Vinil som ho za to, že si ušla z domu a keď sa objavil na zasadaní vybuchol som. Všetci ma upokojovali a snažili sa nájsť nejaké riešenie. Naruto musel odísť z miestnosti, aby som sa upokojil.“ Usmial sa nad tou spomienkou.
„Potom si ma vyhľadal v Konohe a znova sa do mňa pustil.“ Zasmial sa Naruto.
„Všetko som mu vysvetlil a so žiadosťou a uzmierenie som odišiel naspäť do svojej dediny.“
„Asi o týždeň som si z ničoho nič našla odkaz, že otec odišiel a nevie kedy sa vráti,“ pripojila sa Hanabi.
„Na ďalší deň som sa objavil v Narutovej kancelárii a žiadal som ho o odpustenie. Pozval ma na saké a dal mi sľub, ktorý som odmietnuť nedokázal.“ Naruto sa zasmial.
„Ja som hovoril, že to dokážem.“ Otec prikývol.
„Nikdy som o tom nepochyboval.“
„Čo mi ušlo?“ opýtala som sa.
„Naruto sľúbil, že ťa privedie späť do Konohy aj keby ho to malo stáť život,“ odpovedal mi otec. Prekvapene som sa na nich pozrela.
„A predsa mi ju zasa berieš.“ Posmutnel otec. Žeby?
„To rozhodnutie je iba na nej.“ Odpovedal mu Naruto.
„Čo keby sme zmenili tému a pustili sa do toho jedla?“ opýtala sa Hanabi. Chcela som vedieť aj zvyšok, ale asi si budem musieť ešte počkať.
„Správne,“ povedal otec a všetci sme sa pustili s chuťou do jedla.