How is it possible? 8

„Ďakujem za všetko, Naruto.“ Povedal otec. Dovečerali sme a pomaly sme sa začali lúčiť.
„Aj ja, Hiashi. Neviem, koľko sa zdržím, ale dám ti vedieť.“ Usmial sa Naruto.
„Dcérka, príď ma ešte pozrieť.“ Prikývla som a objala som otca aj Hanabi.
„Prajem dobrú noc a Hanabi, potom keď budeš chcieť prepašovať do svojej izby chlapca, rob to nenápadnejšie.“ Žmurkol na ňu Naruto. Začervenala sa. Hiashi sa na ňu pozrel so šokujúcom pohľadom.
„Žiadneho chlapca nemám. A mohol by si ma prestať škádliť. Už nie som malé dievčatko.“
„Veď práve preto to robím. Nebyť Hinaty, prišiel by som za tebou.“ Zasmial sa. Otec sa k nemu pridal a my dve sme sa začali červenať. Ako to myslel nebyť mňa? Neskôr sa ho na to opýtam. Rozlúčili sme sa a pomaly sme išli domov.
„Naruto, ja...chcem ti niečo povedať. Naruto ležal na posteli a mal zatvorené oči. Sadla som si vedľa neho. Razom ich otvoril. Začervenala som sa.
„Počula si nás, však?“ opýtal sa. Prikývla som.
„Koľko si toho počula?“
„Len niečo o tom, že ma chceš požiadať o ruku.“ Sklopila som hlavu. Naruto sa rýchlo posadil.
„Teba nikdy ničím neprekvapím?“ Usmial sa. Pozrela som sa na neho. Nebol smutný ani nahnevaný. Len sa na mňa usmieval a to ma rozosmutnelo ešte viac.
„Hej, nebuď smutná. Nevadí mi to, aj tak by si sa to za chvíľu dozvedela.“ Pozrela som sa na neho so šokom na tvári. Pustil ma, postavil sa z postele a rovno si predo mňa kľakol. Zastavilo sa mi srdce.
„Hinata, milujem ťa viac ako vlastný život a aj ten by som za teba položil. Neviem žiť bez teba, bolí ma len pomyslenie na to, že ja teraz odídem a ty tu zostaneš. Preto ťa teraz žiadam o ruku. Hinata, vezmeš si ma?“ Neverila som vlastným ušiam. Ja snívam. Toto je určite iba sen. Ale nechcela som aby skončil.
„Jasné, že si ťa vezmem,“ povedala som rýchlo. Naruto vytiahol z vrecka krabičku a otvoril ju. Chytila som sa za srdce. Bol tam krásny strieborný prsteň s tromi fialovými kameňmi. Naruto mi zobral ruku, ktorú som mala na hrudníku, do svojej a vybral prsteň z krabičky. Dal mi ho na prst a skôr ako som sa stihla pozrieť na Naruta ma pobozkal. Ten bozk bol dlhý a vášnivý.
„Milujem ťa,“ zašepkal mi na perách. Usmiala som sa.
„Aj ja ťa milujem,“ odpovedala som mu. Potom sa odo mňa odtiahol a ja som sa pozrela na prsteň. Prezerala som si ruku zo všetkých strán a uhlov. Stále som tomu nemohla uveriť.
„Myslím, že je načase povedať všetkým pravdu,“ povedal Naruto a pozrela som sa na neho. Sledoval moju ruku. Potom ju chytil do svojich a pobozkal mi ju tam, kde bol prsteň.
„Som naozaj šťastný, že si súhlasila.“
„Ja tiež.“ Odpovedala som a on zdvihol hlavu. Pozeral sa mi do očí. Neviem čo v nich hľadal, ale po chvíli sa usmial.
„Napadlo ma. Keď som sa rozprával s Hiashim, čo všetko si počula?“
„Iba to, že ma chceš požiadať o ruku a potom bol môj otec smutný a rozprával o mne. Nič viac som nepočula. Potom som už išla za Hanabi.“ Prikývol.
„Keď si odišla rozprávali sme sa o možnom riešení. Nechcem, aby si sa odlúčila od svojej rodiny. Moja dedina je ďaleko. A...“ Nemohla som to počúvať.
„Naruto, ja nevezmem svoje slovo späť. Vezmem si ťa a svoj názor nezmením.“ Usmial sa.
„Som rád, že to hovoríš, ale mňa napadlo, že na miesto toho, aby sme išli naspäť, by môj klan prišiel sem.“ Stratila som reč. Pozerala som sa na neho s otvorenými ústami. Tak toto som vôbec nečakala.
„Ale čo na to povedia všetci? Myslím tvoj klan a Hokage a... Kto je vlastne Hokage?“ Nedalo mi to.
„Kakashi predsa. Kto iný a môj klan s tým súhlasil, aj Kakashi. Vlastne sme sa chystali presťahovať už dávnejšie, ale teraz máme aspoň dôvod to urýchliť.“ Stále sa usmieval. No toto.
„Zaujíma ma. Keby som povedala, že si ťa nevezmem, čo by si robil?“ Naruto sa na mňa prekvapene pozrel a následne na to sa zaškeril.
„Presťahoval by som sa do Konohy tak či tak, ale čo sa týka teba, hmm...“ Zdalo sa, že premýšľa.
„Dvoril by som sa ti. Obdarovával ťa všetkým možným, nedal by som ti pokoja. Nakoniec by si to určite vzdala a súhlasila by si.“ Zasmiala som sa. Vedela som si to predstaviť. Ako ma otravuje a stále niečo od neho dostávam. Vidím ho na každom kroku a to ma neskutočne vytáča. Neuvedomila som si, že sa mračím, až kým mi Naruto nechytil tvár do dlaní.
„Ty si to predstavuješ.“ Zasmial sa.
„Ale súhlasila si a preto ťa nebudem až tak otravovať ako keby si povedala nie.“
„Až tak?“ Zase sa uškrnul pri mojej otázke.
„Časom zistíš, čo som tým myslel, neboj sa.“ Pokrútila som hlavou.
„Som o tom presvedčená.“