Forever or never 39: Zabi alebo budeš zabitý (časť štvrtá)...

Otany, známy pod menom Šunka, ktorým ho všetci oslovovali a ktoré mu aj kúsok prirástlo k srdcu, hoci by to nikdy v živote nepriznal, bojoval s Hľadačom so Suny. Nemal dôvod sa ho báť, no aj tak mu jeho protivník naháňal hrôzu. Je predsa len skúsenejší a silnejší ako on. To si myslel Šunka.
Hľadač používal zväčša veterné techniky, ktorým sa Otany vyhýbal alebo ich odrážal od seba vetrom, ktorý vedel ovládať ako aj iné prvky počasia. Hľadač naňho neustále útočil a Šunka bol pod takým tlakom a v takom strese, že sa nevedel poriadne na boj sústrediť a nie to ešte vymyslieť techniku boja, ktorou by mohol tento boj vyhrať.
Šunka si vždy o sebe myslel, že je najslabší zo svojho tímu. Keita a Sora mali stále všetko pod kontrolou a on bol väčšinou ten, čo všetko pokašľal. Za ten čas, čo boli v Konohe prvýkrát, mu sebavedomie kleslo. Snažil sa dostať aspoň na úroveň ostatných v akadémii, ale ani vo svojom svete nemal rád tréning a cvičenie a v Konohe, kde to bolo minimálne desaťkrát prísnejšie brané, to nebolo inak.
Po skončení akadémie a po dostaní čelenky, ktorú dostal skôr z milosti Hokageho a za snahu, a po neskoršom získaní titulu genin, si povedal, že to nemôže nechať tak. Že sa musí zlepšiť. Keď ho Hokage nechal prejsť a urobil z neho genina, aj napriek tomu, že vedel, že jeho schopnosti za veľa nestoja, rozhodol sa, že zosilnie a dokáže všetkým, že si zaslúži mať hodnosť genina a že aj on môže byť ninja.
Zlepšil sa, to je pravda, ale spolu s ním sa zlepšovali aj ostaní a on s nimi ledva držal krok. No jeho snaha neopadla. Aspoň nie hneď. Keď sa dozvedel, že bude stáť proti ostatným tímom v Chuuninskej skúške, jeho sebavedomie ním tak zatriaslo, až sa zdalo, akoby žiadne nemal.
Počas skúšky získali schopnosti a mysleli si, že sú jediní, ktorí nejaké majú. Mýlili sa a teraz to už vedeli. Šunka bol odvtedy silnejší, lebo sa naučil používať svoju schopnosť a aj on sa už mohol hrdo nazývať ninjom. No neskôr zistil, že silným ho robí iba jeho schopnosť, a tak si povedal, že nechce byť silný len vďaka tej schopnosti, lebo vedel, že bez nej je taký zraniteľný ako ruža bez tŕňov. A tak, pred záverečným kolom, na ktorom sa mal aj on zúčastniť, aj keď sám nevedel, ako sa to mohlo stať, ale neskôr to pripisoval svojej schopnosti, sa začal zameriavať na vlastnú silu, až sa nakoniec za ten mesiac vypracoval na dosť slušnú úroveň, pričom mu Sora s Keitom pomáhali.
No po smrti tretieho Hokageho sa cítil akýsi prázdny. Celý ten čas, čo venoval tréningu robil preto, aby dokázal Hokagemu, ktorému vzdávali hold ako pravému hrdinovi, čím aj bol, že sa v ňom nezmýlil, keď ho nechal prejsť akadémiou a dovolil mu aby bojoval za cestu domov. Keď sa s tým neskôr zveril Sore a Keitovi, ktorí rovnako smútili za Hokagem ako on, myslel si, že ho vysmejú, ale oni ho pochopili a povedali mu jedno: „Keď chceš, môžeš to stále robiť preňho. No nezabúdaj, že on chcel, aby si to robil hlavne pre seba.“
Potom sa dostali domov, a Otany mal pocit, akoby splnil nikdy nevyslovený sľub tretiemu Hokagemu, že sa vrátia. No oni sú znova späť a znova bojujú o cestu domov aj o svoje životy. Po tom, čo s nimi prišiel aj Daisuke, si myslel, že konečne nebude najslabší článok ich tímu, avšak, ukázalo sa, že Daisuke je veľmi šikovný a schopný a Otany má pocit, že je aj silnejší ako on. Vlastne, Daisuke ich svojím spôsobom všetkých predbehol, lebo sa vypracoval na výbornú úroveň za veľmi krátky čas. Znova mu jeho sebavedomie kleslo. No aj tak sa snažil, keď uniesli Soru. Keita zaujal jej miesto vodcu a tak sa očakávalo, že on zaujme to jeho. No vedel, že na to ešte nemá. A k tomu je nemotorný a ani nie najsilnejší.
A teraz stojí proti Hľadačovi, ktorý má viac skúseností a sily ako on kedy mohol mať. Znova mu kleslo sebavedomie ako nespočetnekrát predtým. Tentoraz bol na to však sám. Keita mu už nemohol pomôcť, pretože on je, podľa toho, čo si Šunka myslel, lebo nevedel, ako to v skutočnosti je, na mieste, kde sa nik živí nedostane.
Stál tam a triasol sa od nervozity. Jediné, na čo sa ako tak zmohol, bolo odrážanie nepriateľových útokov. A aj to ho unavovalo. Bohužiaľ, ani chaos okolo nich mu nijako nepomáhal. Všetci bojovali na sto percent a on jediný sa bál využiť všetko, čo má kým nebude neskoro. Vždy si hovoril: Teraz! Teraz mu dám ranu!
No nikdy tak neučinil. Príliš sa bál následkov. No čo už. Nebol ako Shinichi alebo Sora, ktorým konanie bez rozmýšľania šlo na výbornú.
„Bojíš sa,“ prehovoril k nemu Hľadač, čo Otanyho vykoľajilo ešte viac a oveľa viac ho vystrašilo, že vie, že je vystrašený, „ale ak sa nebudeš veľmi brániť, nebude ťa to tak bolieť.“
Na Šunku táto veta zapôsobila. Vždy chcel zomrieť bezbolestne. Nikdy nebol na nejaké hrdinstvá. Radšej sa držal v úzadí a sem- tam urobil nejakú dobrú techniku, ktorou premohol nepriateľa. To Keita so Sorou boli vždy v popredí.
„Myslíte to vážne?“ spýtal sa ho potichu, no Hľadač ho veľmi dobre počul, na čo sa pod maskou uškrnul, čo však Otany nemohol vidieť.
„Samozrejme,“ odvetil mu a jemu bolo v podstate jedno, ako ho zabije. Preňho je úlohou zabiť ho a či ho zabije rýchlo, alebo ho bude mučiť a až potom ho zabije, je len a len na ňom. Šunka sa mu ale celkom pozdával. Zatiaľ sa iba bránil a neútočil, čo mu nedávalo dôvod ho nejako trápiť, ak sa, samozrejme, vzdá dobrovoľne.
Otany prudko vydýchol. Začal nad tým rozmýšľať, čo jeho nepriateľa potešilo a prestal naňho útočiť. Šunka o tom veľmi dôkladne premýšľal, tak ako nikdy a to preto, lebo toto vlastne bolo jeho životné rozhodnutie. Nie, tentoraz to nebol výber medzi temnotou a svetlom. Teraz to bolo rozhodovanie o úcte k životu aj keď nie všetky cesty vedú rovno a bez hrboľov, ale sú aj plné zatáčok, križovatiek a aj štrkových chodníčkoch, po ktorých človek chodí neraz bosí. Šunka zdvihol hlavu a chystal sa povedať, ako sa rozhodol.
„Vieš,“ začal Šunka a Hľadač ho lačne sledoval očami, ktoré sa skrývali za maskou, „bolo to ťažké rozhodnúť sa,“ priznal Šunka, „ale nakoniec som si vybral.“
„A čo si si vybral?“ vyzvedal jeho nepriateľ, ktorý očakával odpoveď, ktorá by sa najviac páčila jemu. Že sa vzdáva.
„Vybral som si smrť,“ povedal mu zo zdvihnutou hlavou Otany.
„Ó, výborne! Veľmi dobre, mladý ninja!“ chválili ho a začal sa ku nemu pomaly približovať ako slizký had.
„Ale,“ Šunka pokračoval a to podvedome prinútilo Hľadača zastať, „nie takú smrť, akú máš na mysli ty. Zvolil som si zomrieť v boji, aspoň raz ako skutočný hrdina!“
To jeho protivníka zarazilo. Tento chlapec mu práve povedal, že radšej si vyberie smrť v boji ako rýchlu a pokojnú smrť?
„Prečo nechceš zomrieť v pokoji?“ spýtal sa ho, akoby ho Šunkova odpoveď nezarazila.
„V pokoji?“ zopakoval po ňom posledné slová Otany a okolo neho sa začal zdvíhať prudký vietor, „Vieš, čo sa vraví ľuďom, ktorý zomreli?“
Hľadač nechápal prečo sa ho pýta práve toto, ale odpovedal mu. „Nech odpočíva v pokoji.“
„Presne tak,“ pritakal mu Otany, „a ako by som ja mohol odpočívať v pokoji, keby som tu nechal bojovať ľudí, ktorý sú v mojom živote dôležitejší ako jedlo, pričom nie je vylúčené, že v tom boji môžu zomrieť!? To radšej zomriem na tom istom bojisku ako oni!“
Po tomto vyhlásení sa nebo nad nimi, a treba podotknúť, že len nad nimi, zatiahlo tmavými búrkovými mračnami a oblohu preťalo niekoľko bleskov.
„Odmietaš moju ponuku?“ spýtal sa ho Hľadač, ktorý musel kričať, aby prekričal vietor.
„Áno,“ povedal pokojne Otany, ktorého odpoveď odvial až k nepriateľovým ušiam vietor.
Šunka bol tak trochu rád, že mu dal Hľadač na výber medzi bojom a vzdaním. Bez toho by sa asi nenakopol a možno by aj v tomto boji padol. No nikdy sa nedozvie, čo by bolo keby...
Ak by sa vzdal a zomrel, jeho priatelia by už nemali žiadnu možnosť návratu domov. Už stratili Keitu a ďalšiu stratu si dovoliť nemôžu.
S bojovým výkrikom napálil niekoľko bleskov Hľadačovým smerom. Ten, aj keď bol šokovaný, sa im úspešne vyhol. Otany sa ale nevzdával. Hodil po ňom štyri kunaie. Jeho oponent, ako skúsený ninja a zabijak sa im mohol pravdaže ľahko vyhnúť. Ale to ešte nevedel, aké má Šunka triky v rukáve. Jediným slnečným lúčom, ktorému dovolil prejsť cez stenu mrakov ho oslepil, a tak každý a jeden kunai zasiahol Hľadačovo telo. Neboli to smrteľné rany. Trafil ho do ľavého ramena, dva kunaie do pravého stehna, a posledný do ľavej strany brucha. Nepriateľ klesol na kolená a s bolestnými stonmi si začal vyberať kunaie zo zasiahnutých miest. Šunka sa k nemu zatiaľ približoval.
Bol akurát pri ňom, keď si vybral posledný kunai. Z troch miest sa mu valila krv, ale tá, keďže mu v žilách kolovala krv Hľadačov, tiekla postupne menej a menej, lebo jeho rany sa mu hojili.
„Ako je to možné?“ spýtal sa Otanyho.
„Čo?“ spýtal sa ho Šunka.
„Pred chvíľou si sa tu triasol ako osika a teraz sa na mňa pozeráš ako boh pomsty.“
„To kvôli tebe som v sebe našiel silu,“ priznal Šunka.
„Kvôli mne?“ nechápal Hľadač, stále na kolenách.
„Kebyže mi nedáš na výber, nevybral by som si takto, a teraz by som nad tebou nestál, ale ty nado mnou.“
„Takže takto sa veci majú,“ skonštatoval Hľadač, mierne sa zohol a rýchlosťou blesku vytiahol svoju katanu a vrazil ju Šunkovi do srdca.
„Ách!“ zastonal Otany a mierne sa zohol, „To je všetko?“ znova sa vystrel v celej svojej výške a Hľadač si všimol, že jeho katanu delí od Otanyho tela päť centimetrov vzduchu. Šunka mu vytrhol katanu z rúk a stál pred ním.
„Mohol by som ťa mučiť, ale...“ Hľadač ho prerušil.
„Nerob tu teraz frajera!“
Stíchol hneď ako mu Šunka priložil hrot katanu k hrdlu. „...ale nemám na to čas, aj keby si si to zaslúžil!“
„Tak čo so mnou bude, ty, čo momentálne rozhoduješ o mojom živote?“ spýtal sa ho provokatívne Hľadač. Otany mu odpovedal jediných seknutím katany.
Zem postriekala krv a Hľadačova hlava dopadla k Šunkovým nohám.
Otany si vydýchol. No vedel, že ešte nie je po všetkom. Musí pomôcť ostatným. Odhodil Hľadačovu katanu a bežal do boja.
Nikto nečakal, a už vôbec nie Otany, že práve on ako prvý zabije svojho nepriateľa. Zobudila sa v ňom sila, ktorú hľadal celý ten čas. Už to nebol stresujúci, vždy hladný a slabý Šunka. Zmenil sa. Bol silnejší a konečne začal veriť v seba. A hlavné je, že po tom, čo sa všetci dozvedeli, že ako prvý dal dole jedného z Hľadačov, ho prestali volať Šunka, ale opäť Otany. Ale na to si musel ešte počkať...