Forever or never 40: Zabi alebo budeš zabitý (časť piata)...

„Nemám vo zvyku zabíjať deti,“ povedal Hľadač z Hmlovej, keď sa nečujne pohyboval vo veľmi hustej hmle. Daisuke vedel, že ide o tiché zabíjanie, lebo o tom veľa čítal, ale nevedel, ako ho v tej hmle nájsť. Aj ten hlas, čo sa mu prihovoril, bolo počuť akoby z diaľky alebo akoby ten, čo to hovoril bol na viacerých miestach naraz, čo, samozrejme, nie je možné.
Jeho protivník naňho v nepravidelných intervaloch hádzal kunaie, sám sa však k Daisukemu nepriblížil. Daisuke od seba odrážal útoky bez toho, aby sa kunaiov vôbec dotkol. A aby tam len tak nestál a nič nerobil, odrážal ich na nepriateľa presne tým smerom, akým prišli. Nevedel či si je Hľadač vedomí toho, akú má Daisuke schopnosť a čí vôbec vie, že majú schopnosti.
Kým sa nad tým zamýšľal, zjavil sa pred ním Hľadač. Svoju masku modrej farby mal tak blízko Daisukeho tváre, že videl svoj odraz v jeho tmavomodrých očiach. Daisukeho to naľakalo, samozrejme, ale nenechal sa vyviesť z miery. Rýchlo uskočil, no Hľadač šľahol svojou katanou a na Daisukeho svetlo modrej mikine sa objavil pásik krvi od asi pätnásťcentimetrového škrabanca. Priložil si naň ruku, lebo ho to začalo štípať. Nebolelo ho to, iba štípalo. Nevedel si však vysvetliť, ako ho mohol trafiť. Keď sa pozrel na dĺžku jeho katany a na vzdialenosť medzi nimi, bol určite dosť ďaleko na to, aby ho trafil. Bolo tu však viac možností. Buď ho zasiahol vtedy, keď uskakoval; vtedy keď bol ešte v takej vzdialenosti, že by bolo možné ho trafiť; alebo tu bola ešte iná možnosť, o ktorej Daisuke nevedel. Ale ak to bola práve tá, tak musí zistiť, ako to urobil, aby v boji nemal problémy.
Zložil si pravú ruku, ktorú mal od krvi, ktorá akosi z toho malého škrabanca nechcela prestať tiecť, a vytiahol si jeden kunai. Namieril ho na Hľadača a hodil. Ten, ešte predtým, ako ho mohol hodený kunai trafiť, zmizol v hmle a kunai padol na zem.
Daisuke sa začal otáčať okolo seba a žmúril do hmly, ale čím viac sa snažil cez ňu vidieť, tým hustejšia bola. Tak sa zameral na svoj sluch. Sústredil sa tak, že sa mu vlasy na temene hlavy ježili. Nevidel ho, ale počul a cítil za sebou. Počul tichý zvuk, keď vyťahoval svoju katanu. Daisuke presne vedel, aká dlhá je, alebo aspoň odhadom. Mala jeden meter. On bol od Hľadača vzdialený približne štvrť metra. Tváril sa, že o ňom nevie a žmúril do hmly, mysliac si, že ho tým oklame, a čakal na príležitosť. No rana neprichádzala a bolo tam divné ticho. Začal rozmýšľať či tam Hľadač ešte je. Čo keď si všimol, že Daisuke o ňom vie a toho prezradil zrýchlený dych od očakávania útoku? Čo ak tam Hľadač vôbec nebol a Daisuke si to celé iba namýšľal? Alebo tam je a čaká, keby Daisuke urobí chybu?
Daisuke pomalým pohybom siahol po ďalšom kunai. Na tom predsa nie je nič podozrivé. Proste si vybral kunai, keby naňho náhodou zaútočil. No Daisuke začal byť čoraz nervóznejší. Ešte nikdy nebojoval sám a už vôbec nie proti takému silnému protivníkovi. Po rozume mu začali behať veci ako: prečo sa vôbec stal ninjom? Čo čakal od seba samého? Že proste chytí do ruky kunai a začne s ním cvičiť ako to doma robil s futbalovou loptou a neskôr sa dostal do mužstva? No ale to nestačí. Aspoň v tomto svete nie. Je síce pravda, že za ten krátky čas sa dosť vypracoval, ale podľa neho to nestačilo. A mal aj schopnosť, čo veľa vecí zjednodušovalo. Keby ju nemal, čo potom? Stál by ešte v tejto strašne hustej hmle alebo by ležal na zemi v kaluži krvi mŕtvy alebo smrteľne zranený so smrťou na jazyku?
Už viac nevydržal tam len tak stáť. Musel niečo urobiť. Takto čakať kým sa Hľadač sám ukáže už nevládal. Nervy proste urobili svoje. Mal v pláne sa pomaly otočiť, ale na to rýchlo zabudol a otočil sa prudko na päte s kunaiom pred sebou. A štvrť metra pred sebou videl stáť Hľadača s katanou po ľavej strane. Daisuke neváhal a uskočil mimo dosah jeho katany, ktorou práve v tej chvíli švihol. Daisuke si presne uvedomil okamih, kedy ho katana zasiahla do druhého, ľavého, boku. Bolo vtedy, keď dopadol, vo vzdialenosti meter aj štvrť od Hľadača. Avšak aj tak ho zasiahol. Bolo to preňho naozaj záhadou a to mu spôsobovalo veľké nepríjemnosti.
„Už máš dosť?“ spýtal sa ho Hľadač a začal sa mu rozdvojovať pred očami. Nerobil však nijaké jutsu, to iba Daisuke videl dvojmo. Z jeho druhej rany, ktorá bola väčšia ako tá predchádzajúca sa mu rinula krv, začal sa potiť a bolo mu čoraz teplejšie, akoby mal horúčku.
Daisuke pokrútil hlavou, na čo sa mu ešte aj točilo v hlave a Hľadač sa nad tým iba zasmial.
„No uvidíme, ako dlho ešte vydržíš stáť na nohách,“ poznamenal a zase švihol katanou. Daisuke, i keď trochu indisponovaný, uskočil a len tak – tak sa vyhol špičke katany. Alebo ani nie? Myslel si , že sa jej vyhol, no aj tak ho zasiahla nad tú prvú ranu. Aj napriek tomu prišiel na to, ako to Hľadač robí a to mnohé vysvetľovalo. Jeho katana sa naťahovala. Nevedel ako, ale dialo sa to. Preto ho zasiahol aj vtedy, keď bol mimo jeho dosahu. Tento objav ho úplne prebudil: nekrútila sa mu hlava a už sa tak veľmi nepotil, lebo teraz, keď zistil prečo ho stále zasiahne, s tým mohol niečo urobiť.
Hľadač neváhal a znova začal na Daisukeho útočiť a prestal sa skrývať v hmle. Jeho útoky boli čoraz rýchlejšie a silnejšie. Daisukemu sa niekoľkokrát podarilo vyhnúť jeho útokom, ale viac bolo tých, čo ho zasiahli. Nevyzeralo to preňho ružovo.
„Prišiel si na to,“ skonštatoval Hľadač, keď naňho na chvíľu prestal útočiť.
„Áno,“ prikývol Daisuke a neubránil sa úsmevu. Zrejme bol jedným z mála, alebo možno jediný, to vie iba Hľadač, čo prišiel na to, ako to funguje. Hľadač musel predtým, ako predĺžil svoju katanu do nej poslať svoju chakru, tá musela prejsť celou jej dĺžkou a potom šla ďalej až sa zmenila na kov, a tak to vôbec nevyzeralo na to, že sa tá katana predlžuje. No Hľadač musel byť sústredený. Daisukemu však pomáhala aj schopnosť. Podarilo sa mu odvrátiť katanu od jej pôvodného smeru, čím mal šancu sa jej vyhnúť. Avšak Hľadač svoju chakru ovládal veľmi dobre, a tak keď jeho útok Daisuke odvrátil, on svoju katanu stiahol do pôvodnej dĺžky a potom ju zas predĺžil a zaútočil z inej strany. Pri posledných útokoch sa Daisuke veľmi obratne vyhýbal a už nehrozilo, že by ho Hľadač trafil. No jeho telo bolo doškriabané akoby od veľkej mačky.
„Si šikovný,“ pochválil ho Hľadač, „ale nejdeš v tom sám, že?“ spýtal sa ho a Daisuke nerozumel, čo tým myslí.
„Čo?“ spýtal sa.
„Asi som to nepovedal správne,“ zamyslel sa na chvíľu Hľadač, „chcel som povedať toto: nikto pred tebou to vlastnými silami nedokázal a ty áno, hoci si omnoho mladší a neskúsenejší ako tí pred tebou, ktorých som zabil. A preto sa pýtam, ako je to možné?“
Daisuke pochopil, že naráža na jeho schopnosť, ale usúdil, že o nej Hľadač nevie. Tak prečo by mu to mal hovoriť?
„Myslíš si, že mám nejakú schopnosť?“ spýtal sa ho Daisuke tónom, akože väčšiu hlúposť v živote nepočul.
„Aj tak sa to dá povedať.“
„Nie, nemám,“ klamal Daisuke.
„Ako povieš,“ povedal Hľadač tónom, ktorý naznačoval, že mu veľmi neverí, „ale ja zistím, čo je vo veci a ak si mi klamal, nedopadne to pre teba dobre,“ varoval ho a Daisuke sa nenechal vyviesť z miery.
Daisukeho mlčanie si Hľadač vysvetlil ako pokračovanie v boji. Znovu napriahol ruku s katanou a namieril to na Daisukeho. Ten sa jej úspešne vyhol. No to aj Hľadač očakával. Za ním bol jeho vodný klon s presne rovnakou katanou a švihol ňou po Daisukem, ktorý bol ešte stále vo vzduchu po skoku a príliš blízko, aby sa tomu vyhol. Musel použiť svoju schopnosť a zastaviť jeho útok. Katana sa zastavila tesne pri mieste, kde má Daisuke srdce. Urobil vo vzduchu salto a dopadol na zem. Hľadačov klon zmizol a on sa zahľadel na toho pravého. Aj keď mal masku, bolo vidieť, že zúri.
„Ja som ťa varoval,“ povedal len a rozbehol sa proti Daisukemu ako býk. Ten zrazu nevedel, čo má robiť a jeho telo stuhlo. Snažil sa aspoň sústrediť na Hľadača a pohnúť s ním. Sem – tam ho donútil zmeniť smer, ale to bolo všetko, čo v tej chvíli dokázal. Mal príliš silnú chakru.
Zrazu zavial silný vietor, hmla zmizla a Daisukeho niečo zrazilo k zemi, ale Hľadač to nebol. Bol to...
„Šunka?“ spýtal sa začudovane Daisuke.
Ten sa naňho iba uškrnul, vstal a oprášil sa. Daisuke sa podoprel o lakte. Hľadač zastal na mieste, kde predtým bol Daisuke. Otočil hlavu ich smerom a pozrel sa na Otanyho celého od krvi. Otočil sa k nim celým telom a spýtal sa: „Kde je Murosaki?“
Z toho usúdili, že Murosaki nie je nik iný ako ten Hľadač, s ktorým Šunka bojoval.
„Ten si dal oddych tak...“ naklonil hlavu akoby rozmýšľal, „...navždy.“
„Čože?!“ skríkol neveriacky Hľadač z Hmlovej, „Nie je možné, aby nejaké tlsté decko samé porazilo jedného z Hľadačov!“ kričal ako zmyslov zbavený.
„Tak asi je,“ skonštatoval Šunka.
„Šunka...“ povedal polohlasne Daisuke, ktorý sa ešte stále podopieral o lakte na zemi. Šunka sa na neho pozrel a všimol si, ako sa na neho Daisuke pozerá. Obdivne. Zaplavil ho pocit hrdosti, že konečne niečo dokázal. Niečo na čo môže byť pyšný.
Daisuke nemohol uveriť, že práve Šunka porazil ako prvý svojho nepriateľa. Čakal, že to bude...no nevedel, kto, ale na Šunku by to nikdy netipoval. A on mu podal pomocnú ruku.
„Vstávaj,“ povedal mu, „musíme pozabíjať ešte pár Hľadačov!“
Daisuke s úškrnom prijal jeho pomocnú ruku a postavil sa. Teraz stáli proti Hľadačovi dvaja.
„Z tvojej mikini veľa nezostalo,“ poznamenal Otany, keď si prezeral Daisukeho, ako je na tom zo zraneniami. Ten si tiež prezrel svoje veci. Mikina bola roztrhaná a ledva držala pokope. Prešiel po jej zvyškami rukou a jedným pohybom ju strhol. Mal na sebe ešte čierne tričko, ktoré tiež nezostalo bez ujmy, ale skončilo lepšie ako tá mikina.
„Ideme na to?“ spýtal sa ho Šunka.
„Jasné, Otany,“ povedal mu odhodlane Daisuke a on ako prvý začal hovoriť Šunkovi jeho ‚pravým‘ menom. Toho to na chvíľku zaskočilo, lebo si už zvykol na staré oslovenie, ale páčilo sa mu to.
Otočili sa proti Hľadačovi, ktorý okolo seba začal robiť hmlu. Šunka...Otany... ju bez problémov odvial vetrom.
„Smola!“ zakričal naňho a Daisuke ešte nikdy nevidel Otanyho takého sebavedomého.
„Ako si vlastne porazil svojho protivníka?“ spýtal sa ho Daisuke predtým, ako začne ďalší boj.
„Odťal som mu hlavu,“ povedal mu Otany, „jeho vlastnou katanou. Kým som mu ju nezobral, zdalo sa mi, že akokoľvek naňho útočím, vždy sa zotaví a nikdy mu to veľmi neublíži. Ale keď nemal tú svoju katanu...neviem, nezdal sa mi taký nebezpečný.“
„Aha,“ poznamenal Daisuke a možno prišiel na spôsob, ako poraziť Hľadača. A možno nie len tohto...
.