How is it possible? 5

Stáli sme pred bránami Konohy a nevedeli sme z nej ani jeden spustiť oči. Mala som chuť utiecť a nikdy sa nevrátiť, ale teplo Narutovej ruky ma upokojovalo. Preplietol si so mnou prsty a potiahol ma za ruku, aby som ho nasledovala. Vykročili sme a so zvedavosťou sa na nás pozerali Izumo a Kotetsu. Vôbec sa nezmenili za tých...koľko je to vlastne rokov, čo som bola preč? Mám 23 rokov a odišla som v 17-tich. Takže je to 6 rokov a za ten čas som sa poriadne zmenila. Naruto zastal a ja som do neho narazila. Cítila som jeho smiech a rýchlo som sa od neho vzdialila. Priblížili sa k nám Izumo a Kotetsu.
„Naruto, už ťa čakáme,“ prehovoril Kotetsu a usmial sa.
„Rád vás zase vidím chlapci. Myslím, že vám dobre neplatia. Už niekoľko rokov máte túto prácu. Nechcelo by to už aj nejakú zmenu?“ podpichol ich Naruto. Kotetsu sa zasmial.
„To máš pravdu. Celkom sa ako stáž pri bráne nudíme, ale naše pokusy o hodnosť jonin boli neúspešné už niekoľko krát. Vzdali sme to.“ Naruto sa zasmial a ja som si všimla ako si ma Izumo so záujmom už niekoľko minút prezerá.
„Naruto, kto je tvoj krásny doprovod?“ ozval sa Izumo. Naruto sa pozrel na mňa a usmial sa.
„To nemyslíte vážne, že nespoznávate Hinatu.“ Kotetsu s Izumom sa na mňa pozreli s otáznikmi v očiach. Po chvíle som doslova videla žiarovky nad ich hlavami, keď si spomenuli.
„H-Hyuuga H-Hinata? Dcéra Hyuugy Hiashiho?“ opýtal sa Izumo a Naruto so smiechom prikývol.
„To sa mi sníva. Veď si v Konohe nebola viac ako 6 rokov!“ skríkol od radosti Kotetsu.
„Počkaj, ako sa bude tváriť tvoj otec, keď sa to dozvie.“ Pokračoval Izumo. Začervenala som sa.
„Rada vás zase vidím, chlapci. Chcela by som si pokecať, vážne, ale musíme ísť za Hokage. Takže, zatiaľ,“ zamávala som im a potiahla som Naruta, ktorý sa na mne smial.
„No čo, nemám vo zvyku sa s niekým rozprávať na stretnutie. Hlavne ak vytiahnu do reči otca.“ Mykla som plecami. Naruto sa usmieval a viac nič nehovoril. Išli sme cestou mlčky. Napadlo ma.
„Naruto? Keď Tsunade zomrela, kto je nový Hokage?“ Naruto sa pre seba usmial a ja som sa na neho stále pozerala. Prišli sme pred Hokageho kanceláriu a Naruto zaklopal na dvere.
„Ďalej,“ vyzval nás mužský hlas. Otvorila som dvere a vošla som dnu. Naruto ma nasledoval.
„Nemôžem uveriť vlastným očiam. Naruto-niichan a Hinata-neechan. Rád vás vidím,“ švitoril Konohamaru. Pozrela som sa na neho.
„Ty si Hokage?“ spýtala som sa ho vážne. Konohamaru sa zasmial.
„Nie. Na to som ešte moc mladý. Mám len 19. Ja som len zástupca. Hokage tu nie je. Čaká vo veľkej sieni, Naruto. Čakajú už len na teba.“ Oznámil rýchlo. Naruto prikývol a pozrel sa na mňa.
„Musím ísť. Potom si ťa nájdem,“ povedal mi a pobozkal ma na líce. Hneď na to zmizol v záblesku žltého svetla. Konohamaru sa na mňa pozeral s úsmevom.
„Nepýtam sa. Len som rád, že ste sa konečne našli a som rád, že si konečne doma.“
„Ďakujem a keď ma teraz ospravedlníš, pôjdem sa tu porozhliadnuť. Dlho som tu nebola a veľa sa tu toho zmenilo za ten čas.“ Konohamaru prikývol a mňa v tej sekunde už nebolo.
Prechádzala som sa ulicami Konohy a snažila sa vyhnúť myšlienkam o mojom domove. Bolo mi čudné, že som ešte nikoho známeho nestretla.
„Hinata?“ otočila som sa za hlasom, ktorý ma volal.
„Neji? Tenten?“ Pozrela som sa na nich. Neji sa vôbec nezmenil, ale za to Tenten zženštela. Hnedé vlasy mala rozpustené a v nich mala poprepletané malé zapletené vrkôčiky. Mala oblečené červené tričko a čo bolo najčudnejšie mala sukňu zelenej farby. Pod ňou mala legíny a puzdro na kunaie na pravej nohe.
„Kedy si prišla?“ spýtal sa ma Neji. Prevrátila som očami a usmiala som sa.
„Asi pred pol hodinou. Sprevádzam jedného vodcu klanu, takže sa tu asi dlho nezdržím.“ Nemala som v pláne im porozprávať všetko medzi mnou a Narutom. Ešte nie a myslím, že Naruto mi dovolí s ním odísť, ale keď nie odídem sama.
„Takže si sa pridala k inému klanu? A čo ten náš?“ Smutno som sa na neho pozrela.
„Nepridala som sa k žiadnemu klanu. Vracala som sa do Konohy pred pár týždňami a narazila som na pár ninjov z jeho klanu. Zaviedli ma k vodcovi a ten sa ma opýtal či ho nechcem sprevádzať na ceste do Konohy. Súhlasila som. A čo sa týka nášho klanu, vieš veľmi dobre, že som sa vzdala nástupníctva. Budúci vodca klanu bude predsa Hanabi a ty to vieš. Je oveľa lepšia odo mňa, vo všetkom čo robí, už od narodenia.“ Zamračila som sa. Zrazu sa Neji začal smiať, spravil pár krokov a silno ma objal.
„Nechaj to už tak. Som rád, že si späť.“ Zasmiala som sa.
„Aj ja. A čo vy dvaja a všetci ostatní. Ako sa majú?“ zmenila som rýchlo tému keď ma pustil. Tenten sa začervenala a Neji sa pozrel iným smerom.
„No, všetci sa majú fajn, vlastne sme práve išli za nimi a čo sa týka nás dvoch, no, ako to povedať..“ išlo to z neho ako z chlpatej deky, ale podľa môjho pohľadu ako sa tí dvaja správali nebolo ťažké si to domyslieť.
„My dvaja spolu chodíme!“ vykríkla nakoniec Tenten celá červená. Začala som sa smiať.
„Nechám vás teda a popozerám sa tu ešte. Majte sa.“ Chcela som rýchlo odísť, ale zadržala ma Nejiho ruka a ja som sa na neho zmätene pozrela.
„Nepôjdeš s nami za ostatnými?“ Chcela som byť sama a vyhnúť sa im, ale skôr alebo neskôr by sa všetci dozvedeli, že som v Konohe a vyhľadali by si ma. Povzdychla som si.
„Poďme teda,“ odpovedala som nakoniec.