Svetlo a pokoj v temnote 04

Ráno pri raňajkách na mňa čakal otec, čo bolo zvykom, keď som išiel niekam na misiu.
Vstal si predo mňa a spustil: „Som rád, že si sa vrátil domov, a že si sa stal tak skvelým ninjom. Som neskutočne hrdý na to, že ti to môžem oznámiť práve ja.“ Podal mi obálku, ktorú som veľmi rýchlo otvoril. Moja žiadosť do Anbu bola prijatá a nástup je hneď, ako sa vrátim z najbližšej misie. Nevedel som, čo povedať. Všetko, o čo som sa snažil, sa plnilo rýchlo, a po včerajšku mám dojem, že až príliš rýchlo...
„Ďakujem otec, som hrdý na to, že som tvoj syn.“ povedal som a vybral som sa von k svojmu týmu, ktorý mi bol priradený na túto misiu.

Kde som ho len videla, prečo sa vôbec unúval? A tie oči... Boli to presne tie isté, ktoré som videla vtedy v jaskyni. Žeby to bol vtedy on? Z myšlienok ma vytrhla jedna šička, ktorej práve došli nite. Potriasla som hlavou a pustila som sa naplno do práce, keďže v dedine sa onedlho konala akási svadba. Nikto nič presne nevedel, len to, že sa bude konať a bude to akcia roka. Určite, zas nejaký klan žení alebo vydáva svojho miláčika.
Večer u mňa doma zas sedela Ayoni.
„Ahoj, prepáč, že ťa zas obťažujem, ale naši sa zas doma hádajú. Môžem tu ostať pár dní?“
„Dní? Tak to musí byť riadna hádka.“ uškŕňala som sa
„Tak vieš, no, oni sa hádajú kvôli tej mojej svadbe. Dohodli mi nejaký vraj výhodný zväzok s niekým z oblačnej dediny, ale keď ja sa ešte nechcem vydávať. A klasicky sme sa zas pohádali. Vraj to nie je moja starosť...“ nahnevane sa hodila na môj gauč uprostred izby.
„To si našťastie neviem ani predstaviť. Myslím, že ti chcú len to najlepšie, predsa len ako kunoichi máš veľa povinností a záväzkov voči svojmu klanu. Nemyslím, že by ti našli niekoho, kto by bol iba zhýralý a zvrhlý. Možno on tiež nie je z toho tak nadšený ako ty. Nechceš si to aspoň premyslieť skôr, než sa rozhodneš?“
„Nie, ja sa nechcem vydať. Nikdy! Chcem žiť nezáväzný a pokojný život ako máš ty. Nik ťa neotravuje, nediktuje ti, čo a kedy máš robiť. Prečo sa mám chovať, ako každá z nášho klanu? Ja sa nechcem nikam sťahovať. Konoha je môj domov. Ja tam nechcem ísť, veď nikoho tam nepoznám.“
„Ayoni, to by už vážne stačilo! Môžeš tu ostať na pár dní, kým sa upokojíš, ale potom si choď s vašimi o tom pohovoriť a možno prídete na nejaké rozumné riešenie. Ešte nič nie je stratené. Kedy sa má presne konať tvoja svadba?“
„Asi za necelý mesiac. Vraj po mňa už poslali sprievod, aby som sa v poriadku dostala do jeho dediny.“
„Ale veď sama si ninja. Choď tam sama inkognito a prekvap ho. Vydávaj sa za náhodného turistu a keď ho spoznáš, možno sa ti aj zapáči. Vašim iba povedz, že si šla rozmýšľať niekam mimo dedinu, ako to vravíš vždy, keď ideš ku mne."
„Nija, ty si moja záchrana! Zajtra ráno sa vyberem na cestu."
„Ok, ako chceš." odvrkla som jej a otočila sa na odchod do svojej izby.
„Nechceš ísť so mnou? Vedela by som to nejako zariadiť."
„Určite. Nie je tomu ani mesiac čo som sa stratila na dva dni, tak určite sa teraz zas vyparím na pár dní."
„Nija, no tak, deje sa niečo?"
„Nie, prečo?" otočila som očami a sadla si na gauč vedľa nej. Toto nebude asi len tak krátky rozhovor.
„Odkedy si sa vrátila z nemocnice si akási podráždená. Bolí ťa to ešte?" zrakom prešla na moje obviazané rameno, ktoré bolo už podľa lekárov zahojené, ale aj tak ma bolelo viac, ako keď mi ním preletel kunai.
„Toto? Ale,občas ma to zabolí, ale to nie je to čo ma hnevá. Furt ma otravuje ten ninja z jaskyne, o ktorom som ti hovorila."
„Pán záhadný s červenými očami..." usmiala sa a oči sa jej ešte viac otvorili. Teraz to už určite nebude krátky pokec.
„Hej, on. Neviem či som ti to spomínala, ale pomohol mi vtedy, keď ma napadli. Odvtedy ma stále prenasleduje. Najprv si príde len tak ku mne domov, vraj či som v poriadku, a potom ten jeho kamarát, ktorý ma stále prenasleduje..."
„Vážne? Aspoň sa ti predstavil?"
„Nie, netreba. Aj tak viem, kto to je."
„Kto! No tak nenapínaj ma, kto to je?"
„Ten miláčik Uchiha klanu, ktorého predstavovali na slávnosti tento rok. Zahliadla som ho, keď som šla z práce okolo." Jej výraz tváre vyzeral akoby práve vyhrala bank v nejakej súťaži.
„Uchiha Itachi??? To si robíš srandu, nie? Máš vôbec poňatie, kto to je?"
„Ninja z Konohy, kto asi."
„Nija...Toto nemyslíš vážne. Je to asi najsilnejší ninja z jeho klanu a možno aj v dedine. Vraví sa, že ho vzali práve do Anbu a vraj nemá ďaleko od toho stať sa raz Hokage, ale to on odmieta. Nemá veľké ambície, aj keď je predurčený na to byť vodcom klanu Uchiha. Si si istá, že je to on?"
„Som si istá. Nevieš čo odomňa chce? Kam sa pohnem, všade je on, alebo ten jeho podarený kamarát, ktorého som stretla vtedy v lese a doviedol ma do Konohy."
„Ako to vieš? Ako poznám Shisuia, nikdy ho nevidieť, keď niekoho sleduje."
„Cítim ho vždy poblízku. Niekedy mám pocit, že na strome pri mojom dome už aj nocuje."
„Tak buď sa do teba zbláznil Shisui, alebo mu to prikázal Itachi, ktorý sa o teba bojí. Aj keď, vraví sa o ňom, že je chladný ako skala a ten koho si mi opísala určite nie je...Nevieš prečo?"
„Nemám ani potuchy. Ak vravíš pravdu tak ako by sa mohol niekto ako on mohol báť o osobu ako som ja? Nebuď smiešna."
„Tak potom prečo to všetko? Skús sa nad tým zamyslieť. Možno reči o ňom nie sú až tak pravdivé..."
„Určite. Očividne si unavená a nevieš čo hovoríš. Tak teda dobrú noc." vstala som z gauča a rýchlo sa zavrela vo svojej izbe, skôr než začala vymýšľať ďaľšie absúrdne teórie. Hodila som sa na posteľ a pozerala som na strop. Chladný ako skala... Najmocnejší z klanu... Určite taký nie je, videla som to na ňom. Tie jeho oči, akoby v nich bola iba bolesť a strach. Strach o mňa? Seba? Klan? Potriasla som hlavou a otočila sa na druhý bok. Prečo mi vôbec na ňom záleží?

Po týždni som sa vrátil z misie, celý nesvoj z toho, čo sa bude diať. Celý čas som musel rozmýšľať nad ňou... Stále si opakujem dookola tie otázky: Prečo ma nenávidí? Kto jej ublížil a prečo po nej šli? Prečo je taká nervózna a prchká? Vie o tej jaskyni, že som tam bol ja? Musím tomu prísť na koreň. Vbehol som k sebe do izby, vybral nejaké pohodlné oblečenie,rýchlo sa osprchoval, niečo zjedol a už som bol zas na ceste k nej. Neviem, prečo som si myslel, že bude doma. Ako každý normálny človek musí pracovať. ale kde...
Išiel som teda len tak po dedine a pozeral som do každého výkladu. Musel som vyzerať ako blázon, ale nakoniec som ju našiel.
Vošiel som dnu a sadol som si na stoličku, ktorá bola v kúte. Riešila akurát s nejakou zákazníčkou výber látky na spoločenské šaty. Vkus mala dobrý, vyberala krémový hodváb s jemnou čipkou. V jednoduchosti je krása. Uprel som na ňu svoj skúmavý pohľad. Bola to útla žienka s jednoduchým oblečením, ktoré vyzeralo pohodlne. Otáčala sa okolo zákazníčky, vyťahovala rôzne knihy s látkami a radila čo s čím kombinovať. Mal som pocit akoby si v hlave predstavovala všetky kombinácie šiat. Kreslila čosi na papiere a zákazníčka iba spokojne pritakávala hlavou. Jej vlasy, dlhé po pás, upletené do dlhánskeho vrkoča, si prehadzovala stále dozadu a pri každej otočke s ním jemne švihla. Mala taký pokojný výraz tváre.
Z ničoho nič ostala ako primrznutá stáť na mieste a začala sa nervózne obšívať. Bol to celkom zábavný pohľad, až kým na mňa neuprela svoje oči, v ktorých bolo prekvapenie a hnev?

„O chvíľu som u vás." milo sa na mňa usmiala a ďalej sa venovala zákazníčke. „Šaty budú hotové tak o týždeň, vyhovuje vám to?"
„Áno, ďakujem. Dovidenia."
Vyprevadila ju von z predajne a vydýchla si.
„Prečo si sem prišiel?" Otočila sa na mňa a z očí jej sršal hnev.
„Chcel som ťa vidieť...a opýtať sa ťa na pár vecí, ale neviem, kde začať.“
„Skús začať tým, prečo si zas prišiel? To ma vážne sleduješ?“
„Nie, nesledujem. Len som sa chcel s tebou vkľude porozprávať a tak som šiel k tebe domov, a keďže si tam nebola, tak som tu.“
„Stačilo sa spýtať toho Shisuia, či ako sa volá, ktorý ma stále sleduje." Ostal som ako primrazený. Ani vo sne by ma nenapadlo, že odhalí práve jeho.
„Koho?“ snažil som sa tváriť prekvapene, ale iba sa s úchechtom otočila a šla za svoj pult.
„Za to, že si budúci vodca klanu ešte nemusíš už teraz týrať svojích poddaných. Mám pocit, že by sa určite rád už vyspal aj inde, ako na strome pri mojom dome."
„Ako vieš o ňom?"
„Proste viem. Cítim ho." To dievča začína byť vážne záhada. Shisui má zvláštnu chakru, ktorú má problém aj skúsený senzibil rozoznať. Kto to je?
„Keďže už o ňom vieš, je zbytočné, aby ťa strážil. Chcel som mať len istotu, že ti nik neublíži, najmä nie tí, ktorí po tebe už raz išli. Neviem ich odvtedy nájsť. Akoby sa z Konohy vyparili."
„Možno sa ťa tak zľakli a ušli. Prečo ťa vôbec trápia? Bola to iba náhoda. To beháš za každým, kto sa v Konohe s niekým pobije?" zasmiala sa a dvihla knihu s látkami na policu. „Au" prudko sa chytila za rameno.
„Daj sem, vyložím ti to."
„Nepotrebujem tvoju pomoc." strhla sa a vyhodila vzorkovník na miesto.Už som to nevydržal.
„Prečo ma tak nenávidíš? Ublížil som ti nejako? Alebo je to tým kto som? Vážne by ma zaujímalo, prečo si na mňa tak odporná. Chcel som ti len pomôcť nič viac.“ ostala prekvapene stáť.
„Nenávidím? A zrovna teba? To si niečím špeciálny?“ prudko sa otočila a začala čosi vypisovať do knihy.
„Nie, že by som ťa nenávidela, ale nemám ťa ani v láske. Nemám rada tajomných ninjov, ktorí si len tak prídu a hneď odídu. Pokiaľ viem prvý raz si na mňa vytiahol svoju zbraň ty a chcel si ma zabiť.“
„Takže predsa vieš o našom prvom stretnutí v jaskyni." prikývla.
„No myslel som si, že si špión, ale nemal som v úmysle ublížiť ti. Keby ťa chcem zabiť, tak už tu nie si.“
„To musíš byť vážne dobrý, keď o sebe toto tvrdíš.“ pozrela na mňa zas rovnako pohŕdavo ako pred chvíľkou.
„Nehovorím, že som dobrý. Bola by to normálna reakcia. Ako som mal vedieť, že hovoriš pravdu? Nemáš ani poňatia o tom, ako je to v okolí Konohy nebezpečné. Musel som sa brániť, predsa si mohla byť hocikto.“
„Veď som ti vravela kto som. Nabudúce viac počúvaj. A nemysli si, že si jediní, kto sa vie brániť. Možno by si bol prekvapený. Nie som o nič horšia ako ty, alebo ktokoľvek z ninjov. To, že som nenavštevovala vašu akadémiu, zo ma nerobí o nič menejcenného človeka z Konohy. Bez nás by ste boli už dávno stratení.“ Odvrátila odo mňa svoj pohľad, ale aj tak som si všimol tých slzičiek v očiach. Čo to robím? Prečo som zas tak odporný?
„Prepáč, nechcel som sa ťa dotknúť. Ja si vážim prácu, ktorú robíte. Každý má v Konohe svoje miesto, na ktorom je nenahraditeľný. Nikto nerešpektuje nikoho a potom vznikajú iba zbytočné bitky a rozbroje. Bolesť a strach vyvolávajú nenávisť aj tam, kde by vôbec nemusela byť. Keby sme boli aspoň troška láskavejší k sebe, žilo by sa nám na tomto svete omnoho ľahšie...“ sadol som si naspäť na stoličku.
„Viem, že ma nenávidíš, aj keď neviem prečo, ale neviem si ťa dostať z mojej hlavy. Je to silnejšie ako som ja sám. V tej jaskyni by si si so mnou len tak ľahko neporadila. Mala si šťastie, že si sa nepustila do ničoho hlúpeho. Neznášal by som sa za to do konca svojho života."
Čakal som nejaký nazúrený výstup alebo posmešnú poznámku, ale nakoniec si len vydýchla
„Nie že by som nenávidela iba teba. Nie som taká odporná vždy. Váš svet iba zraňuje, ničí a zabíja. Ste iba krvilačné a pomstychtivé monštrá, ktoré zabíjajú druhých na rozkaz alebo len tak pre radosť.“
Ostal som iba nemo hľadieť. Tak toto si o mne myslí... Mne to rozhodne radosť nespôsobovalo. Všetky tváre mojich obetí ma naháňali v snoch deň čo deň. „Monštrá... Zabíjajúce pre radosť... To som ťa až tak vtedy vydesil?“
„Nie, nevydesil. Preboha, prečo si myslíš, že práve ty ma desíš? Prečo si sem prišiel? Vravela som ti, že nie som tvoja dlžníčka. Prečo stále chodíš za mnou a posielaš za mnou stráž? Nechaj ma už na pokoji. Ak si nechceš nič objednať, môžeš ísť. O chvíľu čakám ďalšiu zákazníčku.“ Vtom vstúpil ktosi do obchodu, čomu bola očividne rada.
„Chcem ťa len chrániť. Sám neviem prečo." otočil som sa a vyšiel von.

Monštrá... Zabijajúce pre radosť... Ako keby som to sám chcel... Vzdychol som si a pomaly sa poberal domov. Vážne nás obyvatelia Konohy takto vidia? Ako jej to mám vysvetliť? Prečo sa vôbec chcem snažiť aj potom čo mi jasne dala najavo ako jej prekážam? Čo ma to k nej ťahá?