Svetlo a pokoj v temnote 03

Pomaly som kráčal po Konohe k otcovej kancelárii. Nija... Pekné meno...Prečo sa správam takto divne? Očividne si ani neuvedomila v akom nebezpečenstve sa ocitla, keďže sa po okolí fláka nebezpečná skupinka nukeinov z piesočnej dediny. Mala obrovské šťastie, že našla nakoniec ten tábor. Bol by som veľmi nerád, keby sa jej niečo stalo. Ale prečo? V myšlienkach sa mi vynoril jej obraz z jaskyne.
Bola to asi najkrajšia žena, akú vo svojom živote videl. Taká silná, odvážna, ale krásne obyčajná. Niečo ma na nej zaujalo. Keď som ju videl ako sa ukladá na spánok v jaskyni, chcel som ju ísť upozorniť, že nie je sama, ale už spala. Bola taká jemná a krásna. Niečo sa vo mne vtedy pohlo, niečo čo mi podlamuje kolená a nedá pokoja. Musel som byť na ňu tvrdý, nemohol som si byť istý tým, kto je. Keď som ju spozoroval zas v lese ako je ešte ďalej od Konohy a ako blúdi, nedalo mi to a poslal Shisua, aby ju sledoval a nenápadne odprevadil do Konohy. Nechcel som riskovať svoje odhalenie, predsa len nie som len tak hocikto.
Odkedy ma oficiálne predstavili na slávnosti hrnuli sa mi misie jedna za druhou, nestíhal som si poriadne oddýchnuť. Neprešiel ani deň a už ma poslali na výzvednú misiu, kde sa náhodou stretol s ňou. Dokonca sa u nás v klane šepká o mojom vstupe do Anbu, čím by som sa stal najmladším členom v histórii. Vraj som výnimočný.
Ako osemročný som prvýkrát uvidel svet inými očami, nechápal som, prečo otec skáče od radosti. Neskôr mu vysvetlil čo mám za oči a aká je to pre neho česť, že má tak nadaného syna. Keď som skončil akadémiu ako desaťročný v jeho klane mu urobili na počesť oslavu.
Nastali u mňa dni plné tréningov a zlepšovania sa. Nezabudnem na ten deň, keď súperil s Naichim a Shisuom, čo bolo súčasťou bežného tréningu. Úplne som sa prestal kontrolovať, až to vyústilo do toho, že som zranil oboch do bezvedomia. Výčitky svedomia ma ochromili a nedokázal som sa viac sústrediť na boj. Deň čo deň som chodil za nimi do nemocnice a čakal kedy sa preberú. Aj keď tvrdili, že sa nič nestalo, a že radi pomohli a znova pomôžu, musel som odísť z Konohy. Nenávidel som sa za to. Nechcem ubližovať svojím blízkym, aj keď aj to patrí do tohto hnusného sveta. Vedel som, že sklamem tým otca a celý náš klan, ale nemohol som zostať. Čo ak sa nabudúce neovládnem a zabijem Sasukeho?
Žil som neďaleko Konohy, v nevýznamnej dedine a zožieral sa vo vnútri. Po pár rokoch mi prišla správa, že otec umiera a potrebuje aby som sa vrátil. Utekal som ako blázon cez les, ale na moje prekvapenie otec vyzeral úplne v poriadku. Zavolal si ma a vysvetlil dôvod prečo to spravil. Vraj potrebuje, aby klan prevzal niekto silný, kto ho dokáže ochrániť a preto musím zas začať trénovať. Súhlasil som pod podmienkou, že až Sasuke dospeje, prenechám ho jemu a ja sa vrátim k svojmu doterajšiemu životu. S veľkou nechuťou súhlasil a onedlho sa zo mňa stal slávny Uchiha, ktorý bol známy svojou úžasnou silou a odvahou, ale aj krutosťou a chladnokrvnosťou. Aspoň tak išli o mne reči.
V skutočnosti sa moc nemýlili. Vždy keď som si nasadil čelenku akoby som bol niekto iný. Nenávidel som sa za to ešte viac, ale dal sľub otcovi a dodrží ho. Aspoň ma toto prekliatie nebude dlho sprevádzať...
„Máme sa hlásiť na veliteľstve.“ vytrhol ma Naichi z myšlienok
„Jasné poďme.“
„Itachi, prečo si ma poslal za tou dievčinou? Veď je to nikto. Ničím nie je dôležitá.“
„Má čosi v sebe, čo vo mne vyvoláva pokoj. Neviem to popísať, ale je to pekný pocit. Nechcel som, aby jej niekto ublížil.“
„Ale, ale Itachi, žeby aj teba stretlo to krásne prekliatie?“ uškŕňal sa Shisui popod nos a ako vždy sa chichotal.
„Nebuď smiešny,“ vysmial som ho, aj keď som sám vedel, že niečo na tom bude. Toto dievča mi ešte riadne zamotá život.

Keď sme dorazili na veliteľstvo, oznámili nám názov ďalšej misie, na ktorú sme okamžite vyrazili. Takto to šlo ďalších pár týždňov. Asi po mesiaci som mal konečne tri dni voľna. Už si ani nepamätám, čo je to oddych a kedy som si ho naposledy doprial. Doma som sa konečne poriadne vyspal a neskôr poobede sa vybral len tak prejsť na svoje obľúbené miesta v okolí Konohy, aby som načerpal nové sily. Keď som sa prechádzal po dedine domov, zbadal ako sa pár chlapov snažia zabaviť s jednou dievčinou, ktorá ako väčšina jej kamarátok robila najprv „drahoty“. Keď som si neskôr uvedomil, komu ten hlas patrí, a že tie drahoty sú ozajstné, rozbehol som sa k nim.
Nija bola napoly modrá, ako ju doudierali a dobili, ale držala v rukách svoj nožík, tak isto ako vtedy v jaskyni. Oni sa len veselo usmievali a zabávali na jej počesť, vraj "mačiatko ma pazúriky“. Neváhal som, schmatol som ich a odhodil čo najďalej. Chcel som ich nechať tak a vyriešiť to v mieri, ale oni si nedali povedať a začal sa nenásytný boj.
Keď všetci boli v bezvedomí, otočil som sa k nej. Bola schúlená v klbku na zemi a s vystrašeným pohľadom sa na mňa dívala, akoby ju práve zachránil sám diabol. Nebola ďaleko od pravdy. Občas som sa tak sám cítil.
„Si v poriadku?,“ zmätene som na ňu pozeral a čakal na jej reakciu.
„Zvládla by som ich aj sama, ale ďakujem za pomoc.“ prudko sa postavila a zatackala sa, ako sa jej zakrútila hlava.
„Očividne nie si až tak v pohode ako si myslíš. Vezmem ťa do nemocnice,“ chytil som ju do náručia skôr ako padla na zem alebo ako stihla niečo povedať. Vyzerala akoby sa chcela vymámiť z môjho náručia, ale upadla do bezvedomia.
Snažil som sa ju prebrať, ale neúspešne. Utekal som s ňou do nemocnice čo najrýchlejšie. Bola taká slabá a doráňaná. Prečo sa vždy chovám tak hrubo? Ublížil som jej ja dáko pri tom, ako som tĺkol tých otrapov? Očividne to bola silná osoba, ktorá sa len tak nestratí. Predal som ju týmu medikov, ktorý ju hneď vzali do ambulancie, aby ju mohli ošetriť. Ostal som stáť na chodbe a rozmýšľal som čo robiť. Počkal som, kým sa jeden z nich nezjavil a neubezpečil ma, že nemá nič horšie ako pár modrín a rezných rán, a že bude v poriadku. Odišiel som z nemocnice, ale aj tak som nemal pokoj na duši. Čosi ma ťahalo naspäť k nej.

Na druhý deň som šiel za ňou do nemocnice, ale na moje prekvapenie ju už prepustili. Nebola vážne zranená, tak ju jednoducho pustili domov. Zmocnila sa ma panika a ďalšia vlna zmiešaných pocitov, ktoré som si nevedel vysvetliť. Čo ak sa jej niečo stane? A tí chlapi? Boli iba v bezvedomí. Úplne som na nich zabudol. Čo ak pôjdu za ňou a ublížia jej? Spýtal som sa medika na jej meno a adresu, ale odbil ma, že údaje dáva iba rodinným príslušníkom. V tom som dostal nápad, ako by som ju mohol vystopovať. Keďže spomínala, že je len obyčajná žena z Konohy, musí niekde pracovať. A keďže sa vtedy stratila v lese na viac ako jeden deň, určite bude o tom záznam na polícii. Teraz už len pozrieť do spisov. Aspoň dáka výhoda byť Uchiha.

Utekal som na policajnú stanicu a vbehol do otcovej pracovne, kde ležali v krabiciach stovky spisov. Kým som prišiel k tomu dátumu a našiel jej meno s adresou už sa stmievalo. Takže Nija Hayuny. Utekal som k nej domov a búchal na jej dvere ako zmyslov zbavený. Keď mi prišla otvoriť bola strapatá a v pyžame. Očividne som ju zobudil, za čo som si vyslúžil jej nemilý pohľad.
„Čo tu robíš taký hurhaj? Je večer a ja spím,“ otočila a naznačila som mu, aby šiel dnu. Najprv akoby uvažoval, či môže, ale keď už aj tak urobil taký krik, tak vošiel.
„Ráno som bol v nemocnici, ale vraj ťa pustili...“ povedal, načo som mu len prikývla spoza pleca „...a tak som sa vybral ťa hľadať. Popravde bál som sa, či ťa nenapadnú tí chlapi zo včerajška. Bol by som nerád, keby ti niekto ublíži.“
Bola som mierne prekvapená, ale napokon som sa ovládla a zas nahodila svoj nevrlý pohľad.
„Ako vidíš, nik ma tu neotravuje a som v poriadku. Teda aspoň myslím. Musím uznať, že nebyť teba asi dnes tu nebehám v pyžame, takže ďakujem. Myslím, že viac sa o mňa báť nemusíš a nie som ti nič dlžná. Je to predsa vaša povinnosť , ochraňovať slabých, nie? Ak ťa môžem poprosiť, zabuchni za sebou dvere. Dobrú noc.“
Ostal som chvíľku nemo stáť. Nečakal som takú reakciu. Vie kto som? Popravde čo som čakal? Vtrhnem sem len tak v noci, bez ohlásenia... Toto nie som ja. Čo som tu vôbec chcel? Otočil som sa na päte a vybral som sa von. Keď som sa ubezpečil, že jej dvere sú veľmi bezpečne zavreté, šiel som konečne domov.
Ľahol som si do postele s hlavou plnou myšlienok. Čo jej je? Prečo tak reaguje? Prečo ma nenávidí? Čo som jej spravil? Nevedel som zaspať, tak som sa vybral na otcovu policajnú stanicu, že aspoň začnem pátrať po nej. Keď som vošiel dnu ostal som prekvapene stáť. Nejaká tajná schôdza Uchihov? Blbosť, na tú by ma predsa zavolali, nie?
„Treba naplánovať útok,“ ozvalo sa.
„Nenecháme sa predsa utláčať celý život. Už sme tu poskokmi strašne dlho. Ty ako náš vodca to musíš chápať.“
Ohromene som stál za dverami a počúval som. Náš klan sa chystal na niečo a ja o tom očividne nemám vedieť. Počúval som ešte chvíľku a zistil som, že chcú napadnúť Konohu. Keď si ma jeden všimol, rýchlo som utiekol a skryl som sa v tieni. Čo sa to deje? Šiel som rýchlo domov, aby som nevzbudil podozrenie a narýchlo sa uložil spať. Ako som predpokladal otec ma prišiel skontrolovať. Bol som ešte viac zmätení ako pred hodinou. Snažil som sa nemyslieť na to čo som práve počul, ale nešlo to. Zajtra zistím o čo ide. Musím....