Svetlo a pokoj v temnote 05

Stojím nad priepasťou a hľadím kamsi. Nevidím nič, ani nepočujem. Som tu sám. Naraz spoza stromu vybehne postava. Nevidím jej do tváre. Odrazu už nie je sama...Za ňou sa postupne približujú ďalší. Monštrum...Zabijajúce pre radosť...Chcel som kričať, ale nemohol som. Nie, to nie je pravda!!! Postupne sa blížili a ich tváre nadobúdali obrysy. Boli to tváre mojích obetí. Vážne ich bolo až toľko? Si monštrum! Zaslúžiš si umrieť! Zmocnil sa ma strach, primrazil ma. Svah podomnou sa pomaly začal rozsypávať a oni sa neprestali približovať. Už len milimeter a bude to. Chcel som z plných pľúc zakričať, ale moje telo ma neposlúchalo. Poddával som sa tomu pocitu. Nenávisť? Bezmocnosť? Za zástupom ľudí som tesne pred pádom zahliadol ju. Jej pohľad bol úplne iný ako ostatných. Bol plný lásky a pokoja. Natiahla ku mne svoju ruku, ale už bolo neskoro. Moja nenávisť ma pohltila a ja som padal.

„Itachi, Itachi!“
„Sasuke?“
„Si v poriadku? Kričal si!“ pozerá na mňa preľaknuto.
„To nič Sasuke, len zlý sen.“ vydýchol som a posadil som sa na posteľ.
„Poznám to. Riziko povolania,“usmial sa a otvoril okno. Von bolo tak príjemne. Akurát bolo po daždi, takže vzduch voňal vlhkosťou a čerstvou vôňou kvetín zo záhradky našej mamy.
„Trápi ťa niečo?“
Ospalo som sa naň pozrel.
„V poslednej dobe je toho na mňa strašne veľa. Klan, misie, Konoha a tak.“
„Od tej slávnosti si sa nezastavil. Snáď, keď prevezmeš klan, tak sa to trocha upokojí.“
„Aj ja v to dúfam, aj keď vieš, že to bude len dočasne. Hneď ako sa staneš jouninom, prenechám ti ho. Tak ako sme sa s otcom dohodli. Napreduješ rýchlo, takže to nepotrvá dlho...“
„Nechceš si to rozmyslieť? Nechcem aby si zas odišiel. Kam zas pôjdeš?“
„Sasuke, iba vrátim sa tam, odkiaľ som prišiel. Neďaleko Konohy je malá dedina, v ktorej už mám iný život. Nik tam nemá ani potuchy o tom kto som. Raz ťa tam zavediem, aby ste ma tam so Sakurou mohli navštevovať. Nechcem ťa úplne opustiť ako kedysi.“
„Sakurou?“
„Ale, hádam mi nechceš tvrdiť, že s ňou nič nemáš. Šepká si o tom celá Konoha.“ podrýpol som ho.
„No vieš, sme často spolu, v jednom týme a tak to prišlo nejak samo. Zozačiatku bola neskutočne otravná, ale časom sa mi to začalo páčiť a tak... Len keby vedela aspoň trocha držať ústa pod zámkom. Vravíš, že celá Konoha?“
„No aspoň čo sa nášho klanu týka, tak sa o tom šteboce už peknú dobu. Zvykaj si.“
Zazíval a pomaly sa natiahol ku mne na posteli. Zaspal skôr ako som sa nadýchol čo sa o mne povedať nedalo. Sedel som na posteli a pozeral von oknom. Pomaly už začalo svitať. Miloval som východ slnka, tú novú nádej, ktorú prináša do nového dňa. Pomedzi prvé lúče presvitala jemná dúha. Vyskočil som z okna a šiel som sa prebehnúť po dedine. Všade bolo ešte ticho, sem tam bolo počuť mačky, ktoré sa zas iba zatúlali svojím majiteľom. Aspoň budú mať malý geninovia čo na práci.
„Shisui? Čo tu robíš?“
„Á, Itachi,“ zívol, „iba som odbehol prezliecť sa a hneď sa vrátim ju strážiť. Nik sa k nej nepriblížil za posledné dni, takže nemusíš sa báť.“
„No, chcel som sa ohľadne toho s tebou rozprávať. Už ju netreba strážiť. Očividne sa tí parchanti už neukážu a ty sa potrebuješ konečne vyspať. Ani neviem ako ti raz toto odplatím.“
„Itachi, ja to robím rád. No, ale ak to myslíš vážne, idem sa teda natiahnuť, tak ahoj.“ Zakýval mi a rozbehol sa smerom k našej časti dediny. Vybral som sa k jej domu.
Spala. Išiel z nej pokoj a zároveň akýsi smútok. Čo je na nej iné, to čo ma ťahá? Dokázal by som na ňu takto pozerať aj roky. Usadil som sa na konári, tak aby ma nevidela. Padol na mňa smútok a nepokoj.

On si vážne nedá pokoj. Prechádzala som sa nervózne po byte a chystala sa do práce. Cítim ho. Je tam. To ho chudáka nenechá ani jeden deň vyspať v normálnej posteli? Prudko som otvorila okno a vykríkla jeho smerom:
„Nechceš sa radšej ku mne nasťahovať? Budeš to mať pohodlnejšie. A Itachimu odkáž, že je to paranoidný a panovačný bastard!“ tresla som oknom a nahnevane vyšla z domu do práce.
Deň mi ubehol neskutočne rýchlo. Po uzávierke som pomaly šla domov. Prečo ho vôbec zaujímam? To ma radšej mal nechať vtedy napospas, ako teraz hrať hrdinu. Je to len ďalší bezcitný ninja. Všetci sú takí. Videla som ho. Odomkla som dvere a zložila veci.
„Takže paranoidný a panovačný bastard?“ ozvalo sa zo stoličky v kuchyni. Skoro som zinfarktovala.
„Bolo mi divné, že nevidím Shisua na strome. Čo tu chceš? Toto je súkromný majetok a ty si sa vlámal dnu.“ Pozrela som naň cez rameno. Začínala som vidieť červene.
„Prepáč, ale von začalo mrholiť a nechcel som aby ti zmokli kvety. A ak sa dobre pamätám, ráno si mi navrhla, aby som sa sem nasťahoval, že to bude pohodlnejšie,“ usmial sa na mňa jedným zo svojích pokojných a oslnivých úsmevov a ukázal na stôl pri telke. Bola tam obrovská kytica ruží rôznych farieb. Chcela som niečo povedať, ale postavil sa a začal sa prechádzať po mojom skromnom byte.
„Zaujímalo by ma, prečo tu žiješ sama. Sama žena, na konci dediny, skoro žiadny mladý sused a ani som ťa nevidel s nejakým mladým nápadníkom. Si sirota? Alebo sa tu skrývaš?“
„Čo?“ O čo mu ide? Nemala by som sa ja pýtať otázky?
„Len sa snažím ti porozumieť. Si pre mňa záhadou. Tvrdíš, že nie si kunoichi, ale máš schopnosti, ktoré sú pozoruhodné. Si mladá, krásna a plná sily, ale ty nežiješ, iba tu prežívaš. Zaujímalo by ma prečo? Prečo nechodíš von medzi ľudí a nezabávaš sa, neužívaš si život?“
„A pre toto si sa mi vlámal do bytu?“ zarazene na mňa pozrel akoby nechápal čo mu hovorím.
„Nevlámal som sa dnu. Kľúč si mala nad zárubňou, tak som ho len použil. Mala by si si strážiť viac svoj domov, lebo ťa jedného dňa vykradnú.“ Dokelu, Ayoni odišla a nechala ho tam. Mala by som jej urobiť kópiu, aj tak je tučastejšie ako doma.
„Žijem tak ako chcem. Mám rada túto štvrť. Je taká pokojná. Aspoň bola, kým si neprišiel ty a ten tvoj kamoš. Dúfam, že už prestaneš s tým sledovaním. Nie som ako ostatné, neznášam spoločenský život a nežijem úplne sama,“ začala som vybaľovať veci z tašky. Toto nebude krátky rozhovor.
„Nechcel som sa ťa dotknúť, len si to chcem dať dokopy. Máš rodinu? Pokiaľ si dobre pamätám si Nija Hayuni.“ Zarazila som sa. Odkiaľ vie moje meno?
„Som syn náčelníka polície, niekedy to nie je na škodu.“
„Aha, takže si si ma už preklepol a teraz sa tu pokúšaš o?
„V nemocnici mi nechceli dať tvoje údaje a ja som potreboval vedieť, či si v poriadku, tak som prelistoval otcove záznamy, nič viac.“
„Hm,“ aj tak mu neverím. Stál pri dverách a opieral sa o zárubňu. Tvár mal skrivenú do silno-rozmýšľam grimasy a upieral svoje oči na mňa, až som mala pocit, že ma nimi chce prepáliť.
„Keď si už tu dáš si so mnou večeru alebo tam budeš stáť zadumane celý večer?“

„Hm, toto bolo dobré,“ usmial sa spokojne na mňa keď dojedal posledné sústo.
„Ďakujem, dáš si niečo na pitie?“
„Rád,“ pozbieral zo stola riad a vybral sa ho umyť.
„Takže tvoja rodina pochádzala z Konohy?“ Zas tie jeho otravné otázky o mne.
„Vyrastala som v Konohe s rodičmi odkedy sa pamätám, až kým ich nezabili...“ Nachvíľu som sa odmlčala, aby som potlačila slzy, ktoré sa mi zas chceli skotúľať po líci.
„To je mi ľúto. Vie sa kto to bol?“
„Hokage to zmietol zo stola s tým, že nejaký ninjovia, ktorí tadeto len prechádzali, ale ja si to pamätám celkom živo.“ striasla som sa pri tej myšlienke a sadla som si na gauč pred telkou.
„Ty si tam bola?“
„Bola. Mama ma skryla, takžze som mala šťastie.“ zahliadla som v jeho očiach bolesť.
„A tvoj brat?“
„Brat? Ja nemám brata. Som jedináčik.“ zachmúrene sa pozrel pred seba.
„Asi som sa pomýlil. Nemáš inú rodinu? Niekde v inej dedine?“ Teraz ma už vážne začínal dopaľovať svojimi otázkami. Keby ju mám tak asi som s ňou nie?
„Nemám. Prečo sa furt pýtaš?
„Len tak. Chcem ťa spoznať.“ zas sa oslnivo usmial.
„Nechcela by si sa ísť prejsť? Už prestalo pršať.“ Teraz som už vážne pozerala naň ako vymetená.
„Teraz? Von? Veď sa už stmieva.“
„Ale ešte nie je tma. Obleč sa počkám ťa pri dverách.“ prešiel z kuchyne von. A prečo nie? Rýchlo som sa prezliekla do pohodlnejšieho oblečenia a šla von. Stál opretý o strom a zamyslene sa pozeral pred seba. Nad čím tak rozmýšľa? Keď ma zbadal, chytil ma za ruku a vykročili sme smerom von z Konohy.
„Chcem ti ukázať jedno miesto. Nie je to ďaleko.“ Chytil ma do náruče a už skákal so mnou po stromoch. Preboha čo to robí? Chcela som sa vzoprieť, ale držal ma tak pevne, že som nemala šancu.
„Takto to bude rýchlejšie,“ povedal akoby nič a ďalej uháňal po lese.

Pred nami sa objavila čistinka s malým jazierkom na kraji. Jemne ma zložil na zem a chvíľu ma pridržiaval, kým som nadobudla späť svoju rovnováhu.
„Kde sme?“ Usmial sa a ukázal smerom k akejsi jaskyni.
„Pamätáš sa? Tu som ťa prvý raz stretol.“
„Ako to, že som si nevšimla tú čistinku vtedy? Počula som potok, ale...“
„Prišla si z druhej strany ako sme teraz.“ Ukázal na začiatok hustého lesa, v ktorom som blúdila vyše dvoch dní.
„Takže si ma vtedy naschvál zle naviedol?“
„Ja som ti ukázal dobrý smer, ale očividne tvoj orientačný zmysel je na nule.“ usmieval sa a vykročil k jazeru.
„Keď myslíš,“ šla som k nemu, ale to už ma chytil do rúk a ja som letela do jazera.
„Zbláznil si sa?“ stál na brehu a smial sa ako blázon. Chcela som k nemu doplávať naspäť, ale to už kráčal mojím smerom. On chodí po vode? Asi si všimol môj vystrašený pohľad, lebo v tú chvíľu skočil do vody za mnou.
„Prepáč, sila zvyku,“
Chcela som mu šplechnúť troška vody do tváre, ale bola som tak nahnevaná... Strčila som rukami do vody a naraz sa dvihla obrovská vlna, ktorá Itachiho zmietla pod hladinou. Čo to bolo? Prekvapene som hľadela na svoje ruky . Po chvíli sa vynoril Itachi z vody s prekvapeným pohľadom.
„Chceš ma zabiť? Až tak som ťa snáď nenahneval.“ stále som bola v takom šoku, že som si nevšimla, že sa usmieva
„Ja, ja, prepáč. Chcela som ti len trocha ošpliechať tvár a nie...toto... Vážne, netuším čo sa stalo.“ Zas ten jeho zamyslený pohľad...
„Naozaj nemáš inú rodinu?“
„Povieš mi už, prečo sa na to stále pýtaš?“ chvíľu akoby premýšľal či má, ale potom len rezignovane vydýchol a plával k brehu. Sadol si kameň blízko jazera a naznačil mi, aby som si k nemu prisadla. Slnko už zapadlo za obzor a vial teplý letný vánok.
„Existuje jeden klan Hayuni z oblačnej dediny. Sú to majstri v ovládaní vodných techník a ich senzibilné schopnosti sú známe všade. Je to jeden z dosť nebezpečných klanov, skoro ako ten môj,“ čakal ako zareagujem, ale ja som sa nezmohla na nič. O čom to hovorí?
„Neviem o nich takže asi to nebude moja rodina. Možno náhoda, že sa naše mená zhodujú.“
„A preto máš doma znak klanu zavesený na stene?“ Nechápavo som naň pozerala.
„Ten obraz vlny, ktorá je v tvare štvorca...“
„Jáj ten. To bol mamin obľúbený. Vraj je dôležitý, ale nenapadlo ma sa spýtať prečo. Odkiaľ toto všetko vieš?“
„Mal som s tým klanom pár krát tú česť sa stretnúť a neboli to priateľské strety. Vážne ti nič otec nevravel o tom klane? Veď bol synom vodcu.“
„Môj otec “ už som vážne nechápala o čom hovorí.
„Poznal som tvojho brata, Yaniho, ale nevedel som, že má sestru. Tvoj otec sa s tvojou matkou spoznali sa na jednej misii. Presťahoval sa sem kvôli nej. Nikto nechápal prečo opustil svoj klan, ale rešpektovalo sa to. S tvojím bratom bol v týme Shisui. Raz sa niečo zomlelo a on sa už nevrátil. Vojnová obeť.“
Čakal či náhodou niečo nepoviem, ale iba som mu naznačila nech hovorí ďalej.
„Najprv som si nebol istý, ale keď som Shisuovi povedal tvoje meno, spomenul si, že Yani mal sestru, ktorá by mohla byť v tvojom veku. Trochu som pátral a...“ zarazil sa. Akoby rozprával príbeh niekoho úplne iného. Moji rodičia boli ninjovia? Brat, vojnová obeť? Otec ma držal od toho sveta čo najďalej, takže to nedávalo zmysel. Alebo žeby konečne áno?
„Si si istý tým čo hovoríš? Musíš sa mýliť, ja si na brata vôbec nespomínam. Určite sa mýliš.“ chytila som si hlavu do dlaní.
„Tvoj klan má jednu úžasnú schopnosť. Vedia mazať pamäť, upravovať myšlienky a spomienky. Je to niečo ako moje genjutsu, ale silnejšie a trvalejšie. Očividne ťa chcel ochrániť pred...“ zasa sa zarazil a pozeral priamo pred seba.
„Pred čím? Čo mi to nechceš povedať?“
„Nija, to je tajomstvo, ktoré nikdy nemalo byť povedané. Nemala si o tom vedieť.“
„Ale už si s tým začal, takže je neskoro mlčať.“ smutne vydýchol a prenikavo pozrel do mojich očí.
„Smrť tvojho otca nebola náhoda.“