Sakurine pocity (3. časť) – Sen nezomrieť!

Srdce sa mi zastavilo a potom silne rozbúchalo. Cítila som toľko bolesti a zrazu bola preč. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Ústa som mala zarazene pootvorené. To nie je možné. Bol...bol predsa...mŕtvy!
„Sakura?“ chrapľavo sa mi ozvalo pri uchu. Vnútrom akoby mi prebehol elektrický prúd. Nehýbala som sa. Moje ruky obopínajúce Naruta okolo pliec sa začali triasť a pomaly uvoľňovať stisnutie. Úplne som v nich stratila cit. Pustila som ho. Ruky mi padli vedľa tela.
„N...na...“snažila som sa zo seba dostať, keď som s vytreštenými očami sledovala, ako sa na mňa pozerajú dve azúrové oči plné opatrného šťastia. Pokúšal sa postaviť, ale rany na nohách mu v tom jednoznačne bránili. Chcela som mu pomôcť, ale moje nohy neboli schopné sa ani pohnúť. Bolo to, akoby moje telo zažívalo nejaký reštart po obrovskom šoku. Len som tam kľačala a ako totálne vymletá čumela na doráňané telo muža, ktorý mi pred očami práve vstal z mŕtvych. Ja, ktorá som mu mala pomôcť postaviť sa opäť na nohy a načerpať novú silu, som potrebovala podať ruku, aby som to sama dokázala. Uvedomila som si to až, keď ma zo zeme ťahala jeho silná ruka. Zatackala som sa, zatackal sa aj on a jeho nohy sa podlomili, ale keďže som sa už konečne prebrala, podržala som ho. Konečne som mu pomohla. Konečne som to bola ja, ktorá ho zachránila...pred pádom na zem. Nebolo nič také významné, ale aj tak.
„Ech, ďakujem.“ Usmial sa na mňa. Opätovala som mu rovnaký úsmev a obtočila som si jeho ruku okolo ramien. Nebola som schopná nič hovoriť, môj jazyk bol zrejme ešte stále mimo. Ale to šťastie...Neskutočné! Nedalo sa vyjadriť. Keby som kričala, prišla by som o hlas. Keby som plakala, prišla by som o oči. Keby som sa smiala, už by som ústa nikdy nezatvorila. Takže mojou jedinou možnosťou bolo nechať ho vo svojich myšlienkach a prežívať ho len s prekvapeným výrazom a jemným úsmevom. Dosť som o tom premýšľala, o tom šťastí, o tej nádeji, ktorá sa mi vrátila. Nie o vojne, či o konci, ktorý nám nepriateľ „sľuboval“. Moje myšlienky smerovali len do šťastnej budúcnosti. Ružovej budúcnosti. Zodvihla som pohľad na svoje ružové vlasy. Ako som to urobila, vrátila som sa naspäť do reality.
Tackala som sa s Narutom pomedzi polámané kusy skál. Obaja sme potichu vzdychali.
„Som totálne bez chakry.“ Vyšlo z Narutových úst. Potom sa sťažka nadýchol.
„Netrep.“ Povedala som potichu, pretože ani ja som na tom nebola práve najlepšie, aj keď som vedela, že on je na tom oveľa horšie.
„Stoj.“ Zvýšila som hlas. „Oddýchneme si.“
„Nie, ja musím ísť...!“ zvolal. Na to sa mu z hrdla vydral kašeľ. Priložil si ruku k ústam. Zastavila som a čakala. Neprechádzalo mu to.
„Naruto? Naruto?!“
Jeho kašeľ bol stále silnejší. Začínal ma prepadávať strach. Pomedzi prsty mu stekala po ruke krv. Odtiahla som mu ju od úst. Pery aj bradu mal celé od krvi. Zamračila som sa. Že by to bolo tou ranou v hrudi? A čo som blbá? Taká otázka.
Ďalej kašľal. Priložila som mu ruky na hruď a začala ho liečiť. Dych sa mi zrýchľoval ako sa moja chakra pomaly strácala. Kašeľ mu už konečne ustupoval. Krvácanie prestalo. Chytil ma za zápästie.
„Prestaň, už nemáš veľa chakry.“ Zapišťal na mňa. Hrdlo mal úplne opuchnuté.
„Ani ty! A navyše, tvoje zranenia...“
„To je v poriadku.“ Prerušil ma už normálnejším hlasom. Potom si priložil ruku na brucho a usmial sa. Rozpačito som sa naňho dívala. Zrazu som dostala sto chutí mu jednu vraziť. Ten známi pocit sa vo mne zase rozhorel a nebolo tu nič, čo by ho uhasilo. Takže nasledovalo nevyhnutné. Už som zovierala päsť, už som naťahovala ruku, už sa mi na tvári objavil ten vražedný výraz, lenže rovnako rýchlo ako ten pocit prišiel sa náhle vyparil. A zase som len zarazene stála pred Narutom, ktorý si pravdepodobne neuvedomoval, čo som sa chystala urobiť.
„...on nám pomôže.“ Počula som už len tie posledné slová. Predtým len niečo mumlal.
„Čože?“ vyletelo zo mňa nechápavo. Dostala som tik do oka. Jeho rany boli skoro preč! Kyuubi - povzdychla som si v podvedomí.
„Chce to poriadny chakrový kúpeľ!“ zvolal Naruto a mňa už len oslepilo žiarivé svetlo. Potom nasledoval ten najopojnejší pocit, aký som doposiaľ zažila. Bolo to...no, neexistuje slovo, ktorým by som to popísala.

Telom mi prúdilo nesmierne množstvo chakry. Bolo to úžasné. Cítila som, ako sa vo mne všetko urovnáva. Získala som silu, oveľa väčšiu než kedykoľvek predtým. Nechcela som aby to skončilo. Tak obrovská sila!
Naruto celý žiaril. Sálalo z neho toľko tepla, že by mi nebola zima ani v mrazničke. Usmieval sa. Bola som si stopercentne istá, nad čím premýšľal. Sledovala som, ako sa sústredí. Naklonila som hlavu na bok. Krava! Čo to stváraš? Prečo som ním tak zaujatá? Skoro vôbec som si neuvedomovala, že niekto prehovoril. Zase ten hrubý hlas. Žeby ďalšie halucinácie?
Nie, nebol to len výplod mojej fantázie. Bol to...
„...ružovláska.“ Zachytila som, keď som sa vytrhla zo zamyslenia. Začal sa smiať a nami začalo triasť. Všade sa ozýval ten diabolský smiech.
„Prestaň!“ zakričala som odrazu z plných síl a naozaj naštvaná. Natriasanie prestalo. Chvíľu bolo počuť iba plápolanie chakry, v ktorej sme získali späť našu silu. Na tvári som mala nepríjemný výraz. Naruto sa na mňa vystrašene pozeral, skoro ani nedýchal. To som to až tak prehnala? Ústa sa mi skrivili do zahanbeného úsmevu.
„Pardon.“ Zapišťala som. „Len som...nie som na toto zvyknutá.“
„To nič. Vlastne, ty si ten, kto by sa mal ospravedlniť.“ Povedal Naruto a zdvihol pohľad kamsi hore. Zrejme tým myslel Kyuubiho. Až teraz som si uvedomila, že táto mega obrovská hromada chakry, sformovaná do tvaru líšky s deviatimi chvostmi, nie je len chakra. V skutočnosti to je len chakra, ale v spojení s Narutom...
„Prepáč za tú ružovlásku.“ Ozvalo sa hrubým hlasom. Zľakla som sa. Prekvapilo ma to, pretože, ako aj predtým, ma vytrhol zo zamyslenia. Naruto sa smial. Prečo sa krucinál tak smeje? O čom sa mohli predtým baviť, že ich to tak pobavilo? Prekvapený výraz na mojej tvári prechádzal do nechápavého.
Dobre. Chápem. Ten druhý hlas je Kyuubi. Som v jeho chakre, ktorá pomaly dopĺňa tú moju. Chápem, ako to funguje, aj keď je neuveriteľné, že sa to vôbec deje a že to Naruto už dokáže ovládať. Ale fakt nemám tušáka, o čom to kecali.
„Sakura, si v poriadku? Vypadáš zmätene.“ opýtal sa Naruto s ustráchaným hlasom.
„Je mi fajn. Je mi super!“ zvolala som. „Len neviem, čo sa tu deje.“
Naruto sa pousmial. Už otváral ústa, keď prehovoril niekto iný. A tým iným, myslím zase Kyuubiho.
„Mať ružové vlasy zrejme znamená byť ešte viac idiot ako byť blonďavý.“
Len čo to dopovedal, Naruto vybuchol ako odpálený dynamit. Moja reakcia bola v celku normálna. Chcela som tomu monštru jednu vraziť, ale nemala som kde, takže si to schytal jediný objekt v mojej blízkosti.
„Aaaa!“
Tvrdo sme s Narutom dopadli na zem. Kyuubi zmizol.
„Čo-čo sa stalo?“ šúchala som si hlavu po drsnom páde. Naruto ležal vedľa mňa. Snažil sa zodvihnúť. Posadil sa a tiež si šúchal hlavu.
„Už by si s tým mohla prestať.“ Ozvalo sa dvojhlasne. Bol to s polovice hrubý hlas Kyuubiho a s polovice Narutové zachrapľanie. Podvihla som obočie a mykla plecom. Poobzerala som sa okolo seba. Okolo nás bola len hromada skál, tak ako predtým. Z diaľky sa začali ozývať pokriky.
„To sú oni.“ Zamrmlala som si. „Ešte stále bojujú.“
Už sme tu boli príliš dlho. Bol čas vyraziť. Všetko si nechám vysvetliť potom.
„Idiot! Čo to malo znamenať!“ kričal Naruto. Otočila som sa smerom k nemu. Jeho tvár bola neuveriteľne červená. Chvíľu iba tak sedel a prižmúrene s tikom v oku sa díval pred seba. Potom porazenecky zvesil hlavu.
„Kurama...“zúfalo zamumlal.
Všimla som si, že už vypadá normálne. Nijaká žiara po tele. Oblečenie rovnako dotrhané. Pritiahla som sa k nemu.
„Naruto, nechcem ťa vytrhávať z vášho vnútorného rozhovoru, ale oni potrebujú tvoju pomoc.“ Začala som so štipkou zúfalého tónu v láskavom hlase. Nechcela som mu robiť ešte väčšie problémy. Vôbec som nechcela, aby tam išiel, aby Tobi dostal ďalšiu možnosť mu ublížiť, ale nemôžem byť byť taká sebecká a nechať ich tam všetkých pozomierať.
Držala som Narutovú ruku a jemne ňou triasla.
„Naruto?“ ticho som ho volala. „Naruto?“ zvýšila som hlas. „No tak, haló!“ zvolala som nakoniec. Odrazu vyletel na rovné nohy, až ma prevrátilo dozadu a ja som opäť ležala na zemi z modrinou na hlave. To sa mi tie údery už začínajú vracať, či čo? – zavrčala som.
Prešiel do bijuu módu a zodvihol ma zo zeme. Zobral si ma na ruky.
„Drž sa.“ Povedal starostlivo. Prekvapene som sa usmiala. V jeho blízkosti sa mi nemôže nič stať. Ako blesk sa rozbehol cez kusy skál smerom k bojisku. S úžasom som sa dívala na jeho tvár. Obraz pred očami sa mi zmenil. Sedela som v parku na lavičke a ležala niekomu v náručí. Prešli z toho na mňa všetky pocity a veľmi sa od tých, čo som cítila v skutočnosti nelíšili. Bola som v náručí muža, ktorý ma vždy ochráni, vždy ma podrží, vždy dodrží svoje slovo, vždy je tu, keď ho potrebujem, keď ho všetci potrebujeme. Vrátila som sa do prítomnosti. Stáli sme zoči voči tomu parchantovi. Naruto ma položil. Budem nad tým vydením premýšľať, až sa tento boj skončí. A podľa Narutovho výrazu sa skončí dosť rýchlo.