Sakurine pocity (2. časť) - Stratená nádej

Obloha bola tak temná a krvavá. Stovky nehybných tiel shinobi ležalo okolo mňa a v mojom náručí - jeden. Ten najdôležitejší. Hrdina! Skláňala som sa nad ním a prosila, aby sa vrátil. Tvár som mala premočenú od sĺz, ruky zafarbené od krvi, v srdci bolesť, ktorá nešla utíšiť.
Zúfalstvo. Úplne ma pohltilo. Ticho som prežívala ten šok a nebola som jediná. Sai, Hinata.
Zatínali zuby, zovierali päste, krčili nosy.
"Keď sa to ostatný dozvedia, bude po všetkom. Bez nádeje!" potichu začal Sai, posledné slová zakričal. Nič som nepovedala. Nemala som silu už ani na to. A Hinata, tá už bola mysľou niekde úplne inde.
"Stratili sme Naruta, Sakura!" pokračoval. "Zlyhali sme! Prečo nič nepovieš?"
"Sai!" ozvalo sa za nami. Bol to Kakashi-sensei. Zrejme stál pri nás už dlhšiu dobu. Ale akoto, že sme si ho nevšimli?
Počula som, ako prišiel bližšie. Netuším, čo sa dialo potom. Len som položila hlavu na Narutovu hruď a zabudla na svet okolo mňa.
Nedýchal. Nemohol! - vzlykala som. Cítila som sa tak sama, opustená, zabudnutá. Chcela som byť ešte s ním. Chcela som sa mu odplatiť za všetko, čo pre mňa urobil. Teraz som stratila príležitosť! Ako som to mohla dopustiť? Prečo som tomu nezabránila? Prečo som nebola pri ňom? Koľko krát ešte takto zlyhám? Chcem vrátiť čas a všetko napraviť!
Všetko zbledlo. Sai, Kakashi aj Hinata zmizli. Zostala som len ja a Naruto v bielej nekonečnej prázdnote, plnej smútku, nárekov a sĺz.
Spomienky. Jedna za druhou sa začali vynárať z mojej mysle. Ozývali sa všade okolo mňa. Zatvorila som oči. V tichu svojej bolesti som spomínala na všetky chvíle s ním ako aj bez neho. Čím hlbšie som išla, tým viac som si uvedomovala, že spolu s ním zomrela aj nádej, ktorú vo mne vzbudzoval každý jeho pohľad.
Začula som jeho smiech, jeho slová.
"Dattebayo!" Huh, vždy mi to prišlo srandovné. Je s tým taký...narutovský. Aspoň raz to ešte počuť, aspoň raz. Stále som mala pred očami jeho tvár, tak veselú a ten blázniný výraz. Naruto sa za normálnych okolností skoro stále usmieval - v mojej prítomnosti. A tie moje údery. Nikdy sa na mňa za ne nenahneval? Prečo? Ale fakt, niekedy som mala dobrý dôvod. Vieš liezť poriadne na nervy, Naruto. Plus tie tvoje úchýlárstvá a blbiny.
"Šánnaro!" Pár faciek by som ti ešte dala. Možno niekedy v posmrtnom živote.
Ach, Sakura, ty si vážne slaboch! To si už stratila všetku nádej? No tak! Preber sa, Sakura. Vráť sa do reality a urob, čo je treba. Urob všetko! Buď ako Naruto!!
"Sakura!" Prebrala som sa. Sotva som vládala dýchať. Niečo sa stalo. Srdce mi búšilo.Všetko okolo mňa sa začalo rýchlo meniť.
"To je vážne poľutovania hodné. "Nedovolím ti zabiť mojich priateľov!" a nakoniec zomrie sám!"
"Buď ticho!" zreval Kakashi. Nikdy som ho nepočula tak naštvaného. Pomaly som zdvíhala hlavu hore.
Stratila som dych... Tobi! Pocítila som strašnú nenávisť. Pohŕdala som týmto monštrom, nech už to bol ktokoľvek. Zahľadel sa na mňa. Na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem. Vzbudzoval hrôzu, ale ja som cítila jedine nenávisť.
"Láska bolí, však? A ešte viac to bolí, keď ju stratíš." uškeril sa. Dívala som sa naňho bez mihnutia oka.
"Nepáči sa mi ten tvoj pohľad," zamračil sa, "radšej zabijem... aj teba!"
"Obito!!" zase sa ozval Kakashiho rev.
Bola som s tým zmierená. Čakala som, čo príde. Je mi jedno, čo mi urobí, hlavne že budem zase s Narutom. Zatvorila som oči a sklonila hlavu. Nech sa stane čokoľvek.
Nie! Čo to stváram? Toto by Naruto nikdy neurobil, on by sa len tak ľahko nevzdal! Už sa konečne spamätaj, Sakura!!!
Všetko sa zohralo tak rýchlo a bolo toho tak veľa, že som si len s ťažkosťami uvedomovala, čo sa vlastne deje. Tobi zrazu zmizol. Držala som Naruta pevne pritisnutého k sebe. Niečo ma ťahalo preč. Všetci sa začali vzďaľovať.
Zase som sa ocitla niekde inde. To muselo byť Kamui. Iba chvíľku okolo mňa nebolo nič a potom ma to vrátilo na to isté miesto.
Gai-sensei, Kiba, Shikamaru... Prišli, aby bojovali za Naruta. Ešte stále mali dôvod na to, aby ho ochránili. Z úžasom som sledovala, ako sa snažia dostať Tobiho do úzkych.
Toľko odvahy aj napriek mizernej šanci?
Bola som zaskočená. Čo urobím ja? Pozrela som sa na Naruta. Tisla som jeho hlavu jemne k svojmu hrudníku. Čo by si urobil ty? Zrejme by si začal šalieť, vyvádzať ako vždy. Ako vtedy, keď zomrel Neji. A Kyuubi by ťa v tom určite s radosťou podporoval. Čo sa medzi vami vlastne stalo? Ako si Kyuubiho presvedčil...? Že sa vôbec pýtam. – usmiala som sa. Rada by som vedela, čo sa stalo. Dozviem sa to niekedy?
"Záleží na tebe." Len sa mi zdalo, že počujem tie slová. Neviem, komu by patrili. Boli len v mojej hlave, ozývali sa. Ale bol to hrubý hlas. Nepatril človeku.
"Povedz mu to!" Zase. Čo odo mňa chce?
Bola som zaskočená. Netuším prečo, kvôli halucinácií. No aj tak. Priložila hlavu k Narutovi.
"Nikdy ťa neopustím. Milujem ťa." pošepkala som s úsmevom a vtisla mu bozk na mokré čelo. Ďalšie slzy mi stiekli po tvári. Chvíľa trvala večnosť a predsa to prišlo tak náhle.
"Nečakal som... že to povieš... prvá..."