Mokuton a sharingan 1. – Ako Rómeo a Júlia

Stromy sa prehýbali pod prudkým náporom vetra. Dážď šľahal tak mocne, akoby mal prísť koniec sveta a blesky podchvíľou osvecovali nebo silnejšie ako slnko na priamy obed v niekoľkosekundových intervaloch. Potok, ktorý bol za bežných okolností čistučký ako kryštál, bol teraz rozbesnený a kalná voda sa takmer vylievala z koryta. V lese nebolo okrem dažďa počuť nič iné. Oblaky sa lenivo ťahali smerom na sever. V najbližšej dobe koniec očakávať nemôžem.
V tomto počasí som išla na misiu. Keby som aspoň tušila, že sa toto stane, vzala by som si minimálne plášť. Schúlila som sa ku kmeňu veľkého starého stromu a trasúc sa od zimy z mokrého oblečenia som čakala na zmenu.
„Mokuton: Shichuka no jutsu,“ začula som za chrbtom a predo mnou sa objavil maličký utešený domček z dreva. Mal šikmú strechu a jedno poschodie.
„Hashirama,“ šokovane som sa otočila. Nečakala som, že by sa niekto objavil, nie to ešte on.
„Nemala by si postávať len tak v daždi,“ usmial sa a podišiel ku mne. Objal ma, „ľúbim ťa, Yume-chan.“
„Aj ja teba,“ pobozkali sme sa. Vtiahol ma dovnútra.
„Hmmm...“ Na chvíľku sa zamyslel, „trebalo by oheň. Si celá skrehnutá,“ ukázal na kozub. Začal si prehmatávať všetky vrecká hľadajúc zápalky. Uškrnula som sa. Pre mňa to nie je žiaden problém. Otočila som sa k ohnisku.
„Katon: Kasai no hibana,“ z mojich úst vyšiel drobný plameň. Snažila som sa ho namieriť presne, žiaľ, trochu sa chytila podlaha. Hneď to zahasil svojim Suitonom.
„Prečo si sem prišiel? Si predsa Hokage, mal by si byť v Konohe...“ Pýtala som sa.
„Chcel som ťa vidieť. A navyše, prišli ku mne správy, že nepriateľ je silnejší, ako sa spočiatku zdalo. Nechcem, aby sa ti niečo stalo...“ Prehrabol sa v mojich čiernych vlasoch.
„Aha,“ odfrkla som, „lebo ja by som to určite nezvládla,“ povedala som ironicky, „pre tvoju informáciu, patrím k najsilnejším v klane,“ ‚pošepla‘ som mu do ucha.
„Ja ti verím, ale nechcem... nedopustím, aby sa ti niečo stalo...“ Znovu pritisol svoje pery na moje. Chytila som mu ruku.
„Vieš, že naše klany sa nenávidia, však?“ Prechádzala som mu po sánke. Vzdychol, „keby vedeli, čo robíme, oboch by nás zabili.“
„Pomalou bolestivou smrťou,“ pridal sa, „nakoniec by sme o smrť žobrali, aby prestali.“ Obaja sme sa trpko usmiali.
„Ty by si sa ubránil. Si z nich najsilnejší. Ale ja...“ Skrivil tvár.
„Máš šťastie, že on odišiel.“
„Áno. Možno by som mala akú - takú šancu.“
„Nenechal by som ťa v tom samú.“ Pokrútil hlavou, „keby sa to naozaj stalo a dozvedeli sa to, ušli by sme spolu. Ďaleko... tak ďaleko, kde nás nikto nebude poznať.“
„Si Shodaime. Nemohol by si sa len tak vypariť.“
„Moja láska k tebe je silnejšia, ako k tejto dedine,“ vyzliekol mi premočenú vestu a hodil ju na akýsi drevený trám pri kozube. Onedlho tam skončili všetky naše veci a mohli sa oddať jeden druhému.

Náš vzťah netrval zopár dní. Boli sme milencami už krátko pred založením Konohy a odvtedy uplynuli viac ako dva roky.
Ráno bolo krásne. Po búrke nebolo už ani stopy. Vtáky sa preháňali v korunách stromov a súťažili, ktorí zaspieva krajšie. Na oblohe nebolo ani mráčika a slnko upieralo svoju tvár do okien osamoteného dreveného domu, v ktorom sme spali. Vyšla som von. Stála som tam hodnú chvíľu, keď vtom sa mi okolo pása omotali mocné ruky.
„Môžeme pokračovať v ceste.“ Nadšene som prikývla. Uprela som svoje čierne oči do jeho tmavohnedých. Rozumeli sme si aj bez slov.

Bežali sme ďalej. Rozprávali sme sa a veľa sa nasmiali. Večer sme dorazili na miesto. Ešte stále sme boli v Ohnivej zemi. Nepriateľ na seba nenechal dlho čakať.
„Pozor!“ Zreval na mňa Hashirama. Ledva som sa vyhla mase z veternej chakry. Útočníka sme nevideli.
‚Sharingan!‘ Bola som rada, že predtým som nič nevidela. Zamrazilo ma.
„Je ich štrnásť,“ pošepla som mu, „vyzerá to, že sú poriadne silní.“
„Choď do úzadia. Ja to zvládnem,“ tlačil ma za seba.
„Nie,“ zaprela som sa nohami do zeme, „toto bola pôvodne moja misia. Ostanem tu, či sa ti to páči, alebo nie. Nebudem utekať ako zbabelec.“ Z vrecka na opasku som vytiahla štyri kunaie a hodila ich pred seba. Nemierila som presne. Účel bol vylákať ich z ich úkrytov von.
„Yume,“ povzdychol si. Vyrútilo sa na nás dvanásť ninjov.
Moje oči videli všetko. Poľahky som sa dokázala vyhýbať ich útokom. Dvaja najsilnejší stále čakali.
„Katon: Gokakyuu no jutsu.“
„Mokuton: Daijurin no jutsu,“ z jeho rúk vyšlo drevo a napichlo troch ninjov. Môj Katon ich spálil dvoch. Ďalších sedem skončilo rovnako.
„Impozantné,“ pomaly k nám kráčal vysoký bielovlasý muž, no nebol starý. Na čele mal dva veľké červené body, „konečne som videl legendárny mokuton a sharingan. Už dlho som ich túžil vidieť. Ak teraz dovolíte, Senju-san a Uchiha-san, radi by sme vám ukázali naše kekkei genkai.“ Z tej jeho zdvorilosti mi behal mráz po chrbte, „Shimimaru, poď,“ spoza stromu vyšiel mladý muž. Usúdila som, že je to jeho syn. Tiež mal biele vlasy a bodky na čele.
„Kagyua klan,“ precedil Hashirama cez zuby, „ovládajú shikotsumyaku.“
„Čo to je?“ Opýtala som sa nechápavo.
„Vedia formovať svoje kosti,“ pripravil sa do útočnej pozície.
„Kosti?“ Nemusel vysvetľovať. Odpoveď prišla sama.
„Tessenka no Mai: Tsuru,“ starší si z tela vytiahol... chrbticu?! Pretrela som si oči, či náhodou zle nevidím. Už chápem, čo myslel formovaním.
„Tsubaki no Mai,“ Shimimaru sa rozbehol na mňa držiac kosť z pravej ruky. Toto kekkei genkai je jednoducho nechutné.
Nedal mi na výber. ‚Genjutsu: sharingan.‘ Ostal stáť. Bol dezorientovaný. Ach, čo by som dala za Mangekyo... Ten je najsilnejší. Madara vďaka nemu mohol vládnuť klanu. Aj ja by som chcela. Mať tú moc...
Hashirama spútal otca Shimimara drevom.
„Zomri!“ Vyrútil sa na mňa jeho syn. Kedy prelomil genjutsu?!
„Fuuton: Kazeshini!“ Naplnilo ma zúfalstvo. Moja veterná chakra okolo mňa vytvorila nepreniknuteľnú rotujúcu bublinu. Bola to moja najsilnejšia obranná technika. Do brucha sa mi zabodla ostrá biela kosť. Prenikol? Nie, to je nemožné. Jeho tvár však bola len niekoľko centimetrov od mojej a črtal sa na nej úškľabok. Vykašľala som krv a rukami chytila hrot. Pozrela som mu do očí. Vytiahol ho von. Bolelo to. Neskutočne to bolelo. Môj fuuton zmizol. Klesla som na kolená. Sharingan nasledoval hneď ňom.
„Krása. Uchiha kľačí predo mnou. Hmm... Chceš pomalú alebo rýchlu smrť?“
„Yume!“ Zreval. Venovala som mu láskyplný pohľad. Jeho protivník bol už spútaný, „nie!“ Rozbehol sa ku mne. Môj kat len odfrkol a zahnal sa po mne dlhou kosťou. Zabodla sa mi do ramena. Stratila som vedomie a klesla na zem.

Okolo mňa bola len čiernota. Nič iné, len hustá nepreniknuteľná tma. Potom sa predo mnou objavili členovia Uchiha klanu.
„Je slabá,“ šepkali si, „takého člena nepotrebujeme. Len blamuje silu sharinganu.“
Do očí sa mi vtisli slzy. To, čo som si doteraz o sebe myslela, o mojej sile, sa odrazu rozptýlilo. Bola som namyslená. Ako sa im teraz ukážem na oči? Moja hrdosť ma oslepila, žila som vo svojej dávnej sláve a ani som si neuvedomila, že som ostala na rovnakej úrovni, ako keď som urobila jouninské skúšky. Považovali ma za geniálne dieťa, lebo sharingan som získala už v ôsmich rokoch a ovládla ho v trinástich. Prebudenie z tohto krásneho sna však bolo kruté a náhle.