Uzumaki dvojičky - 30. Tobiho plány

Ráno sa ako prvý zobudil Kakashi. Bolo to ešte pred úsvitom. Už bol odpočinutý. Ostatným ešte nechal spať. Pakkun už bol tiež hore.
„Nemôžeš spať, Kakashi?"
„Čo?" Kakashi netušil, že je niekto ranné vtáča ako on, „Nie."
Aj keď často mešká, tak vstáva medzi prvými.
„Čo sa deje?"
Kakashimu nebolo moc do reči. Nevydal ani hlásku.
„Mne to môžeš povedať."
„Zobuď ostatných."
„Ale..."
Pakkun to radšej vzdal a išiel zobudiť ostatných. Gaia zobudil rýchlo. Ten bol taký energický, že Pakkun to dostal päsťou.
„Prepáč!"
Pakkun prešiel k Tsunade. Tá mu tiež vrazila. Ale tentoraz to bolo úmyselne. Zostala spať. Pakkun jej zahryzol do nohy.
„Ty hlúpy pes! Čo to robíš?" kričala tak, že by to zobudilo aj mŕtveho.
Aj Jiraiyu to zobudilo.
„Čo sa tu robí?" povedal ospalo.
„Pohryzol ma," hovorila Tsunade a ukazovala na Pakkuna.
„Kto? Kakashi?" Pakkun bol šikovne schovaný za Kakashim.
„Nie. Ten pes!"
„Buď rada, že ťa neoznačkoval."
„Čo?"
„Je na čase vyraziť," povedal Kakashi.
Gai už bol pripravený. Ostatným trochu trvalo, kým si zbalili veci. Najviac Tsunade. Ale ani Jiraiya nebol najrýchlejší. Stihli to však ešte pred úsvitom. Alebo skôr zarovno neho. Ihneď ako to bolo možné, vyrazili.
„Ako sme ďaleko?" opýtal sa Gai.
„Nie moc. Ale sme už blízko Dažďovej. Môžeme očakávať nepriateľa," povedal Pakkun.
„Kde sú oni?"

Natsumi sa zobudila. Tentoraz nie z bezvedomia, ale zo spánku. Keď zaspávala, tak bola priviazaná o strom. Teraz ju opäť Yasuo nesie na ramene.
Natsumi sa porozhliadla okolo seba. A vtedy to uvidela. Po jej ľavej strane sa týčila Dažďová. V celej svojej kráse. Vysoké mrakodrapy a daždivo. Boli od nej vzdialený možno tri kilometre.
„Ako je možné, že tu neprší a je jasno? A o pár metrov ďalej prší a nevyzerá, že by to bola len taká prehánka," opýtala sa Natsumi.
Yasuovi sa nechcelo rozprávať, ale prekvapilo ho, že to nevie. Aj keď s odstupom času mu to až také divné neprišlo.
„Pretože to je umelo vytvorený dážď."
„Čo?"
„Vodca dediny vytvoril dážď, aby mal prehľad o dianí v dedine."
„Aha."
Natsumi si všimla hory napravo. Zrazu ucítila chlad, ktorý z nej išiel.
„To čo je za horu?"
„Neboj sa, ten chlad nie je skutočný. Hore na lúke je príjemne."
„Ale už nás dobiehajú. Musíme ísť," povedal a trochu pridal na kroku.

Orochimaru bol zavretý v jeho laboratóriu. Na stole ležal Danzou. Alebo skôr spal. Orochimaru mu robil posledné úpravy. Do miestnosti vošiel Tobi.
„Ako to s ním vyzerá?"
„Dobre."
„Čoho bude schopný?"
„Plné využitie sharinganu."
„A?"
„DNA Hashiramy nechce jeho telo prijať."
„Tak skúšaj ďalej."
Tobi odišiel.
„Ako by to bolo jednoduché."
Tobi vošiel do svojho "laboratória", ak by sa tak dala nazvať miestnosť, kde bola plná kopa hmoty, z ktorej je tvorený Zetsu a zbrane od výmyslu sveta. Zo zeme sa vynoril práve spomínaný Zetsu.
„Sasori s Deidarom sú pripravený."
„Výborne. Tak ich pošli a dostaň ich čo najbližšie Yasua."
„Presun pod zemou s nimi nebude jednoduchý. Prečo sa proste nepremiestniš za Yasuom a nezoberieš Natsumi sem."
Tobi mlčal.
„Takto riskujeme, že ju stratíme. Navyše, bude vedieť, kde máme úkryt."
„Ja Yasuovi verím, že to ustojí. Kyuubiho zapečatíme do niečoho. Mne ide o niečo iné. Vylákať na to Akatsuki. Verím, že sa pridajú ku Listovej a my ich potom zničíme v plnej svojej sile."
„Ak sa nepridajú a stratíme Kyuubiho, Yasua, Deidaru a Sasoriho?"
„Zničíme ich neskôr. Yasua by bola škoda, ale jeho sila je neuveriteľná. Nedá sa síce porovnávať s mojou alebo Madarovou. Ale jeho byakugan je jedinečný. On tak ľahko."
„A čo Kyuubi?"
„Pôjdem si po dievča osobne. Navyše stále je tu chlapec."
„Ten sa, bohužiaľ, stratil."
„Ako stratil?"
„Nikde ho necítim."
Tobi sa zatváril kyslo.
„Nevadí. Minato urobil veľkú chybu, keď rozdelil Kyuubiho."
„Prečo?"
„Lebo obidvom poloviciam sa obnovila chakra po maximálnu hodnotu. Čiže namiesto jedného Kyuubiho, tu máme dvoch plnohodnotných Kyuubiov."
„Takže..."
„Takže pomocou chakry jedného Kyuubiho oživíme Madaru. Z chakry druhého vytvoríme Juubiho."
„Nebolo by lepšie Madaru oživiť až keď budeme mať všetkých bijuu?"
„To závisí na tom, ako rýchlo získam rinnegan."

Naoki sa ráno prebudil na niečom tvrdom. Bola to kamenná posteľ, na ktorej bola len prehodená deka a tak to nebolo príliš mäkké. Naoki sa snažil pohnúť. Ale nešlo to. Celé telo ho bolelo. Nemohol sa pohnúť. Starý muž si všimol, že je hore. Vstal z kresla a podišiel k nemu bližšie.
„Pripravený trénovať?"
Naoki sa utápal v bolestiach. Pri najmenšom pohybe ho všetko bolela. Svoj nesúhlas vyjadril slabým hlasom a jemným pokývnutím hlavy.
„Nebol si zvyknutý na fyzický tréning. Je vidieť, že nemáš takmer žiadnu kondíciu. Keď ťa to bolí, tak to znamená, že tvoje svaly rastú. Po každom dni ťa bude telo bolieť viac a viac. Ale ak tento tréning vydržíš, tak ťa to posilní a s kladivom budeš môcť bojovať dlhšie. Teraz vstávaj. Ideme."
Naoki sa nemohol hýbať. Proste to nešlo.
„Ak chceš byť silný, tak musíš vydržať všetko."
Naoki sa s veľkou námahou posadil. Silno oddychoval. Ako keby práve zabehol maratón. Starý muž ho chytil za rameno. V dome zrazu začal fúkať vietor. Obidvaja sa premenili na prach a vietor ich odfúkol preč.

Dostali sa na lúku. Na lúku, kde včera Naoki behal. Bolesť bola ohromná, ale stál na svojich nohách. Musel. Starý muž buchol svojou palicou o zem. Vedľa neho sa zjavil obrovský kameň.
„Tento kameň budeš teraz zdvíhať nad hlavu. Zdvihneš, položíš na zem a znova zdvihneš. Toto budeš opakovať pokiaľ ťa nezastavím."
„Čože? Veď ten kameň má snáď tonu!"
„Presnejšie tonu a pol."
„Čo?"
„Davaj! Súhlasil si s tým."
„Ale..."
„Bez veľkej driny nebude veľká sila."
Naoki, nech ho akokoľvek bolelo celé telo, sa dal do tréningu. V kameni bolo vytesané miesto akurát pre jeho ruky a mohol ho tak ľahko zdvíhať. Zdvihol ho prvýkrát.
„Nie je až taký ťažký."
Ale to si len myslel. Vytesané miesto v kameni sa postupne zmenšovalo a kameň sa mu zdvíhal ťažšie. Aj sa mu zdal byť stále ťažší a ťažší. S obúdajúcimi silami to platilo dvojnásobne. Z kameňa začali vystupovať nejaké hroty. Jeden z nich prepichol Naokimu ruku. Pustil kameň z rúk a ozvala sa veľká rana.
„Pokračuj!"
„Ale..."
„Pokračuj!"
Naoki sa už nesnažil ani protestovať. Kameň bol ťažší a ťažší. Zhruba o desiatej ho nedokázal zdvihnúť.
„Už ho nezdvihnem."
„Dobre. Daj si krátku prestávku."
Naoki od radosti padol na zem a ležal na nej. Pri tom silno odfukoval. Jeho ruky zažívali ešte väčšiu bolesť ako predtým.
„Kameň mal spočiatku chabých dvadsať kilogramov. Ale postupne som jeho hmotnosť zvyšoval až na terajšie dve tony."
„Čože?"
„Najskôr som mu znížil hmotnosť. Potom som ju postupne zvyšoval až kým nebola hmotnosť kameňa väčšia ako pôvodná."
Naoki ho už nevládal ani počúvať. Desať minút tam len tak ležal.
„Vstávaj!"
Aj keď sa mu nechcelo, tak naťahovať to nemalo zmysel. Čo najrýchlejšie vstal a privodil si ešte väčšie bolesti, ale tie po chvíli zmizli. Starý muž opäť buchol palicou o zem. Kameň zmizol. Kúsok trávy sa zmenil na kamennú púšť. Zhruba dva krát pol metra.
„Teraz začni robiť kliky na tomto mieste."
Naoki ho poslúchol. Slnko začalo zohrievať kamene pod Naokim. Teplo z neho sálalo. Vzduch bol teplý a ťažko dýchateľný. Naokimu nebolo práve najlepšie.
„Teraz prestaň!"
Naoki okamžite ľahol na zem.
„Nehovoril som ti, aby si si ľahol."
„Čože?"
„Daj sa pozície, ako by si robil kliky."
Naoki spravil, čo mu povedal.
„Vystri pravú ruku dopredu. A drž!"
Naoki držal pravú ruku vystretú a bol v pozícii ako keby robil kliky. Držal. Onedlho sa začal triasť ako osika. Jeho bolesť sa zväčšovala.
„Netras sa!"
Po polhodine vymenil ruky. Po ďalšej polhodine vystrel nohu. Pravú. O dvadsať minút ju vymenil za ľavú. O ďalších dvadsať minút vystrel pravú ruku a ľavú nohu. O desať minút ich vymenil.
„Prestaň!" povedal starý muž po desiatich minútach.
Buchol palicou o zem a pod Naokim narástla tráva. Zem sa stala príjemne mäkkou. Naoki nemyslel na to, že je pravé poludnie. Zaspal.
„Môžeš si odpočinúť," povedal, ale Naoki už spal.