Narutova sestra 77 - Rozdelenie?

Čas ubehol rýchlo a prišiel deň D. Posledný týždeň Pein organizoval obrovské zbrojenie. Toľko zbraní po kope Nana snáď ešte ani nevidela. Zbrane pre miliónovú armádu – to je už čo povedať.
Najviac ju však znepokojilo to, že Zera Pein nechal v rukách Konan. Vraj má ostať v sídle. Nevedela, prečo ju v tých bojoch chce silou mocou. Vlastne aj hej, len v tom mala zmätok, lebo jej k tomu nič nepovedal.
„Si nejaká nepokojná.“ privravel sa jej Kakuzu.
„A čuduješ sa?“ povzdychla si. „O pár hodín vyrážame. Možno sa už pár z nás sem nikdy nevráti.“
„Nebuď taká pesimistka.“
„Ty si z toho nič nerobíš?“ čudovala sa.
„Nie, pretože keby som mal také isté myšlienky, ako ty, tak si na seba ešte privolám nešťastie.“
„Niečo na tom bude.“ priznala si. „Ale ja neviem myslieť v takejto situácii pozitívne. Nemám na to dôvod.“
„A to už prečo?“
„Vieš, ja som realistka. Pein chce, aby som zabila Naruta. Môj syn bude tu s bláznivou ženskou, ktorá sa celé dni hrá s papierom. Môj partner sa kdesi vytratil a ja ho nemôžem nájsť. A môže sa stať, že jeho, alebo mňa zabijú. Tak mi prosím ťa povedz, Kakuzu, čo je na tomto optimistické?“
Trafila do čierneho a Kakuzovi došli slová. Chudák, nemal sa jej vôbec privrávať. Teraz mal už aj on blbú náladu.
„Veľa šťastia v boji.“ žmurkol na ňu a radšej odišiel.

„Tak vážení!“ skríkol Pein v hlavnej hale.
Nebolo tam veľa ľudí, len členovia a ešte pár mužov, ktorí boli akousi ‚Peinovou pravou rukou‘.
Nastalo hrobové ticho.
„Konečne je to tu.“ povedal šťastne so zákerným výrazom v tvári. „Dnes v noci napadneme Konohu.“
Fakt vyzeral, že sa na to neskutočne teší. Nana si už normálne vedela predstaviť ten jeho výraz psychopata, keď bude bojovať.
Jediná nevýhoda, ktorá jej nebude v boji vyhovovať, je sneh. Každý deň bolo počasie iné. Raz snežilo, raz pršalo, raz svietilo slnko, potom zas snežilo a pršalo. Von to všetko primrzlo a bola veľká poľadovica.
„Dúfam, že som na nič nezabudol, inak ma porazí.“ povedal po dlhom monológu, ktorý Nana absolútne nepočúvala.
„Láska!“ zakričal na ňu Itachi. „Počúvaš ma?“
Ani si nevšimla, že k nej prišiel.
„Haló, svet volá Nanu, ozvi sa.“ zažartoval.
„Ako to, že máte všetci takú dobrú náladu?“
„Máme plakať?“
„Nie.“ odsekla.
„Bojíš sa?“
„Nebojím, ale mám z toho všetkého zlý pocit.“
„Nikto sa pred bojom neteší.“
„Vy sa tešíte.“ pokrútila hlavou.
„No, a na to si už ako prišla?“
„Itachi, nerob zo mňa blbca.“
„Ja z teba blbca nerobím. Ak si myslíš, že mám dobrú náladu, tak si na veľkom omyle. Viem, čo ťa trápi, a presne to trápi aj mňa.“
„Ja ťa nechcem stratiť!“ v očiach sa jej zaleskli slzy a silno ho objala.
Zaborila tvár do jeho plášťa. Zmocnila sa jej úzkosť a strach. Už ho nechcela pustiť, nezniesla pocit, že bude bojovať, zatiaľ čo on bude niekde umierať.
Cítil, ako jej nechty pomaly a bolestivo zarývali do jeho kože. Ale cítil to isté. Itachi mal zvyk neukazovať svoje city na verejnosti, zvlášť teraz, keď bolo naokolo mnoho ľudí. Momentálne mu to však bolo jedno.
„Láska moja jediná,“ objatie jej opätoval. „Ty ma nikdy nestratíš. Ani ja teba. Nedovolím nikomu, aby nás rozdelil.“
„Nás už rozdelili! Pein nás rozdelil.“
„Nie. Neboj sa.“
„Čo ak jeden z nás umrie?!“ skríkla.
Pri Nane dnes akosi každý strácal slová.
„Počuj.“ chytil jej zaslzenú tvár do dlaní. „Nikto neumrie. Ani ty, ani ja, dobre? Ja ťa ochránim pred každým, kto sa opováži ti ublížiť.“
„Nepotrebujem, aby si ma chránil, Itachi. Ale v Konohe je predsa toľko silných ľudí. Myslíš, že to bude také jednoduché?! Ak si myslíš, že budeme bojovať bok po boku, tak sa mýliš. Pein chce-“
„Nezaoberaj sa už toľko Peinom. Čo ma je po ňom?!“
„Ty si si to vážne nevšimol?“
„Čo som si mal všimnúť?“
„Ten jeho plán je celý nejaký divný. Teba posiela bojovať na západ, mňa na východ. Budeme od seba kilometre, nemôžme bojovať spolu.“
„Tak!“ zreval Pein. „Dočkali ste sa, vyrážame!“
Nana celý čas držala Itachiho za ruku. Nechcela ho pustiť, ale vedela, že musí.
V tuneli vládli kruté mínusové teploty. Von mrzlo, bol sneh. V podzemí to bolo ešte horšie. Tunel bol tmavý a úzky. Nič pre človeka s klaustrófobiou. Z hora kvapkala voda. Že by sa všetko začalo topiť?
Išli dlho. Nie pol hodinu, ale hneď pár hodín. Po piatich hodinách sa všetci dočkali. Zastali na mieste, nad ktorým bol stred Konohy.