Začiatok Konca Nášho príbehu... 4.diel

Hikarin pohľad

Odišli sme od nich a nastalo hrobové ticho. Kebyže okolo letí mucha, určite by ju bolo počuť. Ani jeden sme nevedeli čo povedať. Bolo to až trápne ticho. Proste sme išli do Ichiraku Rámen. Ani sme si neuvedomili, a boli sme pri Ichiraku. Sadli sme si a objednali dva rámeny.
Zrazu Neji povedal: „Ehmm... Ako sa máš?“
„Dobre,“ energicky som mu odpovedala a tým som mu zničila možnosť začať rozhovor. Doniesli nám rámen, popriali sme si dobrú chuť a pustili sa do jedla. Stále bolo ticho.
Nech to už skončí inak asi zomriem, pomyslela som si a začala som byť viac nervózna, ako som bola.
„Si v poriadku?“ opýtal sa ma so starostlivým hlasom.
„He? Čo? Éééé... no jasné som v poriadku,“ začala som koktať a dalo mi to veľa práce niečo zrozumiteľné zo seba dostať.
„Si si istá, že si v poriadku?“ snažil sa ma presvedčiť, aby som mu všetko povedala.
„Naozaj mi nič nie je,“ hovorila som už s kľudnejším hlasom.
„Tak dobre,“ zistil, že mňa tak ľahko nepresvedčí, tak to vzdal.

Po nejakej chvíli sme dojedli a odišli sme. Bol už večer tak som sa s ním rozlúčila, a rýchlo som odišla. Keď som došla domov, čo netrvalo vôbec dlho, iba dve až tri minúty, a hneď začali Minari a Otaru vyzvedať.
„Tááááák aké bolo rande?“ ihneď sa pýtala Minari a Otaru prikyvoval.
„Nijak, pretože to nebolo rande!“ zapierala som.
„No tak ako bolo?“ tentoraz sa pýtal Otaru. Keby bolo možné vidieť netrpezlivosť, tak by jej bol plný byt.
„Fajn,“ odpovedala som stále naštvano.
„A, čo sa dialo?“ opýtali sa až smiešne naraz.
„Nič,“ odpovedala som už kľudne. Práve som si pripadala trochu ako schyzofrenik.
„A čo ste vlastne robili vy?“ opýtala som sa ich skôr, než chceli detaily. Vedela som, že pokiaľ budú chcieť detaily, tak by ich zo mňa Otaru nemusel ťahať ako z chlpatej deky. Mal talent dostať z ľudí informácie, nech majú akokoľvek silnú vôľu.
„Nóóóó... bola zábava,“ snažila sa z toho Minari vykrútiť.
„Spoznal som nových kamarátov a zatiaľ, čo ja som sa s nimi skamarátil, Minari sa prechádzala s Narutom.“
„Ale, ale, ale. Vyzerá to, že nie som jediná kto tu randí,“ povedala som so šibalským úsmevom na tvári.
„To nie je pravda!“
„Dobre, ale odvolaj to, že ja som bola na rande,“ odpovedala som jej stále kľudne.
„Tak fajn!“ povedala urazene.
„No tak vidíš, že to ide. A Otaru, ako sa volajú tvoji nový kamaráti?“ usmiala som sa na Otarua.
„Konohamaru, Udon a Moegi.“
„Predpokladám, že ste nevečerali.“
„Nie. Čakali sme na teba,“ odpovedala mi Minari s veľkým úsmevom.
„Ach jaj... Urobím vám polievku,“ povzdychla som si.

Po niekoľkých minútach som ju uvarila.
„Itadakimasu!“ zakričali Otaru a Minari naraz.
„Heh, vy ste divný,“ začala som sa smiať. Keďže jedia ako slimáci, tak keď dojedli bolo veľa hodín a my sme museli ísť spať.
Ráno nás zobudilo klopanie na dvere. Keďže Minari a Otaru spia ako zabitý, musela som vstať a otvoriť sama. Na sebe som mala iba modré tielko, ktoré končilo nad pupkom, a biele šortky. Keď som otvorila, za dverami bol Kiogo s Ryuqom. Bolo asi šesť hodín ráno, takže bolo divné, že tu boli.
„Čo chcete?“ nepovedala som moc prívetivo, ale predsa len bolo šesť hodín.
„Pekné privítanie!“ povedal naštvane Kiogo.
„Ahoj Hikari-chan.“ pozdravil ma Ryuqo tak sladko, že mi pripadalo, že za chvíľu hodím šabľu.
„Tak čo chcete?“ opýtala som sa mierne naštvano.
„O 6:30 na cvičisku číslo 5!“ povedal Kiogo podráždene.
„He??“ nechápala som.
„Aké „He“? Proste tam buďte! Budete vyskúšané!“ hovoril ešte viac podráždene Kiogo.
„Vyskúšané?“ stále som nechápala. Som síce dosť inteligentná, ale keď je skoro ráno a ešte ma aj niekto zobudí, tak som úplne mimo.
„To sa mi snáď zdá!! Proste tam buďte, potom vám to vysvetlím!!“ ukončil rozhovor Kiogo a odišiel.
„Jeho si nevšímaj. Pokiaľ niekto niečo nechápe, tak je naštvaný,“ povedal s úsmevom Ryuqo.
„Aha. Čaw,“ povedala som a zavrela mu pred nosom. Keď som sa pozrela na hodiny a zistila, že je 6:15, ihneď som budila Minari a Otarua. Keď som im všetko povedala, pozreli sme sa na hodiny a sme stŕpli. Bolo 6:25 a nikto z nás nechcel pocítiť Kiogov hnev. Rýchlo sme sa obliekli a spravili všetko potrebné.

Keď sme dorazili na cvičisko, už tam boli.
„Je 6:31. Meškáte!“ ihneď sa rozčuľoval Kiogo.
„Ale no. Veď len jednu minútu,“ snažil sa ho upokojiť Ryuqo, zatiaľ čo mi sme chytali druhý dych. Ešte nikdy sme tak rýchlo nebežali.
„Tss... Fajn. Začneme so skúšaním!“ nevedela som prečo, ale Kiogo sa na mňa pozeral vražedným pohľadom.
„Ja budem bojovať proti Minari-chan a Kiogo-sensei proti Hikari-chan,“ povedal Ryuqo s tým svojím nechutným hláskom.
„Začneme keď poviem „boj“!“ rozhodol Kiogo. Počkal kým sa Otaru dostane do bezpečnej vzdialenosti.
„BOJ!!!“