Svetlo a pokoj v temnote 02

„Vraj štyri hodiny odtiaľto je Konoha, jasné, stačí ak nájdeš chodník, super,“ kráčala lesom kopajúc do všetkého čo jej prišlo pod nohy. Už vyše 6 hodín som blúdila pomedzi stromy a žiadny chodník som ani z diaľky nevidela. Vyšplhala som sa na strom, aby som mala lepší výhľad a mohla sa zorientovať. Keď som s hrôzou zistila, že vidím len les a nič iné začala ma zas prepadať panika.
Až tak som zas nešla dlho, aby som bola tak ďaleko od konohy...Čo ak idem nesprávne aj teraz? To som až tak mimo, že som sa ešte viac zamotala? Kráčala som ďalej zamyslená do seba až sa mi zazdalo, že som v lese počula hlasy. Žeby predsa len nie som až tak ďaleko? Šla som za zvukom a od šťastia sa mi skoro podlomili kolená. Cirkusanti z našej dediny, ktorých sme mali na našej slávnosti. Konečne ľudia!
Po tých dlhých hodinách chodenia mi padla vhod hocijaká živá osoba. Keby nebol taký odmeraný a hrubý ten ninja v jaskyni, mohla byť už dávno doma. Nechcela ho otravovať. Stačilo, keby ma zaviedol k tomu chodníku. Isto už budem mať problémy, keďže som neprišla do práce. Vybrala som sa smerom k nim. Chvíľku som ich pozorovala ako tancujú a hrajú, kým si ma jeden z nich nevšimol. Vybral sa ku mne a skôr než som sa spamätala som už tancovala s nimi v kruhu nejaký ich divný tanec. Hudba neprestávala ešte dlhú dobu a tak sme tancovali až do posledných síl. Keď som už nevládala odpojila som sa a sadla si na najbližšiu debničku. Náhle sa odpojil z kruhu aj ten mladík a prisadol si k nej.
„Ahoj, kto si? Nevidel som ťa tu predtým,“ hrejivo sa na mňa usmial vysoký tmavovlasý mladík asi v mojom veku.
„Nija“ odvetila som milo.
„Prečo sa sama túlaš po lese, Nija? Môže to tu byť nebezpečné.“
„Včera som sa šla trocha prejsť po okolí a zablúdila som. Chcela som sa vrátiť do Konohy, ale stále sa len točím v kruhu a keď som začula hudbu šla som za ňou. A zvyšok sa už deje tu.“
„Takže sa od včera túlaš po lese? Máš šťastie, že si na nás narazila, inak by si zas blúdila alebo niečo horšie. Zajtra ráno sa vraciam do Konohy, ak chceš môžeš ísť so mnou.“
„A nebude to vadiť?“ prekvapene som naň pozerala.
„Nie, ja nepatrím k nim. Len tu robím bezpečnostný sprievod, kým neopustia naše územie. Zajtra ráno ma príde vystriedať iná hliadka, ktorá ich bude sprevádzať až do kamennej dediny. Musíš byť hladná, poď majú tu skvelého kuchára,“ a už ma ťahal k akémusi stanu. Vnútri stál chlapík, ktorý sa skláňal nad hrncom a čosi si šomral popod nos.
„Yato, našlo by sa tu niečo pre zatúlanú a hladnú pocestnú?“ usmial sa naň a už tasil pred seba tanier. Chlapík len čosi zas zašomral a nabral za plný tanier polievky, ktorá rozvoniavala po celom tábore.
„Tu máš, najedz sa. Určite si hladná,“ podal mi ho a stále sa neprestával usmievať.
„Ďakujem,“ a pustila som sa do toho.
„Ešte jeden pre mňa.“ poprosil ho druhý krát a s chuťou sa pustil do jedla. Potom si nabral ešte jednu porciu, ktorú zjedol ešte rýchlejšie ako tú predošlú.
„Ďakujeme Yato, bolo to skvelé ako vždy,“ chlapík sa iba usmial a zas sa šomrajúc vrátil k vareniu.
„On toho moc nenahovorí. Je už raz taký, ale varí úžastne.“
„To je pravda.“
„Nerád, ale musím sa od teba odpojiť. Mám totiž nočnú hliadku nad táborom, keby nás náhodou niekto chcel napadnúť, takže už musím ísť na svoje miesto. Rád som ťa spoznal Nija.“ zas sa usmial a už ho nebolo. To všetci ninjovia takto miznú?

Našla som si pohodlné miestečko na kraji tábora a rozprestrela som si zas deku. Bola som taká unavená, že som behom sekundy zaspala. Zobudili ma až prvé slnečné lúče. Dnes to vyzeralo zas na krásny deň. Pobalila som si veci a sadla som si na kameň. Čakala som na neho skoro hodinu, keď som to už nevydržala a vybrala som sa ho hľadať. Keď moje nádeje zhasli, skoro zúfalá som sa chystala na odchod. Zas tí ninjovia, niečo sľúbia a nič z toho. Nikdy sa nepoučím? Keď si len predstavím, čo spôsobili táto hrdinská komunita mojím rodičom, nechápem prečo sa vôbec s nimi bavím?
„Dobré ránko kráska, môžeme vyraziť?“ spýtal sa ma usmiaty akoby sa nič nestalo.
„Už som chcela ísť sama. Stačí, keď mi ukážeš cestu a ja sa rada vymotám z tohto lesa. Už aj tak budem mať problémy v Konohe za to, že som tak zmizla. Vieš, my obyčajní si toto nemôžeme beztrestne dovoliť.“
„Hmm, takže niekto sa zle vyspal.“ stále si ma doberal.
„Nie, môžeme už ísť?“ bola som taká napálená, že som videla červene.
„Dobre, dobre, ale trocha vďačnosti by nezaškodilo“
„Nič ti nedlhujem. Ak ti tak vadí to, že ma ideš sprevádzať stačí povedať. Trafím aj sama.“
„Alebo tu budeš iba ďalších pár dní blúdiť. Nie si mi nič dlžná, len už poďme lebo aj ja budem mať problémy.“
Po troch hodinách sme prekročili hlavnú bránu Konohy. Rýchlo som sa rozlúčila a utekala sa domov prezliecť. Po rýchlej sprche a raňajkách som utekala do obchodíka, našla som lístok od polície Konohy, že sa má hlásiť u nich. Keďže som neprišla do práce a porušila tým zákon, určite dostanem pokutu. Tento deň začína vážne skvelo.
Dala som na dvere ceduľku s nápisom „hneď prídem“ a šla som sa ohlásiť na políciu, že som v poriadku a vysvetlila čo sa mi stalo. Našťastie mi udelili iba pokarhanie a varovanie, že nabudúce to budú riešiť inak. Spokojná som sa vrátila do obchodíka, kde ma už čakala ďalšia kopa objednávok.

Chodil som po svojej izbe ako nervózny lev v klietke. Už tu mal byť...
„Shisui, tak ako?“
„Ách Itachi, už je bezpečne v Konohe. Neboj sa uverila mi všetko, nemala ani najmenšie podozrenie. Zabudol si mi povedať, aká je to krásavica. A ten jej jazyk. Očividne si si ju riadne pohneval, takže ak ťa nebude chcieť, môžem si ju vziať ja?“ rýpal do mňa Shisui ako vždy.
„Akoby mi záležalo na tom, čo si myslí...“
„Jasné Itachi, a preto sme ju sledovali celý deň a dokonca celú noc? Ešte, že si ťa nevšimla na tom strome nad jej táboriskom“ teraz už rýpal aj Naichi. Skvelé, len toto mi chýbalo. Nechápem, prečo som sa choval tak hlúpo, veď ju ani nepoznám.
„Otcovi ani muk! Myslí si, že sme boli na misii. Nemusí vedieť o malej odbočke.“
Na to obaja prepukli smiechom a začal som sa cítiť riadne trápne. Ešte mi zamávali na rozlúčku a pobrali sa preč. Toto mi asi len tak rýchlo nezabudnú...